Panslavizmus, ten historický, a len čiastočne oprávnený strach pred ním, ktorý šírili pangermanisti, panhungaristi, panturkisti, panamerikanisti atď., v skutočnosti nikdy nebol nebezpečím pre iné národy. V ”panslavizme” bol len strach malých slovanských národov pred pomaďarčením a ponemčením, či poturčením, ktorý obrovitý ruský brat, jeho cár niekedy použil ako vztýčený prst proti tým, ktorí ohrozovali jeho moc, alebo úsilie dostať sa až k Berlínu, Viedni, Budapešti a Carihradu a k štyrom moriam, teda všade tam, kde žili utláčaní Slovania, alebo kde chcel, aby Slovania bývali. Ale cár utláčaným pomohol len výnimočne, (Bulharom na Šipke), radšej utláčal sám a zväčšoval si cárstvo.

V kozmopolitnej spoločnosti tkvie najväčšie nebezpečenstvo zániku malých, najmä slovanských národov. Nepričinia sa o to len zbrane (ako v Srbsku), ale spútajú ich ekonomikou, vojenskými paktami, ekonomickými zoskupeniami a expanziou pseudokultúry, potláčaním národného ducha a povedomia. V ružovej perspektíve národného rozkvetu sa nenachádzajú ani najsilnejšie slovanské národy ako Rusi, Ukrajinci a Poliaci, prípadne Bielorusi.

Bohatstvo (nerastné), s ktorým susedí a ktoré mu zobrali, alebo ktoré sa mu rozpadlo, je a bude veľkým sporom medzi Ruskom, malými, ale bohatými, no v skutočnosti chudobnými národmi. Lenže ten spor je malý v porovnaní s tým, ktorý tu skryte i verejne narastá pre nerasty a pre ropu. Oblasť, veľká preliačina okolo Kaspického mora, to more ropy, pohonnej hmoty, bez ktorej nemôže existovať priemysel a doprava, sústreďuje na seba svetový kapitál. Ten si nemôže dovoliť, aby toto bohatstvo bolo ruské. Aj preto treba Rusko znepokojovať, aj preto treba zneužívať milión Čečencov, aby prostredníctvom nich islam vyhlásil džihád proti Rusom, aj preto najatých vrahov – ktorých nazývajú bojovníkmi, treba podporiť. Keby vyšli na svetlo sveta dokumenty o výcviku, zbraniach, uniformách a náboženskom dopingu a bohatých odmenách čečenským ”bojovníkov”, zistili by sme, že hlavným nepriateľom Rusov je ropa a samozrejmá chuť, aby sa z kaspickej preliačiny, z mora ropy ušiel dôstojný podiel aj im. A to právom.

Lenže okrem ropy a strategických polôh slovanských štátov je významným a najnebezpečnejším nepriateľom Slovanov strata, presnejšie nedosiahnuteľná vzájomnosť – jednota. My menší a slabší, nebojme sa povedať a silní a väčší priznať, že napr. Rusi, silní a najväčší, celé stáročia pripájali a porušťovali Ukrajincov, Bielorusov, ba po treťom delení Poľska aj Poliakov, aby boli ešte silnejší. Česi kamuflujúc jednotu vo vymyslenom československom národe postupne asimilovali Moravanov, Slezanov a úspešne pokračovali aj v oslabovaní (aj tak ešte nerozvinutého) národného povedomia národa slovenského. Vari najhoršie si riešili národnostné vzťahy a rozpory juhoslovanské národy. Srbi, najpočetnejší juhoslovanský národ, tiež ”úspešne” pokračovali v posrbčovaní Chorvátov, Slovincov (pri tých sa im to najmenej darilo), Bosňanov, Macedóncov. Výsledok, či skôr dôsledok je pred nami. Viac uznania, viac slobody by nás bolo spájalo. Dobrou, skutočne dobrou ústrednou národnostnou politikou voči menšinám sa im darilo aj pri menšinách. To považujem za zákonité a neodvratné. Slováci vo Vojvodine, Báčke a Srieme sa necítili byť odnárodňovaní, a predsa. Aj keď hovoria dobrou, starou slovenčinou, aj tak, a to zákonite, sa na nich lepia srbizmy, melódie piesní a prízvuk v reči. Opakujem, je to zákonité. Je to zákon odlúčenosti.

Nuž akýže panslavizmus, v dnešnej dobe a politickej situácii? Akáže jednota Slovanov? Akéže to nebezpečie pre iné európske, alebo ázijské národy. Z panslavizmu nik nemusí mať obavy. Jednoducho je neuskutočniteľný. Niet ho. Slovania nemali a už ani nebudú mať Bismarcka, ktorý zjednotil malé germánske národy a kniežatstvá do jedného nemeckého národa, do prvej veľkej nemeckej ríše, ktorá sa pre všetkých Nemcov stala ”Deutschland, Deutschland über ales...”. Vzor, až nebezpečný vzor národnostnej a nacionálnej jednoty je Nemecko. O Rusku sa to doposiaľ nedalo povedať.

Žeby predsa len nič netrvalo večne? Že nenávisť zostarne, zoschne, odpadne a zhnije? Žeby na starej slovanskej lipe vyrašili, vyrástli a rozkvitli mládniky? Žeby slovanská lipa opäť rozkošatela, rozkvitla a rozvoňala Európu? Žeby sa do jej tieňa uchýlil pútnik a opierajúc sa o jej kmeň s istotou čerpal z neho silu na ďalšiu cestu?

O našej LIPE slovanskej sa mi chce spievať (”...horela lipka, horela...”), básne skladať. Všade ju vidím, cítim, chytám jej telo do rúk. Krášli naše kostoly, lemuje krížové cesty, chráni kaplnky, najkrajšie aleje sú lipové. Náš zbožný človek vešia na ne sväté obrázky. A koľko chorôb lieči odvar z jej kvetu? Včely z neho med zbierajú. Náš národ listy lipy povýšil na generálske hodnosti, vynímajú sa na golieroch, výložkách i náplecníkoch slovenských generálov. Každý slovenský vojak túži nie po maršálskej palici, ale po lipových listoch na epoletách.

Lipu nájdeme aj na našich platidlách – peniazoch a iných cenných papieroch. A koľko jedincov, rodín a rodov, lokalít, dedín a mestečiek sa pýši menom lipy vo všetkých slovanských štátoch. My Slováci na počesť a z radosti z dosiahnutej samostatnosti sadíme ”lipky zvrchovanosti”.

Nech vyrastú aleje slovanských líp, ktorými Slovania doputujú k porozumeniu, k ľudskej vzájomnosti. Nech si mladí Slovania, ktorí sa zišli v Srbskom kúpeľnom stredisku, prinesú do svojej vlasti žochy plné voňavého kvetu slovanskej lipy, rozsievajú ho vo svojej vlasti i všade tam vo svete, kde žijú len ako národnostná menšina. Nech z ich zjazdového semena vyrastú lipové (mierové) háje, v ktorých budú odpočívať živé, ale ozbrojené armády opovrhujúce vojnou.

Nuž teda ”Európania”, kdeže je ten panslavizmus, ktorého sa stáročia obávate a najmä ním sa oháňate pri svojich výbojoch na východ, sever, juh, stred i západ Európy. Vari nevidíte, ako sa štátnici slovanských štátov zachovali, keď ste napadli jeden slovanský, najdoráňanejší národ na Balkáne? Slovenská vláda, bez nás, bez slovenského národa dala súhlas na prelet bombardérov, ktoré preleteli Česko, alebo Poľsko (Rakúsko nie!). Chorváti síce pourážaní Srbmi, stŕpli, aj keď to nešťastie sa dovalilo na Srbov, predsa len aj oni boli otrasení, Macedónia, sama v ohrození, vari aj preto neodmietla vynútenú pomoc okupačným vojskám. Bulhari sa ocitli v trápnej situácii, mlčali a tým aspoň navonok súhlasili. Ukrajinci výrazne neprotestovali. Bielorusi sa proti barbarským útokom búrili a protestovali, ale... vojská neposlali. Rusi? Tí odvekí spojenci Srbov protestovali, ale bomby padali ďalej deň a noc. Keď Miloševič kapituloval, Rusi síce prví vošli do Kosova a obsadili letisko v Prištine a dali Srbom nádej, že ich vojská UČK nebudú vyháňať a vyvražďovať. UČK bolo vystrojené a vyzbrojené i vycvičené v Nemecku. Nádej sa rozplynula. Rusi z Prištiny odišli a tam, kde zostali, sami sú ohrozovaní útočnými Albáncami. Rusi nechceli riskovať vojnu, fakticky Srbsko opustili. Výsledok? Slovania v Srbsku prehrali, ale porazili sa sami. Teda akýže to strach z panslavizmu? Panslavizmus nikdy nebol silný, nikdy nič pre Slovanov neurobil, panslavizmus je dnes mŕtvy. Ale nie je mŕtva slovanská vzájomnosť, jazyková blízkosť, pocit najmä malých národov, že nakoniec predsa len nie sú osamotené, že majú svojich bratov a bratancov, akých-takých, aj nafúkaných, zradných, mocných i hlúpych. Najhorší sú tí zradní, ktorí tvrdia, že sú všetko možné, len nie Slovania, že len omylom hovoria slovanským jazykom. Jeden takýto náčelník ešte aj včera a po to tých hrozných náletoch na Srbsko by neváhal opäť použiť silu proti nepokoreným Srbom. Teda znova by súhlasil, aby sa v Srbsku vraždilo, aby smrť na Srbov prichádzala z neba, zo smrtiacich ”subturulov”.

Ak by som smel a mal poradiť mladým Slovanom, tak medzi iným ich nabádam, aby navštevovali cintoríny – kamenné knihy histórie, na ktorých nájdu mestá mŕtvych Slovanov, napríklad v Budišíne a obidvoch srbských Lužiciach v Nemecku, slovenské cintoríny v Bekešskej Čabe, Malom Kereši, Sarvaši, Pitvároši, Slovenskom Komloši, Kondoroši, Nadľaku, v Bihore, Jablonke, Jurgove, ale aj na Zentralfriedhofe vo Viedni, alebo v Prahe. Nemôžem vymenovať všetky cintoríny, kde všade sú pochovaní Slováci a iní Slovania po celom svete.

Nuž, to by som radil mladším, aj cez úctu k mŕtvym udržiavať svoje národné povedomie a všeslovanskú vzájomnosť.

Rozsievajte kvety slovanskej lipy po celom svete, nestrácajte sa vo svete, budujte si svet doma, vo svojej vlasti. Vyznávajte heslo: ”Keď zavoláš Slovan, nech sa ti ozve človek”. Nevzdávajme sa tohto hesla!