Ústavný súd SR ostával počas celého doterajšieho trvania samostatnej Slovenskej republiky pevným bodom, ktorý nerozkolísalo ani nemilosrdné súperenie dvoch antagonistických politických blokov na našej politickej scéne. Po nástupe súčasnej vládnej koalície to prestalo platiť. Ústavný súd začal byť vystavovaný nemilosrdnému politickému tlaku, o čom svedčia aj veľmi zvláštne udalosti (fingované pády z koňa či fingované ochorenia členov predchádzajúceho prvého senátu ÚS), ktoré sledovali za cieľ jeho znefunkčnenie až do konštituovania nového Ústavného súdu SR podľa predstáv a požiadaviek vládnej koalície.

Celá táto nebezpečná situácia, neakceptovateľná pre ďalší vývoj SR ako právneho štátu, bola odštartovaná rozhodnutím predsedu vlády Dzurindu č. 375 /1998 Z. z. zo dňa 8. decembra 1998, podľa ktorého ”Článok V a článok VI rozhodnutia o amnestii z 3. marca 1998 uverejneného pod č. 55/1998 Z.z. a článok I a článok II rozhodnutia o ammestii zo 7. júla 1998 uverejneného pod č. 214/1998 Z.z. sa vypúšťajú.”

Vec sa dostala pred Ústavný súd, ktorý v konaní o výklade Ústavy podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy vyslovil: "Právom prezidenta Slovenskej republiky upraveným článkom 102 ods. 1 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené.

V prvej reakcii na tento výklad Ústavného súdu sa minister spravodlivosti vyjadril, že trestné konanie voči osobám, na ktoré sa vzťahovala amnestia predchádzajúceho premiéra dočasne vykonávajúceho niektoré právomoci prezidenta republiky, musí byť zastavené. Potom sa však opäť preklopil do svojej tradičnej podoby chytráckeho provinciálneho advokáta a zmenil svoje stanovisko o 180 stupňov. Bolo by nepochybne zaujímavé dozvedieť sa príčiny tohto salta mortale - či mali vnútornú povahu, alebo boli vyvolané vonkajšími príčinami.

V stanovisku sudcu Ústavného súdu Jána Drgonca a skupiny ďalších právnikov (Petra Kresáka, Daniela Lipšica, Vladimíra Materna, Ladislava Orosza, Jozefa Prusáka, Ivana Trimaja a Ernesta Valka) uverejnenom v~denníku SME 29. 12. 1999 sa vyslovuje názor, že "Výklad ústavy nemôže platiť skôr, ako bol ÚS vyhlásený." Tento názor je fundamentom, z ktorého vyvodzujú, že trestné stíhanie osôb, na ktoré sa vzťahujú amnestie Vladimíra Mečiara, môže pokračovať naďalej, pretože bolo začaté pred údajnou účinnosťou výkladu ÚS, podľa ktorého nie je právom prezidenta rušiť už raz udelené amnestie. Toto tvrdenie, ktoré pôvodne vyslovil II. senát ÚS (sp. zn. II ÚS 69/99) pod vedením Jána Drgonca, označujú za doktrínu a tvrdia o ňom, že ho "potvrdzujú mnohé teoretické práce, odborné komentáre a celá doterajšia judikatúra ÚS." Je zaujímavé, že na podporu tejto doktríny neuvádzajú v citovanom článku v SME uvedení právnici žiadne právne relevantné argumenty, pričom práve táto "doktrína" má v celej záležitosti kľúčový význam! Pri kritickom posúdení sa však odhalí, že sám pojem platnosti (v zmysle časovom) výkladu ústavy je len mechanickým a neorganickým prenesením tohto pojmu z oblasti platnosti zákonov, kde má svoje oprávnenie a význam. V prípade výkladu ústavy nemá vôbec zmysel hovoriť o nejakom časovom určení platnosti príslušného výkladu. Jednoducho možno len konštatovať, že po podaní výkladu nejakých ustanovení ústavy Ústavným súdom nie je možná existencia, alebo predstieranie existencie nejakého sporu vo veci výkladu dotknutých ustanovení ústavy! Ústava sama (resp. príslušné jej ustanovenia) však platia od dátumu jej účinnosti, a nie až po tom, ako sa stali prípadným predmetom výkladu Ústavným súdom! V opačnom prípade by bolo možné považovať ÚS za orgán, ktorý vytvára ústavu, lebo len po podaní jej výkladu Ústavným súdom by sa stala ústava {podľa výkladu sudcu Drgonca a spol.} právne záväznou. To je v rozpore s ústavne vymedzenými kompetenciami ÚS. Ďalej by sa prijatím doktríny, že výklad ústavy nemôže platiť skôr, ako bol vyhlásený, vytvorilo v období od účinnosti Ústavy do jej výkladu Ústavným súdom akési vacuum iuris, v ktorom by bolo možné beztrestne konať v rozpore s platnou ústavou pod zámienkou, že je jej výklad v nejakých častiach sporný, a dokonca si petrifikovať takto získané výhody. To je v zásadnom rozpore so zmyslom a účelom práva vôbec a ústavného práva zvlášť, ako aj s princípom slušnosti v práve!

Nakoniec sa šidlo vykľulo z vreca von a KDH vo vedomí si neudržateľnosti svojich "právnych" argumentov o legitímnosti stíhania I. L. napriek ammestiám Vladimíra Mečiara, predložilo nedávno na rokovanie NR SR návrh na vydanie ústavného zákona, ktorým by sa zrušili Mečiarove ammestie! Takýto postup podkopáva samotné základy ústavného systému SR, pretože právne normy v demokratických a právnych štátoch musia mať všeobecný charakter a nemôžu byť špeciálne "šité" na konkrétne osoby, alebo prípady. To je úplne elementárna požiadavka, ktorá sa kladie na akýkoľvek právny systém! Inak sa právo stane tým, čím bolo za komuniznu: nástrojom na potláčanie nepohodlných osôb, alebo myšlienok! Neobstojí tvrdenie predstaviteľov KDH, že musia zabezpečiť potrestanie únoscov Kováča ml. za každú cenu z morálnych dôvodov. Treba mať na zreteli, že KDH je politickým rivalom HZDS, proti predstaviteľom ktorého sú spomenuté zákonné inciatívy zamerané...

Na záver poznámka k prezentácii citovaného článku v SME. V jeho hornej časti bola umiestnená veľká fotografia bývalého sudcu Ústavného súdu Šafárika s rukou priloženou na čelo, pod ktorou bol nápis: "Veľavýznamné gesto sudcu T. Šafárika akoby avizovalo prevládajúce stanovisko právnej verejnosti voči jeho rozhodnutiu." SME takto využíva techniky podprahovej manipulácie v oblasti, ktorá si žiada vecnosť, nestrannosť a odborný prístup, a narazilo tým na samé dno bulvárnej úrovne.

Daniel Krajcer