Tieto nedostatky KDH zvlášť vyniknú v porovnaní s najsilnejšou kresťanskou politickou stranou na Slovensku pred komunistickým režimom, Slovenskou ľudovou stranou (neskôr HSĽS). Tá medzi slovenskými voličmi pred 2.svetovou vojnou zo štyroch volieb vyhrala tri (pri prvých neúspešných voľbách jej predseda Hlinka bol uväznený a nemohol sa zúčastniť volebnej kampane). KDH všetky štyri doterajšie voľby prehralo, pričom po každých voľbách malo čoraz menšie zastúpenie v parlamente. Hlinka i Tiso boli čisté osobnosti, ktorým nemožno vytknúť nekresťanské správanie a slúženie cudzím záujmom. Obdobnú úroveň mala aj väčšina členov vedenia HSĽS. To však nemožno povedať o Jánovi Čarnogurskom i ďalších činiteľoch vo vedení KDH.

KDH sa k svojim nedostatkom dlho stavalo pomerne ľahostajne. Prevládala v ňom mienka a správnosti vlastného konania. Až krátko pred nedávnym októbrovým snemom KDH Vladimír Palko publikoval rozsiahly článok určený pre členov KDH, poukazujúci na vlastné nedostatky. Avšak jeho analýza je povrchná a výberová. Zaoberá sa len niektorými krokmi KDH a sústreďuje sa na činnosť tých, ktorí odišli do SDK (nie celkom objektívne). Na jej značnú ohraničenosť poukazuje aj to, že sa obmedzuje na obdobie po roku 1996. Pritom závažné chyby a zlyhanie sprevádzali KDH už od jeho začiatkov. Prejavilo sa to aj vo formálnej stránke, v organizačnej štruktúre. Miesto bežnej strany, špecializovanej na politickú činnosť, sa vytváralo akési neurčité hnutie. To sa malo venovať najrozmanitejšej činnosti: náboženskej, vzdelávacej, športovej a pod. A medziiným aj politickej. Vykonávať mnoho činností znamená nevykonávať z nich nijakú poriadne. Tak sa stalo aj v tomto prípade, napr. KDH nepripravilo vlastný návrh na ekonomickú reformu. A tak sa aj v dôsledku toho presadila deštrukčná Klausova reforma. Na druhej strane jeho náboženská činnosť skôr odpudzovala menej nábožensky založené osoby, potencionálnych voličov. Zároveň takáto organizačná štruktúra viedla k organizačným zmätkom a neporiadku. Takto riadená súkromná firma by musela skrachovať. Avšak takáto forma je výhodná pre autoritatívne ambiciózne osoby: majú väčší priestor pre vlastné konanie a rozhodovanie a sú ťažšie kontrolovateľné.

Zároveň sa KDH pod vplyvom Čarnoguského orientovalo na širokú podporu istej skupiny liberálov. Tento trend sa tiahne celými doterajšími dejinami KDH a má zosiľňujúcu tendenciu. Je to nielen na škodu kresťanských záujmov, ale aj samotného KDH. S touto orientáciou je spojené aj potláčanie národnej orientácie, čo je tiež nielen na škodu Slovenska, ale aj KDH.

Tým a ďalšími krokmi sa KDH izolovalo od čoraz silnejúcej národnej vlny. Uvoľnený politický priestor tak zaplnila SNS, ktorá vznikla na jar 1990. Ďalší vývoj bol príznačný: kým preferencie KDH neustále klesali, preferencie SNS neustále stúpali. Pritom pokojné a kultivované oddelenie sa od Česka bolo žiadúce hlavne z náboženského dôvodu: kým v Česko-Slovensku kresťanstvo už nemohlo výraznejšie ovplyvniť politický život, na samotnom Slovensku mohlo.

V tomto snažení J. Čarnogurský išiel až tak ďaleko, že porušoval aj program KDH a tým aj jeho stanovy (no tie nie iba v tomto prípade). Miesto toho, aby sa zasadzoval o naplnenie programu KDH (čo ako predseda bol najviac povinný zo všetkých členov): ”KDH bude presadzovať: - vytvorenie takých ústavných a iných zákonov, ktorými bude zabezpečená suverenita Slovenskej republiky. Pôjde predovšetkým o zrušenie tzv. výlučnej pôsobnosti federácie...” sa zasadzoval o prijatie dohody z Mílov, ktorá bola v rozpore s volebným programom KDH. Dokonca prevrátiac zásady, vyzval tých, ktorí boli proti dohode z Mílov, aby z KDH odišli. Pritom podľa zásady, ak s programom KDH nesúhlasil, z KDH mal odísť on. Tak došlo k rozdeleniu KDH na KDH a SKDH. Keďže k vzniku SKDH ( neskôr KSÚ) došlo až po tom, ako sa národnej myšlienky chopil aj charizmatický Mečiar, KSÚ už nezaznamenalo výrazný úspech. KDH sa tým oslabilo, ale vnútri KDH sa tým upevnilo postavenie J. Čarnogurského.

Na výzvu k rozdelenia KDH J. Čarnogurského naviedol Fr. Mikloško, ktorý sa z náboženského aktivistu stal napodiv politickým aktivistom, a to dokonca v liberálnej VPN, ktorá nesplnila svoj pôvodný sľub, že nepôjde do volieb. Mikloško svoj krok zdôvodnil tak, že bez rozdelenia by v KDH nadobudlo postupne prevahu národné krídlo. Pred jeho víťazstvom mu bola prednejšia porážka zásadovosti i volebné oslabenie KDH.

Tolerovanie takéhoto nezásadového postoja sa prejavilo stupňovaním nezdravého vývoja. Ten sa prejavil aj v odmietnutí deklarácie o zvrchovanosti poslancami KDH. Tá bola v súlade s volebným programom KDH. Podľa neho ”KDH bude presadzovať: - suverenitu Slovenskej a Českej republiky, ktorá umožní republikovým orgánom slobodne a racionálne rozhodovať o delegovaní právomocí federálnym orgánom”. Ján Čarnogurský odmietol prijatie tejto deklarácie s tým, že mení právny stav. Nehovoril pravdu (nie iba v tomto prípade), lebo podľa návrhu deklarácie sa panujúci právny stav nemal meniť.

Takto nehatený pri porušovaní pravidiel J. Čarnogurský ( spolu s Mikloškom) presadzoval svoju orientáciu aj pri organizovaní údajnej meditácie v dóme sv. Martina v Bratislave, nazvanej 7 posledných slov Krista. Podujatia sa pred voľbami v roku 1992 zúčastnili ľudia istej politickej orientácie, z ktorých nie všetci sa vyznačovali kresťanskou orientáciou (prezident Havel.). Pôvodný správca tejto farnosti Minarovič dal súhlas na usporiadanie tohto podujatia. Keď sa však bližšie zoznámil s jeho obsahom, súhlas zrušil. Napriek vedomiu o nesúhlase príslušnej osoby Čarnogurský s Mikloškom predsa toto podujatie uskutočnili.

V uprednostňovaní nekresťanských záujmov Čarnogurský s Mikloškom pokračovali aj vo voľbách roku 1994. Vtedy sa uskutočnilo rokovanie medzi KDH a KSÚ o možnej volebnej koalícii. Jej uskutočnením by sa zabránilo prepadu hlasov odovzdaných pre kresťanskú KSÚ. Časť vedenia KDH bola za túto koalíciu. Jej uskutočnenie však stroskotalo na odpore Čarnogurksého a Mikloška. Čarnogurský toto odmietnutie odôvodnil tým, že medzi KDH a KSÚ je priveľký rozpor, napríklad KDH sa zasahuje za devalváciu a KSÚ nie. Je však zaujímavé, že bez odporu Čarnogurského KDH uzavrelo volebné spojenectvo s liberálnou ODÚ, ktorej členovia zaujímali kladný postoj k umelému ukončeniu tehotenstva a pod. Ich postoj proti životu sa mu teda nezdal významným. To je poľutovaniahodná skutočnosť. Tieto rozdiely sa Čarnogurskému nezdali významnými ani roku 1998, keď dokonca podporil vytvorenie kresťansko-liberálnej strany, pričom niektorí liberáli sa zasadzovali o uznanie homosexuálnych ”manželstiev”.

Odmietnutím KSÚ Čarnogurský s Mikloškom poškodili aj KDH. Totiž časť sympatizantov KSÚ za situácie, keď KSÚ išlo do volieb samostatne, z obavy pred prepadnutím svojho hlasu miesto KSÚ volila iné strany, vrátane SNS. Možno z toho dôvodu SNS sa podarilo tesne prekročiť prah potrebný na zvolenie do parlamentu, a tak Mečiar získal potrebného partnera na vytvorenie koaličnej vlády. Tým sa KDH ocitlo v postavení málo významnej opozičnej strany.

Sústredilo svoju snahu dosiahnuť porážku tejto koalície (čomu sa snáď spojenectvom s KSÚ mohlo vyhnúť), že nakoniec v ďalších voľbách ani samostatne nekandidovalo. Toto opäť skazonosné rozhodnutie v KDH sa presadilo v dôsledku hlasovania J. Čarnogurského. Pre KDH to bolo nevýhodné z niekoľkých dôvodov. Jeho kandidáti kandidujúci samostatne by pre KDH získali viac poslancov ako pri kandidovaní v umelej strane SDK. Nakoniec v dôsledku sporov medzi Čarnogurským a Dzurindom, kto má byť prvý, došlo k ďalšiemu deleniu KDH a k strate ďalších poslancov. A nielen poslancov, ale v tomto nechutnom zápase aj preferencií. Toto spojenectvo bolo výhodné len pre tradične uprednostňovaných liberálov z DS, ktorí získali mocenský vplyv vysoko nad svojimi preferenciami. Katastrofálny pokles preferencií nakoniec v KDH vyvolal aj nespokojnosť s Čarnogurským, v dôsledku čoho Čarnogurský oznámil, že odíde z funkcie predsedu KDH. Tak zožal výsledky toho, čo sial.

Zdá sa však, že ani po výmene predsedu v KDH nedôjde v ňom k podstatnej náprave. Príliš sa v ňom zakorenil proliberalistický postoj. Zdá sa, že jeho členovia si to už ani neuvedomujú. Prejavilo sa to aj podporou Daniela Lipšica do funkcie podpredsedu KDH, pričom perspektívne sa s ním ráta do funkcie predsedu. Pritom Lipšic verejne vyhlásil, že do kostola nechodí každú nedeľu, čo môže značiť, že doň nechodí ani každý rok. Svoju politickú kariéru začal ako funkcionár liberálnej ODÚ - ako predseda jej mládežníckej organizácie. Bezdôvodnú reklamu mu urobili nie kresťansky založení pracovníci v hlavných televíziách STV a Markíza. Málokto sa zamýšľa na umelosti tejto reklamy i nad pretláčaním Lipšica do vysokej funkcie J. Čarnogurským.

Podobne zlyhali predstavitelia KDH i pri agresii NATO voči Juhoslávii. Hoci útok NATO nebol v súlade s katolíckou náukou o prípustnosti vojny, podporili ju. Ak snáď podľahli neobjektívnemu spravodajstvu vo väčšine médií a na základe toho sa dopustili mylného kroku, potom ho mali zmeniť po publikovaní zamietavého stanoviska Vatikánu k tejto útočnej vojne v Katolíckych novinách. (Odmietavé stanovisko zaujali aj združenia protestantských i pravoslávnych cirkví). Nestalo sa tak. Ostáva smutnou skutočnosťou, že pred morálnou autoritou Vatikánu dali prednosť stanovisku ľudí nevysokej morálnej úrovne, vedených jednostrannými politickými záujmami.

Podobný poľutovaniahodný postoj zaujímajú aj vo vzťahu k EÚ. Podporujú integráciu Slovenska do tohto čoraz užšieho zoskupenia a hoci vedia, že nie je stavané na kresťanských zásadách (napr. v postojoch k potratom), spájajú s integráciou nadmerné nádeje. Už zo znalosti sv. Písma by im malo byť zrejmé, že stavba hocijakého diela na takýchto základoch je ako stavba dom na piesku. Na to poukazuje aj nezverejňovaný, no nie tajný znak, pod ktorým integrácia prebieha - číslo 666. Toto číslo sa nachádza ako vstupný kód do elektronických pasov EÚ, čím sa zabezpečuje centrálna evidencia a kontrola osôb. S týmto číslom človek prichádza každodenne do styku pri kúpe tovaru. Toto číslo sa opäť, teda nie náhodou, nachádza aj na vstupnom kóde do medzinárodného tovarového čiarkového kódu, nazývaného európske tovarové číslovanie (EAN 13). Keď som na to upozornil niektorých činiteľov KDH, svoj postoj k EÚ tým nezmenili.

Takýto vývoj vzbudzuje obavu. Snaha byť za každú cenu ”moderný” a ústretový k tým, čo majú moc a peniaze, ktorá sa jednoznačne uplatňuje na úkor kresťanských záujmov, kresťanstvo v KDH značne rozriedi. Možno z KDH vznikne liberálno-kresťanský zlepenec na spôsob SDKÚ. No možno však KDH prejde obrodou a nebude pripomínať soľ, ktorá stráca svoju chuť. Azda k tomu prispeje aj tento výkrik, azda vyslovený nie do prázdna.

Peter Bielik