Tesne pred nedávnymi prezidentskými voľbami sa v Juhoslávii konal prvý Všeobecný kongres mladých. Približne v tom istom čase sa uskutočnilo v bieloruskom Minsku ustanovujúce zhromaždenie medzinárodného fóra Vyslanci Slovanstva. Na budúcu jar sa má konať v Moskve Všeslovanský zjazd, ktorý nadviaže na pražský Všeslovanský zjazd spred dvoch rokov. Čo naznačuje takáto hustota spoločných slovanských stretnutí? Znamená to vari, že sa Slovanstvo na prahu 21. storočia prebúdza? Alebo sa cíti byť ohrozené? Nech je akokoľvek, podstatné je, že ústredným motívom všetkých spomínaných stretnutí bolo a bude hľadanie spoločnej slovanskej myšlienky.

Všeslovanský kongres

Ak sa ohliadneme za Arandjelovcom neďaleko Belehradu, kde sa konal Všeslovanský kongres mladých, vidíme tri dôležité skutočnosti. Prvou je, že sa na ňom zúčastnilo iba osem z dvanástich slovanských štátov. Chýbali Slovinci, Chorváti, Bosniaci a Macedónci. Práve najbližší slovanskí susedia, ktorí ešte pred nedávnom žili spoločne, teraz veľmi ťažko hľadajú opäť cestu k sebe. Za to dokázali prísť Lužickí Srbi zo severných, Nemcami obkľúčených lesov.

Treťou dôležitou vecou bolo, že práve delegáti z tých dvoch slovanských krajín, ktoré sú súčasťou NATO, patrili na kongrese k najaktívnejším. Poliaci a Česi boli prekvapením kongresu. Ich zastúpenie bolo početné a proslovanské zmýšľanie výrazné. Zdá sa, že čím väčší západný tlak na nich dolieha, tým viac si uvedomujú svoje slovanské korene.

Kongres bol zrkadlom rozpoloženia Slovanstva na prachu 21. storočia. Celkom symbolicky sa konal na vrchole trojuholníka, kde sa stretávajú tri civilizácie – slovanská, západná a islamská. Ich vzájomný stret bolo vidieť všade naokolo. Zbombardované mosty, budovy a čerstvé hroby boli neprehliadnuteľné. Ukazovali, aké tvrdé je žiť na úpätí civilizačnej sopky a po stáročia odolávať zemetraseniam – prírodným i ľudským. A predsa bolo zároveň vidieť, aké hlboké korene má Slovanstvo práve tu.

Ak sa pozrieme na Balkán z väčšej výšky, vidíme dym, cítime spálenisko a počujeme vojnový krik. Kosovo je okupované západným vojenským paktom NATO, ovládané moslimskými albánskymi vzbúrencami, a zároveň je stále formálne súčasťou Juhoslávie a nachádzajú sa v ňom najvýznamnejšie staré srbské chrámy a kláštory. Niet azda rukolapnejšieho príkladu stretu troch spôsobov myslenia. Podobná situácia je i v Bosne. Moslimskí Bosniaci, katolícki Chorváti, pravoslávni Srbi – všetko Slovania hovoriaci rovnakým jazykom. A predsa sa Bosna ako štát udržuje iba prítomnosťou cudzích vojenských jednotiek. Kedysi turecký pašalik, dnes medzinárodný protektorát. Boľavá rana na tele Slovanstva. Otázkou je, či americké zbrane Slovanov v Bosne spájajú, alebo rozdeľujú. Odpoveďou je neustály nepokoj.

Meč zabodnutý do tela Balkánu preniká z Macedónska cez Kosovo a Čiernu Horu až do Bosny. Ukovaný je z islamskej ocele a zakalený západnými kováčmi. Potomkovia stredovekých križiakov sa už ani neunúvajú prísť osobne, už iba zhadzujú bomby. A nesnažia sa dobyť Carihrad, ten už majú. Ak sa dnešné Bulharsko, pozabudnúc na svoju slávnu slovanskú minulosť hlási k vstupu do NATO, musí pamätať, že jeho najbližším partnerom bude moslimské Turecko. Cez Turecko do Európy, to sú paradoxy. Ak dnešné Macedónsko nechce byť pohltené Albánskom či Gréckom, musí na svojom území hostiť medzinárodné vojská. Ak sa chce dnešné Chorvátsko a Slovinsko odlepiť od Balkánu a prilepiť k Západu, tak práve Západ mu neustále pripomína, že také lepidlo ešte nikto zatiaľ nevynašiel. A Srbsko?

Zmenou moci v Belehrade sa balkanizácia Balkánu dokonáva. Srbi unavení po ôsmich rokoch vojny, vymenili vládu jednej strany za vládu osemnástich strán. Nový juhoslovanský prezident bude ťažko manévrovať a zložito v praxi dokazovať, že je dobrým srbským vlastencom. No podstatné je, že ani jeho novej ústretovej tváre sa nezľaknú medzinárodní Rambovia. Kým neodíde posledný cudzí vojak z Balkánu, nebude tam pokoj a mier.

Iba jeden z dvanástich

Samozrejme, nemožno zabúdať na veľké Rusko. Tu si však treba uvedomiť, že myšlienkou slovanskej vzájomnosti sa oficiálna Moskva priamo nezaoberá. Okrem toho, že sa nechce vystaviť podozreniam z obnovenia imperiálnych chúťok, má v súčasnosti veľa práce s udržaním vlastného obrovského štátu pohromade. Nie menej významný je i fakt, že v samotnom Rusku prebieha ostrý zápas medzi západnikmi a slovanofilmi, pričom ľahko uhádneme, na čej strane je väčšina médií a finančného kapitálu. Výsledkom je, že doteraz bolo i oficiálne Rusko vlastne prozápadne orientované. Situácia sa začína opatrne meniť až teraz, keď ruský prezident uprel svoj zrak na Čínu a Indiu.

V podobe rozpoltenej pozícii sa nachádza i Ukrajina. Svojho slovanstva sa vzdať nechce a ani nemôže. A predsa sa v mene strachu z Ruska dokáže dokonca uchádza o členstvo v NATO. V tejto situácii ostáva bieloruský prezident skutočne jediným prezidentom z dvanástich slovanských štátov, ktorý verejne a oficiálne hovorí o slovanskej vzájomnosti a spájaní Slovanstva.

Ak sa zamyslíme nad týmto faktom, nebránime sa hlbokému prekvapeniu. Ako je možné, že jedenásť z dvanástich slovanských štátov má takých predstaviteľov, ktorí myšlienku slovanskej vzájomnosti buď priamo popierajú, alebo o nej aspoň mlčia? Je to prirodzené? Dokedy môže takýto stav trvať? Pohľad na 300 miliónov Slovanov v roku 2000 je zvláštny a pripomína odpočítavanie pred štartom civilizácie na inú obežnú dráhu. Južní Slovania zažívajú vojenskú intervenciu Západu a ich územia sa pokrývajú čoraz menšími západnými protektorátikmi. Poliaci, Česi a najnovšie už i Slováci zažívajú hospodársku intervenciu Západu a ich národné bohatstvo mizne v trezoroch medzinárodných bánk. Východní Slovania, pre svoju veľkosť ťažko kontrolovateľní, sú infiltrovaní zvnútra s úmyslom povysávať ich nerastné a duchovné bohatstvo. Všetko vyzerá tak, že jedna epocha končí a druhá začína.

Šanca Slovanstva

Na začiatku sme si položili otázku, o čom svedčia čoraz častejšie všeslovanské stretnutia. Áno, znamenajú, že sa Slovanstvo opäť prebúdza. Znamenajú i to, že sa Slovanstvo nie len cíti, ale i je ohrozené. Pod obrovským tlakom zo všetkých strán vystupuje na povrch pradávny pocit slovanskej spolupatričnosti. Je pravdou, že Slovania už prežili i tatárske, turecké aj germánske nájazdy, prežili monarchie, demokracie i komunizmus a prežijú i dnešnú globalizáciu. Otázka je však v akom postavení a na akom mieste sa ocitnú medzi veľkými civilizáciami dneška a zajtrajška.

Aby to miesto bolo dôstojné, musíme nájsť vlastnú slovanskú myšlienku. Založenú na hodnotách, ktoré Slovania nikdy nestratili – na hodnotách viery, rodiny a národa. To, čo Slovanov spája, je nehmatateľného, duchovného pôvodu. Preto sa neostýchajme hľadať novú slovanskú civilizáciu najprv vo sfére ducha. Ak ju nájdeme tam, zjaví sa i na Zemi. A jej podoba bude potom závisieť už iba od Slovanov samých.

Maroš Puchovský