Ak si niekto položí otázku, či treba založiť nejakú vzdelávaciu alebo kultúrnu inštitúciu, či má zmysel vynakladať prácu a finančné prostriedky na nové projekty, potom sa musí najprv zamyslieť nad stavom spoločnosti.

Slovenská spoločnosť prechádza obrovskou vnútornou krízou, ktorá je spôsobená absenciou kresťanských hodnôt vo vedomí aj konaní jednotlivcov i spoločenstva. Štyridsaťročný útlak slobodného myslenia, dlhoročné prenasledovanie Cirkvi aj veriacich až teraz prinášajú svoje zhubné ovocie, keď jednotlivci a spoločnosť sú vystavení neľútostnej skúške v podobe novej politickej a sociálnej reality.

Súčasný stav slovenskej spoločnosti, ktorý charakterizuje vysoká nezamestnanosť, sociálne napätie, korupcia, klientelizmus, egoizmus, zločinnosť a rezignácia nedočkavo volá po aktivizácii tých spoločenských a kultúrnych činností, ktoré by zlepšili individuálnu aj spoločenskú morálku a najmä sociálnu zodpovednosť podnikateľov, štátnej správy a samosprávy, ako aj orgánov zákonodarnej a výkonnej moci.

Katolícka cirkev a rozvoj vzdelanosti

Katolícka cirkev má na rozvoji vzdelanosti na Slovensku až do 20. st. neoddiskutovateľný podiel. Tento proces začal misiou sv. Cyrila a sv. Metoda v ríši kniežaťa Rastislava, ktorej duchovný rozmer bol úzko spojený s kultúrnym rozmerom – prekladom liturgie do národného jazyka, vytvorením pôvodného písma a založením vzdelávacieho centra, ktoré malo mnohé znaky neskorších univerzít. ”Dá sa povedať, že Cirkev na Slovensku kládla základy kultúry a dlho bola celkom sama kultúrnym činiteľom,” napísal Ján Chryzostom kardinál Korec vo svojich memoároch ”Spomínam, premýšľam, vyznávam” (Lúč, 1999). Kultúra, ktorú šírila Cirkev, nebola akýmsi príveskom, ale bezprostredným produktom pri plnení jej vlastného poslania – ohlasovaní spásy v Kristovi.

Tento produkt sa v priebehu dejín rozrastal. Raz mal formu kláštorných škôl, inokedy formu jezuitských univerzít, či rehoľných gymnázií. A ešte aj v dobe, keď sa prítomnosť Katolíckej cirkvi v školstve zmenšila na minimum, neprestávala plniť svoje učiteľské poslanie – či sa sústreďovalo len na formu duchovného slova, alebo na tajné aktivity, vďaka ktorým dokázali cirkevní otcovia vychovať vzdelaný a kvalifikovaný kňazský dorast.

Slovensko stojí na prahu dejín svojej štátnosti, i na prahu nového tisícročia. Osamostatnilo sa vo chvíli, keď svet sa zjednocuje do akejsi globálnej dediny. Zatiaľ čo ostatné národy a štáty vstupujú do tohto globálneho celku so sformovanou identitou, Slovensko si svoju identitu ešte len utvára. Potrebuje ju, aby sa v bludisku hodnôt nestratilo, aby sa nespreneverilo tým hodnotám, ktoré určovali jeho cestu dejinami. Pri riešení tejto dvojnásobne ťažkej úlohy by malo siahnuť po všetkých prostriedkoch duchovného a sociálneho rastu, ktoré sú mu vlastné, blízke a ktoré sa osvedčili.

Kardinál Ján Chryzostom Korec, ktorý bol ústrednou postavou pri slávnostnom otvorení prvého akademického roku na novozaloženej Katolíckej univerzite v Ružomberku, priniesol so sebou do Ružomberka nielen dôstojnosť svojho úradu a hodnosti, ale aj bohatstvo myšlienok, obsiahnutých v jeho početných dielach. Napríklad citovaných memoároch nájdeme slová, ktoré môžeme vnímať ako zdôvodnenie založenia Katolíckej univerzity.

”Ako ľudstvo tvoríme jednotu,” píše kardinál Korec. - ”Vyrastáme z minulosti a pripravujeme budúcnosť. Kto si myslí, že minulosť možno ľubovoľne ignorovať a že budúcnosť možno utvárať len z prítomnosti, ten sa mýli. Stavať do protikladu minulosť a budúcnosť je nezmysel. Budúcnosť nič nedáva a nič neprináša. My jej musíme dať všetko, my ju tvoríme. Ak budeme prázdni, utvoríme prázdnu budúcnosť. No k plnosti rastieme z duchovného bohatstva minulosti. To si vyžaduje od nás šírku ducha. Ľudský duch môže pokročiť veľmi ďaleko, ale pod jednou podmienkou, že sa súčasné myslenie jednotlivca i spoločnosti trpezlivo a ticho pridruží k mysleniu generácií. Preto sa vzdelávame, preto sa vhlbujeme do dejín myslenia, do dejín umenia, literatúry a vied, do dejín kultúry...” (s. 339)

Z toho logicky vyplýva, že Slovensko potrebuje inštitúciu a intelektuálne procesy, ktoré spolu s prehlbovaním viery privedú čo najväčší počet vzdelancov k schopnosti ”prežívať život s tou božskou hĺbkou, ktorá sa mu ponúka v Kristovi, a prijímať vedome a kladne poslanie pretvárať a posväcovať svet”. (s. 343)

Nesmieme zabúdať, že ”vierou sa stali národy veľkými. Keď zvädla ich viera, aj národy zvädli”. (s. 189) Viera je však dvojčaťom vedeckého poznania. Tak ako viera potrebuje dôstojné miesta pre stretnutia veriacich so Stvoriteľom, tak aj veda potrebuje priestory, v ktorých rozvíja svoje bohatstvo, plody rozumového poznania.

Napriek hrdinskému úsiliu Katolíckej cirkvi zachovať si svoju schopnosť pastorácie a udržať pri chode jej základné funkcie, obdobie demokratizácie zastihlo Cirkev veľmi oslabenú. Absenciu kňazského dorastu nemôže nahradiť niekoľko ”silných” ročníkov; kňazská príprava pre pastoráciu v tomto rozporuplnom svete si vyžaduje omnoho dlhšie a starostlivejšie štúdium ako pred polstoročím. Chýba aj vedecko-pedagogický ”dorast”, ktorý by zaplnil rednúce rady univerzitných docentov a profesorov. V našich médiách je málo veriacich katolíkov. Pozorujeme to najmä pri verejných diskusiách o otázkach viery a rozvoja duchovného života, ale aj pri otázkach spolupráce štátu a Cirkvi.

KU je vynikajúce a privilegované miesto pre dialóg Cirkvi so svetom. Svet, s ktorým je Cirkev konfrontovaná, sa neustále mení. Cirkev sa tiež musí oboznamovať s novými poznatkami a rozpoznávať nové hodnoty. KU by mala vypracovať systém viery a vedy, o ktorý by sa mohol oprieť nový spôsob myslenia a konania. KU je často chápaná ako permanentné vedomie vývoja spoločnosti. Je zárukou vzájomného stretania neustále sa vyvíjajúceho sveta s Cirkvou a jej misiou. Viera musí ”počúvať” svet.

Pretváranie spoločnosti sa môže uskutočniť len tak, že poznatky vedy, hospodárstva, politiky a kultúry vo svojom stvárnení odzrkadľujú hľadisko evanjelia. Univerzita je rámec pre interdisciplinárne stretnutie a myšlienkovú konfrontáciu, ktorá môže viesť k nájdeniu kresťanskej odpovede.

Zjavenie nie je len intelektuálny náklad plný abstraktných právd. Nie je to nejaký katalóg nadčasových dogiem. Zjavenie je Božie konanie v dejinách. Predstavuje spojenie medzi Bohom a človekom. Toto tajomstvo našlo svoje dokonalé vyjadrenie v Kristovi. Ak berieme do úvahy premenlivé slová neustále sa vyvíjajúceho sveta, toto Zjavenie nikdy nemôže dostať svoje konečné vyjadrenie. Každá generácia musí nanovo rozvinúť bohatstvo tohto tajomstva, ktoré spočíva vo sformovaní svojich vlastných dejín.

Spoločenský život pozostáva z pestovania tradície, ako aj z jej oponovania. ”Spoločnosť, ktorá celú svoju energiu vybíja v ochraňovaní a opatrovaní svojej tradície, je odsúdená na stagnáciu; spoločnosť, ktorá považuje za jediné riešenie trvalú vzburu proti tradícii, je odsúdená na zánik”, povedal americký filozof poľského pôvodu Leszek Kolakowski. Vyváženosť medzi úctou k tradícii a jej kritickým prehodnocovaním je jednou z nenápadných, no dôležitých úloh modernej univerzity, ktorá chce primerane moderovať podmienky rozvoja spoločnosti.

Výpočet medzier v štruktúre katolíckej vzdelanosti na Slovensku, ktoré by mala svojimi výsledkami zapĺňať novozaložená KU v Ružomberku, je veľmi dlhý. Zoznam našich nedostatočností by mal slúžiť nielen ako odôvodnenie, prečo bolo treba založiť KU, ale aj ako podklad k rozhodnutiam o štruktúre odborov a zameraní, ktoré sa budú na nej študovať.

Od univerzít sa očakáva, že predstavujú otvorený systém. Musia pružne reagovať na vývoj vedy i spoločenskej objednávky. Musia byť uspôsobené k tomu, aby mohli bez prieťahov ukončiť činnosť niektorých starých, dožívajúcich odborov a naopak, začať činnosť nových. Navyše, musia vytvárať štrukturálne podmienky pre formovanie interdisciplinárnych programov – či už vzdelávacích, alebo vedecko-výskumných. A napokon, musia sa húževnato brániť tomu, aby sa z ich činnosti nevytratil vedecký výskum, poznanie nového, formulovanie nových otázok a hľadanie nových odpovedí.

Každá novozaložená univerzita je vystavená ”pokušeniu” prispôsobiť svoju štruktúru existujúcemu modelu. Toto ”pokušenie” je o to silnejšie, že má inštitucionálnu podobu. Staršie alebo staré univerzity sa vo verejnosti i v odborných kruhoch automaticky považujú priam za stelesnenie toho, čo je na univerzitnom dianí správne, dobré a moderné. Spochybňovanie zaužívaného modelu sa neraz sankcionuje obvinením z neúcty, neschopnosti alebo dokonca nevedomosti.

Hoci tieto slová znejú veľmi ”slovensky”, nie je prevaha starých vzorov iba naším problémom. V osemdesiatych rokoch, keď vznikol v SRN rad nových univerzít, napísal Thomas Finkenstaedt vo svojej štúdii o dejinách a štruktúre nemeckých univerzít, že na ciele a úlohy zakladateľov univerzít sa rýchlo zabúda; sotva kto má záujem získať svoj ”vlastný” profil; väčšinou prevláda želanie mať všetky klasické fakulty a k tomu niekoľko drobných odborov, ktoré poslúžia ako vývesný štít...

Nemenný je aj odmietavý vzťah univerzít k územnej oblasti; každá chce pôsobiť v centre krajiny a len čo v ňom vyrastie, chce vo všetkom zaujať ”centrálne” postavenie. Možno si mnohí pletú prídavné meno ”regionálny” s prídavným menom ”provinciálny”. Rozvoj regiónov je jedným z dôležitých aspektov politiky EU a preto regionálna univerzita by nemala byť ”postrachom”, ale skôr cieľom zakladateľského úsilia.

Príklon univerzít k starému a osvedčenému sa zvlášť prejavuje v časoch krízy. Pravdivosť tohto tvrdenia sa ukázala v kampani, ktorú rozpútali ”staré” slovenské univerzity proti trom novým univerzitám v Trnave, Trenčíne a Banskej Bystrici. Regionálny aspekt ich pôsobenia nikto nebral do úvahy a každý sa domnieval, ba tvrdil, že krízu vo financovaní slovenských univerzít vyvolalo založenie nových univerzít. Celý ten huriavk mal zakryť krízu v štruktúre odborov, ktorá sa na univerzitách vždy ťažko rieši.

Ak sa novozaložená univerzita zriekne vyšliapaných chodníčkov a zo štruktúry odborov vynechá menej aktuálne alebo zanikajúce odbory, aspoň na desať rokov jej nehrozí nijaká štrukturálna kríza, ktorá sa na ”starých” univerzitách rieši veľmi zdĺhavo a ťažko.

Pravda, ružomberská univerzita bude musieť plniť dvojjedinú úlohu: z hľadiska štandardných univerzitných odborov bude plniť úlohu regionálnej univerzity, z hľadiska Katolíckej cirkvi úlohu vzdelávacej a vedeckej inštitúcie centrálneho významu.

Ján Szelepcsényi