Ako býva zvykom, týždenník Domino-fórum pokračoval v uverejňovaní obsiahlych rozhovorov s osobami, ktoré si zasluhujú čitateľovu pozornosť. Som presvedčený, že šéfredaktor Štefan Hríb to vie. Je mu vlastné, že sa na rozhovor dôkladne pripraví a že zo svojho partnera dostane to, čo dostať chce. To je na chválu novinárskej profesie. Nemôžem však súhlasiť s tým, že pán Hríb tak neraz robí za cenu podsúvania sugestívnych otázok, ktoré priamo navodzujú odpoveď partnera. To pán Hríb robí, hoci dobre vie, že z novinárskej etiky by za to jednotku nedostal.

Je logické, že rozhovor, ktorý pokryje takú rozsiahlu novinársku plochu ako v tomto prípade, nemôže byť v týždenníku, akým je Domino-fórum, vedený len na jednu tému. To je vhodné pre špecializovaný odborný časopis, nie pre týždenník určený širokej, aj keď intelektuálne zameranej societe. To šéfredaktor dobre vie a práve preto tak postupoval. Isto si to uvedomoval aj dôstojný pán biskup, zastávajúci aj významnú organizačnú (?) funkciu. Rozhovor mal široký tematický diapazón, v ktorom bolo obsiahnuté takmer celé životné, na peripetie bohaté obdobie jedného človeka, ktorý nikdy nestál na okraji spoločenského diania. Preto sa rozhovor dobre čítal, preto rozhovor aj neraz prekvapoval. Žiaľ, často v neprospech odpovedajúceho.

Z uvedeného ešte raz spomeniem dve slová: ”dobrých” a ”chybu”. Obidve slová sú mnoho ráz frekventované v biblii a aj vo filozofii tvoria významové kategórie. Ich význam je vysvetľovaný rozdielne, ale nikdy netvorili symbiózu. Máme teda odporúčanie na odovzdanie sa na božiu vôľu, aby sme sa vzápätí dozvedeli občianske stanovisko autora výpovede. Ani s jedným, ani s druhým nemožno súhlasiť. Názor na Slovenský štát si musíme utvoriť v duchu objektívnej pravdy, tu na Zemi, v záujme občanov tohto štátu či najskôr. Pasívne odovzdávanie sa do vôle božej by plodilo len ďalšie delenie spoločnosti a vyostrenie už aj tak napätých medziľudských vzťahov. Či kňaz Mons. Dr. Jozef Tiso mal na výber, je otázka už dnes zodpovedaná. Dovoľte mi zdôrazniť, nemal. Bola to jeho obeť, za ktorú zaplatil životom, je to najvyššia daň, ktorú môže človek zaplatiť. Odporúčam otcovi biskupovi Tondrovi prečítať si prejav Mons. Tisa pri vyhlásení autonómie Slovenska, kde kňaz dušou i mysľou, slovenský kňaz, povedal, prečo sa postavil na čelo autonómnej vlády, teda analogicky i do úradu prezidenta Slovenskej republiky.

Priznávam sa, názor pána predsedu KBS na rozsudky smrti počas Slovenského štátu je prekvapujúci, ale nebudem s ním polemizovať práve preto, že táto otázka nie je širokým spektrom odborníkov ešte uzavretá. V časopise VIERA a ŽIVOT, júl 1999, Robert Letz rozoberá celú problematiku. Z prečítaného a prežitého mi vyplýva odpoveď, že nebol vykonaný žiadny rozsudok smrti, ale záchrana ľudských životov vo veľmi ťažkých podmienkach. Pravdou je, že nie všetkých, to nebolo v jeho silách.

Cesta k biskupskému stolcu nikdy nebola ľahká. Najmä nie počas komunistickej vlády. Pacem in Terris väčšina veriacich vtedy a aj teraz chápe ako istý druh kolaborácie s vládnucim režimom. Ťažko povedať, či bolo statočnejšie byť v tomto zoskupení a pracovať popritom v tajnej cirkvi, alebo sa od neho otvorene dištancovať. František Tondra urobil druhé bez následkov. Súdiac podľa miest, kde v kňazskom povolaní pôsobil, nevodilo sa mu zle. Hoci sa nezúčastňoval na práci Pacem in Terris, po skončení školy vykonával kaplánsku službu v Levoči, potom bol správcom farnosti, ako sám vraví v Hnilci, Zázrivej, Tvrdošíne a nakoniec v Levoči. Neboli to malé a bezvýznamné pôsobiská. Komunistická moc odbojným kňazom také farnosti neposkytovala. A viem isto, že takým nedávala súhlas na vysviacku za biskupa a vie to veľmi dobre aj pán biskup Tondra, ktorý bol vysvätený ešte v minulom režime. Tým nechcem povedať, že by bol nehodný zastávať tento vysoký post.

Terajší arcibiskup trnavsko-bratislavskej arcidiecézy a metropolita Slovenska Ján Sokol v Pacem in Terris bol. Lenže Prof. Dr. Anton Hlinka, pôsobiaci počas komunistickej vlády v exile bol hlavným odosielateľom náboženskej literatúry. Ten neraz potvrdil, že jej väčšinovým prijímateľom a distribútorom na Slovensku bol sereďský kňaz Ján Sokol. Vážim si prácu obidvoch menovaných, slúžili Cirkvi s plnou oddanosťou.

Potom prišli na rad sugestívne otázky pána šéfredaktora. Napr. ” roku 1992 sa rozhodovalo o rozdelení Československa, pričom za boli nedemokratické sily...” Biskup Tondra nenaletel, dokonca oponoval, ale šéfredaktor Hríb sa nedal a podsúval ďalej: ”Nedemokratické sily HZDS a SNS potom prijali deklaráciu zvrchovanosti. KDH vtedyhlasovalo proti, no cirkev dala na oslavu zvoniť v kostoloch. Prečo?” Tu už opýtaný neodolal a naletel. Už vtedy, 17. júla 1992, vedel, že HZDS a SNS, to sú tunelári, hoci vtedy sa tento výraz ešte nefrekventoval. Tak sa teda biskup Tondra postavil do pozície, v ktorej sa nechcel vidieť, do pózy proroka. Sám to odmietol v jednej z predchádzajúcich odpovedí. Navyše, je aj sudcom, ktorý mečiarovcov a prokešovcov (za deklaráciu hlasovali aj iní) obvinil zo zničenia ekonomiky. Nepovedal síce prečo, kedy, čím a ako, najmä nepovedal, aký bol stav pred koncom roka 1998 a aký je teraz. Prosto – povedal. Len tak, do vetra. Lenže, to si môže dovoliť v krčmových debatách Števo Širanica s Mišom Kabanicom, ale nie predseda Konferencie biskupov Slovenska.

V deň priznania zvrchovanosti zvonili zvony. Tie, ktoré boli pod správou biskupa Františka Tondru, nezvonili. On sa solidarizoval s poslancami, ktorí za zvrchovanosť nehlasovali. Tí jasne vymedzili svoje postavenie v národe, tí predložili vysvedčenie svojej politiky. Lenže hodnotenie im pripravil slovenský národ. Tí katolíci, ktorých je na Slovensku viac než 60 % (aspoň boli podľa štatistiky v roku 1990; obávam sa, že nové sčítanie nás zarmúti), ktorí dostali KDH do stavu, že v preferenciách kolíše medzi zvolením a nezvolením do parlamentu. Predseda KBS je medzi vernými. Jána Čarnogurského si váži, ”pretože má zásadné postoje, ktoré nemení, aj keď celá spoločnosť naňho nadáva”. V tejto súvislosti mi napadlo, že ktosi múdry sa už veľmi dávno vyjadril, že len hlupák nemení svoje názory. Som presvedčený, že Dr. Čarnogurský je múdry človek.

Biskup Tondra jasne vymedzil svoju stranícku príslušnosť. Zle sa mu počúvajú slová, keď HZDS a SNS hovoria o sebe ako o kresťansky založených stranách, ”...vidím v tom iba reči a demagógiu. Niet tam kresťanskej zodpovednosti. Ukázalo sa, že národ, o ktorom tak radi hovoria, priviedli k biede.”

V tejto chvíli si dovolím dať pánovi biskupovi Tondrovi niekoľko podnetov na zamyslenie. Mečiarovci a ich koaliční partneri začali budovať túto republiku napriek odporcom zvrchovanosti, a áno, aj tondrovcom, na zelenej lúke, s bankovými devízovými aktivitami vo výške 450 miliónov US dolárov, s Havlovou konverziou. Slovenská koruna voči českej korune bola 1,3 : 1. Od l. l. 1998 bola mečiarovská vláda dva razy vystriedaná inou koalíciou, v ktorej nikdy nechýbalo ani KDH. Keď HZDS z volieb v roku 1998 vyšlo ako najsilnejšie politické zoskupenie, ale neschopné zostaviť novú vládu, ďalšej vláde, Dzurindovej, odovzdávalo Slovenskú republiku s viac ako dvadsaťnásobným zvýšením devízového účtu a so zadĺžením pod priemerom postkomunistických štátov, so stovkou kilometrov nových diaľnic, Mochovcami, vodárenskými nádržami Málinec, Turček, Žilina, nebudem ďalej vyratúvať. Nezamestnanosť bola pod 14 % a bola nižšia ako pred predchádzajúcimi voľbami. Privatizácia, aj keď nie bez chýb, bola urobená tak, že novými vlastníkmi sa stali naši občania, často i nehodní(?). Platila zásada nerozpredávať strategické podniky. Aj za takýchto okolností dokázali mečiarovci financovať školstvo a zdravotníctvo lepšie, ako je tomu teraz, bez drastického zvyšovania cien energií, dopravy, benzínu, nebudem ďalej uvádzať, je to všeobecne známe. To je len najužší výpočet faktov, nad ktorými by sa mal kresťan Tondra zamyslieť.

I proti súčasnej koalícii má František Tondra výhrady. To však mal vedieť, pred zostavovaním rôznorodej koalície. Človek, s ktorým polemizujem, by mal, ak tak rozhorčene odsúdil predchádzajúcu koalíciu, vyniesť svoj ortieľ aj nad súčasným stavom. Bolo by to v súlade s morálkou, najmä od človeka, ktorý má doktorát z morálky. Ak tak neurobí, je jeho pôsobenie, ako prednášateľa morálnej teológie právom spochybniteľné.

K tomuto tvrdému výroku ma vedie aj jeho názor na referendum. Iste, je osobnou vecou každého jedinca, ako sa k referendu postaví. Aj biskup Tondra má právo slobodnej voľby. To právo mu nikto neberie. A nikto mu nevytýka, že zaujíma politické postoje. V našej spoločnosti sa vari inak nedá. Sme národ spolitizovaný, ale nevidím v tom osobitnú chybu. Chyba spočíva v tom, že sme národ, a najmä kresťania, stranícky rozdelení. Biskup Tondra i týmto rozhovorom prispel k ďalšej polarizácii.

To isté tvrdí aj biskup Tondra. Na otázku, či v roku 1998 hovoril v kostole, koho voliť, odpovedal: ”Nie. Ja to zakazujem. Ale je potrebné poukázať na to, že treba voliť zodpovedných politikov.” Som presvedčený, že zodpovední politici sa nájdu v každej strane, môžu sa líšiť počtom. Neverím biskupovi Tondrovi a navyše, jeho odpoveď vyznieva nielen falošne, ale voči veriacim aj urážajúco. Myslí si vari tento vzdelaný muž, že slovenský národ je taký zaostalý, že mu treba vštepovať do hláv potrebu voliť zodpovedných a nezodpovedných politikov? Skôr je pravdou, že biskup Tondra zvolil len neobratnú formuláciu na zakrytie pravého cieľa, áno, aj pravého spôsobu volebnej kampane v kostoloch. On ich aj verejne pomenoval. Tí nezodpovední a Boh vie ešte akí tunelári, zbedačovatelia, ničitelia ekonomiky, tí sa grupujú v HZDS a v SNS, tí zodpovední, rozumní, vážení a rozvážni, tí sú v iných stranách, niektorí zároveň aj v troch.

Predseda Konferencie biskupov Slovenska, sídelný biskup Spišskej diecézy František Tondra, spravuje osobitý stolec, stolec po biskupovi Jánovi Vojtašákovi, mučeníkovi, kandidátovi na svätorečenie. Svojím vystúpením v Domino-fóre katolíckej cirkvi na Slovensku nepomohol. Dobrý úmysel, lebo verím, že taký mal, nestačí, ak jeho myšlienkový náboj vychádza zo zlých základov. Celým svojím rozprávaním dal najavo, že rozmýšľa nie politicky, ale stranícky, v neprospech Cirkvi a občanov tohto štátu. Modlíme sa, aby to čím skôr pochopil a konal pre upokojenie a vzájomnú úctu občanov Slovenska

Július Binder