Tieto poznatku sú presne vedecky verifikované. HZDS v snahe naliať si čisté víno a nehazardovať so svojimi voličmi , oslovilo dve prestížne agentúry s požiadavkou o podobný prieskum. Predísť tomu, aby zadávateľ neovplyvnil výsledok prieskumu, sa podarilo tak, že prieskum bol zadaný cez tretí subjekt. Po vzájomnom porovnaní anonymného a neanomynmého prieskumu vyšli výsledky takmer zhodné, s toleranciou na úrovni štatistickej odchýlky. Vykazovali účasť na referende blížiacu sa 53%. Isté je teda len to, že výsledky referenda budú veľmi tesné a že bude nutné na oboch stranách bojovať o každý hlas. Zdá sa, že koalícia je rozhodnutá bojovať všetkými prostriedkami.

Presne v duchu známej Goebbelsovej idey, že sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou, nás médiá denne kŕmia tézou, že referendum nie je o budúcnosti Slovenska, ale o jednom človeku. Táto zúfalá Dzurindova lož maskuje skutočnú podstatu problému. Referendum totiž nepotrebuje Mečiar, ale naopak Dzurinda. Mečiar bol po voľbách na jeseň 1998 unavený a hlboko sklamaný z vývoja v spoločnosti a pevne odhodlaný odísť z politického života. Celkom paradoxne, ale pritom logicky by to však znamenalo politický koniec predovšetkým pre Dzurindu, a preto tomu bolo nutné zabrániť. Šikanovaním , prenasledovaním a kriminalizáciou Mečiara osobne, jeho rodiny a spolupracovníkov ho donútili vrátiť sa do politiky. Dzurinda by totiž bez Mečiara nebol ničím. Jeho neschopnosť tvoriť čokoľvek pozitívne by veľmi skoro predznamenala jeho politický pád. Dzurindova ” sila” spočíva len v negácii. Ako hrubý populista s masívnou mediálnou podporou však dokázal vyvolať strach a z neho generovať masívny odpor proti osobe a len následne aj proti politickej koncepcii. V roku 1998 mu na víťazstvo vo voľbách stačilo poukazovať na chyby a nedostatky predchádzajúcej garnitúry, nemusel prísť s ničím konkrétnym a pozitívnym. Ako sa však ukázalo, nová garnitúra nemá verejnosti čo ponúknuť. A tak pokračovala v generálnom negativizme dúfajúc, že s ním vystačí po celé štvorročné obdobie. Čierne knihy ako prvý akt vládnutia len predznamenali celý nasledujúci vývoj .Tým sa začala aj skončila celá koncepčná činnosť vo väčšine rezortov. Dzurindova neschopnosť riešiť vitálne problémy spoločnosti sa prejavuje v stave, kedy sa celá krajina a vládna koalícia nachádza v permanentnej kríze. Jeho neschopnosť čokoľvek riešiť, je kompenzovaná jeho hlučnou, ale obsahovo prázdnou rétorikou. Nedôstojné službičkovanie cudzím záujmom, mení v očiach verejnosti nášho premiéra na odpudivú karikatúru. V tejto situácii je jediná Dzurindova záchrana démonizovať svojho protivníka a dúfať, že umelo vyvolaný strach mu pomôže politicky prežiť.

Celkom paradoxne je referendum aj, a predovšetkým, o tom. Náhly nárast preferencií účelového zoskupenia SDKÚ v poslednom čase svedčí o tom, že podobný mechanizmus skutočne funguje. Aké je riešenie? Zdá sa, že najpravdepodobnejšie to bude odchod oboch aktérov z politického kolbišťa. Je veľmi pravdepodobné, že v prípade V. Mečiara by po zvážení všetkých okolností (masívna mediálna averzia, skreslená optika vnímania zahraničím, 7 rokov strávených na najvýznamnejšom poste, prirodzená únava a vyčerpanosť, ako aj nechuť k ďalším politickým zápasom) mohlo dôjsť k jeho dobrovoľnému, aspoň dočasnému odchodu z politiky. U Dzurindu to bude definitívny odchod po totálnom fiasku spôsobenom jeho vládnutím.

Roman F. Michelko