Konzervativizmus ako model politického myslenia vychádza z tradičných hodnôt národnej kultúry. Ony sú vo všeobecnosti princípom alebo prioritou konzervatívnej politiky. Pre ekonomickú a sociálnu agendu konzervatívnych strán je príznačná rovnosť šancí, spravodlivé prerozdelenie, úcta k súkromnému vlastníctvu a kultivovanie slobodného podnikania. Premena medzinárodných ekonomických podmienok na globálne, ktorá je v prvom rade podmienená širokou expanziou najmä priemyselnej produkcie z centier svetového obchodu do ostatných častí sveta, núti konzervatívcov prehodnocovať vlastné vízie a sčasti ich prispôsobovať nastupujúcim trendom. Z ideologického hľadiska nachádza nárast vplyvu silných nadnárodných korporácií, ale najmä dominancia voľného trhu bez lokálnych obmedzení, odozvu predovšetkým v myšlienkových prúdoch neoliberalizmu. Ten má však odlišný postoj k historizmu ako konzervatívna teória. Liberárny pohľad na človeka sa preferovaním ekonomickej vitálnosti úspešného jednotlivca približuje skôr k marxistickému ponímaniu sveta, rozdeľujúcemu svet na materiálnu základňu a duchovnú nadstavbu. Z tohto hľadiska je rozdiel medzi marxizmom a liberalizmom v tom, že prvý rozumie pod základňou výrobné zdroje, pričom spomínaná základňa primárne determinuje duchovnú sféru, zatiaľ čo v názoroch liberálnych mysliteľov vystupuje základňa predovšetkým vo význame voľného trhu či jeho neviditeľnej ruky, ktorá potvrdzuje alebo spochybňuje nárok na platnosť a svojím spôsobom rozhoduje o životaschopnosti jednotlivcov, prípadne celých skupín obyvateľstva. Liberalizmus či neoliberalizmus tak prostredníctvom závažných ekonomických premien vstupuje do národných kultúr a pretvára ich tradičný charakter.

Pred európskymi konzervatívcami, ak ich myslenie nebolo už skôr spojené aj s liberálnym ponímaním spoločnosti, stojí otázka, či a ako sa vysporiadať s touto skutočnosťou. Pôjde o jav dočasný, alebo si premena ekonomicko-spoločenských podmienok žiada zásadné prehodnotenie vlastnej politickej agendy, pričom si vlastné náhľady zachová len na sekundárne oblasti spoločenského organizmu?

S problematikou, spojenou s prezentáciou konzervatívnej, presnejšie kresťansko-demokratickej politiky, v slovenskom kontexte sa nedávno na stránkach tlače zaoberal i kresťanský demokrat, poslanec NR SR za SDK František Mikloško. Jeho esej sa dotýkala viacerých závažných tém, ktoré vychádzajú predovšetkým z podmienok slovenskej súčasnosti. Podnetné a miestami i prekvapujúce sú predovšetkým jeho vyjadrenia na adresu médií. ”Ak médiá chcú, za krátky čas vedia vytvoriť novú politickú stranu, vedia spopularizovať niektorého politika, alebo môžu politika odstaviť. Tento vplyv médií sa javí silný, a mnohí politici váhajú, či ísť s médiami do sporu.” (Mikloško, F.: Pravda a politická prax. Domino-fórum 30/2000)

Pre úplnosť treba dodať, že nie všetko, čo v masmédiách odznie, si prijímateľ osvojí bez výhrad, najmä ak ide o masmédiá všeobecne nedôveryhodné. Prirodzene, aj novinár dopredu zvažuje, či ísť do sporu s politikom, alebo nie. Zaujímavé by napríklad bolo opýtať sa na pohnútky istého šéfredaktora nemenovaného denníka, ktorý sa mal v zahraničí vyjadriť v tom zmysle, že si uvedomuje povrchnosť práce novinárov, teda kontroly či kritiky súčasnej exekutívy. Pokiaľ ide o skutočnosť, že médiá môžu politika odstaviť, často stačí, ak politika prezentujú aj bez akýchkoľvek úmyslov kompromitovať jeho osobnosť. Viacerí politici, i keď sú vo svojich profesiách odborníkmi či inak uznávanými autoritami, nemusia vždy pred verejnosťou ucelene verbalizovať vlastné myšlienky, či vedieť artikulovať jestvujúce problémy, tento ich nedostatok odhalia už prvé výstupy pre médiá. Na druhej strane, masmédiá vedia, ak chcú, zastrieť aj rezervy polilika.

Osobitnú kapitolu predstavuje skutočnosť, že mnohým politikom či politickým stranám neraz spomínaná angažovanosť masmédií vyhovuje, najmä vtedy, ak sa negatívna propaganda nedotýka ich straníckych štruktúr alebo členov. Nielen preto je namieste spomínané hodnotenie masmédií rozviesť a upresniť. Ak sú masovokomunikačné prostriedky dostatočne motivované, už prvotným uverejnením nepravdivých, zavádzajúcich, neucelených alebo z kontextu vytrhnutých informácií vedia zdiskreditovať vybranú politickú stranu alebo osobnosť a dlhodobým šírením politických mýtov vytvárajú predpoklady na jej neúspech v prípadných voľbách, alebo politickú izoláciu. Obdobným spôsobom môžu získať moc v štáte účelové politické zoskupenia či inak nekvalifikované persóny, keďže v médiách sú prezentované, na rozdiel od politických oponentov, alebo ako neskorumpované demokratické strany, alebo demokraticky zmýšľajúce osobnosti.

Masmédií, presnejšie potrebe prezentácie názorov, ktoré by na stránkach tlače mohli vstúpiť do polemík s priekopníkmi závažných zásahov do tradičného kresťanského prostredia, sa dotýkajú najmä ďalšie úvahy Františka Mikloška. ”Čas, ktorý žijeme, je časom čakania na katolícko-kultúrnu revue, ktorá by združovala okolo seba tvorivých ľudí. Za desať rokov slobody sa nepodarilo na Slovensku postaviť na nohy také dielo.” (Tamže) Pre úplnosť je nevyhnutné citovať aj ďalšie slová. ”Sledujem časopisy, ktoré sú programovo katolícke. Pokiaľ ide o spracovanie minulosti, vždy si ich rád prečítam. Reflexie o súčasnosti u nás a vo svete však väčšinou chýbajú.” (Tamže)

Aj keď od autora eseje nemožno chcieť, aby takpovediac propagoval konkurenčné konzervatívne periodikum v liberálnom týždenníku, predsa je len zaujímavé, že v súvislosti s volaním po katolíckom časopise nespomenul časopis, o ktorého existencii dobre vie. Kultúra má ambíciu byť katolícko-kultúrnou revue a z jej obsahového zamerania je zrejmé, že ňou skutočne i je. Zároveň je ale smutné, že nedávno musela zmeniť periodicitu, a hoci vychádza už len dva razy do mesiaca, problémy s jej finančným zabezpečením rozhodne nepominuli. Časopis, akým je Kultúra, môže bez dotácií pretrvať alebo len veľmi krátko, alebo s obrovskými existenčnými problémami. Prítomnosť Kultúry na slovenskom mediálnom trhu je však nevyhnutná. Morálna kríza, v ktorej sa nachádza i naša spoločnosť, a od ktorej sa odvíjajú mnohé iné závažené problémy súdobej civilizácie, si vyžaduje pozornosť a bádateľov, ktorí majú odvahu analyzovať aktuálne témy dneška. Možno uvažovať o vhodných spôsoboch, ktorými sa bude riadiť morálna rozprava o ľudskej slobode, individualite, etike, podnikaní, avšak nie z hľadiska úzkych záujmov, záujmovej krátkozrakosti. Kultúra je výzvou pre kresťanské spoločenstvo na Slovensku a nesporne svoj priestor poskytuje pre všetky alternatívne názory, ktoré majú spoločné jedno – kultivovanie ľudského života v kontúrach kresťanskej morálky. Aj preto má Kultúra vo svojom podnadpise, že je dvojtýždenníkom závislým od etiky. Od etiky, o ktorej sa tak málo hovorí a píše, a ak, nepochopiteľne v súvislosti s cenzúrou. No bez kategorického imperatívu, ako si tento fenomén všíma a analyzuje Immanuel Kant, budú spoločenské normy len objektom obchádzania a špekulácií. Beda spoločnosti, v ktorej sa právo skloňuje častejšie ako morálka.

Kresťansko-kultúrna revue na Slovensku jestvuje. Možno je len prehliadaná. Jej náklad nezodpovedá predpokladom, aké vytvára početné slovenské kresťanské spoločenstvo, no ak zanikne, celkom určite svoj dosah nerozšíri, ako ho nerozšíri bez publikovania bulvárnych informácií a nevkusu, ktorý slovenský čitateľ, ako sa zdá, vyhľadáva predovšetkým (nakoniec, podobne ako v iných krajinách). K tomu sa Kultúra, predpokladám, nikdy nezníži, vybrala si náročnejšiu cestu – svedomitou prácou hľadá zrnká pravdy v ľudskom živote tak, aby moderná civilizácia bola ekvivalentom morálne vyspelej spoločnosti, v ktorej sa skrivodlivosť neopláca opäť skrivodlivosťou. Je to povinnosť kresťansko-kultúrnej revue, ktorú Kultúra nepocybne predstavuje.