Beata Lukan

Tento článok je akýmsi zosumarizovaním politického a hospodárskeho vývoja na Slovensku po roku 1993. Autorka sa v ňom nesnaží o komentár dôležitých udalostí, skôr o konkrétny opis, na základe ktorého je možné vyvodiť niekoľko dôležitých uzáverov. Usiluje sa o pohľad nanajvýš objektívny, neslúžiaci záujmom tej-ktorej strany, ale predovšetkým záujmom Slovenska, ktorého tak často falzifikovaný obraz je potrebné maľovať nanovo. Ubehlo už dostatok času, aby sme si všetci uvedomili, o čom celý proces systémových zmien bol, a aby sme na základe objektívnej analýzy vyvodili závery pre budúce politické rozhodovanie.

Transformácia hospodárstva

Za striktného odmietnutia transformácie dovtedajšieho plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku ako procesu, ktorý je len časťou celkovej spoločenskej transformácie, je ňou teda podmienený a nemôže byť ako taký izolovaný alebo dokonca nadradený nad ostatné dôležité spoločenské premeny, sľúbili nadnárodné finančné inštitúcie rýchly prechod na trhovú ekonomiku na základe jednostrannej, monetárno-neoliberálnej koncepcie tzv. šokovej terapie. Bola zavedená šoková terapia, ktorá predpisovala radikálne zníženie štátnych výdavkov, rýchlu privatizáciu štátneho sektora a ktorá nebrala ohľad na iné, moderátnejšie koncepcie graduálneho prechodu. Pritom nemožno tvrdiť, že táto radikálna koncepcia by bola prijatá na báze širokého konsenzu politických síl v postkomunistických krajinách. Ako dobrý príklad na toto tvrdenie nám poslúži Poľsko, kde bol program šokovej reformy tzv. Balcerowiczov plán prijatý za veľmi nejasných okolností v lete 1990 bez predchádzajúcej verejnej diskusie, dokonca bez politických rokovaní

Bezprostredné dôsledky radikálnych reforiem pre postkomunistické krajiny boli katastrofálne. Neustále klesajúca výroba, vysoká miera nezamestnanosti a inflácie spôsobili týmto krajinám škody, z ktorých sa niektoré z nich (dovolím si tvrdiť takmer všetky) dodnes nespamätali. Po desiatich rokoch transformácie ju bývalý viceprezident Svetovej banky Joseph Stieglitz označil ako fatálny neúspech. Hospodárska reforma, ktorá mala krajiny strednej a východnej Európy po 1989 zaradiť medzi západnú civilizáciu, ich v mnohých prípadoch od nej oddialili a zaviedli do bezvýchodiskovej krízy.

Jedným z hlavných dôvodov pre súčasnú krízu v Strednej Európe je nadmerne zideologizovaná koncepcia radikálnych reforiem, ktorých autorom je harvardský profesor Jeffrey Sachs a ktorá bola presadzovaná MMF a Svetovou bankou. Jeden vedecký kolektív napísal už v roku 1992: ”Najväčším omylom všetkých reforiem podporovaných MMF je neprávne presvedčenie, že pre vznik trhového hospodárstva stačí uzákoniť súkromné vlastníctvo, liberalizovať ceny, stabilizovať menu a vytvoriť podmienky na hospodárske súťaženie. Tento omyl akejsi ”spontánnosti” má fatálny dosah. Jednoducho sa prehliada skutočnosť, že trh je sociálnou štruktúrou, ktorý sa postupne vytvára cielenou ľudskou činnosťou.” Zanedbanie socioekonomického kontextu, ktorý je predpokladom pre úspešnú výrobu a distribúciu tovarov a pre ich rast a ktorého vedomá redukcia na tri ideologicky podfarbené opatrenia ako deregulácia, privatizácia a liberalizácia sa ukázalo ako nástroj pre znižovanie produkcie a tým aj zvyšovanie nezamestnanosti.

Radikálna hospodárska reforma versus graduálny model

V prvej polovici roka 1990 do prvých volieb v júni sa v Prahe bojovalo o budúce smerovanie hospodárskych reforiem v Česko-Slovensku. Dve rôzne ponímania reforiem boli postavené proti sebe: na jednej strane pomalší prechod so zohľadnením sociálneho dopadu na obyvateľstvo, reprezentovaný predovšetkým Waltrom Komárkom, bývalým riaditeľom Prognostického ČSAV a zástancom gradualistického modelu podľa vzoru Olafa Palmeho a Bruna Kreiského, na strane druhej - radikálny a neoliberálne orientovaný program federálneho ministra financií Václava Klausa, takisto bývalého pracovníka Prognostického ústavu v Prahe. Klaus a jeho stúpenci dokázali nekompromisnou politickou agitáciou svoj program nakoniec presadiť. Šoková terapia bola teda v bývalej federácii zavedená nie ako výsledok intelektuálnej diskusie, ktorú takéto nanajvýš osudové rozhodnutie vyžadovalo, ale ako výsledok politického boja, v ktorom išlo hlavne o vyradenie súpera z hry pomocou tzv. antikomunistickej kampane (lustrácie etc.).

V septembri 1990 bol vo federálnom zhromaždení odhlasovaný reformný program, ktorý vychádzal z podobnej stratégie ako Balcerowiczov plán v Poľsku. V tomto súvise je zaujímavý fakt, že žiadne z plánovaných opatrení ako odstránenie štátnych subvencií, cenová liberalizácia, liberalizácia zahraničného obchodu, zavedenie vnútornej konvertibility, masívna privatizácia väčšiny štátnych podnikov sa vo volebnom programe žiadnej z politických strán nenachádzalo. Program radikálnych reforiem ako taký teda nebol predmetom volebného rozhodovania a jeho zavedenie sa nevzťahovalo na volebné výsledky.

Slovensko bolo z dôvodov nižšej produktivity, väčšej štrukturálnej slabosti, nižšej súťaživosti a jednoznačnejšej orientácie na už nesolventné trhy východného bloku postihnuté reformami oveľa tvrdšie. Nezodpovedná politika konverzie zbrojného priemyslu, jeho zámerná likvidácia (zbrojná výroba klesla na 12% úrovne z roku 1989), čím bolo priamo postihnutých 80 000 a nepriamo až 200 000 pracovných miest, spôsobili až trojnásobne vyššiu nezamestnanosť na Slovensku. Unitaristická reforma sa na Slovensku stretávala s čoraz väčším odporom a bola podrobená tvrdej kritike. V marci 1991 konštatovalo Nezávislé združenie ekonómov Slovenska v záverečnom dokumente konferencie venovanej problematike hospodárskej politiky, že radikálna ekonomická reforma presadzovaná Prahou je sama osebe rozporuplná, ideologicky podfarbená, zohľadňujúca len jediný ekonomický model. MMF a Svetová banka presadzujú ciele, ktoré nekorešpondujú z dlhodobejším oživením ekonomiky Slovenska a Čiech. Klausov scenár unitaristických reforiem, ktorý príliš kopíroval koncept šokovej terapie Jeffreyho Sachsa, poradcu MMF, bol odmietnutý. Namiesto toho propagovalo NEZES na čele s národohospodárom Hvezdoňom Kočtúchom tzv. synergetickú hospodársku reformu, snažiacu sa o sociálne trhové hospodárstvo s ochranou životného prostredia.

Katastrofálne dôsledky reforiem ako aj ich kritika zo strany vedeckých organizácií neostali bez odozvy vo vláde a v parlamente SR. Vláda, ktorá vzišla z volieb 1990 na čele s V. Mečiarom, mala vo svojom vládnom programe zakotvený unitaristický model. Odstúpenie od neho bolo bez príslušných politických dôsledkov nemožné. Napriek tomu boli federálne reformy sčasti blokované, až bol napokon model šokovej terapie v apríli 1991 premiérom Mečiarom a skupinou prívržencov odmietnutý.

Reformný plán federálnej vlády bol na Slovensku po prvýkrát modifikovaný a prispôsobený na špecifiká slovenskej ekonomiky až po voľbách 1992. Podľa vyjadrenia podpredsedu vlády Sergeja Kozlíka predstavoval komplexnú, postupnú, dlhodobo koncipovanú prestavbu systému a obnovenie zablokovaného hospodárskeho mechanizmu spojené s oživením exportu smerom na východ, expanzívnou fiskálnou politikou, reštrukturalizáciou priemyslu za aktívnej účasti štátu, atď…

Podporou aktívnej fiskálnej politiky na stimuláciu ponuky a financovania oživenia priemyslu slovenská vláda vedome odporovala ideológii MMF a Svetovej banky, ktorá suverénnym štátom striktne zakazovala používať také intervenčné, hospodárskopolitické opatrenia, ktoré by presahovali rámec tzv. trhových mechanizmov (podľa neoliberálnej ideológie sa trh reguluje zásadne sám a teda nepotrebuje regulatívne zásahy zvonka – tvrdenie, ktoré síce pekne znie, no so skutočným fungovaním trhu nemá nič spoločné). Na základe kritiky MMF bola vláda prinútená svoj hospodársky program v apríli 1993 pozmeniť v zmysle akejsi nadradenosti reštriktívnej fiškálnej politky nad všetky ostatné opatrenia.

Pozitívny hospodársky vývoj od roku 1994 ukončil predbežne celospoločenský prepad a zapríčinil výrazný rast. Makroekonomické údaje boli natoľko optimistické, že sa o Slovensku začalo hovoriť ako o krajine hospodárskeho zázraku. Charakteristický bol predovštkým signifikantný rast produktivity, ktorý sa odrazil na stúpajúcej tendencii HDP. Treba však poznamenať, že signifikantný rast produktivity sa odrazil na meniacej sa štruktúre HDP. Podiel priemyselnej produkcie na vytváraní HDP sústavne klesal, naproti tomu narastal podiel služieb.

Privatizácia

Jedným z centrálnych problémov transformácie krajín strednej a východnej Európy je privatizácia. Svojím obsahom a dosahom sa dá prirovnať sociálnej revolúcii podobnej na tú, ktorú vyvolali komunisti násilným zoštátňovaním v 50-tich rokoch.

Po desiatich rokoch trvania transformácie zisťujeme, že privatizácia ako jej podstatná časť nesplnila ani jedno z ambicióznych očakávaní a teda zlyhala na plnej čiare. Efektívnosť produkcie súkromného sektora sa oproti štátnemu nezvýšila. Naopak, takmer vo všetkých postkomunistických krajinách sa úroveň produkcie z roku 1989 po ťažkom prepade zo začiatku 90-tych rokov doteraz nedosiahla! Je teda orávnené sa pýtať, či bola úspešná privatizácia v daných spoločenských podmienkach po zlyhaní plánovaného hospodárstva vôbec možná a či jestvovali podmienky na jej úspešné zavŕšenie.

Privatizácia bola tak ako ”šoková terapia” vystavená značnej ideologizačnej kampani. Medzinárodné finančné inštitúcie odporúčali alebo priamo vyžadovali rýchlu privatizáciu čo najväčšieho počtu štátnych podnikov, pretože rastúci súkromný sektor, nepožadujúci štátne subvencie, by tým odľahčil rozpočet. Išlo teda viac o odľahčenie štátneho rozpočtu ako o skutočnú reštrukturalizáciu a oživenie výroby. Takisto kupónka, typ akejsi ľudovej privatizácie, slúžila viac politickému účelu zaistenia si hlasov v budúcich voľbách.

Dôsledky tejto nesprávnej stratégie sa ukazujú dodnes. Kapitál potrebný na investície do zastaranej technológie sa predajom kupónov za symbolické ceny nevytvoril. Týmto sa podobal predaj štátneho majetku obyvateľstvu, ktoré ho jednoducho nemohlo zaplatiť, viac na socializáciu ako na skutočnú privatizáciu. Okrem toho sa na základe anonymného prevodu nevytvorila konkrétna vrstva vlastníkov, ktorá by bola schopná prevziať zodpovednosť. Prominentný zástanca kupónky Jeffrey Sachs sa v súčasnosti od tejto metódy, ktorú predtým tak vehementne propagoval, dištancuje. Označuje ju ako zásadnú chybu, ktorej dôsledky budú musieť slovenské a české hospodárstvo ešte dlho znášať.

Asi od polovice roka 1992 prevzala slovenská vláda zodpovednosť za privatizačný proces. Vyvinula vlastnú stratégiu, ktorá nemala so známymi privatizačnými modelmi mnoho spoločného, jeden z dôvodov, prečo sa začalo hovoriť o špecifickej slovenskej ceste. Základná myšlienka slovenskej cesty bola tá, že len jednoduchou zmenou vlastníckych vzťahov sa problém potrebnej revitalizácie slovenského hospodárstva nevyrieši. Vedelo sa, že tempo, ktoré predpisovali medzinárodné finančné inštitúcie, sa musí dodržať, avšak metódy výberu mali byť volené samostatne. Zároveň sa vedelo, že domáci kapitál na privatizáciu a obnovenie výroby v žiadnom prípade nebol postačujúci. Podiel celkovej sumy úspor obyvateľstva sa odhadoval asi len na šestinu (50 miliárd Sk) objemu majetku určeného na privatizáciu. Pomocou zahraničného kapitálu bolo možné sumu zdvojnásobiť. Lenže takto získaný kapitál postačoval len na pokrytie asi jednej tretiny celkového majetku určeného na privatizáciu. Dve tretiny boli teda – ak štát nechcel lacno vypredať vlastné podniky do zahraničia – nezaplatiteľné.

Proces odštátňovania nie je ani dnes zďaleka ukončený. Je jedným z dôvodov, prečo rozhádaná a ideologicky nanajvýš kontroverzná vládna koalícia pretrváva a pravdepodobne sa do uskutočnenia svojho politického zámeru, totiž sprivatizovať všetko sprivatizovateľné, moci nevzdá. Pritom objemom a hlavne celospoločenským dosahom odštátňujúceho sa majetku Slovenska, hlavne jeho strategických podnikov, a jeho predajom do zahraničia za nezodpovedne nízke ceny je pokračujúca privatizácia pre osud celého Slovenska oveľa nebezpečnejšia, či tragickejšia ako privatizácia Mečiarova.