Zverejnenie správy komisie Európskej únie o stave pripravenosti Slovenska na vstup do EÚ právom podnietilo diskusiu o tomto prioritnom predsavzatí všetkých doterajších vládnych garnitúr Slovenska. Správu s jej kladmi a zápormi niektorí označili za kritickú, iní za pragmatickú. Domnievam sa, že správa bola viac-menej účelová asi tak podľa motta: Naším účelom (komisie EÚ) je pod pláštikom vstupných rozhovorov neustále zasahovať do vnútropolitických rozhodovaní pridruženej krajiny a na strane druhej - teda vlády SR - stojí úvaha, ako vytĺcť čo najväčší politický kapitál pre vlastné mocenské postavenie v krajine. Rozumné argumenty týkajúce sa skutočného stavu hospodárskych a politických systémov asociačných krajín doposiaľ absentujú. Pritom násilný presun diskusie o integrácii z roviny faktov a hodnotenia reálnej situácie do polohy neetickej ziskuchtivosti je na veľkú škodu obom zúčastneným stranám. Bolo by veľmi potrebné v súvislosti s rozširovaním EÚ po takmer desiatich rokoch rokovania pomenovať veci pravým menom. Vyhli by sme sa tak mnohým ilúziám a nedorozumeniam. V súvislosti s neprimeranými očakávaniami slovenského obyvateľstva v súvislosti so vstupom do európskeho spoločenstva by bolo zadobre vyjasniť si aspoň dve:

Ilúzia o rovnoprávnom postavení Slovenska v rámci EÚ a spoluúčasť na všetkých rozhodovacích procesoch. Toto očakávanie bude pravdepodobne splnené len vo formálnej rovine (účasť na hlasovaní, právo veta – ak nebude nahradené a tým pádom odstránené väčšinovým hlasovaním. V rovine mocensko–politickej a hlavne strategicko-globálnej bude Slovensko zohrávať viac-menej štatistu zúčastňujúceho sa na prijímaní pre slovenského občana častokrát krajne nevyhovujúcich nariadení. Slovensko bude nútené stále viac a viac – v mene globalizácie – vzdávať sa svojho suverénneho rozhodovania, ktoré mu ako štátu právom patrí. Problém oklieštenej suverenity európskych štátov, či už v rámci EÚ, alebo ako celok, nie je možné vnímať bez pochopenia celého povojnového vývoja. Inými slovami: Rovnoprávne postavenie Nemecka, ktoré iniciuje proces integrácie, by si vyžadovalo iné geoolitické usporiadanie globálnych celosvetových pomerov. Vyžaduje si to hlavne rovnoprávne postavenie Európy ako takej voči USA, čo dnes nie je skutočnosťou (napriek tomu,zdá sa, je ilúziou mnohých). Jasne a bez akýchkoľvek okolkov to vyhlásil Zbigniew Brzezinski, bývalý poradca amerického prezidenta Cartera a strojca nového svetového poriadku na návšteve Rakúska v roku 1999 tvrdením, že EÚ je protektorátom USA. Počas nedávnej návštevy na Slovensku na pôde Univerzity Komenského jasne povedal, že USA má celosvetovú prevahu a má ju hlavne v Európe.

Väčšina občanov si myslí, že vstupom do EÚ sa pre nich otvoria obrovské možnosti pracovných príležitostí v rámci západoeurópskeho pracovného trhu. Toto očakávanie sa pravdepodobne splní len do istej miery alebo vôbec. Rakúsko, ktoré ako krajina susediaca so štyrmi pridruženými štátmi a ktoré by migračným prílivom bolo postihnuté najviac, predkladá návrhy vypracované rôznymi zastupiteľskými organizáciami ako napríklad Hospodárska komora alebo Komora zamestnancov a zamestnávateľov na zavedenie klauzuly do samotných vstupných zmlúv o obmedzení voľného pohybu pracovných síl. Napríklad, Komora zamestnancov v Dolnom Rakúsku vychádza z prepočtov, podľa ktorých je najsilnejšou motiváciou migračného pohybu, teda opustenia vlastnej krajiny za účelom pracovných príležitostí v zahraničí, už o jednu tretinu vyšší príjem. To znamená, že obyvatelia pohraničných oblastí zarábajúcich o jednu tretinu menej ako v susednom Rakúsku sú motivovaní na či už denné alebo týždenné pendlovanie. Keď si uvedomíme, že reálne mzdy Poľska, Čiech, Slovenska a Maďarska boli podľa prepočtov rakúskej strany v roku 1996 len na 20 %-nej úrovni ich priemeru a až v roku 2015 bude jediné Slovinsko dosahovať 50 %-nú úroveň príjmov Rakúšana, tak si dokážeme predstaviť, aké rozmery migrácia nadobudne. Migrácia teda nie je len problémom ekonomickým, týkajúcim sa regulácie pracovného trhu, ale hlavne politickým, ktorý nebude možné pri vstupných rokovaniach prehliadnuť. To, že sa stáva realitou, vyplýva aj z požiadaviek dolnorakúskej komory obmedziť voľný pohyb pracovných síl krajín strednej a východnej Európy na dobu, ktorá nebude časovo obmedzená, ale bude sa merať dosiahnutou úrovňou HDP na hlavu a príjem, a tá je doposiaľ v porovnaní s európskym priemerom príliš nízka.

V súvislosti s rozširovaním EÚ je Rakúsko aj v inom ohľade zaujímavé. Netreba totiž zabúdať, že vo voľbách v roku 1998 Strana slobodných so svojím kritickým postojom voči rozširovaniu EÚ bola veľmi úspešná, keď poukázala hlavne na fakt, že tento proces by sa nemal konať za každú cenu, ale mali by byť zohľadnené postoje obyvateľov členských štátov. Veľký rozruch vyvolal aj návrh na vypísanie referenda v Nemecku, ktorý predniesol Günther Verheugen, ktoré by zohľadnilo mienku nemeckého obyvateľstva na vstup nových kandidátov. To, že Verheugen návrh napokon stiahol, nepriamo naznačuje, ako by asi referendum dopadlo

Finančný špekulant George Soros, ktorý sa rád necháva titulovať ako filantrop, vo svojej poslednej knihe Kríza globálneho kapitalizmu uviedol veľmi zaujímavú myšlienku: Ak proces integrácie v rámci EÚ nepôjde dopredu, pôjde dozadu, alebo sa vôbec zastaví. Tento výrok možno chápať ako princíp fungovania európskej integrácie. Nie je teda náhodou, že bruselská byrokracia alternatívu na rozširovanie Únie nemá a ani sa o ňu nepokúša. Napokon, najdôležitejšiu úlohu pri prijímaní nových členov zohraje časový faktor, teda čím viac sa termín vstupu oddiali, tým menšia je pravdepodobnosť, že obyvateľstvo patričných štátov tento proces bude veľkou väčšinou podporovať. Týka sa to hlavne krajín juhovýchodnej Európy, ale aj. Poľska.

Veľmi málo sa na verejnosti diskutuje otázka duchovnej dimenzie integrácie ako aj úloha a postavenie národných kultúr v novej Európe. Pritom akoby sa zabúdalo, že nielen chlebom sme živí. Skutočný duchovný rozmer a ním podmienená starostlivosť a rozvíjanie vlastného historického dedičstva je v západnej Európe až pozoruhodne nedostatočný. Pestovanie tradícií sa nahrádza bezduchým amerikanizmom a akousi pseudokultúrou, vyvierajúcou z čistého materializmu. Všetko vyššie a dokonalejšie, ako napríklad klasické umenie novoveku, ale aj samotná antika, sa dáva na rovnakú úroveň s primitívnymi prejavmi ľudskej existencie starými niekoľko desiatok tisícročí.. Pojem evolúcie sa chápe len v čisto biologickom význame, vychádzajúc z presvedčenia, že človek je z opice. Diela klasických umelcov ako Goethe alebo Schiller sa v dnešnom Nemecku nehrajú vôbec, alebo len v prepracovanom, zmodernizovanom znení, znehodnocujúcom umelcov originálny odkaz. Dokonca vymizli zo zoznamov povinnej literatúry humanistických gymnázií. Umenie ako celok sa meria peniazmi, ako to výstižne pomenoval riaditeľ Guggenheimovho múzea súčasného umenia v New Yorku: ”Everything is business”

Beata Lukanová