Ján Szelepcsényi

Ak by kamene zo srdca padali nahlas, Slovenskom by sa ozval v nedeľu 12. novembra napoludnie ohlušujúci rachot. Bodaj by nie! Niekoľko stoviek či tisícok politických funkcionárov si uvedomilo, že ďalšie dva roky budú môcť pobudnúť na svojom teplom miestečku, či dokonca pri privatizačnom válove. Tí skromnejší možno budú pod stolom hodovníkov zbierať omrvinky. To je však vždy lepší údel, ako byť katapultovaný v dôsledku výmeny vládnych garnitúr.

Kúzlo nechceného spočíva v tom, že okrem referenda ani jedna z týchto pascí nie je z dielne opozície. Všetky sú ”domácej”, rozumej koaličnej proveniencie. Premiér dobre vie, že na likvidáciu existujúcej vlády nie je treba ani referendum, ani hlasovanie o dôvere v parlamente. Koalícia sa rozkladá sama, z vlastných vnútorných síl – a to je dôvod jeho bezsenných nocí.

Hlavným znakom a poslaním profesionálneho politika je udržať moc. Načo sú politikovi sny a vízie, koncepcie a plány, ak nemá v ruke nástroj, ktorým sa dajú premeniť na realitu?! S vedomím tejto hraničnej úlohy sa podujal riešiť kvadratúru kruhu. Hľadá odpoveď na otázku, aký je parlamentný mandát strany, ktorá sa nezúčastnila parlamentných volieb (SDKÚ) a aký je mandát strany, ktorej členovia sa rozutekali do materských strán alebo z klubu SDK prešli do novozaloženej SDKÚ. Mnoho času mu neostáva. Podľa zákona, ktorý dvojité členstvo v politických stranách nepripúšťa, mu na túto úlohu ostáva asi štvrť roka – pravda, pokiaľ by sa pán prezident nerozhodol zákon vrátiť do parlamentu.

Najstrašnejšie na tejto situácii je to, že do ”samoinštalácie” SDKÚ v parlamente nútia premiéra jeho koaliční partneri úvahami o ”zreálnení situácie”. Premiér vie veľmi dobre, že len čo sa SDKÚ stane parlamentnou realitou, Hamžíkom zjednotené ministrany sa zborovo prihlásia o ďalšie ministerské posty a samotný Hamžík o post premiéra. Hamžík sa k tejto ambícii ohlásil volaním po osobnosti, ktorá by zjednotila koalíciu. Po úspešných nahováračkách SOP s SSDS a so zelenými sa na túto úlohu zrejme cíti plne kvalifikovaný...

Vládnuca vládna koalícia trpí očividne nedostatkom zjednocujúceho tmela. Nenávisť k politickému protivníkovi – Vladimírovi Mečiarovi, ktorého meno sprevádza nimbus vtáka Phoenixa, schopného kedykoľvek sa zdvihnúť z prachu a vzlietnuť k výšinám politickej moci – už predtým prestala fungovať ako spoľahlivé lepidlo. Nejeden politik vládnej koalície nie raz riskoval vypovedanie koaličnej zmluvy, a to v mene kadejakých osobných, skupinových alebo straníckych záujmov, len nie v záujme vlasti alebo aspoň nejakej ideológie. Po referende sa táto hrozba zmnohonásobila. Polčas rozpadu sa skrátil. S koncom volebného obdobia sa približuje červený štít s nápisom – Čo potom? Na odpoveď je treba sa pripraviť už dnes. Najlepšie – prevzatím moci...

Nenávisť k politickému protivníkovi, či strach z jeho rapsodických ofenzív oslabla preto, že jeho politický vplyv a presvedčivosť sa pomaly, ale isto presúva z politickej reality do polohy historických legiend. Veď posledné referendum je už treťou významnou politickou porážkou Vladimíra Mečiara za posledné dva roky!

Druhou bol jeho neúspech v súboji s Rudolfom Schusterom v boji o prezidentský úrad.

A treťou bola Mečiarova očividná neschopnosť mobilizovať svojich priaznivcov k účasti na referende, a to napriek tomu, že veľká časť obyvateľstva je v stave sociálnej núdze až biedy, že mnohí si uvedomujú ohrozenie samotnej podstaty národa a štátu a obávajú sa rozkladu základných mravných a kultúrnych hodnôt, ktorých nositeľom bolo (alebo chcelo byť) Slovensko a Slováci. To znamená, že Vladimír Mečiar, ktorý je vďaka preferenciám HZDS neoficiálnym lídrom súčasnej opozície, očividne prestal byť pre slovenských občanov reálnou politickou alternatívou.

Mečiar si nikdy nevedel voliť správnych spolupracovníkov, oceniť tých najobetavejších, pracovať s médiami a získať si novinárov a inteligenciu. Dokonca ani v období, keď jeho moc vrcholila! Jeden príklad za všetky: uprostred predreferendovej kampane sa zriekol svojej funkcie tlačový tajomník HZDS M. Kardoš, ktorý zotrval po boku svojho lídra v každom počasí a v tvrdých mediálnych konfliktoch sa vypracoval na rešpektovanú profesionálnu úroveň. Žeby začal prerastať svojho šéfa?

K chronickým nedostatkom, ktorými sa vyznačovala politika i prax HZDS, pribudli po voľbách 1998 nové. Štruktúry HZDS nedokázali primerane spracovať svoj neúspech v parlamentných voľbách, či presnejšie – pri zostavovaní vlády. Toľko ohlasovaná povolebná ”sebareflexia” hnutia sa vlastne neuskutočnila. Líder ju nahradil transformáciou hnutia na stranu, ktorá možno nanovo usporiadala vnútorné mocenské pomery, ale na politickom programe HZDS i štýle politiky sa nič nezmenilo.

Mnohé nasvedčovalo tomu, že silné osobnosti HZDS nie sú natoľko silné, aby sa dokázali zbaviť svojej takmer drogovej závislosti na Mečiarovej charizme. Svojou pózou nepochopeného a neuznaného hrdinu, ktorý sa po každej porážke urazený utiahne do úzadia, expremiér dokázal vyvolať vo svojich straníckych druhoch strach, že ich opustí, že definitívne odíde z politiky, a tým vlastne privodí zánik HZDS. Veď akože by to mohlo ísť bez neho – vodcu s mimoriadnou charizmou, pamäťou a dokonalým ťahom na bránku!

Bolestivý a vleklý pôrod tieňovej vlády len zvyšoval rozpaky verejnosti nad spôsobom, akým sa HZDS ujímalo svojej úlohy opozičnej strany. Neprítomnosť predsedu v parlamentných laviciach definitívne spochybnila Mečiarovu schopnosť prispôsobiť sa pravidlám parlamentnej demokracie a využívať parlament ako základné demokratické fórum pre presadzovanie riešení v prospech štátu a jeho občanov. Ani predseda ani jeho tieňový kabinet nedokázal svojimi programovými vyhláseniami presvedčiť o tom, že majú vypracované iné, pre spoločnosť menej bolestivé alternatívy, než tie, ktoré núka vládna koalícia. Rétorika lídra i ostatných predstaviteľov HZDS sa obmedzovala len na kritiku a nie na presadzovanie riešení. Tak aj sympatizanti HZDS prestali veriť, že HZDS nejaké má.

Dva roky po voľbách ukázali, že pre službu demokracii v úlohe opozície nemá HZDS vhodné programové ani osobnostné vybavenie. Stačilo zopár čiernych kníh a vykonštruovaných obvinení a HZDS namiesto toho, aby vyšlo na barikády, zaliezlo za ne a odtiaľ strieľa salvy faktických poznámok. Málo na to, aby sa niekoľkým osamelým jazdcom podarilo prelomiť kruhovú obranu prepočetnej koalície!

Posledným klincom do rakve bola Mečiarova snaha rozdávať visačky kvality či vysvedčenia kompetencie svojim partnerom v opozícii, či už išlo o mediálne prekáranie s predsedom Smeru R. Ficom, blufy o prebiehajúcich rokovaniach s KDH alebo otvorené odmietnutie akejkoľvek povolebnej spolupráce s SNS tesne pred uskutočnením referenda. Najmä posledné vyhlásenia, adresované skôr zahraničiu, ako domácej politickej scéne, vyvolali v Mečiarových stúpencoch otázku, s kým to vlastne mieni ľudová strana HZDS a jej líder po prípadných voľbách spolupracovať. Každý si spomenul na situáciu pred dvoma rokmi, keď víťazné hnutie nedokázalo zostaviť vládu...

Mečiarova rétorika je neoceniteľným darom v čase pred voľbami. No v každodennom živote – v kontakte s politickými súpermi i spolupracovníkmi má zničujúce dôsledky. Expremiér akoby zabúdal, že politikovo bytie pozostáva z dvoch fáz – zo získania moci a z jej výkonu. Vo voľbách je každý hlas dobrý – hlas prostých ľudí, ľudí s nižším vzdelaním rovnako, ako hlas vzdelancov, ktorých je vždy menej. No správa štátu je náročná úloha, ktorá si nevyhnutne vyžaduje podporu kvalifikovaných ľudí. Expremiér si však inteligenciu nielenže nedokázal získať, ale nejedným politickým manévrom či výrokom ju od seba doslova odohnal. Chrbtom sa mu otočili ešte aj vysokoškolskí pedagógovia a študenti, ktorí jeho školskej politike vďačia za tri nové vysoké školy!

Vleklý spor expremiéra s exprezidentom, ako aj ťahanice okolo Mečiarovho najbližšieho spolupracovníka – poslanca Ivana Lexu sústavne nahlodávali jeho imidž. Významné sklamanie prinieslo i poznanie, že Mečiarova neúčasť na privatizácii bola len legendou. Luxusné sídlo v Trenčianskych Tepliciach, neskromné majetkové podiely jeho detí na lukratívnych podnikoch ukázali, že majetkové pomery expremiéra vysoko prekračujú rámec trojizbového panelákového bytu, či skromnej garsónky v sídle HZDS, ktoré sa predkladali verejnosti ako príklad nezištnosti Mečiarovho nasadenia za vec pospolitého ľudu.

Významnú úlohu tu zohralo napríklad aj stanovisko Katolíckej cirkvi, ktorá ústami predsedu Konferencie biskupov Slovenska a dozaista aj ústami nie jedného kazateľa odmietla referendum. Chceme veriť, že to urobila po dôkladnej analýze všetkých politických, ekonomických a kultúrnych súvislostí a že si jej predstavitelia uvedomili zodpovednosť za ďalšie osudy slovenskej politiky, ktorú takýmito odporúčaniami berú na seba. Je aktom vyššej spravodlivosti, že na toto možno servilné stanovisko voči politickej moci minister školstva reagoval zákonom o financovaní škôl, ktorý očividne diskriminuje cirkevné školstvo...

Týmto referendom si vystavil osobitnú legitimáciu aj predseda parlamentu, ktorý sa od hlasovania v neprospech premiéra prepracoval až k vyhláseniu, že ak by referendum dopadlo v prospech skrátenia volebného obdobia, on a poslanecký klub SDĽ nebudú považovať tento výsledok ako záväzný pri hlasovaní o ústavnom zákone o skrátení volebného obdobia a o vypísaní nových parlamentných volieb. Sotva si možno predstaviť slová, ktoré by tak jednoznačne dokazovali neúctu politického vodcu k vôli ľudu! Keby referendum neprinieslo žiaden iný poznatok, ako toto vyznanie, ktoré ”upevní” preferencie SDĽ pod hranicou zvoliteľnosti, potom stálo za námahu i za peniaze!

Štatistická chyba v sociologických výskumoch býva 3–5percentná. Keďže v posledných dňoch pred referendom sa vo verejnom živote nevyskytla žiadna udalosť, ktorá by mohla zásadne ovplyvniť správanie sa voličov, možno si tento rozdiel vysvetliť len tým, že výsledky prieskumov boli nesprávne alebo výsledky referenda boli manipulované. Prvé vysvetlenie je nepravdepodobné, pretože k približne rovnakým výsledkom dospeli nezávisle na sebe viaceré agentúry. Rovnako je nepravdepodobná manipulácia výsledkov, pretože sa neobjavila nijaká sťažnosť voličov alebo volebných komisií, zložených zo zástupcov koaličných a opozičných strán.

Jediným vysvetlením rozdielu medzi výsledkami prieskumov a referenda je taktika, ktorú si zvolila vládna koalícia – odhovárať občanov od účasti na referende. Okolnosť, že neúčasť na referende sa stala kritériom pre posúdenie občianskej a politickej vyspelosti, mala nie zanedbateľný význam. Keď sa ľudia zúčastnia referenda, pri tajnej voľbe sa nedá kontrolovať, ako volili – či v prospech alebo neprospech vládnej koalície. Naproti tomu samotná účasť je kontrolovateľná: na základe zoznamov, v ktorých si členovia komisie zaznamenávali, kto sa referenda zúčastnil, môže koalícia ľahko zistiť, kto zo zamestnancov štátnej správy je ”nelojálny” a neuposlúchol ”odporúčanie” verchušky.

Referendum nebolo prehrou, ale víťazstvom. Vyhrali oba politické tábory – koalícia i opozícia; koalícia vyhrala tým, že dokázala odradiť občanov od hlasovania, opozícia tým, že drvivá väčšina zúčastnených vyjadrila súčasnej vládnej garnitúre nedôveru. V oboch prípadoch je to však Pyrrhovo víťazstvo. V neúčasti voličov na referende možno vidieť predovšetkým vyjadrenie nedôvery celej slovenskej politike. Veď tí, čo chceli podporiť súčasnú vládnu garnitúru, mohli prísť a hrdo vyjadriť svoju podporu odmietnutím referendovej otázky. Neprišli. A s nimi neprišli ani tí, ktorí mohli vyjadriť podporu opozičným stranám.

Predsedníčka SNS Anna Malíková interpretuje neúčasť voličov na referende ako dôsledok apatie, ľahostajnosti ľudí voči politike. Ak je to naozaj tak, treba jej pripomenúť, že do stavu apatie a ľahostajnosti nemožno dostať spoločnosť za dva roky hocijako nepriaznivého vývoja. Buďme si úprimní – sklamanie spoločnosti zo slovenskej politiky je natoľko dlhodobé a také intenzívne, že sa prenáša aj na vzťah Slovákov k ich vlastnému štátu. Nie jeden občan si povie: ”Radšej byť neslobodný pod vládou cudzieho okupanta, na ktorého hlavu potom padne všetka zodpovednosť za všetky neúspechy, ako byť ”slobodný” pod vládou vlastných politikov, pre ktorých je národ dymovou clonou. Za túto clonu skrývajú mnohí politici svoju politickú minulosť (spoluprácu s mocenskými štruktúrami bývalého režimu) alebo svoje nekalé hospodárske praktiky. Nie menšiu hanbu pociťujú voliči za to, že naša politická scéna sa správa horšie ako ľudia na orientálnom jarmoku!

Mnohí politici interpretujú výsledky referenda ako prejav stability slovenskej politickej scény. Skôr opak je pravdou – jeho výsledky svedčia o hlbokej kríze. Politická štruktúra, ktorá sa vyhýba všeľudovému hlasovaniu o dôvere (za také by bolo možné považovať referendum s vyše päťdesiatpercentnou účasťou a odmietnutím skrátenia volebného obdobia) sa priznala, že sama nedôveruje v silu a presvedčivosť svojej politiky. Opozičná štruktúra, ktorá nedokáže zmobilizovať ani svojich sympatizantov k účasti na voľbách, musí si otvorene položiť otázku, kto jej vlastne dôveruje, o koho sa v prípade prevzatia moci bude môcť oprieť.

Aj koalícia aj opozícia získali referendom cenný poznatok a ešte cennejší čas na vyvodenie dôsledkov. Ak slovenský občan nedôveruje slovenskej politike a politikom (potvrdzujú to napokon aj prieskumy preferencií), musí si každá z politických strán položiť otázku, čím a ako sa mieni presadiť v zápase o moc, ktorého vyvrcholením budú budúce parlamentné voľby. Mnohí analytici utešujú politikov, že kampaň, ktorá sa rozpútala proti inštitútu referenda, nemôže mať záporné dôsledky pre aktivitu slovenského voliča vo voľbách alebo v iných referendách. Neberú do úvahy okolnosť, že občianske aktivity nezávisia od predmetu voľby, či takej alebo onakej propagandy, ale sú predovšetkým výrazom životného a sociálneho postoja. A ten sa u slovenského človeka mení, zásadne mení, ba až vymieňa.

Absencia vyspelej vízie Slovenska v 21. storočí, nechutné politické šarvátky, ktorými sa zastiera neschopnosť sústrediť sa na podstatné záležitosti štátu a spoločnosti, tlačenica pri privatizačnom válove a krpčiarsky štandard verejného života, strata duchovnosti, bezpečnosti, ignorovanie poctivej práce, prázdne sľuby a bezostyšné klamstvá, ktoré sa predkladajú ako pravda, vedú slovenského občana k tomu, aby redukoval svoje spoločenské aktivity na minimum. Napokon, vedú ho k tomu stále vyššie náklady na akúkoľvek komunikáciu – drahé cestovné, poplatky za služby spojov a z toho vyplývajúca nedostupnosť internetu a nízky životný štandard, v ktorom sa ešte aj predplácanie čo len jediného denníka stáva luxusom. Ako sa má formovať názor občana, ako môže prebiehať formovanie jeho politického vedomia a spoločenskej zodpovednosti, keď je nútený zmeniť sa na sociálnu spóru, ktorá bude v nejakej zakuklenej sociálnej forme čakať na priaznivejšie podmienky pre spoločenský život?!

Od vyhlásenia referenda až po jeho uskutočnenie vládna propaganda tvrdila, že ide o zbytočné referendum. Zabudla na to, že hodnota politických aktov nie je daná finančnými nákladmi, ale tým, do akej miery obohatia našu politickú skúsenosť a spoločenskú prax. Posledné referendum nebolo len nejakou zastávkou na ceste do budúcnosti, ale politickou, spoločenskou i mravnou bodkou za politickými dejinami Slovenska v 20. storočí. Vieme o niečo viac, na čom sme. Sapienti sat! Múdremu stačí! Neúčasť voličov v referende je jasný signál slovenskej politike a politickým lídrom. Beda tomu, kto ho nedokáže správne prečítať!

Politický potenciál doterajších politikov sa očividne vyčerpal. Svoju neschopnosť generovať riešenia a uskutočňovať konštruktívne plány zakrývajú neprestajnými šarvátkami, v ktorých sa vyčerpáva podstatná časť parlamentného času i energie. Stupeň nedôvery slovenskej verejnosti k slovenskej politike je taký veľký, že ho nemožno napraviť novým myslením. Musia prísť aj noví ľudia. A najmä nové metódy kontroly výkonu moci a správy verejných vecí.