Väčšina z nás bola a je účastníkom dejinného pochodu, ktorý sa svojím významom stal za posledné desaťročie prelomovým pre celý svet. Do dejín odišlo zoskupenie, ktoré politológovia nazývali Svetová socialistická sústava. Rozpadla sa neuveriteľne rýchlo a ani jej v tom nebolo potrebné osobitne pomáhať. Na jej kýpťoch sa začalo rodiť čosi nie nepoznané, ale pre nás predsa len nové - pluralitná demokratická spoločnosť, v ekonomickej sfére charakteristická pôsobením voľných trhových síl. Sme účastníkmi týchto dejov, zažívame ich už jednu sedminu priemerného mužského veku, čo nie je, ak si odmyslíme tzv. neproduktívne roky detstva a dôchodcovstva, celkom málo. Pohľady na minulé desaťročie sú teda viac ako oprávnené.

Prvým predpokladom jej dosiahnutia sú slobodné voľby medzi viacerými politickými stranami. Za obdobie, o ktorom hovorím, sme si to vyskúšali už štyrikrát. Vždy bolo, aj podľa medzinárodných pozorovateľov, všetko v poriadku. Demokraciu sme postavili na piedestál. Len národ, jej nositeľ, nejasal od radosti. Ukázalo sa, že starý skúsený Churchil mal pravdu. Nič totiž nie je jednoduchšie, ako hrdo niesť na čele más velikú vlajúcu zástavu demokracie a na zemi šliapať po jej spodných častiach. Žiaľ naša prítomnosť to potvrdzuje. Nemám na mysli len posledný parlament a poslednú vládu. Vlád sme už mali v hodnotenom období sedem. Kam sa na nás Taliani hrabú! Nechcem nihilizovať, v spoločnosti sme zaznamenali aj isté klady, ale ak si zoberieme súčasné postavenie slovenskej politiky, ekonomiky, kultúry a sociálnej sféry – nemáme sa čím vyťahovať. Tých lastovičiek, ktoré by nám urobili leto, je málo.

Čoraz výraznejšie sa potvrdzuje tvrdenie, že Slovensko, ale nielen ono, nebolo pripravené na prechod od socializmu k demokracii. A to aj napriek tomu, že sme neboli prvolezci, že neďaleko od nás také vzory boli a sú. Je celkom príznačné, že sme si s neuveriteľnou rýchlosťou osvojili také spoločenské javy, za ktoré sa aj vo vyspelých demokraciách hanbia a s ktorými majú permanentné starosti. Bleskovo po Novembri padli do našich ulíc drogy, kupliarstvo, predaj pornografie, komerčná pakultúra so zabijackými, erotickými, často až obscénnymi filmami a sex sprostredkujúcimi časopismi. Rovnako rýchlo začala narastať kriminalita s jej najhoršou podobou, organizovaným zločinom. Rozbujneli sa daňové podvody, úplatkárstvo, ktoré prerástlo až do najvyšších štátnych orgánov. Ak sa za socializmu za zlodejstvo ospravedlňovalo sloganom: ”Kto nekradne, okráda svoju rodinu”, dnes sa šíri slogan iný: – ”Do politiky sa nechodí schudobnieť.”

Znesvárená je celá naša spoločnosť. Podľahli sme mamonu, mnohí sa snažia urvať pre seba čo najväčší diel koristi. Kradlo sa výdatne aj za socializmu. Inšpekčné orgány aj vtedy zverejňovali percento ”ukracovania” spotrebiteľov. Nazdali sme sa, že konkurencia tento neduh automaticky odstráni. Vo veľkoobchode, ale najmä v maloobchode sa kradne a ako dosvedčujú kontrolné inštitúcie, kradne sa ešte drzejšie. Veľká časť našich podnikateľov (neviem prečo nie živnostníkov) sa zmenila na podnikokradnuteľov.

Znižuje sa podiel mládeže študujúcej na vysokých školách, a to aj v porovnaní s postkomunistickými štátmi. Príčinou nie je nedostatočná pripravenosť študentov na stredných školách, ale finančná chudorľavosť vysokých škôl. Na pokraji kolapsu je zdravotníctvo a namiesto zvýšených finančných injekcií, dostane budúci rok zo štátneho rozpočtu to, čo sa uberie od občanov. Sociálne poisťovne sú na pokraji bankrotu, lebo dávky im neodvádzajú nielen podniky, ale ani štát a štátne veľkopodniky. Doslova výstražným signálom je znižovanie priemerného veku obyvateľov a klesajúca pôrodnosť. Príčiny tohto stavu treba hľadať predovšetkým v sociálnej sfére, počnúc zníženou prevenciou a končiac nedostatočnou bytovou výstavbou.

Slovensko sa stáva chudobným štátom. Na jeho území vznikajú celé hladové doliny, často biednejšie ako v rokoch veľkej hospodárskej krízy. Tá, ako vieme, vyniesla k moci Hitlera. Dvadsaťpercentná nezamestnanosť nemusí byť konečná, ale aj tak nám zabezpečila prvenstvo v Európe. Počas vládnutia Dzurindovho kabinetu sa zvýšila o sedem percent. Pred voľbami ju sľuboval znížiť na jednociferné číslo. Nezamestnanosť sa rozšírila nielen na priemyselné zóny, ale presiakla na celé územie štátu. Poľnohospodárske družstvá melú z posledného, pracujú s najnevyhnutnejším počtom pracovníkov a s mechanizáciou v havarijnom stave. Doterajšia potravinová bezpečnosť sa stala minulosťou, a tak slovenský občan stratil poslednú sociálnu istotu. Štátny rozpočet na rok 2001 mu ju ničím nedáva, ba naopak, všetko nasvedčuje tomu, že je postavený priveľmi optimisticky v príjmovej časti.

Posledné desaťročie ľud tohto štátu neoslnilo. Jediným svetlým zjavom historického významu je získanie vlastnej štátnosti. Paradoxom je, že v súčasnosti stoja na jej čele tí, ktorí ju nechceli. Viem, história prináša mnohé kuriozity, a tak onedlho k nim pribudne aj táto. Aj veľkokoalícia sa stane onedlho históriou. Kým však príde ten čas, je potrebné vyvinúť všetko úsilie na to, aby sa zabránilo ďalšej devastácii národného, politického a ekonomického života. Odmietnime slogan ”čím horšie, tým lepšie.” Ten môže byť výhodný pre zopár politikov, ale za takto sa uzatvárajúcou situáciou sú milióny trpiacich a strádajúcich občanov. V tejto súvislosti sa natíska otázka, či vôbec sú nejaké východiská z duchovného a kultúrneho marazmu, z prehlbujúcej sa materiálnej biedy.

Odpoveď je neľahká, aj keď pripúšťam, že pesimista je optimista so životnými skúsenosťami. Napriek tomu by som sa nerád radil medzi pesimistov. Akosi prijateľnejšie sa vyznáva názor, podľa ktorého nádej umiera posledná. Ak ho prijmeme, potom utvárame priestor pre napĺňanie kresťanských ideálov. Práve v kresťanskej vierouke a mravouke treba hľadať mocnú záštitu pre nápravu nášho chorého spoločenského postavenia. Cirkev má bezbrehé pole pôsobnosti pre nápravu v narušených ľudských vzťahoch, ktoré sa spretŕhali vo väčšine prípadov honbou za majetkom. Tie ženú politické skupiny, ale neraz aj rodiny k antagonistickým postojom, vrcholiacim často nenávisťou. Ak k tomu prirátame závisť, neprajníctvo a pomstychtivosť, dostávame sa ku koreňom, z ktorých vyrastá ekonomická nemohúcnosť a kultúrna a sociálna podvyživenosť.

Lenže aj Cirkev, presnejšie jej predstavitelia, musia byť majákmi, ktoré nielen ukazujú úskalia, ale aj správny smer. Ten nemôže byť náhodilý, ten sa musí riadiť pevnými pravidlami, ktoré určuje cirkevný kánon. Zoberme si len problém Cirkev a politika. Neprekážajú mi rôzne názory, ktoré sa na túto tému pertraktujú. To samo osebe nie je zlé. Tríbenie názorov, naopak, je veľmi žiadúce. Čo je však neprijateľné, to je straníckosť v postojoch, naviac len veľmi ťažkopádne zastierateľná. Ak sa cirkevný hodnostár uchyľuje k takýmto postupom, potom musí zobrať na vedomie, že škodí predovšetkým Cirkvi ako takej. Slovenský ľud je nielen zbožný ľud, ale aj múdry ľud a vie rozpoznať pravdu.

Za jeden z kladov nášho vývoja v poslednom desaťročí možno považovať aj usporiadanie vzťahov medzi cirkvou a štátom. Prešli sme vývojom od krutého utláčania, až po prijatie Základnej zmluvy s Vatikánom. Došlo k plnej rehabilitácii cirkevného života, vo všetkých jeho štruktúrach a prejavoch, vrátane majetkového vyrovnania. Isteže, stôl ešte nie je čistý, ale práve základná zmluva utvára priestor pre jeho kultivovanú podobu. Tento proces nie je snažením posledných dvoch rokov. Ani základná zmluva nie je výsledkom pôsobenia súčasnej vlády. Jej príprava začala dávno predtým a nikto nemôže poprieť dobrý úmysel mečiarových vlád na riešení tejto otázky. Tam sa kládli základy súčasného úspechu. Lenže dnešná štátna reprezentácia to národu predkladá ako výsledok svojej práce a väčšina slovenských biskupov tok takýchto myšlienok nevracia do správnych brehov. To je prinajmenšom falšovanie histórie. Žiaľ, je to príznačné pre súčasné dni.

Cirkevná hierarchia odmietla katolícku univerzitu plne hradenú zo štátnych prostriedkov, nechcela byť vďačná. Dnes je nadšená za Katolícku ”učňovku” zriadenú v Ružomberku a financovanú najmä z prostriedkov cirkvi. I napriek tomu je dobrá, hoci je okyptená a chudobná.

Občania napokon rozhodnú o všetkom, no najviac o sebe. Našou najväčšou devízou je schopnosť nášho národa rozpoznať pravdu od pretvárky a podľa toho konať. Slováci vždy a všade vedeli vydrieť klas z kameňa a rozmnožiť jeho zrná. Sme pracovitý národ. Natíska sa mi jedno porovnanie. Ak za socializmu čas výstavby stredne veľkej nemocnice trval u nás jedenásť rokov, rozsahom približne rovnakú stavbu dnes postavia za menej ako dva roky. Vieme vyrábať aj kvalitne. Poznám nejednu fabriku, ktorá 70 a viac percent svojej produkcie exportuje na západné trhy. V zahraničí sú žiadaní naši vedci aj umelci, inžinieri i robotníci. Máme východiská, na ktorých môžeme stavať.

Prajme si, aby 21. storočie bolo i pre Slovensko dobré.