Dosah mnohých významných rozhodnutí si väčšina ich súčasníkov často dostatočne neuvedomuje. Napr. keď v roku 1990 v Česko-Slovensku bola schválená deštrukčná hospodárska reforma (deštrukčnosť vyplývala z viacerých základných zlých krokov, napr. liberalizáciou cien, ktorá predchádzala demonopolizáciu výroby) podľa návrhu Klausa (jej zásady predniesol už v lete 1989 v Chicagu, kde prekvapujúco vystupoval z pozície budúceho ministra financií ČSSR), väčšina poslancov i obyvateľov si napriek nedostatočnej oponentúre zrejme myslela, že ňou sa Česko-Slovensko rýchlo a ľahko priblíži v životnej úrovni Západu. V skutočnosti životná úroveň sa väčšine obyvateľstva výrazne znížila, úspory boli znehodnotené bez možnosti našetriť si na vlastný byt. Na druhej strane menšine sa vytvorili podmienky na ľahké obohatenie, aj na úkor iných (beztrestným prisvojením si ich podielov v rámci kupónovej privatizácie).

V súčasnosti Slovenskopäť stojí pred podobnými závažnými rozhodnutiami: vstupom do EÚ a NATO. Opäť sa v médiách dáva najväčší priestor schvaľovaniu týchto krokov, k ich hodnoteniu ako jedine správnych. Opäť sa takéto kroky idealizujú, opäť sa nevenuje priestor ich kritickému rozboru. Opäť sa nedoceňuje závažnosť týchto rozhodnutí. Opäť sa nimi môže dôjsť k značným škodám bez možnosti ich nápravy.

Čo sa týka vstupu do NATO, je pozoruhodné, že zo strany jeho propagátorov miesto argumentov sa používa časté opakovanie plytkých fráz typu : NATO je záruka našej bezpečnosti. Nik už nerozoberá prečo, hoci je známe, že nijaký vojenský blok nezaručil mier. Takisto sa obchádza zdôvodnenie prvej otázky súvisiacej s týmto krokom, prečo by Slovensko malo vstúpiť do vojenského bloku. Veď do vojenských blokov sa vstupuje vtedy, ak sa daný štát cíti ohrozený predpokladaným útočníkom. Napr. pôvodné členské štáty NATO sa cítili ohrozené komunistickou rozpínavosťou, predvojnové Česko-Slovensko vytvorilo spojenectvo s Francúzskom proti možnému ohrozeniu zo strany Nemecka, s Juhosláviou a Rumunskom proti ohrozeniu zo strany Maďarska (nakoniec tieto spolky nesplnili svoj účel). V súčasnosti Slovensko neohrozuje ani blízky, ani vzdialený nepriateľ. Nachádza sa v pomerne pokojnom priestore s malou pravdepodobnosťou vzniku konfliktu medzi tunajšími štátmi. A čo sa týka vzdialenejších štátov, od nich je Slovensko takmer úplne oddelené členskými štátmi NATO, čo by pre prípadného útočníka znamenalo odstrašujúcu prekážku. Teda aj pre prípad, že by v budúcnosti vzdialený štát začal mať agresívne úmysly voči Slovensku (v tom prípade zrejme proti viacerým štátom v tejto oblasti), vzhľadom na toto obkľúčenie by pre obranu Slovenska nebolo podstatné, či je v NATO alebo nie. Hranice Slovenska s Rakúskom a Ukrajinou sú pomerne krátke, a preto aj pomerne dobre brániteľné. Čiže z hľadiska záujmov Slovenska: nezapojiť sa do vojnového konfliktu – nie je dôvod, aby vstúpilo do vojenského spoločenstva s inými štátmi, ktoré tvoria vojenský blok NATO.

Ale vstupom do tohto bloku sa Slovensko na rozdiel od doterajšieho stavu ocitne v nestabilizovanom prostredí: vo vzťahu dovnútra i vo vzťahu navonok. To značí, že už v súčasnosti jestvuje reálna možnosť vzniku vojnového konfliktu v rámci tohto spoločenstva. Ten sa môže rozšíriť na všetkých jeho členov. A tak vstupom do NATO sa pravdepodobne pre Slovensko podstatne zvýši možnosť zapojiť sa do vojnových konfliktov. A to nielen do tých, ktoré nevyvolá, ani nebudú v jeho záujme, ale pravdepodobne nebudú ani v súlade s morálkou. Čiže: na čo je obyčajnému obyvateľovi Slovenska NATO ?

Vnútorná nestabilita NATO sa prejavuje aj vo vzťahu jeho dvoch členských štátov, Grécka a Turecka. Niekoľkokrát už veľmi blízko boli k vzájomnému vojenskému konfliktu a tento stav pretrváva. Medzi nimi je viac konfliktných bodov ako napr. Cyprus. K tomu sa novšie pridáva aj spor ohľadne rozdelenia Egejského mora. V súlade s trendom v medzinárodnom práve Grécko chce rozšíriť svoje teritoriálne vody v Egejskom mori. Turecko to však odmieta, lebo pre neho je nové teritoriálne usporiadanie nevýhodné. Aj z toho dôvodu, že sa v jeho vodách predpokladá výskyt ropy, od dovozu ktorej je Turecko závislé, a rado by sa tejto závislosti zbavilo. Preto ťažko dôjde k dohode v tejto oblasti. Propagátori NATO sa o tejto destabilizujúcej situácii vyhýbajú hovoriť, ako aj o tom, že nastala napriek údajným najušľachtilejším zásadám, na ktorých je NATO založené. A v prípade konfliktu - kto vlastne bude útočník, voči ktorému aj ostatné členské štáty NATO majú povinnosť sa postaviť? Toto sú konkrétne otázky, ktoré by sa mali seriózne riešiť pred verejnosťou už pred prípadným vstupom Slovenska do tejto organizácie.

Vnútorná nestabilita sa prejavuje aj priamo v niektorých oblastiach členských štátov NATO: vo Francúzku na Korzike, v Španielskom Baskicku, v Severnom Írsku. V tomto smere tieto krajiny pre nás nepredstavujú nijaký vzor hodný nasledovania. Najhoršia je ale situácia v Tureckom Kurdistane. Nielen preto, lebo nadobudla najväčšie rozmery, ale aj preto, že sa stala príčinou veľkého medzištátneho napätia. Totiž Turecko začína v čoraz väčšej miere využívať Eufrat na zavlažovanie na svojom území. Tým sa však znižuje jeho vodnatosť v Sýrii a najmä v Iraku, ktorý je ešte viac odkázaný na zavlažovanie. Zrejme z toho dôvodu Sýria podporovala kurdský odboj. To v roku 1998 Turecko podnietili k ultimátu Sýrii, aby ukončilo túto pomoc, inak zaútočí na Sýriu. Arabský svet na to reagoval tak, že v tom prípade príde Sýrii na pomoc. Náhle tak vznikla možnosť rozsiahleho vojnového konfliktu členského štátu NATO. Opäť o dôsledkoch z toho vyplývajúcich pre členské štáty NATO jeho propagátori mlčali. Iste by nezostali nezúčastnené, najmä ak by sa konflikt pre Turecko začal vyvíjať neúspešne. Tentokrát sa urovnal ústupom Sýrie, ale v dôsledku pokračovania výstavby vodných diel sa môže opäť rozhorieť. Po jej plánovanom ukončení má do Iraku pritekať len pätina pôvodného množstva vody a už dnes je v ňom situácia v zásobovaní potravinami v dôsledku embarga kritická. Vzhľadom na to, že Turecko je členom NATO a USA ho jednoznačne podporujú, možno očakávať, že pri vyhrotení konfliktu bude NATO stáť na strane Turecka. Bude to však podpora poškodenej strany?

Ďalším dôvodom nestability NATO je chovanie sa USA. Spojené štáty, vedomé si svojho postavenia vojensky najsilnejšieho štátu sveta, navyše majúc za spojencov členov paktu NATO, často na presadenie svojich zámerov používajú silu alebo hrozbu sily bez dostatočnej príčiny. Takou bola napr. invázia do Panamy koncom roku1989. Vyžiadala si značné množstvo obetí z radov panamského obyvateľstva, možno aj tisíce. (Agresia Varšavskej zmluvy voči Česko-Slovensku v roku 1968 si vyžiadala asi 100 obetí z radov jeho civilného obyvateľstva). Pri takýchto krokoch sú možné odvetné kroky daného štátu nielen voči USA, ale aj voči štátu, územie ktorého využívajú ozbrojené sily USA. Tak sa stalo aj v 80. rokoch, keď USA bombardovali Líbyu, a tá na odvetu vystrelila rakety na Taliansko (minuli sa cieľa, padli do mora). Je možné a pravdepodobné, že v budúcnosti USA budú postupovať aj voči silnejším štátom, lebo tendencia ich zasahovania vo svete sa zosilňuje. V tom prípade sa cieľom odvetného útoku môžu stať aj základne USA na Slovensku. Štátom, v ktorých sa nachádzajú, nie je umožnená ich kontrola. Preto De Gaulle ich vo Francúzku zrušil. Nie vždy miestne obyvateľstvo vedelo, či sa v nich nenachádzali jadrové zbrane.

Veľmi rizikovým je aj podpora USA Izraelu, čiastočne aj ďalších štátov NATO. Tento štát je založený na rasizme a antisemitizme: vyhnaní mnohých Arabov (najpočetnejší zo semitských národov), lúpežnom skonfiškovaní ich majetku bez náhrady a odmietaní návratu vyhnancov. Voči zvyšnému arabskému obyvateľstvu sa používajú rôzne formy diskriminácie: obmedzovaním množstva vody potrebnej na zavlažovanie, neudeľovaním stavebných povolení, znevýhodňovaním pri štátnej podpore atď. To vytvorilo stav dlhodobého napätia, vedúceho už k niekoľkým vojnám.

Pre židov má toto miesto mimoriadny význam, lebo len tu mohli prinášať obety (synagógy sú len modlitebne). Závažnou prekážkou pre jeho obnovenie (ku ktorému podľa Kristových slov už nedôjde) sú tu stojace moslimské mešity, z ktorých jedna je tretím najposvätnejším miestom islamu.

V prípade, že by sa zničili, môže dôjsť k rozsiahlemu vojnovému konfliktu medzi moslimským svetom a Izraelom, do ktorého sa ľahko môže zapojiť nielen ochranca Izraela - USA, ale aj spojenci USA v NATO.

Ako ďalším rizikovým činiteľom je najnovšia útočná orientácia NATO, spojená s neserióznosťou jej členov a vôbec pomerov v nich panujúcich. NATO pôvodne vzniklo ako obranná organizácia proti agresívnym snahám ZSSR. Preto vznik tejto organizácie bol rozumný a správny. Po rozpade komunistického bloku i samotného ZSSR, spojeným navyše s následným rozvratom a oslabením Ruska, sa zmenila pôvodná vojenská rovnováha a NATO sa premenilo na nielen najsilnejšie vojenské zoskupenie v Európe, ale aj vo svete. Prijímaním nových členov sa jeho mocenské postavenie ešte zosilňuje. Avšak tým sa stabilita Európy a sveta nezvyšuje, lebo koncepcia NATO sa zmenila. V roku 1999 NATO sa verejne deklarovalo a zároveň aj v praxi otvorene ukázalo aj ako útočné vojenské zoskupenie. Pravda, maskujúc sa frázami o humanite, čo je v rétorike agresorov bežné. Že táto rétorika nie je v zhode so skutočnosťou, na to sa dá poukázať na mnohých príkladoch.

Konflikt v Kosove začali albánski teroristi útokmi na srbských civilov i príslušníkov juhoslovanských ozbrojených síl. Keď v tomto konflikte počet obetí dosiahol asi 300, NATO začalo Juhoslávii posielať vyhrážky. Nakoniec NATO v rozpore s vlastným štatútom i medzinárodným právom na Juhosláviu zaútočilo, používajúc pritom zakázané druhy zbraní. Postavilo sa teda na stranu útočníka. V dôsledku zásahu NATO asi 3000 Juhoslovanov zahynulo pri bombardovaní, pravdepodobne asi 2000 Srbov zavraždili albánski teroristi v Kosove po jeho obsadení jednotkami NATO. Niekoľko stotisíc Srbov a Cigánov bolo v rámci albánskych etnických čistiek vyhnaných z Kosova.(Tieto etnické čistky boli pokračovaním dlhotrvajúcich etnických čistiek zo strany albánskych nacionalistov, ktoré sa začali už v 60-tych rokoch. V dôsledku ich nátlaku Kosovo opustilo asi 200 000 Srbov už počas tejto vlny. Je tiež príznačné pre neserióznosť vedúcich činiteľov štátov NATO, ktorí na jednej strane opakovane vyjadrujú svoje znepokojenie nad postavením Cigánov na Slovensku, ktorých nikto nevyháňa, no na druhej strane sú pasívni k vyháňaným Cigánom z Kosova).

Štáty NATO v tomto konflikte nestáli na strane dobra proti zlu, ale na strane útočníka. Svojím zásahom nezabránili etnickým čistkám a v jeho dôsledku zahynulo mnoho ľudí. Pravdepodobne ešte mnoho obetí si vyžiada použitie niekoľko desaťtisíc striel s obsahom rádioaktívneho uránu, čím sa dlhodobo zamoria rozsiahle plochy (takmer nijaká z nich netrafila vojenský cieľ). Možno v dôsledku ich hrubého porušovania medzinárodného práva, ktoré chráni najmä slabšie štáty, tie sa miesto na právo začnú spoliehať na silu a začnú intenzívnejšie zbrojiť, aj v oblasti zbraní hromadného ničenia.

Ak NATO skutočne bolo vedené údajnou ochranou nedeliteľných ľudských práv, potom podľa svojich slov malo už dávno zasiahnuť v Turecku, kde v dôsledku kurdského odboja zahynulo už 30 000 ľudí a milióny bolo vyhnaných zo svojich domovov. Ale tam nezasahuje, naopak, ostatné členské štáty Turecko vyzbrojujú. Čiže údajné humanitné zásady raz platia a raz neplatia – podľa toho, ako to vyhovuje záujmom týchto štátov.

Takisto pre NATO neplatili nijaké humánne zásady v prípade východného Timoru. V dôsledku vyše 20-ročnej indonézskej okupácie tu zahynulo asi 200 000 ľudí. Aj v dôsledku vyzbrojovania indonézskej armády Veľkou Britániou.

Na morálke a ľudských právach štáty NATO netrvali ani v prípade zvrhnutého genocídneho režimu Pol Pota. Poskytovali mu dlhoročnú diplomatickú podporu. Vtedy sa odvolávali na medzinárodné právo.

Je pravdepodobné, že rozširovaním NATO o nových členov sa táto útočná tendencia bude posilňovať. K posilneniu NATO prispeje aj prípadné začlenenie Slovenska doň. A to nie jeho pomerne malým vojenským potencionálom, ale najmä jeho polohou. Jeho vstupom doň by sa podstatne skrátili východné hranice NATO. A to nielen o vyše 1000 km v rámci Slovenska (po plánovanom vstupe Slovinska), ale tým by sa uzavrel aj dlhý koridor vedúci cez Slovensko a Rakúsko až do Švajčiarska. Tým sa uľahčuje ich brániteľnosť. Navyše by zlepšili aj komunikačné možnosti (ich význam sa ukázal aj v prípade umožnenia preletu letectva NATO počas útoku na Juhosláviu). Je teda zrejmé, že začlenenie Slovenska do NATO by bolo veľmi výhodné pre tých, ktorí majú v ňom rozhodujúci vplyv. Preto aj za tým účelom podporujú propagandu týmto smerom rôznymi formami. Avšak nejaví sa výhodným a užitočným pre obyčajných obyvateľov Slovenska. A to by malo byť smerodajné. Tí nie sú povinní obetovať sa pre záujmy iných. Zvlášť vtedy nie, ak ide o nie čisté záujmy.

Pri vstupe do NATO by Slovensko nemalo veľký vplyv na jeho rozhodnutia, ani na tie, ktoré by sa ho bezprostredne týkali. To napr. ukázal postup USA, ktoré na zajatie dopravného lietadla cudzieho štátu nad medzinárodným územím využilo svoju základňu v Taliansku bez jeho súhlasu. Takisto počas útoku na Juhosláviu o výbere cieľov rozhodovali USA bez konzultácie so svojimi partnermi. Ak sa tak správajú voči veľmociam, vari možno očakávať iný postup voči malému Slovensku? Cudzí vojaci na jeho území by nepodliehali slovenskej právomoci a voči ich priestupkom spáchaným v zahraničí sú USA často benevolentné.

Vzhľadom na to, že v dôsledku technologickej vyspelosti USA tieto sa sústreďujú hlavne na budovanie raketových, leteckých a prípadne aj námorných ozbrojených síl, možno očakávať, že menej vyspelým štátom v rámci NATO, ako napr. Slovensku, pripadne úloha najmä vo výstavbe pozemných síl. A tie v ozbrojených konfliktoch mávajú najväčšie straty. Tieto sa však ani napriek vojenskej prevahe NATO nemusia pre NATO skončiť víťazne a navyše môžu byť dlhotrvajúcimi. Takýmito konfliktmi, kde ani veľmoci nedokázali poraziť oveľa slabšieho protivníka, bola intervencia USA vo Vietname, ZSSR v Afganistane. A stále je dosť štátov, ktoré napriek prevahe NATO majú dosť síl na zasadenie mohutného protiúderu zbraňami hromadného ničenia, voči ktorým niet spoľahlivej ochrany (napr. Rusko, Čína).

Avšak nemožno hovoriť o spoločnej obrane, keď samo NATO sa deklaruje ako nie len obranné spoločenstvo. Navyše uvedená zásada platí len pri spoločných záujmoch takéhoto spoločenstva a plnej voľnosti určovať svoje vojnové výdavky. A to v NATO nejestvuje. Na rozdiel od USA Slovensko nemá globálne záujmy a mocenské záujmy NATO voči Juhoslávii sú priamo v rozpore s jeho záujmami. Pri vstupe do NATO Slovensko musí prispôsobiť svoje zbrane i tylové zabezpečenie podľa parametrov NATO. Podľa samotných odhadov NATO si toto prispôsobovanie pre Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko vyžiada náklady niekoľko desať miliárd dolárov. Pre Slovensko to teda vychádza na niekoľko miliárd dolárov. Časť z týchto nákladov si majú zaplatiť nové členské štáty. Čiže zatiaľ sú isté len zvýšené výdavky. Na druhej strane členstvom v NATO Slovensko sa znevýhodňuje v hospodárskych stykoch s Ruskom. To predstavuje ďalšie výdavky za členstvo v ňom.

Mimochodom, Slovensko do NATO ešte ani nevstúpilo, a už stotožnenie sa s jeho orientáciou Slovensku prinieslo značné hospodárske škody. A ešte ďalšie v budúcnosti môžu vzniknúť. Škody vznikli znemožnením splavnosti dolného toku Dunaja bombardovaním NATO. Ďalšie škody môžu vzniknúť, ak Juhoslávia si vymôže oprávnenú náhradu od útočníkov a ich pomocníkov za škody spôsobené ich agresiou. Aj to by malo slúžiť na poučenie.

Peter Bielik