Zápisky Jozefa Kosorína

Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Rozvinula sa menšia debata, v ktorej však radikálne opačné stanovisko zastávali nie Polakovič a spol., ale prítomní gardistickí zástupcovia. Záverečné slovo mal Ďurčanský. Kompenzujúc obe stanoviská povedal zhruba formuláciu, tak sa mi vidí, že obsiahnutú aj v jeho prednáške, z ktorej sme vyšli i pri formulovaní tohto odseku manifestu.

Znela zhruba asi takto:

– Tak poďme teda do toho, – bola všeobecná konklúzia. Hľadala sa formulka, ako to všetko vystihnúť. Ja som navrhoval: nemôžeme odmietať niekoho, ktorý..., atď., ako som to mal aj v koncepte návrhu. Povedalo sa, že to je až príliš široké a mnohoznačné a mohli by v tom Nemci vidieť strašiaka. Niektorí mysleli nahlas, že naopak, okrem Nemecka by sme mali všetko odmietať. Lebo len Nemci nás uznávajú, nikto iný. Navrhoval ten, navrhoval onen, hovorilo do toho ľudí čo najviac a diskutovali sme nakoniec jeden cez druhého nahlas a medzitým, tak sa mi vidí sám Ďurčanský, sformuloval uspokojivú vetu. Polakovič nám ju nahlas prečítal. Ňou bola vysporiadaná tá spolupráca. Viacerí sme navrhovali, že tým je to vybavené a to stačí. Gardisti Kubala a Mečiar žiadali aby sa tam spomenul aj boj po boku Nemecka. Polakovič sa k nim priklonil a tak po kuse naštylizovali zas za účasti Ďurčanského i tú vhodnú vetu o boji. Potom sa to znova prečítalo spolu. Nastala malá pauza ticha, ktorá znamenala nevypovedaný dotaz, či má ešte niekto nejaké pripomienky. Až hlas z ľudu, neviem či bol Mackov či Jožov Mikulov, alebo Štefana Mikulu:

– Dobre sme to povedali, dobre je to, poďme ďalej, – vyvolal spontánne všeobecné prikyvovanie. Zaznievali tiež poznámky ako:

Potom sme ešte s urýchlením prikročili k formulovaniu záverečnej klauzuly manifestu. Štylizoval Polakovič prevažne podľa svojho pôvodného návrhu. Vynechali sme zmienku o boľševizme a čechoslovakizme. Hľadali sme vhodnú vsuvku. Voľačo sa uchytilo z môjho návrhu a ktosi potom vynašiel múdry nápad o cudzej nadvláde. Tak sa to tam zapasovalo. Potom Polakovič naštylizoval zvraty o obrane európskeho ducha a zápolení dvoch svetov. Vyvolalo to námietky. Aj z mojej strany:

– Nechaj to už. Nerob druhý manifest. Môžeš začať odznova, vykladaj dva svety, – a podobne.

Trval však vehementne na svojich nápadoch a zvratoch. Chýbala nám už sústredená pozornosť i nálada na priečenie sa. Tak sme to tam nakoniec ponechali. Poniektorí už postojačky fajčili. Ešte sme sa rozhodovali o tom, že tú nečitateľnú hromadu riadkov, doplnkov medzi riadkami a na okrajoch, hore a dolu, krížom-krážom rozlúšti predsedníctvo zjazdu a upraví čistopis, vycibrí text slohovo, avšak bez podstatných zmien.

Polakovič sa hneď do mňa obul:

– No, veď, – reku, – aj od tých, to je jedno.

S ironickým podfarbením vypovedaná poznámka vyvolala salvu rehotu. Potom som ešte vážne dodal:

Polakovič ma v tóne, priliehavom nálade, ex prezídio napomenul, aby som nerobil politicky nestráviteľné vtipy. Nakoniec sa tohto vtipu celkom vážne chytil a konštatoval, že skutočne niekde by sa to malo nejako spomenúť. Chytro a potom naraz víťazoslávne vyhlásil, že už to nemá ?? a chytro doplnil manifest novou a poslednou vetou. Nadväzoval na predošlú, ktorá volala vydržať v boji za práva národa.

Poniektorí sme ešte zostali. V rámci rozhovoru sa konštatovalo, že Dr. Ambruš vôbec neprišiel a asi ani nepríde na zjazd. Ďalej sa Dr. Mečiar sťažoval, že bol v tlači uvedený v prípravnom výbore, bez svojho vedomia. Vedenie Gardy mu vyčítalo, že si nato nežiadal súhlas. Nakoniec sa ešte spomenuli nejaké detaily ohľadom zajtrajška, že kde majú sedieť novinári, kto príde, kto je už tu z oficiálnych činiteľov, koho treba pri zahájení osobitne uvítať a pod. Potom sme sa už po jednom poroztracovali.

O niečo neskôr sme sa znovu stretli v hale hotela. Podávala sa tu káva, likéry a čo si kto rozkázal. Po foteloch tu sedeli skupiny pánov premiešané s dámami. Gardisti sa držali v kope okolo jedného veľkého stola. Šiel som ešte hore do izby umyť si ruky a vybaviť iné poschôdzové nutnosti. Sústredene som si ešte raz v duchu prebehol veci a potom sa vrátil do haly. Striedavo som si posedel pri rôznych skupinách. Napokon som zapadol do jednej gardistickej skupiny. Okrem Kubalu tu sedeli ešte moji priatelia Dr. Mečiar, Geraldini, Fronc, Vilo Kovár a iní, bližšie mi neznámi páni a nejaké dve-tri dámy. Zaviazol som tu nakoniec, tuším, až do 4. hodiny nad ránom. Najprv sa trúsili len rozličné bezvýznamné reči. No potom v akejsi súvislosti sme prešli na tematiku Strana a Garda, časopis Gardista a význam gardistického pohybu vôbec v našom nedávnom a prítomnom slovenskom živote. Po chvíli sa debata dostala do takého zápalu, že sme, ako to už v postpolnočnom rozpoložení býva, hovorili veľmi otvorene, zoširoka a z duše. Aj ja som tak konečne mal príležitosť povedať si na plnú hubu všeličo, čo sa za tie roky vo mne nazbieralo. Povedal som im v skratke asi toľko:

– Ani to všetko dobré, čo Garda chcela a o čom nás chce teraz presviedčať mnoho múdrych pánov, ani to neospravedlňuje tú okolnosť, že sa Garda stala výrazom toho menejcenného v slovenskej mentalite a živote. Mnoho ráz a jeden čas absolútne úplne časopis Gardista robil tú špinavú úlohu v slovenskom živote, ako kedysi A–Zet. Denuncianstvo a špintanie vlastných ľudí, prisluhovačstvo ideologické i praktické, mentorovanie každej samostatnej mienky, skresľovanie skutočnosti a tendenčné vypichovanie všelijakých nepatrností, či nedostatkov, zámerný kult určitých ľudí a hanobenie iných, atď., atď. Postoj k určitým zásadným slovenským životným otázkam. Bedársky komplex, ktorý viedol k oslintaniu, špineniu každého toho žobráckeho majetočku, či príjmu, ktorý si kde-tu horko-ťažko niektorý ten človek nadobudol. Diletantizmus v hospodárstve i kultúre. Veci robené bez akéhokoľvek rozumného odôvodnenia. Len z neprezieravosti a školáckej krátkozrakosti. To všetko sa nemohlo inak posudzovať a podávať, než ako ten istý komplex menejcennosti, ktorý kedysi slabé slovenské duše a kocúrkovské rozumy uplatňovali, či už z hlúposti volajúcej do neba, alebo z osobného prospechárstva. Jedno či v relácii nemeckej, budapeštiansko-maďarskej, alebo pražskej, čechoslovácko-centralistickej. Špinavosť, ktorú napríklad páchal Gardista okolo Turčeka, bola tiež výrazom a plodom tej najjadrnejšej slovenskej obmedzenosti. Prejavilo sa to tiež v celej sérii otázok a postojov, celkom všeobecného a zásadného dosahu. Aj ten výpad, ktorý si raz dovolíl Gardista voči mne, ako vraj obhajcovi zisko-žravcov, vás exemplárne charakterizoval, ako klasických chumajov, alebo zlomyseľníkov a k tomu značne hlúpych, ako som vám to hneď vtedy príležitostne niektorým povedal. Rozkladali ste a oslabovali ste z obyčajnej periférnej slovenskej hlúposti slovenský život a mysleli ste si pritom, že robíte veľkú a dômyselnú politiku a že imponujete Nemcom. Chceli ste mať patent na pravovernosť a rozumy aj v Strane a pri tom ste pomocou všelijakých pokútnych veličín a prípadne gaunerov rozkladali aj Stranu a zavinili...xxx (1)

Niektorí na mňa tuho prskali, tajili, vykrúcali sa, omlúvali, vysvetľovali a napádali najmä okolie Tisove i jeho samého. Proti takému vodopádu výrečnosti, aký ma chvíľami pochytil, to všetko veľmi slabo sedelo a cítil som vnútorne, že mnohí z nich mi v sebe dávajú v mnohom za pravdu. Všeličo som im aj ja musel uznať, že bolo mnohokrát mnoho slabosti a nerozhodnosti v našej politike – najmä vtedy, keď sme rečnili o jednote, vodcovstve, autorite a dovolávali sa nemeckého vzoru a pritom prezident dovolil Gardistu vedľa Slováka, atď. Dopĺňal som ich vývody aj ja:

Keď sa medzi nami na nejaký čas ocitol Polakovič, uliezlo sa mu tiež pre jeho národný slovenský socializmus, od gardistov i odo mňa. S Mečiarom sa dostal do prudkého rozporu, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie, že pre najbližšiu príležitosť si my, mladá generácia, usporiadame širokú poradu, venovanú pomeru Strany a Gardy, kde sa to všetko vyjasní a potom aj prenesie do života. Potom sme hovorili aj o výhľadoch do budúcnosti. O tom, kto ako verí a že je dobre tomu, kto ešte môže veriť, ale že by bolo múdre zariadiť sa aj na prípad, že viera bude sklamaná, atď., atď. Až sme už boli všetci otrávení a ospalí a pomaly sme sa porozchádzali.

(Pokračovanie v budúcom čísle)