Zápisky Jozefa Kosorína
(16)
Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových
Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.Ráno o 9. bola najprv omša. Potom sa v miestnosti kina, v parku, začal zjazd. Účastníci, ktorí úplne zaplnili sálu, balkón i lóže, pozostávali prevažne z tajomníkov Strany, HM-istov, gardistických funkcionárov, niekoľkých privátnych záujemcov a skutočných príslušníkov mladej generácie (V tom zmysle totiž, že im politika nebola denným chlebom, súčiastkou či doplnkom zamestnania. Boli mladí a nezaangažovaní). Inak som nevidel zastúpenú najmä nezávislú nepolitickú skupinu mladých, ktorá znamenala v ideologickom členení generácie značnú zložku a bola početná najmä v Bratislave aj pokiaľ nebola odišla do povstania. V každom prípade som sám pre seba musel konštatovať, že ak je to aj zjazd mladej generácie, potom nanajvýš len ľudáckej, aj to ešte viac-menej oficiálnej. Zo starších politických a oficiálnych verejných predstaviteľov tu bolo malé zastúpenie (len generálny tajomník Strany Dr. Opluštil). Dosť miesta dopoludnia zabralo aj príležitostné, miestne obecenstvo – zvedavci. Bolo i pár žien a dievčat, hádam učiteľky a študentky. Dopoludnia som sedel v prízemí v zadnejších radách s Dr. Magalom a staviteľom Pauličkom z PS. Prvá prednáška bola Polakovičova. Po nej veľká debata vo veľmi radikalistickom tóne. Pamätám si z nej len prejav herca Paľa Dúbravského povedaný detvianskym štýlom, veľmi zoširoka a dookola. Vysporiadaval si v ňom hlavne svoje účty s Národným divadlom a s jeho intendantom. Rečnilo sa o povstaní, o neschopných politikoch, ministrovi vnútra Machovi, Čatlošovi, o neschopnej vláde, pomýlenom a odsúdeniahodnom vedení Strany, atď. Štvalo sa. Tu a tam zaznela i rozumnejšia poznámka. Zväčša však to bolo len dva- na tri. Hlavne aby to znelo radikálne. Až to nakoniec dožralo aj Ďurčanského a prihlásil sa k slovu. Povedal ho ako sedel v jednej bočnej lóži. Vo vehementne prednesenom prejave hovoril asi toľko:
Keď sa podívame do dejín, vidíme, že takmer niet národa, ktorý by prežil podobné chvíle, aké sme teraz prežili my. Vojna má svoje zákony a obrany a vidíte okolo nás, že národy väčšie ako my hľadajú východisko pre seba z danej situácie. ??? a dejú sa naraz z večera do rána, ktoré nikto nečakal a ktoré sú zdanlivé a z určitého hľadiska nepochopiteľné. A znamenalo to v dejinách národov, alebo znamená to ich záhubu, zánik? Každá udalosť má svoje následky, najmä v dobe vojny. Niekto získa, niekto doplatí, ale v dejinnej perspektíve sa vždy ukáže celkový výsledok pre národ. Ani takéto udalosti však neznamenajú, že treba strácať hneď hlavu. Naopak, v takýchto chvíľach treba ukázať schopnosti. V takýchto chvíľach sa ukáže kvalita národa a jeho inteligencie. Aj my sa nesmieme dívať na udalosti bezhlavo. a ich škodlivé nesprávny postoj, aký sa aj tu zračí, úplný defetizmus a pomýlenosť. Naraz sa tak všetko zdá, že sme celých päť rokov nerobili nič, ako hlúposti a hoci sme si to všetci chválili. Docielili sme uznanie aj iných. Naraz si sami chceme nahovoriť, že sme veľkí babráci a neschopní viesť si svoje veci, že máme samých nemožných ľudí, len preto, lebo určití ľudia vyvodili dôsledky z vojnovej situácie, využili nepripravenosť nášho vedenia a skomplikovali dovtedy pomerne jednoduché a jasné politické pomery u nás. To neznamená, že mnoho ľudí na tej i na tejto strane by si nezaslúžilo kritiku a výčitky. Žiada sa mnoho čo povedať, nejeden sa ťažko bude ospravedlňovať pred národom a dejinami, ale to všetko nie je dôvod na to, aby sme strácali hlavu, videli všetko len zlé a aby sme nevedeli nájsť také východisko zo situácie, ktoré uznáme za správne a prístupné. Nezišli sme sa na to, aby sme sa tu vzájomne obviňovali a zbytočne si chyby zveličovali. Zišli sme sa, aby sme sa triezvo podívali na situáciu, ako vzdelaní a národu oddaní inteligenti, ktorí chcú národ zachovať na povrchu udalostí a zaistiť mu rovnocenné miesto v budúcom vývoji životaschopných a kultúrnych národov.
Ďurčanského prejav pôsobil vcelku upokojúco, hoci neskôr bol komentovaný rozličným spôsobom v rozličných skupinách. Na niektorých pôsobil preto tak prekvapujúco a značne nepochopiteľne. Na pozadí predchodiacej debaty sa do značnej miery vynímal ako diametrálne odlišný, hoci výslednú pointu hľadel Ďurčiansky zasadiť tak, aby nevyznela ako absolútny nesúhlas s debatou a jej zameraním.
Po prednáške Dr. Mečiara bola zasa debata. Zasiahol som do ne aj ja. Totiž Mečiar postavil v prednáške vec do takého svetla, ako keby v Slovenskej republike bola bývalo forsírované hospodárstvo na úkor kultúry a že to bolo práve hospodárstvo, ktoré v povstaní plnou mierou ukázalo svoju zradcovskú tvár. Zanedbávali sme ducha na prospech hmoty a to sa nám vypomstilo. Mečiarova literárna vycibrenosť vybiehala niekedy vo fajnovú demagógiu. Celkové podanie pomeru medzi kultúrou a hospodárstvom totiž vyznelo práve tak. Preto som mu v príspevku k debate vytkol, že veci sa takto skresľovať nemajú.
Každý štát, mladý i starý musí hľadať hranicu medzi investíciami do kultúry a do hospodárstva. Môže byť pravda, že sme mali postaviť viac a umelecky hodnotnejších sôch, ale by bolo zbytočné tieto sochy stavať, keby sme nemali železnice, cesty a mosty a pod., po ktorých by sa národ k tým sochám vozil a bola by to ešte smutnejšie, keby nám národ v tôni pekných sôch umieral hladom. Tiež je len prirodzené, že roľníkov deň je viac vyplnený robotou a hospodárskymi starosťami, ako modlitbou, alebo spevom. Je čosi takého, ako akýsi prirodzený pomer medzi hmotným a duchovným v živote a je vecou bystrej a obratnej štátnej politiky, aby tento správny pomer dostal odraz aj v investičnej činnosti štátu, v jeho rozpočtoch a politike. Aj s tou zradou hospodárstva to nebude také tragické, ako to bolo v prednáške pateticky načrtnuté. V každom prípade je nesprávne hovoriť, že hospodárstvo zradilo a kultúra nie. Mohli zradiť ľudia, tu viac, tam menej. Podľa toho, kto si to ako zodpovedá, ale nemožno paušálne hovoriť, že jeden sektor zradil, iný nie.
Vystupňovaná debata sa rozvinula aj po Paučovej prednáške. Išla do konkrét. A mnohé prejavy potom smerovali proti konkrétnym ľuďom, výslovne menovaným. Najviac sa uliezlo Dr. Kočišovi, býv. generálnemu tajomníkovi Strany. Veľmi frapantný a nevyberavý prejav povedal o pomeroch v Strane poslanec Dr. Huťka, ktorý Kočiša i Pauča obvinil z priameho zavinenia povstania, lebo vraj po návšteve východu – potom ako ich Huťka konkrétne upozornil na to, čo sa tam deje – nielenže sa báli ísť od Prešova (skrz partizánov), ale keď prišli domov, referovali prezidentovi, že je všetko v najlepšom poriadku. Huťka, že je poplašenec a blázon. Po predošlých prednáškach i tejto, debata vyústila do takých tónov, že Polakovič z predsedníckeho miesta musel napomenúť rečníkov, zavracať ich na pravú mieru a obmedzovať čas prejavov. Otvorene a radikálne vyprávali aj niektorí tajomníci Strany a funkcionári HG.
Po obede sa pokračovalo, najprv ešte debatou a potom v prednáškach . Lednár a Mikula povedali prednášky za sebou. Rozprava o nich bola zlúčená, nakoľko išlo o príbuzné témy. Príspevkov bolo zase hodne. V dopoludňajšom duchu dlhšiu a rozumnú reč povedal literárny kritik Bor. Svojími filozoficko-ideologizujúcimi zábermi do hĺbky však nezapadol do tónu predošlých prejavov. V debate o hospodárskej a sociálnej problematike odznelo hodne diletantských a vše aj zábavných prejavov. (Vynikali tu hlavne poznámky istého Dr. Bučeka, tuším advokáta, okresného veliteľa HG zo Žiliny). Plietol rozumy o všeličom, čomu nerozumel. Hlavné však bolo, že kritizoval a tváril sa múdro. Tu som sa neudržal tiež a vyprovokovaný ďalším prejavom, prihlásil som sa o slovo. Ktosi totiž rečnil, že je to vrcholné svinstvo, že máme všelijakých ”ziskožravcov” a riaditeľov so státisícovými mesačnými platmi a príjmami a pritom máme robotníkov, ktorí dostávajú hodinovú mzdu 1, 20 Ks, slovom korunu dvadsať.
– Preto musíme urobiť poriadok so všelijakými ”ziskožravcami”, veľkokapitalistami a ”bruchopasníkmi”, ktorí národ vždy len zradiť vedia. Týchto pozatvárať a vylúčiť z nášho života. Musíme napomáhať všemožné robotníctvo, ktoré bedári, nemá slova v našom politickom a hospodárskom živote, nikto sa oň nestará. Každý hľadí len na zisky a nie na sociálne záujmy, atď.
Človek mal chvíľami dojem, že sú medzi nami nejakí čierny delegáti komunistickej strany, ktorí prišli s poslaním štvať všetkých proti všetkým, i keď vystupujú ako gardisti. Tak som sa do týchto prejavov a do akejsi poznámky Dr. Bučka obul a povedal som:
– Z tejto debaty má človek dojem, ako by sme boli národ samých, bohvie akých, boháčov a nie národ šivákov, akože to všetci sme, a kde ak niekto má o 5 korún viac, to len preto, že si ich požičal z Tatra banky, ako hovorieva Ďurčanský. Považujem to za nezodpovedné reči, keď sa neverí. Ako by sme mali plno ľudí so stotisícami mesačne a davy robotníkov s korunou dvadsať na hodinu. Myslím, že tých stotisícových by sme ľahko na prstoch dvoch rúk spočítali a možno, že by sme prišli na to, že nie sú ani naši. A, to musí byť len nejaký individuálny, zanedbaný prípad, celkom mimoriadny, že má niekto za prácu korunu dvadsať na hodinu. Z toho také mylné generalizácie robiť, ako sa tu robia, je naivné. Je to školácke hospodárske rozmýšľanie a demagogické štvanie. Našim cieľom musí byť, aby sme všetci bohatli. Nie však aby sme brali tým stotisícovým a dávali tým, čo majú korunu dvadsať. Naopak, musíme sa starať – a to je pravá hospodárska politika a takú má robiť štát – my všetci, aby tých stotisícových Slovákov bolo čím viac a aby sa stávali čo najskôr dvestotisícoví a tí päťkorunoví robotníci, aby sa stávali dvadsať-päťdesiat-sto korunovými. Dnes už aj v Rusku, Nemecku, atď., sa nikto nepozastavuje nad tým, že niekto má stotisícový príjem, len nech si ho kvalitou, prácou a významom pre hospodárstvo a spoločnosť zaslúži. Aj tam pracovať pre robotníka neznamená stavať sa proti veľkým platom, i keď sa stavajú proti veľkým ziskom. A toto musíme aj my rozlišovať. A neviem, kto u nás má také veľké zisky, že by nás to muselo mrzieť. Navyše tak, aby o nich nevedel minister Pružinský a nezariadil im primeranú sociálnu funkciu cestou daní. Preto sa treba na veci dívať tak, ako sú, odborne a správne a nielen rečniť, aby sa rečnilo a vodiť z nevedomosti samých seba za nos.
Už počas prejavu sa ozývali z pléna búrky nesúhlasu – lebo môj prejav znel diametrálne proti panujúcemu tónu v debate – tak napríklad akási staršia učiteľka kričala z lóže na mňa (aj ja som popoludní sedel v lóži), keď som hovoril:
– Všetci musíme bohatnúť, že áno, áno bohatnúť, ale z čoho, z čoho?
– To je čiastočne vaša starosť, milostivá a čiastočne starosť hospodárskej štátnej politiky, o ktorej vy ani nemusíte vedieť, – povedal som jej. Aj tak som musel dva razy zastať a vyčkať, kým si svoje odkričia a potom pokračovať a keď som skončil, čiastka ľudí mi tlieskala a čiastka kričala proti.
Potom nasledoval Ďurčanského prejav. Dlhá a dôkladná prednáška prečítaná s Ďurčanskovským prízvukovaním medzi monotónnosťou. Po nej odznela debata. Chudobnejšie a pokojne. Po každej diskusii ešte mali slovo rečníci na niektoré námety z debaty.
Naposledy Polakovič ako predsedajúci prečítal po krátkom záverečnom úvode manifest zjazdu, zostavený včera večer. Po nepatrných štylistických zmenách a zmene niektorých zvratov, ktoré urobil asi Polakovič sám. Toto znenie potom bolo uverejnené v dennej tlači. Ďalej Polakovič oznámil, že bol zostavený stály výbor mladej generácie, ktorého úlohou bude starať sa o to, aby uznesenia zjazdu, v prvom rade pokiaľ ide o záležitosti Strany, boli aj uskutočnené a neboli zase rozličnými činiteľmi obchádzané, aby tak ostal zjazd xxx (1)
Mená šli podľa abecedy a po každom sa ozval obyčajný obligátny potlesk. Moje odznelo medzi prvými. Udivený som pokynul hlavou. O ničom takom nebolo reč ani vo všeobecnosti, že by sa nejaký stály výbor mal utvoriť a ani mňa samého sa vôbec nikto nepýtal, či chcem byť v takomto niečom. Do obligátneho potlesku po prečítaní môjho mena ozvali sa odkiaľsi z úzadia, z pléna aj prejavy nesúhlasu. Akési otázky typu:
– Ale čo? Nesúhlasíme
, – a podobne. Zrejme z gardistických radov a asi pod dojmom môjho popolnočného a popoludňajšieho vystúpenia. Avšak Polakovič si toho vôbec nepovšimol. Ďalšie mená čítal mechanicky, bez prerušenia. Keďže pozdravné telegramy boli odhlasované hneď pri zahájení zjazdu, po prečítaní stáleho výboru, Polakovič zjazd aj hneď zakľúčil zaspievaním hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Takto sa zasadnutie zjazdu v neskorých večerných hodinách skončilo.(1) miesto je v kópii rukopisu nečitateľné
(Pokračovanie v budúcom čísle)