Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Myslím, že bolo čosi okolo deviatej, keď sme sadali k večeri. Mnohí odišli už večer. Ja som cestoval až v pondelok dopoludnia do Nitry. Večer sme len individuálne alebo v menších skupinkách posedávali v reštaurácii a šli spať. Ráno sme čakajúc na meškajúci osobný vlak vyprevádzali na stanici Lednárovu ministerskú drezinu, obťaženú úctyhodnými proporciami majestátneho predstaviteľa trenčianskoteplickej mladej generácie, Tona Jaška.

Naša denná tlač referovala o zjazde hodne obšírne. Boli tu tuším aj nejakí zahraniční, napospol asi len nemeckí novinári. Napríklad Slovák v nasledujúcich dňoch priniesol doslovne všetky zjazdové prednášky.

Výsledok zjazdu?

Na ktoromsi nasledujúcom pravidelnom zasadnutí predsedníctva Strany, potom, čo vzalo na vedomie referát generálneho tajomníka o tom, ako prebehli Piešťany, sa predsedníctvo šalamúnsky uznieslo, že sa majú poriadať okresné zjazdy mladej generácie. Potom nás, bratislavských členov tzv. stáleho výboru, ešte raz Dr. Opluštil pozval k sebe, aby nám to oznámil. Boli sme tam Dr. Polakovič, Dr. Paučo, Macek, Dr. Jožo Mikula, Dr. Štefan Mikula, Krajčovič a ja. Po menšej rozprave, v rámci ktorej sa rozpaľoval najmä Polakovič a Paučo, ale i Jožo Mikula. V tom zmysle asi, že v tom vidia obchádzanie zjazdu a odsúvanie jeho výsledkov na vedľajšiu koľaj, a že na Slovensku nieto odvahy zahryznúť do toho kyslého jablka. Keďže sme na seba prevzali určité záväzky pred mladou generáciou, naše jednomyseľné rozhodnutie vyznelo v tom duchu, že nemá význam poriadať okresné zjazdy. Nebola už nato doba ani chuť. Preto sme ani v tomto smere nič nepodnikli. Poznamenal som ešte, že ako prvý konkrétny a prístupný výsledok zjazdu by som zobral, keby sa prikročilo k novej úprave pomeru medzi Stranou a jej zložkami, k revízii členstva a k vytvoreniu zberu starých ľudákov a podobne. Uvedomoval so si však, že doba už nato nie je vhodná. Tým menej na nejaké zjazdy. Tomuto rozhodnutiu som už vôbec nerozumel a môžem ho, pokiaľ ide o mňa, pochopiť len ako odkaz, že ak sa nám páči cirkus, môžeme ho robiť ďalej. Vyhlásil som, že týmto považujem kapitolu svojej účasti na zjazde za uzavretú a nehodlám sa ďalej žiadnych rozhovorov o tejto veci zúčastňovať, nakoľko to považujem za úplné bezvýznamné, aj z hľadiska nášho pomeru ku Strane.

Potom sa ešte hovorilo s generálnym tajomníkom o rozličných vnútrostraníckych otázkach, čoho som sa zúčastňoval už len ako poslucháč. Medzitým prišli ešte poslanci Čavojský, Turček, Mora, Suroviak a iní páni, lebo sa malo hovoriť o evakuácii Strany a Združení. Tejto rozpravy, vcelku dosť stručnej, sa zúčastnili všetci prítomní. K nijakým konkrétnejším výsledkom a rozhodnutiam nedospela, ale v tejto súvislosti prítomní mládenci nadhodili veľmi pálčivé a celkom ešte nevyjasnené otázky prípadnej emigrácie na Západ a pýtali sa nástojčivo na stanovisko a či rozhodnutie prezidenta a podobne.

Potom som s príslušníkmi mladej aktivistickej generácie už vôbec nemal príležitosť prísť kolektívne dokopy. Len s niektorým som sa tu a tam jednotlivo stretol, či v Tatre pri obede, alebo v meste a podobne. Polakoviča som jedného večera stretol pri Sneme. Išiel z návštevy od Karola Murína. Bolo to po prekvapujúcej ofenzíve Rusov v Poľsku. Tak sme sa, akosi, trocha poprechádzali hore dole a pohovorili si o situácii. Vybadal som, že bol pod vplyvom udalostí a hovoril priateľsky a akosi mäkšie i rozvážnejšie o veciach. Aspoň sa už netváril, ako by ešte veril, že to Nemci vyhrajú. Zmieroval sa s dôsledkami situácie a akoby uvažoval o východiskách.

Ešte sme sa potom raz celkom náhodne stretli, kedysi po polovici marca. Minister Lednár nám, svojím kamarátom, rezervoval nejaké bloky novej série filatelistických známok a Polakovič ma vyrozumel, že si to mám u neho vyzdvihnúť a doniesť peniaze. Keďže šlo o väčší obnos a ja som nijaký záujem o to nemal, požiadal som ho, aby to speňažil a zisk môže nechať na organizačné potreby mladej generácie. On známky, o ktoré bol veľký zhon, skutočne nejakému obchodníkovi výhodne predal a potom mi telefonoval, aby som si prišiel po zisk (ale 5 000 Ks). Tak som si to šiel prevziať k nemu do úradu a za odmenu som mu zaniesol ešte akúsi vianočnú detskú sériu, ktorú mi poslal Lednár s vianočným pozdravom, a ktorá ležala bez pochopenia u mňa v stole. Tak sme si pri tej príležitosti, tak, pár minút, porozprávali. Polakovič mi vyhlásil, že sa už zaoberá úmyslom založiť novú stranu, stranu nás mladých a, že čo si myslím o tom. Pousmial som sa a hovorím, že to eventuálne nie je nápad na zahodenie, ale ako to všetko vyzerá, budeme mať asi veľmi mnoho času ešte o tom porozmýšľať... A, až potom sa o tom dôkladnejšie porozprávame. S tým sme sa v celkom dobrej nálade rozišli. Naposledy. Neskôr sme sa už viacej nevideli – a len Boh vševedúci vie, či sa budeme ešte môcť s priateľom Polakovičom dôkladnejšie o tomto nápade porozprávať. (Teraz čo toto píšem, by to bolo práve aktuálne, lebo dookola kade chodím po Bratislave, počujem rodiť sa všade samé nové politické strany!)

(...)

Prečo som sa teda zúčastnil zjazdu v Piešťanoch? Na túto otázku som musel odpovedať mnohým priateľom už hneď po zjazde. I neskôr, keď som ju počul od mojich priateľov, ktorí sa vrátili medzi nás do Bratislavy až po jej oslobodení. Prichodilo mi, že to robím zbežne. Viem pochopiť, že niekde v Chuste či vo Ľvove, alebo niekde medzi našimi horami to muselo pripadať mnohým známym divné, že ten Kosorín, ktorého predsa poznali v určitom smere, ktorý za celých tých päť rokov mal určitý postoj, atď., že ten Kosorín naraz sa ide angažovať v takejto veci, v takom čase a v takej situácii!! A to iste mohlo byť aj tu medzi nami v Bratislave pre toho, kto bližšie do vecí nevidel. Predpokladám o svojich priateľoch a známych, že o mne nepochybovali. Naozaj som nestratil nakoniec hlavu a nepojašil sa len preto, aby sa moje meno zaskvelo medzi takými slávnymi menami ako Polakovič, Paučo, Kubala a ďalší. Netúžil som sa zaskvieť svojou žiarivou a manifestačnou oddanosťou pred tými, ktorých som mal od počiatkov tohoto dejinného zauzlenia v gágore, a v ktorých víťazstvo som úprimne a skalopevne neveril už pred vznikom vojny roku 1939 a nieto ešte počas nej. Musel tu teda byť nejaký zvláštny dôvod, ktorý ma naraz nanutkal k tomu, že som sa zjazdu zúčastnil. Vysvetľujú ho tieto zápisky.

Nazdávam sa, že dostatočne jasne hovoria o tom, že som inak konať nemohol, ak som chcel konať správne a že naopak, opak by bol hodný výčitiek. Osvetlím ešte malým príkladom. Povedzme Dr. Husák je asi taký starý stúpenec komunistickej strany, ako ja ľudovej. Keď by sa povedzme komunistická strana rozhodla, že usporiada zjazd, na ktorom sa bude manifestovať, povedzme, že Slovensko túži do Maďarska, a že je životným záujmom Slovenska a Slovákov, aby spočinuli vo večnom zväzku svätej slávnej koruny; potom podobne Dr. Husák bude mať dve možnosti. Buď si povie: somári, blázni, čo sa vám porobilo, zober vás čert – a hodí nato rukou, alebo do toho skočí. V duši sila samsonovská a levskou čeľusťou rozpráši pomýlené hlavy. Alebo, im s dôstojnosťou kvalitného intelektuála bratsky, či súdružsky poradí a dá im to v hlavách do poriadku. Ako pravý, dobrý a starý komunista, ktorý sa nehlási ku strane len vtedy, keď má ťažké interné alebo externé chvíle a keď jej treba prispieť svojimi schopnosťami, môže urobiť a urobí len toto druhé. A to bol aj môj prípad. Prípad staroľudáckeho všemznámeho mladogeneračného (v tom čase), významného funkcionára Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Nebývalé pomery nebývalým spôsobom prežívali v Bratislave ľudia v zime roku 1944/45. Ťažko pochopiť, ako mysleli a kde mali oči mnohí ľudia tu medzi nami. Možno verili propagande, možno neverili, ale nemali iného východiska, ako tváriť sa, že veria. Som presvedčený, pokiaľ ide o mladých, že v podstate všetci mali správny základný tón v duši. Len mali struny obalené akousi handrou. Zneli falošne, nepravým tónom a vydávali zvuky ich vlastnej podstate cudzie. Nemám dôvodu neveriť, že takmer všetci to mysleli statočne a šľachetne, že mali čistý, uznania hodný vzťah k národu a jeho bôľom i radostiam. Nejeden bol azda až dramatickým fanatikom tohto vzťahu duše. Ale pomýlená, rozvajataná doba pomýlila, sfalšovala ľudí.

Je to asi tak, že manifestu, vynesenému na zjazde by sa dala z hľadiska dnešnej konštelácie na politickom a duchovnom nebi našom všeličo vytýkať. Možno, že ten, alebo onen by ho mohol len s veľkým úsilím prežrieť a stráviť. Ale kto si ho pozorne, s dušou uzmierenou a rozvážne prečíta, uzná po uvážení okolností aspoň to, že sa podarilo zanechať na pamäť tejto doby manifest, ktorý pred sudbou dejín a národa obstojí.

A na uzáver netreba mi vari nič viac ešte povedať, než čím som uzavrel úvodník v Naprede: Preto prichodí ešte dokumentovať, že naša viera v budúcnosť je nevyčerpateľná. Tak potom budú raz dejiny národa nášho vyzdvihovať naše čisté a najšľachetnejšie svedomie.