Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Nasledujúca schôdza mala byť vo štvrtok 11. januára dopoludnia u Pauča v redakcii. Nikto sa však nedostavil. Mal som tiež inú neodkladnú robotu a tak som sa pred 2. hodinou iba telefonicky informoval u Pauča o tom, čo je nového a na čom sa uzniesli. Dozvedel som sa, že nič nebolo a že ďalšia schôdzka podľa dohovoru s niektorými má byť v piatok poobede u Polakoviča na propagande. Mali to spresniť telefonicky.

Večer toho dňa som sedel sám doma a rozmýšľal som nad návrhom manifestu v duchu ako sme hovorili na schôdzi u Maceka. Načrtol som si niektoré myšlienky perom na hárok papiera. V podstate to boli myšlienky, ktoré na schôdzi v piatok akceptovali ako prvé odseky manifestu. Okrem iných, poznačených len ako body, vysporiadal som sa obsiahlejšie hlavne s troma otázkami. Prvou bol slovenský štát. Musíme formulovať tézy, ktorým by rozumel každý civilizovaný človek, celá Európa a celý spravodlivý svet. Konštatoval som teda, že nie sme nič viac, ale ani nič menej, ako ktorýkoľvek iný kultúrny národ a preto prirodzenou zákonitosťou smerujeme tam, kde ostatné národy – k maximálnemu štátoprávnemu zvýrazneniu prirodzenej suverenity národa. Zámerne som používal slová ”slovenský štát” v zmysle starej, tradičnej slovenskej ideológie, ktorá sa vinie od časov návrhu Slovenského okolia po Pittsburskú dohodu, prevzatú aj ľudáctvom. Ďalej, že piliermi každej ozajstnej slovenskej národnej politickej ideológie sú: samobytnosť národa a jej štátoprávne zvýraznenie. A to bez ohľadu na to, akú konkrétnu podobu môže v tých, alebo oných okolnostiach vziať na seba.

Druhá otázka bol problém tých, ktorí s touto základnou slovenskou životnou tendenciou nie sú uzrozumení a pracujú proti nej. Tretia: slovenská zahranično-politická orientácia. Tu najmä pomer k Nemcom a Rusku. Snažil som sa tu vyjadriť presvedčenie, že zmienke o boľševizme sa nevyhneme a že keď aj Ďurčanský je za zamietavý postoj voči nemu, nepresadím, aby zmienka o tom bola vynechaná, čo som aj sám uznával, uvažujúc, že sa tak musí stať z ohľadu na Nemcov, keď sa už toto všetko robí a nie niekde v Kyjeve, alebo v Chuste, či v Spojených štátoch, ale v Piešťanoch.

Pamätám sa, že som sa vytrvalo prechádzal hore dolu po izbe, fajčil som cigaru a intenzívne, sústredene som premýšľal. Uvedomoval som si s určitým sarkazmom i odporom, že situácia, ktorá sa okolo veci vyvíja sa prenesie aj do Piešťan. Je to situácia podobná tej, keď sa aj koza musí nažrať, aj kapusta musí ostať celá, alebo ktorej sa inak hovorí tanec na vajciach. Konečne som to mal a s hustým škrtaním a menením som to dal na papier. Keď sme podľa prirodzených našich národných preregatív za svoj štát, musíme byť proti tým, ktorí by nás chceli oň obrať, či už pod titulom čechoslováctva, boľševizmu, svätoštefanskej ideológie, alebo akejkoľvek inej ideológie. Toto je správna štylizácia a všetky muchy máme šikovne rozčapnuté na dlani. Onen typický a prekonaný čechoslovakizmus už predsa odmietajú aj v Londýne, proti nemu sa osvedčilo aj povstanie a keď povieme, že sme proti čechoslovakizmu, nehovoríme, že sme proti ČSR. Čechoslovakizmus smeruje proti našej samobytnosti a už preto sme proti nemu a keď by sa aj naďalej staval proti našim štátnym prerogatívam, ako sa dôsledne a nešťastne staval proti ním za prvej ČSR, tak bude celý národ do chlapa proti nemu, aj s inteligenciou, okrem pár politických babrákov alebo zlomyseľníkov. Čo sa týka svätoštefanskej ideológie, hungarizmu, tento postoj je samozrejmý. A uvedením boľševizmu v tomto kontexte vyhovieme aj tej požiadavke, aby sa boľševizmus spomenul. Ak by sa totiž staval proti našej štátnosti, stavia si nás proti sebe. Bola to v podstate kontradikcia. Vedel som, že komunisti považujú nacionálne problémy za imanentne dané, politicky nedôležité, preto uspokojujú všetky nacionálne požiadavky s plnou liberálnosťou a ochotou. Tak sa ocitol boľševizmus v susedstve čechoslovakizmu a hungaristického imperializmu. Malo byť z toho zrejmé, že ak by sa v pomere k slovenským požiadavkám staval na stranu týchto ideológií, nemôže čakať inšie, ako naše odmietanie a tí, ktorí by s týmto titulom išli proti nám, aj boj.

S takto nakoncipovanými myšlienkami pripravil som sa na nasledujúce poobedie. Uvedomoval som si, že asi bude treba ešte vyhranenejšie a rozhodnejšie sa postaviť proti istým nápadom Polakoviča a jeho skupiny a že zvládnutie situácie bude záležať hlavne na pripravenosti. Lebo, ako to už býva, pravdepodobne nikto s ničím na schôdzku nepríde a ten, kto bude mať veci pripravené a premyslené, bude môcť najviac usmerniť priebeh a výsledok porady. Zároveň som sa rozhodol, že ak by sa mi nepodarilo presadiť svoje náhľady, nájdem nejaký spôsob, ako určitým demonštratívnym spôsobom sa od veci odpútať. Ako, mala ešte ukázať situácia.

V piatok 12. januára popoludní o 5. hodine sme sa teda zišli a to na dopoľudňajšie telefonické vyrozumenie. Stretnutie sa konalo u Polakoviča na úrade propagandy za kaviarňou Štefánka. Zároveň, podľa propozícii z telefonátu, si mali páni, ktorí budú prednášať so sebou priniesť prednášky. Prítomní boli: Polakovič, Paučo, Jožo Mikula, Štefan Mikula, Macek a ja. Čakali sme istý čas na Ďurčanského a na Magalu, ale keď nedošli, prikročili sme k veci. Návrh manifestu, prípadne pripomienky, ako to bolo povedané na stredajšej porade, prirodzene nedoniesol nikto. Pripomienky, k niektorým odstavcom manifestu som si doniesol iba ja. Polakovič prišiel so svojim pôvodným návrhom. Predsedal Polakovič a začal s tým, že keďže nikto žiadne návrhy nedoniesol budeme vychádzať z pôvodného návrhu manifestu a vhodne ho teraz na schôdzke preštylizujeme. Prihlásil som sa so svojimi poznámkami, prečítal som ich a v jadre som povedal svoje odôvodnenie. Všetci sa bez ďalšieho priklonili k môjmu návrhu. Konštatovalo sa, že z toho budeme vychádzať.

Čítam znova po ve... xxx (1) a nahlas rozmýšľa. Nevieme na čom sme. Nakoniec som chytil z Polakovičovho stola biely list papiera, aby sme sa vôbec dostali nejako rozumne ďalej. Zopakoval som znova vety. Žiadam poslednú formuláciu a túto perom zapisujem. Úvodnú kapitolu sme akceptovali zhruba z Polakovičovho návrhu. Ani som ju nepísal. Konečne sme mali prvý a druhý odsek nového konceptu. Prechodíme na zahranično-politické otázky a na pomer k Nemecku. Už v prvých odsekoch sa zdá hlavne Polakovičovi vyjadrenie o čechoslovakizme a boľševizme nedostatočné a slabé. Nesedí mu ich prepojenie v jednom rade so svätoštefanskou ideológiou a chcel by to mať inak. Pokúša sa o formuláciu, ale nakoľko nič lepšie nevie dať do kopy a moja argumentácia je dosť príťažlívá a som v dobrej kondícii a, neúprosne výrečný, získavam vrch a ostáva na mojom. Stavia sa aj proti doložke ”alebo pod akýmkoľvek iným titulom.”

– To sú také mnohoznačné frázy a my musíme hovoriť jasne a polopate. Čo tým vraj rozumiem, – inou ideológiou, iným titulom?

Reku:

Na to mu skočil do reči Jožo Mikula:

– Však sme si to sami zavinili a naši babráci, dobre vieš, – Polakovič na to a bezmála sa pustili do seba.

Polakovič reagoval rovnakým tónom a vidí sa mi, že mi nadal aj do boľševikov, dezorientovaných, chcel ma nasilu presvedčiť, že je to otázka národnej cti a jediná garancia štátu, osvedčiť sa za spoluprácu s Nemcami. Chcel mi dokázať, že on má pravdu. Situáciu napravil Macek návrhom, aby sme si to celé znova prečítali a pokojne sa pokúsili aj ďalej štylizovať:

– Poďme ďalej na hospodárstvo a kultúru a vnútrostranícke veci. Možno, že nám nejaký nápad príde medzitým aj o tých Nemcoch.

Tak sme sa pokúsili štylizovať stanovisko k Strane, pasus o kultúre, práve na prácu, atď. Najviac formuloval Polakovič, voľačo z toho prišlo aj do stroja, ale nevyhovovalo to jednotne všetkým. Po čase Polakovič vyšiel z rytmu. Nešlo mu to. Nálada bola celkom rozviklaná. Viac-menej sme sa navzájom ironizovali. Bolo zrejmé, že sa dnes už ďalej nedostaneme. Čas utekal, boli sme nervózni. Až Mikula vytiahol papiere zo stroja a rozdal ich každému. Dohodli sme sa, že si to každý napíše doma. Ale tento raz už určite.

Paučo sa ešte zmienil o prednáškach a o tom, kto ako bude do Piešťan cestovať a že sa v Piešťanoch budeme musieť ešte večer stretnúť. Ubytovanie je prevážne v Thermii. Štefan Mikula a niektorí tajomníci a slečny cestujú už v sobotu ráno. Vykonať posledné prípravy. Budú vraj pre účastníkov rezervované vagóny v dovolenkárskom rýchliku o tretej popoludní. Ohľadom prednášok Paučo konštatoval, že zajtra dopoludnia mu musia bezpodmienečne odovzdať prednášky všetci okrem neho. Zároveň oznámil, čo mu povedal generálny tajomník strany Dr. Opluštil. Že totiž z rozhodnutia predsedníctva Strany: všetko, čo sa bude v tlači o zjazde písať, podlieha predbežnej cenzúre generálneho tajomníka. Na môj návrh sme ešte pred rozchodom konštatovali, že prípravný výbor prednášky nevidel, preto za ne neberie zodpovednosť a každý autor si za ne zodpovedá sám. Tiež som povedal, že si vopred vyprosujem, aby ma neskôr niekto bral na zodpovednosť zato, čo kto v prednáške povraví a čo ja budem prvý raz počuť na zjazde.

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Obrázok

1) Letecký pohľad na komplex Piešťanských kúpeľov v štyridsiatych rokoch 20. storočia