Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Pri rozchode odo mňa Paučo urgoval úvodník do Napredu, že číslo je už celé zalomené a len na úvodník nechali prvé dve strany.

Večer som doma rukou štylizoval návrh manifestu. Dopĺňal som text, ktorý písal na schôdzi Štefan Mikula o svoju pôvodnú zahranično-politickú formuláciu a pasáže o hospodárskych, sociálnych, kultúrnych otázkach a o veciach Strany. Dopísať úvodník do Napredu sa mi už nechcelo.

Dozvedel som sa, že schôdza nebude. Nikto nič nemá pripravené. On sám nestíhal, diktoval úvodník do Slováka. Veľmi sa hneval, že sa každý len tak, ledabolo stará o veci zjazdu, že si to všetko nakoniec najviac vypije on, keď sa to ”zvrzá”. Ja som mu iba tlmočil svoj smutný súhlas.

Ukázal som mu telegram, ktorý som včera večer dostal od ženy. Chcela aby som prišiel v sobotu ráno do Nitry. Vyhútala na mňa totiž bôtu. Chcela ma dostať do Nitry a znemožniť mi účasť na zjazde. Pravda, ako dobrý manžel som hneď tento nápad prekukol a nedal som sa naň nachytať. No uznal som, že je to múdre opatrenie od ženy. Keby som si to totiž naozaj rozmyslel a nechcel by som ísť na zjazd, mal som pred druhými dobrý formálny dôvod nikam necestovať. Stačilo by poslať Polakovičovi telegram a miesto do Piešťan ísť do Nitry. Darmo je, politika je veľmi vysoká a delikátna vec, najmä, keď do nej zasahujú aj starostlivé ženy, ktoré obyčajne práve v tomto najmenej poslúchame.

Nešiel som do Nitry, ale predsa len do Piešťan. Medzitým som však, za tých pár hodín, prekonal ešte určitý psychologický proces. Keď som sa dozvedel od Pauča, že schôdzka nebude, ocitol som sa v rozpakoch. Manifest teda hotový pred odjazdom nebude. To znamená, že: buď ho ešte dáme večer dokopy v Piešťanoch, alebo zase predložia zjazdu niečo naponáhle spískaného, nie dosť prežuvaného a všetkými odsúhlaseného. V Piešťanoch ešte bude schôdzka prípravného výboru, to sme si na určite dohodli. Môže sa stať ale aj to, že sa nedáme dokopy. V tom prípade bude manifest predložený bez schválenia. Alebo, keď sa už aj zídeme a nedohodneme sa, manifest bude zjazdu predložený bez jednotného stanoviska prípravného výboru. Potom nebude iného východiska, než nejakým spôsobom deklarovať svoj nesúhlas a manifestovať, že sa vynímam z kolektívneho obliga prípravného výboru. Ba čo viac, bude treba, ak by išlo o nejaké nestráviteľné veci, vyhlásenie manifestu nejakým spôsobom znemožniť. V každom prípade sa mi tak pozdávalo, že tam môže byť nakoniec aj pekný cirkus. Uvážil som tiež doterajší priebeh veci a to, že prídu aj gardisti a ľudia temperamentu, štýlu, či orientácie Dr. Mečiara a Dr.Ambruša.

Jedno riešenie by bolo – smer Nitra, alebo reštitúcie ”in Bratislava”. Prípadne cesta až v nedeľu ráno do Piešťan. To by však nebolo chlapské, uhnúť sa takto tesne už pred koncom a bez náležitej manifestácie.

– O zjazde.

Keďže bol do dvanástej ešte nejaký čas, zbehol som do kaviarne v Tatre na obed. Zastihol som tam Dr. Jana Ďurčanského a poobedovali sme spolu. Mal som dušu spokojnejšiu, keď som sa dozvedel, že pôjdu spolu s Ferdišom určite navečer do Piešťan. Takto Fero bude iste večer tam. Hneď som využil príležitosť a poslal som mu po Janovi jeden exemplár návrhu manifestu, aby si to ešte do večera prezrel.

Karol pochopil podstatu nápadu a súhlasil, aby som sa o tom porozprával s prezidentom a chcel ma ísť ohlásiť. Medzitým však prišiel predseda vlády Dr. Štefan Tiso. Všetci sme sa privítali a Karol zatiaľ pobral nejaké spisy na stole a chcel ísť do pracovne pána prezidenta. Povedal som mu, že počkám, kým si pán predseda vlády vybaví veci. Ten však povedal:

Karol vošiel do pracovne a my sme ostali traja v rozhovore po stojačky. Dr. Tiso hneď začal sám od seba o zjazde a hovoril, že je to pekné, že tak chceme podoprieť prezidentovu pozíciu, aj vláde pomôcť, že to úplne chápe, ale, že od toho neočakáva veľké úspechy. 1 (xxx) ...okno na ulicu – a to je pre nich smerodatné.

Opýtal som sa ho:

– Nie, – vraj, – som veľmi zaneprázdnený a mohlo by to dať zjazdu aj pocit akejsi cenzúry, či dozoru, takto sa bude môcť voľnejšie hovoriť. Nakoniec, budú tam iní oficiálni činitelia, to musí stačiť.

Murín sa trocha viac zdržal v prezidentovej pracovni a keď vyšiel, volal predsedu vlády. Potom sme si sadli a hovoril, že vec pánu prezidentovi zreferoval; pán prezident povedal, že si výslovne nežiada predložiť manifest, ale nemá námietok, aby mu manifest z nášho rozhodnutia nebol predložený.

– Ak myslíš, že by si mal predsa rozprávať s prezidentom, – dodal Karol, – počkaj, kým vyjde predseda vlády.

– Myslím, že nie je treba, – ja na to, – to mi konečne stačí. Ostaneme na tom, že ak by to bolo potrebné, budeme ti telefonovať, ty už budeš vedieť o čo ide a čo sa má zariadiť.

Karol ma ešte ubezpečil, že sa určite dohodneme, že to všetko ani nebude treba a ja som ho požiadal, aby ešte vstúpil do duše Polakovičovi, alebo Paučovi, ak by bol ešte s nimi. S tým som odišiel. Rovno domov. Pobaliť si kufor a pripraviť sa na vlak.

Ak by to v Piešťanoch neklapovalo, podám návrh, aby sme to ako disciplinovaní a verní ľudáci a oddaní spolupracovníci nášho vodcu a prezidenta predložili jemu na schválenie. Tento návrh prinajmenšom vyvolá určitú ochotu k ústupčivosti. Ak ale nebude prijatý, mám dôvod vyjadriť svoje desinteressement na veci. Alebo návrh bude prijatý a vtedy Karol Murín bude podľa rozdielnych stanovísk vedieť, ako vec referovať a čo by sa malo vynechať alebo zmeniť, alebo sa vec vôbec zdrží pre technické prekážky. Však uvidíme, aká bude situácia.

O tretej sme nasadali na rýchlik, bola nás dosť pestrá a značná hŕbka. Do rezervovaných vozňov sa nám nasťahovali Vlasovovci a ani nemecký Bahnhofskomandant ich odtiaľ nedostal von. Nuž sme si sadli, kde sa nám ušlo. Mojej skupine účastníkov sa uliezlo celé veľké kupé a tak sme v kabátoch, v studených nevykúrených vagónoch, presedeli až do Piešťan.

V Piešťanoch prvá cesta bola na obvodný sekretariát Strany, kde bola zjazdová kancelária a prideľovanie bytov a stravy. Tam sme si vyzdvihli naším vlakom dovezenú tlač. Okrem iného aj Napred s mojim úvodníkom. Vypočuli sme tam, za Paučovej prítomnosti, jeho prejav v rádiu, vysielaný zo zvukového pásu a robili sme si z neho vtipy. Potom sme sa porozchádzali na byty. Ja do hotela Thermia, kde bývala hádam väčšina.

Dal som dva kusy môjho návrhu medzi zasadajúcich. Jeden mal Ďurčanský a ďalší som mal ja. Okrem toho bol predložený aj ten čiastkový návrh, ktorý sme spoločne nadiktovali v piatok popoludní u Polakoviča a ktorý som si ja potom doplnil. Poniektorí mali ešte aj prvotný návrh. Po stručnom zrekapitulovaní doterajšieho priebehu zostavovania manifestu pokračovalo sa na základe započatého neúplného návrhu tak, že som ponajprv prečítal ja celý svoj návrh a potom sme prikročili k formulovaniu ďalších odsekov definitívneho textu. Predsedal a debatu riadil Polakovič. Zapisoval on a Paučo. Potom tuším už len Paučo. O mojom návrhu sa konštatovalo, že je príliš dlhý. To som uznával.

Debata začala tým, že ktosi navrhol hneď na začiatku (v druhom odseku) nahradiť slová ”Slovenský štát” slovami ”Slovenská republika”. Stručne odôvodnil, prečo sme použili slovné spojenie ”Slovenský štát”. Nato sa v poznámke konštatovalo, že v našich dejinách zo všetkých navrhovaných, či realizovaných foriem slovenskej štátnosti maximálnym výsledkom dosiaľ je Slovenská republika, preto je správne o nej tvrdiť to, čo sa v prvom odseku hovorí. V 1 (xxx)... Slovenská republika, v nasledujúcom odseku, v ktorom sme vyjadrili určitý program. Tam použime slová ”Slovenský štát”. Na tieto Ďurčanského vývody sprevádzané prevažne súhlasom, som súhlasil aj ja. Mečiar, alebo Kubala chceli používať vôbec len slová ”Slovenská republika”, ale nakoniec prevážil prvý názor. Faktické ovládanie a vedenie schôdzky sa hneď na začiatku presunulo vlastne na Ďurčanského, ako na autoritu vedeckú i politickú. Mne ďalej nesedela veta: V dôsledku toho sme za okamžité nasadenie celého bojového potenciálu slovenského národa v tomto boji. Už doma som vynechal z návrhu slovo okamžité. Navrhoval som vynechať celú túto vetu. Čo to znamená okamžité nasadenie, čo to znamená celého bojového potenciálu, v tomto boji, v akom boji? Proti čechoslovakizmu predsa bojujeme samozrejme všetci celou našou ideológiou a zmýšľaním a vojensky proti nemu vystupovať predsa nemôžeme, lebo to nie je vojenský partner a keď, tak jeho armáda nie je v našom dosahu. Proti svätoštefanskej ideológii nemôžeme vyvolávať novú vojnu v Európe. To by predsa bol vtip. Ba čo viac, sme s celým bojovým potenciálom národa vždy v okamžitom nasadení proti nemu. Proti boľševizmu sme predsa už boli až na Kaukaze. Tak prečo až teraz žiadať okamžite nasadiť bojový potenciál národa. Čo je to celý bojový potenciál? Máte domobranu bojujúcu, máte HG bojujúcu a HM bojujúcu, tak čo ešte?

Kubala povedal:

Nakoniec Polakovič podal výklad, že sa to nemusí rozumieť len vo vojenskom zmysle, ale v ideologickom, že do tohto boja sa musí zapojiť celý národ, bez ohľadu na to, kde kto patrí a ako zmýšľa, lebo tu ide o jestvovanie celého národa. Potom ktorýsi, tuším Jožo Mikula, alebo Macek navrhol, aby sme tam dali slová v tomto boji o naše jestvovanie. Navrhoval som vypustiť slovo v tomto a nechať len v boji. Povedalo sa, že veď to je už jedno a aby dali teda len v boji a išli sme ďalej. Logicky z toho vyplýval ďalší odsek o povstaní a stíhaní zradcov, alibistov, atď. Ďurčanský stál na tom, aby sme boli struční a aby sme vždy formulovali postoj pozitívne. Naznačil som, aby sme sa vyporiadali s týmto len veľmi všeobecne, lebo podľa rozličných správ zo zahraničia a posledných Kirschbaumových listov zo Švajčiarska sa zdá, že medzi nami a mnohými zložkami, ktoré sa utvorili v Banskej Bystrici, je v slovenských veciach omnoho viac blízkeho a spoločného, ako by sa zdalo. Už sme sa s tým, čo treba odsúdiť, vysporiadali vlastne v predošlom odseku, kde sa vyjadrujeme proti čechoslovakizmu. Netreba sa vracať už k vlastne povedanej veci, najmä keď máme byť struční. Debata a vývody znejú, že sa musíme vyporiadať s vecou, lebo sa narobilo mnoho zbytočných škôd, celá tak dlho vo výhodnej pozícii udržovaná medzinárodná situácia národa a štátu bola nešikovne skazená. Je všeobecný názor, že sa nepostupuje dosť rázne proti zradcom, máme preto stále ťažkosti u Nemcov a musí sa zachrániť, čo sa ešte dá. Zdôraznil som, že ide len o to, aby sme neodsúdili to, čo je pozitívneho v našom zmysle a o čo vlastne aj my usilujeme. Postrehol som s prekvapením, že opačne zmýšľajúca strana sa nie už s predošlým elánom a tvrdohlavosťou pridŕža svojho postoja. V celku teda bola nálada prístupná pokojnej výmene náhľadov. Pritom, pravda, podstatné postoje ostávali proti sebe. Nakoniec sa za pomoci Ďurčanského podarilo samému Polakovičovi zostaviť vetu pozostávajúcu z troch. S jej obsahom som bol sám spokojný. Bola všeobecne prijateľná a v celku obstojne sa vysporiadala aj s povedanými námietkami. Zostriť občiansku disciplínu, prísne proti škodcom a dôslednosť vo vnútornej politike. Išli sme ďalej. Na vnútrostranícke veci. Zrejme každý uhýbal zahryznúť do zahranično-politickej problematiky, z obavy, že tu by sme asi zaviazli a nemali by sme nakoniec vôbec manifest, alebo by sme museli sedieť až do rána. Zas sa nám darí pomerne priliehavo a stručne vypovedať, za pomoci môjho návrhu, pomerne zložitú a obsiahlu problematiku výčitiek a požiadaviek voči Strane. Štylizujeme tento úsek najmä Paučo, Ďurčanský, Polakovič, Macek a ja. Žiadam, aby sme spomenuli aj reorganizačné problémy v Strane, pomer zložiek ku Strane, atď. Gardisti (1) xxx ....koniec prevážilo Ďurčanského stanovisko, že detailné problémy netreba spomínať, len zásady vypovedať.

V odseku o kultúre som sa vôbec nezúčastňoval debaty. V ďalšom odseku o hospodárskej problematike som žiadal, aby vedľa práce a kapitálu bola výslovne spomenutá aj pôda. Na dôvody, že pôda patrí do kapitálu, som pripomínal, že to viem a uznávam, ale napriek tomu by som chcel mať výslovne spomenutú pôdu, aby bolo vidieť, že tomu prikladáme váhu. Nakoniec som od svojej požiadavky ustúpil. V sociálnej problematike som proti Jožovi Mikulovi a Polakovičovi nástojil na tom, aby triedny boj nebol vôbec spomínaný. Lebo podľa všetkého to je ideológia prekonaná už aj v Sovietskom Rusku, takže sa dnes s ňou už vlastne nikto nezaoberá. Potom je to zbytočné vyťahovať znova na svetlo.

Nakoniec ma udebatujú a nechávajú si to tam. Taktiež považujem za zbytočnú vetu: Táto požiadavka vyplýva z prirodzeného práva na prácu a z povinnosti práce. Sú to prirodzené a samozrejmé veci a nárok na blahobyt nevyplýva len z toho.

(Pokračovanie v budúcom čísle)