Zápisky Jozefa Kosorína sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Toľko v Martine. Deň nato sa v kasárni na chodbe zjavilo moje meno na stene na zozname medzi tými, ktorí sa majú dostaviť na výsluch a na rozhodnutie o prijatí do čsl. armády dňa 6. júna dopoludnia. Na ďalší deň som nepísal, lebo na programe bolo kúpanie s kamarátmi v Turci za Slovenkou a potom sa mi už nechcelo, atď. Nasledujúci deň som potom bol na výsluchu a popoludní medzi 4. a 6. hodinou ma za charakteristických okolností – čo však sa vymyká z rámca tejto úvahy – akýsi poručík z Národnej bezpečnosti zaistil. Postaral sa však aby mi boli naďalej zabezpečené byt a strava (oboje úplne pod kritiku – poznamenávam mimochodom) vo väznici okresného súdu, za budovou súdu a poštového úradu. Zdá sa mi, že to bola pamätihodná budova, lebo v nej sídlila stará, najprvotnejšia Matica slovenská. (Teda pôda už ozaj historická a martinská!) – Po dvojtýždňovom tamojšom pobyte na štátne trovy ma s čestnou strážou, len ľahko ozbrojenou, dopravili do Bratislavy. Koncom augusta už som bol zase na slobode.

Preto hodlám pokračovať v pôvodnom požehnanom úmysle a postupne, ako mi práca, rodinné príjemnosti a moje vlastné nálady dovolia, po kuse spísať svoje pamäti. A tak ako bol môj najpôvodnejší úmysel, zachovám jeden exemplár tohoto strojopisného rukopisu, aj spolu s dokumentmi, ktoré sa mi zachovali, vzorne uložený v mojich písomnostiach, s tým rozhodnutím, že ho zašlem Matici slovenskej alebo Spolku sv. Vojtecha, alebo podobne, keď to uznám sám za vhodné, alebo, a o tom vynášam konečnoplatné rozhodnutie, nech tak urobia moji najbližší, ak by to mne z akýchkoľvek neočakávaných príčin už nebolo možné.

Predtým, ako by som prikročil ku ďalšiemu, chcem lojálne poznamenať ešte toľkoto: Predmetom vyšetrovania, vykonaného so mnou v rámci môjho zaistenia bola aj moja účasť na piešťanskom zjazde mladých. Všetko, čo tu obšírnejšie uvediem, bolo v podstate a v skratke povedané aj tam. Aby azda nikto ani nemohol mať dojem, že tu podávam veci pod dojmom súvislosti s oným vyšetrovaním, hoci aj nechtiac, tak, aby som ich postavil do prijateľnejšieho svetla z dnešného hľadiska, alebo akoby som chcel ospravedlniť moju účasť, vylíčim ponajprv chronologický jednotlivé udalosti a súvislosti bez toho, že by som vysvetľoval a osvetľoval fakty a momenty z môjho uhlu pohľadu. Odôvodnenie mojej účasti na zjazde a súhrnné vysvetlenie môjho postoja a úvah uvediem v osobitnej kapitole. Nech je vydelené to, čo by mohlo byť brané už svojou povahou, ako subjektívne.

Jedného neskorého večera začiatkom druhej polovice septembra 1944, už tak akosi po jedenástej hodine, keď som práve vstal od rádia a pomýšľal ísť spať, zazvonil v predsieni telefón. Býval som v byte sám, rodinu som mal evakuovanú v Nitre. Idem k aparátu a v predpoklade, že ako obyčajne zase niektorý z kamarátov otravuje nejakou hlúposťou, som sa ohlásil: – No prosím, Kosorín.

– Spať ešte, nespím ale nemám povolenie byť po jedenástej hodine vonku, tak neviem, či to bude múdre ísť von. (Nemecké vojenské hliadky prísne kontrolovali pobyt vonku po tejto hodine a v Svoradove a okolo ich bolo plno.)

– Nerobí nič, odvezieme ťa aj domov autom a auto nepristavia. Za pár minút je voz u teba, príď, je to nutné!.

Obul som si topánky a obliekol kabát a keď som vyzrel oknom, auto práve prišlo. Bolo to auto Lojza Maceka, hlavného veliteľa HM, sedel v ňom háemista v uniforme ako šofér a Lojzko Krajčovič.

– Čo to, reku, dáky prevrat idete zase robiť, takto neskoro v noci, – hovorím mu.

– Vraj skoro také dačo, však uvidím, vážna súrna porada je a už len ja chybujem, – on nato a pomaly sme pristáli už pred budovou hlavného veliteľstva HM na Šancovej a Jelenej ulici.

Dnu, v Macekovej kancelárii sedeli: Lojzo Macek, Dr. Polakovič, Dr. Paučo, Dr. Jožo Mikula, Dr. Štefan Mikula, Lojzko Krajčovič a pribudol som ja. Po zvítaní som si sadol hneď do pohovky a Jožo Mikula začal hneď s tým, žartovne a polovážne, ako to vedel, že či chcem byť ministrom. To reku radšej nie, iba ak podľa toho, v akej vláde – tým istým tónom ja nato. Potom sme si poupíjali po štamprlíku, popripaľovali cigarety a tak štvrťhodinku sa rozhovor vinul voľne a bez systému okolo všeličoho. Medzitým ktorýsi dal na konferenčný stolík strojom písaný koncept na bielom hárku papiera, s niekoľkými rukopisnými, tužkou urobenými poznámkami a doplnkami. Koncept vzal do rúk Paučo a zväčša počas porady bol v jeho rukách a robil v ňom podľa ustálenia porady alebo podľa navrhovaných zmien poznámky a po porade ho – zdá sa mi, vzal so sebou, alebo ostal u Maceka.

Potom sa ujal slova Polakovič a hlavne kvôli mne, lebo ostatní boli už zhruba informovaní, povedal stručne o čo ide. Prezidentovi sa má podať memorandum mladých o niektorých záležitostiach Strany a nášho života. Koncept je tu pripravený. Vec sa má urýchlene prejednať a v rámci návštevy u prezidenta, ktorej by sa všetci zúčastnili, tomuto odovzdať. Prezidenta na podanie memoranda pripraví starý pán Mederly (Karol, senátor), s ktorým je Dr. Jožo Mikula v dennom styku a podrobnosti sa dohodnú s Karolom Murínom (osobným tajomníkom). Memorandum máme podať my ako mladí, Strane bezpochybne oddaní. Každý máme nejakú významnú funkciu v Strane a kvázi za tieto svoje funkcie, ale hlavne z nezištného a šľachetného záujmu o veci Strany a národa osobujeme si právo hovoriť takto do vecí a žiadať od prezidenta isté opatrenia. Ja ako veľký funkcionár veľkej zložky Strany (Pôdohospodárskeho združenia) a aj ako predstaviteľ národohospodárskej skupiny medzi mladými straníkmi mám sa k veci pripojiť tiež. Účelom porady je prejednať memorandum a v najbližších dňoch ho odovzdať.

Nato nasledovali moje poznámky zhruba tohto obsahu: prv, ako si môžem urobiť stanovisko, musím vedieť, ako sa na túto myšlienku a na tento nápad prišlo; ďalej, čo konkrétne sa tým má docieliť a či má vôbec význam takéto memorandum prezidentovi podávať, hlavne vzhľadom na všeobecné pomery a rozpoloženie, v akom žijeme, či našim požiadavkám bude môcť prezident vyhovieť prípadne bude chcieť vyhovieť, ďalej či vystupujeme tu len za svoje osoby, alebo sa to má rozumieť, že povedzme Macek hovorí za celú HM, Lojzko Krajčovič za klub akademikov a podobne a či máme v takom prípade puvoár hovoriť, i keď len takto prenesene, za tieto zložky a či si mi vôbec môžeme nárokovať, že dostatočne reprezentujeme mladú generáciu Strany a môžeme za ňu hovoriť a čo hovoriť; ďalej, že každopádne považujem za jedine vhodné, keď už sa rozhodneme memorandum podať, toto dôkladne prebrať a na obsiahlejších poradách, všestranne a kritický predebatovať a veľmi starostlivo formulovať a teda dať si s tým čas a neponáhľať sa tak veľmi. A konečne, či sa o tom bude dakde, povedzme v Naprede aj písať.

Vysvetlenie mojich námetov nasledovalo v rámci rozhovoru, do ktorého úryvkovito všetci zasahovali a aj ja som ho tu či tam detailizoval. Hlavná niť rozhovoru sa však rozpriadala medzi mnou a Polakovičom. Okrem neho najviac hovorili Paučo, Jožo Mikula a Macek. Na vysvetlenie som sa dozvedel, hlavne z úst Polakoviča, že prezident mal odkiaľsi (nepamätám sa už presne na to) ísť vyše hodiny s Macekom, táto cesta v prezidentovom aute bola vyplnená rozhovorom hlavne o situácii následkom povstania, o pomere k Nemcom a Nemcov k prezidentovi, vláde a Strane a jednotlivým činiteľom, že sa hovorilo konkrétne o ľuďoch z vlády a predsedníctva Strany a že prezident sa mal vyjadriť tak, že sa o týchto ľudí, či vo vláde, či v Strane nemôže oprieť, že vidí okolo seba samú váhavosť, neistotu, nerozhodnosť, nejasnosť, v základnom postoji ohľadom výsledku vojny a ohľadom našej budúcnosti, že prezident priamo volal po tom, aby ho niekto podoprel istotou a rozhodnosťou. Dal mu podklad nato, aby sa mohol tohto váhavého a slabingerského prostredia a okolia svojho zbaviť; že s trpkosťou hovoril o zrade armády a o tom, že tá Garda (Hlinkova), ktorú najviac potieral, že nakoniec len tá ostala verne a pevne za ním, atď. Čiže, ako to bolo v rámci nášho rozhovoru formulované, okolo prezidenta a hlavne v predsedníctve Strany, bez ktorého prezident nechce urobiť nič, sú samí alibisti, slabingeri, skrytí čechoslováci a nepriatelia štátu, ktorí to od začiatku nemysleli so štátom vážne, ovplyvňujú takto aj prezidenta a oslabujú tak rozhodnosť a pohotovosť jeho jednania; o tom že Nemci vedia a preto že neberú prezidenta a našu vládu a vôbec nás s takou váhou, ako by mali, takto potom že prehrávame úplne aj to, čo sme ešte neprehrali; že prezident sa celkom určite a konkrétne chce zbaviť určitých ľudí a stvoriť si lepšie okolie, atď. Naše memorandum má byť len prostriedok, o ktorý sa má prezident oprieť a na tom podklade s očistou a zmenami začať. Slovom – štylizujem to takto tu teraz kvôli názornosti – naše memorandum malo byť ten korbáč, ktorým prezident mal vyhnať, ako kedysi Kristus kupcov a peňazokazcov z chrámu.

Ďalej sa hovorilo o tom, že na tento krok prezident priam akoby čaká. Určite nám vyhovie a bude chcieť vyhovieť. Memorandum podávame síce za seba, za svoje osoby, ale za nami stojí váha našich funkcií a našej doterajšej práce, môžeme celkom oprávnene hovoriť aj za svoje zložky, aj za celú, národu, štátu a strane oddanú mladú generáciu, lebo sa všeobecne zmýšľa tak, ako to vyplýva z nášho tlmočenia – o čom som sa vyjadril pochybovačne znova, práve vzhľadom na zmýšľanie vidieka, s ktorým som v styku, kde ten postoj k povstaniu, k Rusom, k vojenskému víťazstvu a pod. nie je tak jednoznačne vyhranený, ako si to v Bratislave myslíme, ak nie je priam vyhranený opačne, i keď neurčito či potajomky. Ďalej aj o tom viem, že medzi akademikmi je hodne opozičného ladenia už od dávna – preto môžeme si trúfať, ba musíme, pohroziť, že sa vzdáme svojich funkcií a prejdeme do úplnej pasivity, ak sa našim požiadavkám nevyhovie. Najmä Polakovič veľmi temperamentne a posmievačský sa vyjadril o nejakom pochybovaní o našej oprávnenosti takto vystupovať, o odkladaní veci, dôkladnom predebatovaní, čo sa máme na koho obzerať, čo uvažovať, čo debatovať, treba rázne, rýchle konať, tu ide o záujmy národa a štátu a tu máme každý právo a povinnosť robiť, čo za dobré uznáme.