(3)

Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorinových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Počas rozhovoru padla zmienka aj o tom, že v dôsledku našich požiadaviek môže vzniknúť situácia, keď prezident poverí niektorých z nás určitými novými funkciami, či úlohami a potom sa bude treba odhodlať ich prevziať. Štefan Mikula, Lojzko Krajčovič a ja sme sa tvárili dosť skepticky. Pochybovali sme, či by bolo rozumné brať si v takýchto časoch niečo také na krky. Tiež sme si nemysleli, že dokážeme viac ako tí, ktorí doteraz na tých miestach sedeli. Od človeka budú čakať zázraky. Urobiť sa veru dá sotva čo. Vo všetkých úradoch sa stagnuje a živorí zo dňa na deň. A nakoniec ti vlastní vyhlásia, že si babrák, atď. Jožo Mikula narážal nato, že treba paralyzovať u prezidenta aj vplyv Gardy, v ktorej sú všelijakí ľudia, s ktorými z hľadiska slovenského a straníckeho nie je všetko v poriadku. Podobne hovorili Paučo, Macek a Polakovič. Vychádzali z toho, že ako protiváha Garde by mohla výraznejšie za našej pomoci vystúpiť HM (Hlinkova mládež). Vôbec treba dobre pod kontrolu vziať ľudí, ktorí majú, či chcú mať vplyv na prezidenta. Treba vytvoriť nový vzťah k armáde a posvietiť si dobre na tých dôstojníkov, ktorí zostali, najmä na MNO, lebo to je všetko samý pučista.

Vo všeobecnom rozhovore som ešte poznamenal, že treba dávať veľmi dobre pozor nato, aby sme sa nedostali na podobné cesty, ako neofašizmus v Taliansku po páde Mussoliniho. Namiesto toho, aby sme sa hľadeli utužiť vo vzájomnosti, napomáhať si a hľadať otvorene a múdro, čo treba robiť a ako sa dostať zo závozu a vystihnúť správne budúcnosť, namiesto toho sa budeme hrýzť a rozoštvávať, vypierať si špinavé prádlo, osočovať sa, zvaľovať vinu jeden na druhého a hľadať aj tie chyby, ktorých nieto. Nakoniec všetko, čo sme si nevedeli za päť rokov vynachváliť, bude zlé, nanič a budeme sami seba presviedčať o tom, akí sme to my vlastne boli chumaji. Táto poznámka udrela do živého. Polakovič na pár chvíľ vystupňoval tón debaty až do patetického kriku, v takom zmysle ovšem, že je to hlúposť. Takto rozmýšľať by mohli alibisti a nie my, ktorí máme jednoznačné východisko. Dôvodil, že len opačne, len fanatické odhodlanie a nekompromisná očista nás môžu v každom prípade zachrániť a vytrhnúť aj z danej situácie. Medrický vraj navrhoval, aby sa prezident aj vláda vzdali funkcií a všetko nech si robia Nemci sami. Toto je vraj stanovisko pochopiteľné u sebevraha, ale nie u toho, kto má na srdci záujmy o budúcnosť národa a našu pozíciu v Európe.

Po takomto dosť obsiahlom a dosť vehementnom vyčerpaní tematiky prešli sme na čítanie a doplňovanie a pozmeňovanie konceptu xxx (1)

... prijal kladný postoj. No boli miesta, pri ktorých som sa takmer so všetkými ostatnými dostal do kontroverzie, miestami dosť sarkastickej. Najviac mi replikovali Polakovič, Macek, Paučo a Jožo Mikula. Napríklad hneď na začiatku, kde sa žiadal dôsledný autoritatívny systém v Strane i v štáte, rehabilitácia ľudákov, ktorí boli za päť rokov odstrkovaní v prospech protištátnych živlov, atď. Moje poznámky boli približne tieto: Nuž páni, žiadajúc toto na prezidentovi si vlastne vystavujeme smutné vysvedčenie a jemu tiež. Uvažoval som tak, že predsa sme si všetci vždy mysleli, že máme autoritatívny systém a v prejavoch našich vedúcich pánov sme si ho chválili, že je dobrý. Inak by asi Tuka a Mach mali pravdu, veď už kedysi dávnejšie chceli odbúrať snem a podobne. To pekne vyzeráme, keď sme celých päť rokov nevedeli zariadiť, aby verní ľudáci neboli zaznávaní, keď prezident štátu je predsedom Strany. Čo sme teda robili my, takí významní mladí funkcionári Strany, prečo sme to nevideli skôr, atď. Tu dačo páni neštimuje a mne sa toto celé nepáči, prinajmenšomj by sa to malo celkom inak povedať, ak sa má vystihnúť pravá podstata veci. Alebo teda radšej to vynechajme. Takisto konkrétne napádať Medrického, Stana a Kočiša značí na druhej strane aj viniť samého prezidenta, že ich držal, alebo viniť celú Stranu, že sa ich nevedela zbaviť, alebo tvrdiť, že systém je zlý, keď sa to nedalo zariadiť. Pripúšťam, že Kočiš nebol na mieste ani ako generálny tajomník, ani ako predseda Slovenskej pracujúcej pospolitosti. O tom a o zlúčení týchto dvoch funkcií vôbec by som mal sám pár obsiahlejších poznámok a my združeniari vôbec. No nemali sme dosiaľ veru príležitosť o tom si svoje povedať, hoci sme, najmä my mladí viackrát naznačovali, že by mal prezident pozvať na poradu aj SPP a nielen všetko odbavovať cez generálneho tajomníka, alebo nanajvýš tak starobojovnícky so Suroviakom. Veď Strana sa rozkladá a stáva bezvýznamným spolkom. To, že sú medzi tajomníkmi a funkcionármi priam nepriatelia ľudáctva, je alebo zveličené, alebo to vôbec nie je pravda. Ak áno, tak to nie je len Kočišova vina, ale má to hlbšie príčiny a zodpovední sú viacerí. Páni, povedať, že pod záštitou Medrického a Stana sa organizovali protištátne elementy a toto povedať prezidentovi, ktorý každú stredu sedával s nimi v predsedníctve Strany, to je trochu primnoho. Neviem, ako toto všetko budete vedieť prípadne dokumentovať a mám dojem, že takýmto tónovaním sa docieli u prezidenta pravý opak, ako sa chce docieliť. Narobí sa zbytočne mnoho zlej krvi. Veď keď sa to tí ľudia dozvedia, zbytočne sa bude otravovať ovzdušie. A vôbec treba o tomto všetkom spísať memorandum a robiť ako kedysi po Prahe, keď páni boli ďaleko a Pán Boh vysoko a chodilo sa s memorandami? Poďme na jedno popoludnie k prezidentovi a povedzme mu to z mosta do prosta po lopate všetko, bez písania.

Zaujal som kladný postoj v bodoch, v ktorých sa žiadala novelizácia zákona o Strane a úprava štátoprávnej úlohy Strany, lebo o tom som mal dávno vlastné predstavy. Taktiež reforma vnútornej štruktúry Strany a jej zložiek bola opodstatnená požiadavka a dávno mala prísť na pretras. Bol som ochotný v tomto smere pripraviť podrobnejšie návrhy, alebo obšírnejšie expozé. Taktiež som súhlasil s revíziou zloženia snemu. Pochyboval som, že by zmena v osobe predsedu Štátneho pozemkového úradu mohla mať ešte nejaký význam pre výkon pozemkovej reformy. Pozastavoval som sa nad arizáciami a živnostenskými oprávneniami (Dr. Štefan Mikula v tomto bode tiež súhlasil). Generálny sekretariát a Strana však mali v tom svoje slovo. Trochu som sa svojho času v tejto veci angažoval, za Medrického generálneho tajomn xxx (1) Ďalej som nerozumel, prečo majú byť poštátnené veľké podniky, ktoré organizovali samostatne povstanie, prípadne sa k nemu spontánne pridali, alebo ho financovali. Nič sa tým predsa nevyrieši. Takisto by sa boli mohli zachovať aj ako podniky štátne a to čo urobili, tomu sa predsa už nezabráni. Konečne som ako právnik nevedel pochopiť a súhlasiť s tým, aby navrhovaným spôsobom boli postihnuté mestá, ak sa najmenej päť ich vedúcich osôb zúčastnilo na povstaní. Nemôžeme predsa dosť dobre stíhať právnickú osobu majúcu verejný a zemepisný význam a zväčša za sebou dlhú a peknú tradíciu za to, že sa nejaký počet či všetci jej funkcionári zachovali tak či onak. Takéto dačo je známe len vo výnimočnom stave. Nevedel som si napríklad dobre predstaviť, že by sa pre pár poplašených martinských mestských funkcionárov mala z Martina presunúť Matica.

Tu a tam už debata prechádzala do humoru. Trochu sme pridali aj na tempe. Čas utekal, noc sa krátila a každému sa koľko-toľko žiadalo aj vyspať. Moje námietky sa nevzali do úvahy. Hlavné body memoranda boli ponechané. Eventuálne som si mal pripraviť vlastný návrh memoranda. Dokončievali sa záverečné pasáže. Rozličných štylizačných zmien a poznámok, vsuviek a marginálií bolo toľko a toľko, že pomaly papier konceptu nestačil. Takmer nikto sa v tom nevyznal. No konečne bola táto dejotvorná a historická práca dokončená. I na koncepte zaznelo ”na stráž”. Nastalo všeobecné zmierenie a uspokojenie duší. Zavládol medzi nami tuším pocit veľkosti týchto chvíľ. Vydebatované a prefajčené hrdlá sme osviežili štamprlíkom slivovice. Počas preťahovania stŕpnutých a nasedených hnátov sa rozpriadla ešte nezáväzná a rozptýlená reč o tom i onom. Bolo ešte dohodnuté, že Macek má dať urobiť čistopisy a jeden doručí každému z nás. Ďalej bol ustálený termín nasledujúcej porady, zase u Maceka, a – vidí sa mi, Jožo Mikula mal za úlohu prerokovať koncept memoranda so starým pánom Mederlym. Vypočuť a oznámiť jeho eventuelné pripomienky. Polakovič mal zároveň sondovať u Karola Murína možnosť podania memoranda. Až potom sme sa v Mikulovom a Macekovom aute porozvážali domov.

(1) miesto je v kópii rukopisu nečitateľné

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Obrázok

1. K. Mederly
2. A. Kočiš
3. J. Paučo