(4)

Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorinových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Na nasledujúcej porade som nebol, pre akúsi neodkladnú príčinu. Ako som sa potom dozvedel, nebola ani vlastne systematický držaná, keďže prišli len niektorí a tak sa len povyprávali a rozišli. Dva, či tri dni nato telefonicky Jožo Mikula a Polakovič zvolali poradu na ďalší deň, na 10. hodinu do zasadačky sociálneho ústavu Strany. Treba prísť určite, lebo je pravdepodobné, že sa popoludní už bude aj môcť ísť k prezidentovi, preto sa musí urobiť konečná štylizácia a vyhotoviť čistopis na podanie.

V ten deň, myslím, že to bolo 20. septembra 1944, takýto dátum nesie aj memorandum, mali sme sa zísť o 10. hodine u Joža Mikulu. Voľačo po 10. hodine som bol na mieste. Bol tam len Jožo Mikula, Lojzko Krajčovič a Karol Murín. Čoskoro za mnou prišiel aj Štefan Mikula. Krajčovič telefonoval Polakovičovi, ktorý mal akúsi poradu na propagande, preto sa zdržal, Maceka nemohli vôbec zohnať.

Už keď som šiel na poradu, dozvedel som sa na ulici, že je hlásený nálet zo smeru Zala – Vesprém. Tak sme si konštatovali, že asi z porady nebude nič, lebo bude poplach. Potom sme sa dozvedeli, že sa bude zasadať aj cez poplach. Jožo Mikula doniesol do zasadačky stroj, dal doň papier a začal písať úvod čistopisu memoranda. Koncept, ktorý nám mal byť doručený, mal len Mikula, Macek a Polakovič. Medzitým z kancelárie, kde bolo rádio, hlásili, že lietadlá neodbočili, ale smerujú na sever a čoskoro nato už aj hučali sirény.

Strhla sa oná príznačná nervozita, hučanie áut a naháňanie ľudí na ulici. Na chodbe dupotali ľudia utekajúci do krytu a my sme sa dívali oknami, prípadne zhášali nervózne cigaretu o popolník. Tak čo? Ostaneme tu a pokračujeme, kým prídu ostatní? Ak by bolo zle, v budove je dobrý kryt. No ja som vyhlásil, že musím nevyhnutne odísť ku mne do úradu eventuelne xxx (1) Mal som tam totiž, v Pôdohospodárskom združení v hoteli Tatra, v stole hotovosť 200 000 Ks. Prevzal som ich v tých dňoch v hotovosti v Obilnej spoločnosti pre Slovensko, ako podporu pre Združenie. Tuším, že sme ju predurčili ako drahotné zamestnancom. Taktiež som mal v stole niektoré vkladné knižky a dôležitejšie úradné a osobné dokumenty, ktoré som vždy k vôli istote brával so sebou do krytu. Tentoraz som odišiel z úradu bez toho, žeby som bol sekretárku upozornil na to, čo má vziať so sebou. Nikto iný od môjho stola kľúč nemal. Taktiež som najradšej chodieval do krytu v hoteli Tatra, lebo bol hlboko pod ulicou a pod vysokou modernou betónovou budovou. Bolo to výhodné pre prípad, žeby sa naozaj niečo stalo. Všetci by vedeli kde nás hľadať. Taktiež kvôli úradu to bolo výhodné. Boli sme blízko. Toto všetko mi preletelo bleskovo mysľou. No najmä tie horko-ťažko získané peniaze, ktoré nám boli také vzácne. Hneď po odtrúbení poplachu som sa teda rozhodol, že musím do úradu. Joža Mikulu som ešte poprosil o auto, ktoré stálo dole – jeho úradný voz. Za niekoľko sekúnd som bol v Tatre. Vybehol som na druhé poschodie a urýchlene som povyberal zo stola veci a pohádzal do aktovky. Potom som pootváral okná na svojej kancelárii a zapálil si cigaretu. Vonku nad domami stálo ono zlopovestné mŕtve ticho, v ktorom bolo počuť iba temný a vzdialený hukot vysokoletiacich motorov. Ešte som zasliedil očami po nebi, či ich nevidno, keď v tom zazneli prvé detonácie v priestore Káblovky a budova Tatry sa od nich zatriasla. Bleskurýchle som vyletel na chodbu a nechajúc dvere nezamknuté rútil som sa dole schodmi so staviteľom Pauličkom, ktorý vybehol z našej telefónnej centrály, kde počúval rádio, ktoré v okamihu zhaslo bez prúdu. Dolu v kryte bol nátresk ľudí, úplná tma a bezhlavý krik. Všetko to utekalo z ulice dnu a medzitým zneli ďalšie detonácie a protilietadlové delostrelectvo. So staviteľom Pauličkom sme sa v tme hneď na kraji úkrytu prichýlili ku stene a v takejto polohe naše nervy skonzumovali všetky dávky určené pri tejto príležitosti na Bratislavu.

Potom som sa naobedoval hore v kaviarni Tatry a okolo tretej hodiny som sa pobral na byt. Pri východe z Tatry som stretol Joža Mikulu. Vychádzal práve z auta. Povedal mi, že oni po bombardovaní pokračovali v prepisovaní, niektorí boli v kryte na sociálnom ústave Strany a že o pol šiestej sa máme stretnúť pred prezidentským palácom, lebo o šiestej nás prijme pán prezident. U Murína sa to v kancelárii ešte dokončí a podpíše. Povedal som, že sa musím podívať do otcovho obchodu na Grösslingovej ulici a za sestrami a ak to všetko obehám, prídem. Myslím, že sa to ešte nemalo dávať prezidentovi. Veď vlastne ešte nebola príležitosť dobre to pripraviť. No, aby som prišiel istotne, však uvidíme. Dobre teda, reku. S tým sme sa rozišli.

Šiel som na byt. Potom na Grösslingovu ulicu, kde pod č. 49 mal otec obchod. Mal som ho teraz na starosti. Otec bol evakuovaný. K obchodu, ktorý mal poškodený výklad som sa však nedostal. Ulica bola uzavretá kvôli rozbombardovanej Štefánikovej škole. Pol šiesta ma zastihla na ceste na Tehelné pole, kde na Osadnej 9 bývali sestry, ktoré som chcel navštíviť. Mal som síce na mysli, že máme ísť ku prezidentovi, ale hodil som nakoniec nato rukou. Znova som totiž stručne všetko ako sa zbehlo uvážil. Ďalej to podrobnejšie rozvediem.

Cestou na Tehelné pole ma zastihol poplach, z ktorého sa však nakoniec vykľula len skúška sirén. Vrátil som sa do mesta. Večer som šiel do kina. Po kine som doma ako obvykle sadol k rádiu. Čoskoro hlásili nálet nepriateľských zväzov od juhu. Smerovali na sever. Na uliciach nastal veľký frmol. Pod dojmom dopoludňajšieho bombardovania všetko utekalo do tunela pod hradom. Jatý touto atmosférou som sa pobral tiež do tunela, vchodom od Palisád. Ostal som len na kraji, no čoskoro doleteli lietadlá nad Bratislavu a začali raketami osvetľovať Petržalku. Vtedy sa celá vlna národa vovalila hlbšie dnu a strhla ma so sebou. Pod jednou žiarovkou, opretých o podporné drevá, som tu našiel diškurovať Polakoviča a Ďurčanského, ministra. Pridružil som sa k nim a Polakovič hneď začal s tým, že čo som neprišiel. Však som, reku, hovoril Jožovi Mikulovi, čo mám za robotu a že to ešte nepovažujem za vhodné na podanie. No oni vraj povedali prezidentovi, že je to robené aj v dorozumení so mnou a – položartovným tónom dodal:

– Utekať, – vravím, – nie je kam utekať, však vieš, že sú tam určité veci, ktoré som ochotný podoprieť a ku niektorým by som aj tak bol musel povedať svoje výhrady a tak sa nie je s čím tajiť.

Tiež som chcel vedieť ako to vzal prezident a či to všetko bude mať vôbec nejaký význam. Polakovič mi rozpovedal, že sa na určený čas, až na menšie meškania, všetci šiesti zišli pred palácom. Prezidentovi to odovzdali a len čo začali rozhovor, vypukol ten podvečerný poplach. Všetci sa pobrali do prezidentovho krytu, rozhovor ovšem sa prerušil, lebo do krytu prišli aj iní. Keď však vysvitlo, že ide len o skúšku sirén, vrátili sa naspäť do prezidentovej pracovne a rozhovor trval ešte asi hodinu. Prezident si to pred nimi zbežne prečítal, mal nejaké pripomienky i námietky (bližšie mi ich Polakovič nenaznačil). Oni mu podali hlbší výklad k niektorým miestam a rezumé bolo, že prezident rozhodol predložiť to na najbližšie predsedníctvo Strany a ďalšie potom oznámi. Tak to reku zapadne úplne bez významu, konkludoval som. Aj Ďurčanský sa prikláňal k náhľadu, že tí páni majú jednoducho takú hrubú kožu, že to dajú jednoducho nabok. Takéto veci však neškodia ani prezidentovi. Treba rezať do živého. Habkaním sa veci nedajú riešiť. Predpokladal som, že ľudia majú plné hlavy iných starostí. Potom sme sa ešte rozprávali o mŕtvych, obetiach náletu, v škole na Grösslingovej ulici. Polakovič sa bol podívať, práve keď vyberali mŕtvych z trosiek. Potom nás prúd ľudí na pochode von z tunela v tme rozdelil tak, že sme sa už k sebe nedostali.

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Obrázok

1) Mladí HSĽS. 4. 3. 1941. Zľava doprava: Zavarský, Mihuk, Paučo, Balog, Janek