Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorinových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Asi tak týždeň alebo desať dní po jeho podaní mi telefonovali od Maceka, že mám prísť popoludní na poradu. Dostavil som sa, ale bol tam len Macek, Paučo a tuším Jožo Mikula, aj to len jednou nohou, lebo čoskoro zmizol. Porada teda nebola. Ale na konferenčnom stolíku u Maceka ležal originál memoranda, s originálnymi podpismi podávateľov a prezidentovými poznámkami na okrajoch. Urobil ich vlastnoručne obyčajnou ceruzkou. Pozostávali z jednoduchých a dvojitých podčiarknutí, z výkričníkov a otáznikov a zo slov ako: konkrétne, vysvetliť!, ako? a podobne. Bližšia lokalizácia jednotlivých poznámok sa mi už nezachovala v pamäti. Kto memorandum priniesol, či Paučo, či Macek a kto ho potom vzal k sebe neviem, lebo som pri– xxx (1)

Deň alebo dva dni nato, večer po siedmej hodine, sme sa všetci zišli u Maceka na hlavnom veliteľstve. Podpisovatelia prišli kompletne. Ďalej prišli: Dr. Karol Murín a Otomar Kubala, vtedy hlavný veliteľ HG. Dlho sa nesystematicky diškurovalo o rozličných otázkach. Tak sa mi vidí, že Paučo doniesol novinu, podľa ktorej malo byť už rozhodnuté o novom generálnom tajomníkovi Strany a že ním bude Dr. Opluštil. V tej súvislosti sa hovorilo aj o tom, ako došlo k takému nemožnému návrhu, aby sa generálnym tajomníkom stal Dr. Hudec z generálneho sekretariátu a tiež akú domácu revolúciu to tam vyvolalo. Vraj na tento nemožný nápad prišiel sám Dr. Kočiš a prezident mu naletel. Vôbec, v týchto veciach mával niekedy nešikovnú ruku. Ďalej sa hovorilo o HG, HM. O akýchsi ťažkostiach s tvorením pohotovostných oddielov, domobrany. Pamätám si, že ako sa Mikula veľmi čertil nad Nemcami pre akýsi prípad, keď jednoducho zabrali pre seba deky či uniformy (vyrábané tuším v Žiline), ktoré boli určené a pobalené pre našu armádu, HM a HG. Ako na štábe armády a u Haššíka na MNO nemôže Macek získať, alebo len veľmi horko-ťažko, výstroj a výzbroj pre svoje jednotky HM. Všetci sa vyhovárajú, že toho nieto, že Nemci nechcú pre nás uvoľňovať z našich zhabaných zásob. Mikula sa rozčuľoval, že kdesi na Vrútkach, dostali Nemci do rúk takmer úplne neporušený vojenský sklad, veľký, plný výstroje a výzbroje a že všetko si odvážajú preč, do Nemecka. Kubala hovoril o svojich dojmoch z Nového Mesta nad Váhom, kde Garda urobila výpad na Myjavu a utrpela tam od partizánov pre nešikovnosť a laické vedenie výpravy krvavé straty. Partizáni totiž v akomsi tesnom úvoze napadli nákladné auto vezúce spievajúcich gardistov a väčšinu z nich priamou streľbou odpravili skôr ako stačili poskákať z auta a využiť terén. Aj ja som sa do toho zastarel pozastavujúc sa nad tým ako možno posielať ľudí do boja pod takým vedením, ktoré nemá ani najprimitívnejšie vedomosti o vojnovej taktike. Kto vôbec nesie potom zodpovednosť za životy? Majú vôbec nejaký význam takéto improvizované akcie? Veď národ sa tým len zbytočne rozoštváva proti sebe. Predtým sa tiež hovorilo o tom, aké vzájomné sankcie používali proti sebe gardisti a partizáni v Novom Meste nad Váhom a ako sa do toho dostali aj civili a ľudia, ktorí s tým nemali nič do činenia. Potom bola aj veľká debata o tom, či vôbec organizovať HM a HG. Macek líčil veľké ťažkosti a nedôveru na strane Nemcov. Samozrejme, že sa zdôrazňovalo, že sa to všetko má robiť a ešte lepšie, ako sa robí. Zvláštne slovenské jednotky, slovenská divízia, by sa vraj mali školiť priamo v Nemecku. Tak ako to robia Maďari. Lebo Maďari vôbec získavajú veľký a nebezpečný náskok u Nemcov proti nám. My sme vôbec nemožní, atď. Veľmi prudkú a podráždenú reakciu vyvolala moja stručná poznámka, že to všetko má svoj význam len za predpokladu, že Nemecko vojnu vyhrá. Celkom inú tvár dostanú veci, keď uvážime skutočnosť, že Nemecko vojnu prehrá. Kto môže jednoduchého človeka presvedčiť, a dať mu novú vieru, keď mnoho vecí, pochopiteľných jednoduchým rozumom mu hovorí, aby túto vieru nemal. Preto sa ľudia aj tak rozličným spôsobom stavajú ku povstaniu. Preto všetko nie je také, ako si to tu v Bratislave nahovárame. Je pochopiteľné, že nábor do HM a do HG ide ťažko. Nechcite aby každý gymnazista rozmýšľal tak, ako jeho velitelia Macek, či Polakovič. Je pochopiteľné, že taký mládenec pred narukovaním do Nemecka uvažuje aj o tom, že čo potom? Čo, keď Nemecko vojnu prehrá? Môžete takto rozmýšľajúcich ľudí vyhlasovať za zlých Slovákov, alebo tvrdiť o nich, že zrádzajú štát, našu štátnu myšlienku? Nečudujte sa teda takým prípadom, keď vám mládež uteká z táborov. Mňa, reku, o tom nepresvedčíte, že je každý čechoslovák a benešovec, kto takto rozmýšľa. Či už je to obyčajný dedinčan, alebo minister, alebo člen predsedníctva Strany!

Reagovali tak, že sú to všetko slabingerské, alibistické reči a úvahy a že nám treba tvoriť vojenské formácie a to aj pre prípad prehry Nemecka. Pripravovať vonku organizovaný odboj aj s vojenskými silami. Len takto môžeme aj západnej Európe zaimponovať a zaistiť si pozíciu voči benešovcom. V tejto súvislosti sa rozpriadli aj reči o všeobecnej vojenskej a politickej situácii v Európe. Hovorilo sa, že vojna ešte nie je rozhodnutá v prospech jednej strany, že ešte môže dôjsť ku zaujímavým vojenským i diplomatickým obratom, atď., atď. Ponajviac som už do rozhovoru nezasahoval. Taká je totiž moja zásada, pokiaľ nie som výslovne povolaný mať slovo, alebo pokiaľ sa viem ešte ovládať nehovorím. Kto sa nechce dať presvedčiť, toho nepresvedčíš. Koniec-koncov každý má právo mať svoj náhľad a svoje presvedčenie a keď sme rozumní ľudia, nech si každý stojí na svojom. Navyše v takých veciach, o akých bola reč, ťažko vziať niekomu vieru v nečakané a zázračné obraty. Pri všetkom tom teoretickom pripúšťaní najrozličnejších možností ti akýsi najspodnejší a najhlbší cit, či inštinkt hovorí, že k ničomu takému už nedôjde. Veci sú už v podstate dávno rozhodnuté a len čas im ešte nedozrel. Bolo zrejmé, že mi – aspoň navonok – za pravdu nedajú, či už zo skutočného vnútorného presvedčenia, či z nevyhnutnosti takto rozmýšľať, alebo len preto, aby sa nezdalo, že patria medzi tých tzv. alibistov, ktorých sami pranierujú. Nemohol som sa však zbaviť pocitu, že niektorí, kdesi v kúte srdca, aj sami tak rozmýšľajú.

Potom sa hovorilo čosi o povstaní, o postupe vojenských akcií, o niektorých pletkách zo Strany, z redakcie Slováka a podobne. Nakoniec sme prešli k hlavnej téme porady, k memorandu a k zostaveniu konkrétnych pripomienok k bodom. Paučo referoval, že prezident predložil memorandum na najbližšom predsedníctve Strany. Tu si ho páni, ktorých sa to týkalo, s rozhorčením prečítali. Kočiš sa údajne chcel hneď vzdať aj ministerstva a všetkých funkcií. Ostatní páni vyslovené obvinenia odmietli a žiadali rozviesť dôvody. Niektorí vraj odbavili celú vec úsmevom. Konečný výsledok bol taký, že sa predsedníctvo rozhodlo vrátiť memorandum na podrobné doplnenie. Ležalo medzi nami na stole. Najprv bola malá rozprava. V jej rámci som poznamenal, že takýto postup predsedníctva sa zrovnáva s mojim očakávaním, že memorandum vyvolá zbytočne rozkol a škriepky. Zhodovali sme sa tiež na tom, že prezidentov postup nebol správny, že to nemal dotyčným ukazovať, ale najprv si vyžiadať doplnky a potom sám rozhodnúť o veci, buď urobiť patričné kroky, alebo s vďakou to zavrieť do šuplíka. Konečne – konštatovali páni – aj takýto prípad sa predvídal, že to prezident jednoducho predostrie všetkým, ktorých sa to týkalo. Veď my sa tomu nevzpierame aj do očí si veci s pánmi povedať, máme aj patričný materiál na podrobné poznámky a tieto sa podajú.

Začalo sa tak, že sa čítalo memorandum a na hárok papiera ktosi robil plniacim perom poznámky pre koncept pripomienok. Poznámky ponajviac štylizoval Polakovič, s najčastejšími pripomienkami Paučovými, Macekovými a Kubalovými. Inak sme do rozpravy zasahovali všetci. V súvislosti niektorými osobami, najmä ako dôsledok mojich poznámok, alebo pre vecné pripomienky Murína, či tiež Mikulu, začala prudká debata. Najviac sme vchádzali do vlasov s Polakovičom. Išlo o návrh osôb, ktoré vylúčiť z parlamentu, koho namiesto nich navrhnúť a komu dať funkcie.

Hovorili sme o predsedníctve Strany (Sokol, Stano a Medrický). Stavali ich do takého svetla, ako by to boli najhorší čechoslováci, zakuklení benešovci a neodškriepiteľní alibisti. Ohradzoval som sa proti takýmto domnienkam a insinuáciám:

Polakovič sa priam zúrivo rozkričal:

A potom dodadal, že Stano sa vraj kdesi akosi pochybovačne vyjadril o 11. marci a pozastavoval sa vraj aj nad tým, či nám bolo treba rozbíjať Č-SR! A vraj akademikom sa výčitky robili za demonštrácie a zachovanie sa v marcových dňoch. A Medrický sa vraj v prvých dňoch povstania vyjadril tak v paláci, aby sa všetci vzdali funkcií, vláda aby odstúpila aj s prezidentom, nech nejaký nemecký generál prevezme okupantské velenie a vojenskú právomoc nad Slovenskom. A potom chovanie sa k Zaťkovi, Karvašovi, všelijaké tie hospodárske cesty do Švajčiarska a Turecka, atď. Ako sa títo ľudia vraj obohatili, fabriky a domy si nahonobili, atď. Na seba myslia a na svoju kožu a nie na národ!

Potom, reku, načo uverejňujete Čarnogurského články v Slováku, akže nie je správny ľudák? Že má styky so Sidorom a kritizuje prezidenta a HM? Aj Macek sa obúval doňho a ktorýsi tvrdil, že títo držia s Čechmi a ich protežujú, že sa nechali kúpiť inými správnymi radami a Čarnogurský, že výslovne pracuje proti štátu a Strane so všelijakými protištátnymi elementami. Turček vraj nie je lepší, nevie sa zbaviť luteránov, a čechoslovákov. Čechov drží a dá sa za nos vodiť. Nevie si dupnúť na Karvaša, na Zaťku, atď. Nie je dobrý Vlado Moravčík, nie je dobrý Čavojský, ani Líška, ani Petrovič, ani Plechle, ani Šrobár, ani Filkorn, ani ten, ani onen. Každý má nejakú chybu, keď inakšiu nie tak dajakú chybu krásy.

Začalo to už vyzerať tak, že dobrí sú nakoniec len nejakí tí velitelia HG na okresoch, či župní velitelia HM a podobne. Ba nakoniec to došlo až tak ďaleko, že som s riadnou dávkou posmešnosti a za všeobecnej veselosti a smiechu Polakoviča nevynímajúc, povedal asi takúto poznámku:

Potom sa ešte dlho diškurovalo o tom, či sa tieto mená majú hneď uvádzať v podrobných pripomienkach, alebo len na zvláštne vyzvanie, alebo podľa potreby. Tiež o tom, akú to bude mať reflexiu, či si zas páni nebudú myslieť, že nám ide o funkcie a tituly a o to vytisnúť ich odtiaľ. Nevedeli sme ani či s jednotlivými navrhovanými na nové funkcie treba rokovať, alebo ich navrhovať bez ich vedomia. Ja som napríklad odmietol vôbec reflektovať na funkciu predsedu štátneho pozemkového úradu a na akúkoľvek funkciu, poslanectvo nevynímajúc. Mal som už po krky aj doterajšej funkcie. Na takéto námietky a výhovorky sa však jednoducho nemal brať ohľad. Prezident jednoducho nadiktuje ľuďom úlohy. Netreba nikomu dovoliť vyhýbať sa zodpovednosti, keď je národ a štát v najťažších chvíľach, atď. Potom sa hovorilo ešte o niektorých všeobecnejších pripomienkach.

Načrtol som, ako si asi predstavujem novelizáciu zákona o Strane a reorganizáciu Strany vo vnútri i navonok, voči členom. Aj ostatní chceli diktovať rozličné pripomienky, ale to sa nedalo len tak z brucha. Ostalo na tom, že jednotliví páni to dodatočne dodajú vypracované a potom sa to vhodne prevezme do jednotnej, záverečnej redakcie. Hovorilo sa tiež o spôsobe, ako pripomienky podať. Mali sme tiež ešte hovoriť so starým pánom Mederlym o tom, že treba nového generálneho tajomníka Dr. Opluštila navštíviť a o veci ho podrobne informovať, atď. Potom sa ešte hovorilo o tom, že sa to u Maceka, alebo Pauču spracuje do čistopisu. Prisľúbili sme, že naozaj dodáme písomné pripomienky a poznámky.

Noc sa medzičasom prechýlila riadne ku polnoci alebo aj cez polnoc. Každý už mal dušu hádam úplne vyhovorenú. Tak sa to pomaly skončilo. Vonku bol náramný nečas, bláznivý vetrisko, pľúšť, snehovica i ľadovica. Podľa áut sa urobili skupiny na odchod. Všetci sme sa do nich nepopratali a mojím smerom nikomu neprihodilo ísť. Navyše som ráno chcel vstať zavčasu majúc akúsi pilnú robotu. Doma som mal zimu, ba nebol by ma mal kto zobudiť, zostal teda som spať u Maceka. V kancelárii na gauči, v susednej miestnosti vedľa tej, kde spával on.

Neviem, či bola potom ešte nejaká porada, alebo nie. Sám som sa na žiadnej nezúčastnil. V nasledujúcich dňoch potom telefonicky moje pripomienky urgoval zo dva či tri razy Paučo. Najprv som si opatril u Pauču odpis memoranda a potom som v úrade potroche nadiktoval svoje poznámky a konečne som mu ich v najposlednejšej chvíli, 5. októbra 1944 ráno o 9. hodine odovzdal. Stalo sa tak tesne predtým, ako ich mali odniesť k prezidentovi, tuším kvôli predsedníctvu Strany, ktorá ešte v ten deň dopoludnia mala zasadať a aj o tomto rokovať.

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Obrázok:

1) Dr. Jozef Kosorín, začiatkom štyridsiatych rokov