Zápisky Jozefa Kosorína

(7)

Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Zachytím tu obsah porady memorandistov u prezidenta a obsah, či znenie rozhovorov, ako mi zostali v pamäti a to pokiaľ možno v takom poradí, ako odzneli. Nevylučujem však, že postupnosť neuvádzam presne, čo však nie je tak závažné. Nakoniec stručne spomeniem aj to, čo som tam povedal sám.

Prezident zahájil rozpravu stručným poukazom nato, že dostal memorandum, ktorého obsah je všetkým známy. Známe sú tiež okolnosti, za ktorých sa tak stalo, i to, že vec je daná pred súd Strany. Podávatelia memoranda majú teraz akési poznámky ohľadom postupu súdu, atď.

– Tak, počujme o čo ide.

Potom povedal Polakovič, že oni, memorandisti, majú dojem, že sa vec chce dať na vedľajšiu koľaj, učičíkať, najviac ak sa z toho urobil podklad na osobné útoky a nevraživosť, ktorú im určití páni dávajú pociťovať, že sa s námetmi tam uvedenými meritórne vôbec nepohne, nič sa zas neurobí, náprava žiadna nepríde, vonku je medzi členstvom a študentstvom nespokojnosť, naša štátna myšlienka a národná vec trpí ujmu ako na strane našich spojencov, tak medzi ľudom, vôbec sa šíri alibizmus. Z toho, že sa nič nedeje by mohli vzniknúť nedozierne následky. My, že nechceme robiť žiadne kariéry, ale sme ochotní prevziať na seba aj zodpovednosť. Chceme totiž statočne a nezištne v záujme národa rozhýbať mŕtvymi vodami, vyčistiť hnilobu, atď., atď.

– Prosíme, aby sa s vecou pohlo, aby sa súd Strany čo najskorej s vecou zaoberal a ju vybavil. To však nestačí. Nech nás súd Strany prípadne odsúdi alebo povie to, alebo ono a dá za pravdu tým druhým. No ide o to, aby sa memorandové námietky vzali do úvahy a aby sa podľa nich urobila náprava.

Súhlasné pripomienky s týmto mali ešte Paučo a Mikula.

Nato prezident odpovedal asi tak, že uvedené pripomienky dostatočne neodôvodňujú také závažné výčitky a také osobne i politicky ďalekosiahle upodozrievania. Ďalej povedal asi toto:

– Ani tie rozličné chyby a nedostatky nie sú dosť doložené a odôvodnené ako podklad na závažné rozhodnutia. Keby som to nechal len tak, čo ste tvrdili, dezauvoval by som svojich vlastných ľudí, s ktorými som päť rokov spolupracoval a proti ktorým ste sa za celý ten čas neozvali. Dezauvoval by som sám seba. To, čo ste mi päť rokov chválili. Naraz sa vám to nepáči, naraz ste všetci múdri. Aj vláda, každý chcel utekať od zodpovednosti. Každý dával kreslo k dispozícii. Mach mi tu chodil so všelijakými námietkami a listami a že on upozorňoval na armádu, na ovzdušie medzi dôstojníkmi atď., atď., že sa nič nebralo vážne, že keď chcel budovať Gardu predsedníctvo Strany ho znemožňovalo a upodozrievalo z pučov, atď. Vtedy som mu tu povedal, aby sa len rozpamätal, kto mi robil rozklad a neplechy, kto mi robil ťažkosti. Keď ste si trúfali, prečo ste nešli do dôsledkov, keď ste vedeli, že to zle robím? Intrigovali ste, aj s Tukom. Predsedníctvo vám klalo oči, Snem. Vyvolávali ste politické krízy a v rezorte ste si poriadok nedržali. Pod nos ste si nevideli. Kde ste mali políciu, kde bolo žandárstvo? Prečo ste ho nekomandovali a nezachraňovali situáciu? Kde a kedy ste podali demisiu? Voľakde v klube, v Carltone, alebo medzi gardistami? To pre mňa nie je žiadna demisia. Mali ste prísť sem, ako chlap. Nie robiť vysokú politiku a teraz utekať od kaše. Vypite si, čo ste navarili, povedal som im. Teraz by mudroval každý, kdekade po kútoch. Mach sa chcel vzdať, áno. Ale som mu povedal, že ho nepustím. A keď mi aj desať ráz budú akademici demonštrovať. (Mal na mysli to, že na obvyklej týždennej prednáške v Tatre, v klube akademikov HSĽS, mladí demonštrovali proti Machovi, kričali fuj, preč s ním, atď.) Aj Medrický. Štvete proti nemu. Vzdával sa. Nie, ja som ho nepustil. Nechcel byť už ministrom. Teraz ukážte, čo viete, teraz, keď to bude tvrdé. Nielen po poľovačkách chodiť, veľké hostiny a diplomacia!

Dal som to na predsedníctvo. Nech si páni prečítajú, čo si o nich myslíte. Nemáme čo tajiť, mne ste všetci rovní. Čo tvrdíte, to mi dokážte. Nie ste voľajakí dedinčania, že si neviete rozvážiť, čo poviete. No nečakajte, že sa vás zastanem, keď si títo ľudia na vás sadnú, keď nevyjde vaše na vrch. Nech sa vyhrabe pravda na svetlo. Načo máme tie súdy Strany? To je vec Strany, to bola politika Strany, nie Sokolova, alebo Stanova, alebo moja.

Potom sa prihlásil Opluštil a ospravedlňoval mladých, že to tak nemysleli. Naopak, že chcú nápravu a domnievajú sa, že v nových okolnostiach by azda noví ľudia vedeli lepšie postupovať a rozhodovať sa, ako tí, ktorí boli doteraz vo vedení a sú odohravšími sa udalosťami akosi skonšternovaní. Potom starý pán Mederly povedal, že súd musí postupovať dôkladne, musí sa zbierať rozličný písomný materiál, zápisnice, dokumenty, každý z dotknutých si musí podať svoje pripomienky, atď. A potom dodal:

– A veru veľa času v dnešných dňoch na takéto veci niet, keď je plno iných vážnych starostí, nuž veru sa to pretiahne.

Prezident ďalej hovoril, že on nehľadí na memorandistov ako na obvinených, naopak, ako na žalujúcich.

– Nepovedal som, že vaše pripomienky odmietam, alebo vás obviňujem. Ani som vám nedal za pravdu. Je tu povolaný orgán, ktorý nech to vyšetrí a rozhodne. Som ochotný aj sám seba podrobiť kritike, ale dôkazy potrebujem, ktoré by ma presvedčili. Mám tiež svoje argumenty a dokiaľ budú silnejšie a neprevládzete ma silou, zatiaľ stojím na svojom. Budem svedčiť v tomto procese aj pred históriou, v prospech tých, ktorí sa budú držať pravdy. Hlásam to v našej domácej i zahraničnej politike. S pravdou vždy musím obstáť a s objektívnym postupom. Aby sa to celé osvetlilo, musím vypočuť aj toho, o kom sa niečo tvrdí. Skôr nemôžem vyvodzovať žiadne závery. Pokiaľ nie som presvedčený...

Nato niektorí zúčastnení poznamenali, že to bude trvať dlho. Títo páni to môžu preťahovať. Nič sa nedocieli. A zle bude na nich, ktorí to dobre mysleli. Prezident sa odvolával na predpísaný súdny postup.

– Sú tu právnici, máte kontrolu, máte mňa, žiadneho preťahovania sa netreba obávať. Môžem povedať, že niektoré vaše tvrdenia považujem za nedostatočné a som presvedčený, že vo svetle pravdy neobhájite svoje stanovisko.

Spomínal prípad Medrického:

– Tvrdíte, že si nechal brať kompetencie, čechoslovákov a Čechov držal, dal sa podvádzať Karvašom a Zaťkom, atď. Viem dobre, kto ich Medrickému bral a prečo. Viem, kto s čím chodil ku mne. Kto bral Pozemkový úrad, Ústredný hospodársky úrad z jeho rezortu. Viem tiež, prečo Tuka nešiel Medrickému na promóciu, hoci bol rektorom a šlo o člena jeho vlády. Medrický bol jediný, ktorý po Salzburgu nerečnil o národnom socializme, nechodil na poklony k predsedovi vlády a dovolil si mať aj svoju mienku vo vláde. Stanovi vytýkate Čechov, a vy ste za koľkých chodili ku mne, obrátili sa k Ďurčanskému. Čo ste mu nedali druhých ľudí, keď sme ich potrebovali? Dokázal voľačo ten Stanov rezort, to mi nikto nepopriete a všetci to vieme a čo by bol robil bez ľudí?

Opluštil poznamenal, že vonku, na členských schôdzkach, sa prejavuje nespokojnosť a kritika. Niečo sa teda bude musieť urobiť. Aj proti niektorým osobám, ako napríklad Dr. Kočiš. Ďurčanský zas poznamenal, že sú niektorí ľudia, ktorým to na dlani môžete dokázať, že nemajú pravdu, aj tak vám to neuveria a nevyvodia z toho dôsledky. Naopak myslia si, že len oni zachránia národ.

Na tieto poznámky sa prezident, už aj tak dosť rozplamenený, dopálil ešte viac a prešiel do ostrého tónu, v rámci ktorého trieskal aj do stola.

– Áno, viem o tých hlasoch, viem, čo sa deje a čo sa hovorí. Ale vy, inteligencia, babráci, zhora mi infikujete národ rozkladom a pomýlenosťou. To sme sa neodučili dosiaľ, tej našej prekliatej chorobe, špintať si do vlastného hniezda. Päť rokov sme si všetko chválili, sami sme sa obdivovali. Spojenecká, objektívna i nepriateľská cudzina nám musela uznať to, čo tu bolo. Teraz dobrej nitky, nevieme na sebe nájsť. A mýlime ešte aj ten jednoduchý národ, ktorý vie, kde je pravda a čo je vo veci. Museli ísť naň tak, že ma zajali, že ja vediem povstanie, že z donútenia hovorím do rádia, že som zavretý, aby národ šiel s nimi. Aj tí balamutili národ, aj vy balamutíte národ. Pletky sa roznášajú, keď by sme sa mali držať pokope a hľadieť sa dostať bez škôd do budúcnosti. Ja som si vedomý situácie, ale nehľadám príčiny tam, kde nie sú, ale tam, kde sú. Do žalúdkov si ideme, špinu si vynášame navrch, chybu na chybu robíme a myslíme si sprosťáci, že to je cesta von. Darmo hovoríte, že ten má príčinu na puči alebo ten, ten to zavinil a ten zas ono, Čatloš alebo Tuka, Mach, Medrický, alebo ja, alebo všetci. Päť rokov sme to robili všetci.

– Keď je koniec zlý, všetko je zlé, – tak, či podobne skočil Ďurčanský do toho poznámkou, čo ešte viac podráždilo prezidenta.

– Vzájomne sa upodozrievame, ale hlavnú príčinu si nepriznáme. Rusi sú v Karpatoch. Ale zato netreba strácať hlavu. Nemyslite si, že keď Nemci budú prehrávať, že voľakto pôjde s nimi. Nie o to ide. Vlastnú vec treba brániť. Škodám sa vyhnúť. Aby sme národu naraz neznivočili všetko, čo sme mu lopotne vybudovali a dali za päť rokov slobody. Takto máme hľadieť na veci a nie ako chlapci z ulice, ktorí nemôžu vidieť podstatu. Som si vedomý dôsledkov, hoci hlásam, že musím statočne stáť pri slove. Tvrdím, že touto devízou vyhrám všade a za každej situácie. Statočnosť musí nakoniec oceniť každý. Preto sa nebojím o našu vec a trúfam si ísť s ňou pred súd Európy.

Balamutíme národ a pletieme všetko dokopy a sami proti sebe pracujeme! Kto tu povstal proti štátu, alebo proti vlastnej slobode, ako rečníte a píšete! Aj toho Procházku, keby som dostal do ruky, tak ho rozdriapem, ale týka sa to aj vás, redaktori! Kde je ten Slovák?

Nato vytiahol číslo Slováka, v ktorom bol stručný úvodník pod značkou, podľa všetkého od riaditeľa cukrovaru z Trnavy Ing. Procházku. V tomto článku sa písalo o tom, že žiaden národ na svete ešte nepovstal proti svojmu štátu a samostatnosti, iba my Slováci a, že iba my sme takí mudrci, takí politickí zaostalci.

Prezident čítal niektoré pasáže článku, zúrivým tónom, potom položil číslo pred seba na stôl a kričal:

– Čo potrebuje Beneš v  Londýne viac, ako odcitovať si vlastný úradný orgán, Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Veď nie on, Beneš, to tvrdí, že Slováci nechcú svoj vlastný štát a povstali proti nemu a za jeho Československú republiku, veď to tvrdia sami Slováci, ľudáci, babráci. Takýchto redaktorov mám a takýchto politických chumajov, takéto sprostosti vieme robiť, – a tresol Slováka o zem.

– Však má pravdu Procházka, pán prezident, my sme háveď, – Ďurčanský nato.

– Však čo hlásali z Bystrice! – Prezident vstal za stolom a trieskal doň päsťou.

– Kto tu povstal proti štátu, proti samému sebe, čo všetci tárate! Tu povstali proti Nemcom, tu povstali všelijakí partizáni, boľševici, aj armáda proti Nemcom a s Rusmi a nie národ proti svojmu štátu, proti sebe. Nechcite ma presvedčiť a celý svet, že sme národ idiotov. Čo mi tu hlásate bludy a špiníte sami seba!

V tomto štýle pokračoval a chodil po voľnom priestore kancelárie, s rozopnutým kabátom a s rukami vo vačkoch. Potom si sadol medzi nás na voľnú stoličku pri Ďurčanskom. Paučo vysvetľoval, ako došlo ku uverejneniu toho článku, že ho tuším ani nečítal pred uverejnením. Potom vytýkal prezident ešte akýsi podobný článok v Gardistovi, tuším od Mila Urbana. Pritom aj tomu sa ušlo pár epitetonov. To zas Polakovič vysvetľoval, že nefungovali telefóny, či čo, že nemohli dať z propagandy smernice...

– Takéto mám úrady, takýchto spolupracovníkov, hryzieme sa, taľafatky si vyhľadávame a pri tom takéto voloviny robíme a takto pre nešikovnosť prehrávame veci národa!

Na akúsi ďalšiu okrajovú poznámku Ďurčanského – znenie si už nepamätám –sa prezident znovu dopálil. Trieskal päsťou do operadla stoličky. Vstal hádžuc odmietavo rukou proti Ďurčanskému hovoril mu:

– Len buďte cynikom, vám je ľahko byť cynikom!

Slovnú potyčku, ktorá z toho medzi ním a Ďurčanským vznikla som si nezapamätal. Z celej veci som získal trápny pocit – a myslím, že aj ostatní. Radšej som tuho fajčil. Hľadel na topánky. Myslel som si, že takéto scény sme mohli prezidentovi ušetriť. Najmä potom, čo musel v poslednom čase prežrieť. V duchu som sa jedoval na celé hlúpe memorandum a memorandistov. Ale, keď už bola vec na miske a bol prítomný aj Čulen, využil som chvíľkové utíšenie myslí a poznamenal:

– Nie len to je podivné na našej tlači, že píše nejednotne a neusmernene, napáda svoju vládu, ako kedysi Čechov, ale vybavujú sa v tlači aj veci, ktoré by sa dali vybaviť inak. Takto robia zbytočne zlú krv vo verejnosti. Napríklad, hlúpe klebety o Karvašovi, alebo vyhrážanie sa Turčekovi zato, že intervenoval u prezidenta za zaisteného Ing. Havlíka. (Ako mi povedal Paučo, túto poznámku vpašoval do Slováka Čulen bez jeho vedomia). Zosmiešňujeme sa tým. Tvárime sa, ako keby sme boli štátom na pol Európy a  preto ľavica nemôže vedieť, čo robí pravica.

Nato, myslím, predseda vlády povedal:

– To sa stáva. To nie sú závažné veci. Môže sa o tom hovoriť inokedy. Teraz sa vráťme k veci.

Potom sa hovorilo o akýchsi ťažkostiach pri HM. Macek mal poznámky o armáde, neochote, o nevraživosti Gardy voči HM. Prezident sa potom posťažoval ako ťažko sa dnes pracuje. Ako ťažko pracuje Haššík. Ako sa musí s Nemcami o každú maličkosť naťahovať.

– Práve dnes bol u mňa na obede. Však ty vieš, povedz im, – obrátil sa na predsedu vlády Dr. Tisu.

– Situácia je podstatne iná, ako pred povstaním. Musíme byť realisti.

Potom sa tón rozhovorov zmiernil. Prezident spomínal, že si je vedomý času, ktorý prežívame a problémov, ktoré nás očakávajú. Želá si len jedno, aby mu Boh doprial možnosť napísať svoje pamäti, až potom uvidí národ a svet, za akých ťažkých okolností a pomerov sme žili a museli obstáť.

Potom sme zas vrátili k memorandu. Ja som sa prihlásil k slovu a povedal som, že som bol hneď toho náhľadu, aby sme ohľadom niektorých osobných vecí šli k prezidentovi a povedali to ústne. Ale práve preto, aby sa v tom nevideli nejaké intrigy, páni sa rozhodli, že to dajú radšej na písme, preto aj druhá strana v tom musí vidieť určité plus. Ďalej som povedal, že pán prezident mal memorandum vziať na vedomie a keď je presvedčený, že sú tam veci, ktoré neobstoja, mal jednoducho zaň poďakovať a strčiť ho do šuflíka a nedávať ho na predsedníctvo Strany a potom tiež nie na súd Strany. Zbytočne sa tým sťažuje práca ľuďom a sťažujú sa podmienky pre zvládnutie situácie. Konečne bolo treba uvážiť, že v memorande sú veci, ktoré sa netýkajú osôb a nič tu nevyrieši ani súd Strany. Mohli by sa teda aspoň tieto poznámky vziať do úvahy. Vyvstáva tu teda otázka revízie zloženia Snemu, novelizácia zákona o Strane a jej významu, vnútornej štruktúry a pomeru k zložkám, atď.

– Konečne, bolo by sa žiadalo, pán prezident, keby ste sa častejšie bezprostredne stýkali so širším okruhom funkcionárov Strany a zložiek. Taktiež s tlačou a podobne, lebo vždy sme pociťovali v našej práci nedostatok bezprostredných smerníc.

(Pokračovanie v budúcom čísle)