Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Od apríla 1944 som mal rodinu evakuovanú v Nitre. Vianočné sviatky som preto trávil pri rodine v tomto meste. Keďže tesne pred Vianocami Rusi prenikli až ku Hronu a zaujali Levice, očakávalo sa, že každú chvíľu urobia aj výpad proti Nitre. Mesto bolo plné obáv a očakávania. V Nitre som sa zdržiaval aj vo všedných dňoch vianočného obdobia. V úrade som to zariadil tak, že až do Troch kráľov mali voľno tí úradníci Združenia, ktorí odcestovali na vidiek. Ostatní konali len inšpekčnú službu.

Po novom roku riaditeľ štátneho žrebčinca v Nitre cestoval autom na jeden deň do Bratislavy. Tak som sa odviezol s ním. 4. januára okolo 10. hodiny dopoludnia som vystúpil pred Tatra hotelom a šiel som do Združenia. Okolo poludnia som sa vybral ešte do Roľníckej komory na Križkovej 7 a cestou som sa chcel zastaviť u známeho lekára na jednej ulici za kaviarňou Štefánka. Pár dní som pociťoval akúsi nevoľnosť na srdci a tak som sa chcel nechať prezrieť. Zahýbajúc ku prezidentskému palácu, natrafil som tam na chodníku na Dr. Polakoviča, Dr. Pauča a Dr. Joža Mikulu. Stáli a radili sa. Zvítali sme sa a ja som sa hneď opýtal:

– Hlbočíme sa vám, sudca náš, – lebo patril k súdu Strany, v ktorého kompetencii bolo memorandum. Takto privítaný pobral sa rýchlo ďalej. Len čo odišiel oznámil mi Paučo, že boli v paláci pozvať prezidenta na zjazd mladej generácie, ktorý bude 14. januára v Piešťanoch.

Moje prvé slová boli:

Trocha sa ich to dotklo. Paučo mi ďalej oznámil, že ma medzi Vianocami a Novým rokom hľadali, ale že som tu nebol. Oni, memorandisti, však mali zatiaľ porady a rozhodli sa zvolať zjazd mladej generácie do Piešťan. Že ma chceli do veci zapojiť, ba tuším pomýšľali, aby som tam mal prednášku o sociálnej problematike. Potom si ju vzal Jožo Mikula. Zjazd mal byť v nedeľu 14. januára v Piešťanoch. Už sa tlačili aj pozvánky. Prednášať budú Polakovič, Paučo, Dr. Mečiar, Jožo Mikula, minister Ďurčanský a minister Lednár. Boli práve u prezidenta pozvať ho na zjazd a informovať ho o stave príprav. (Ako som sa neskoršie dozvedel, súhlas na zjazd si vyžiadali už pred novým rokom.) Prezident účasť nesľúbil. Nemal však žiadnych námietok a chcel zjazd pozorne sledovať.

Zamýšľal som sa ešte nad vecou, keď odišiel Jožo Mikula. Pomaly sme postupovali po chodníku pred palácom. Pýtal som sa aký význam má mať zjazd. Odpovedali, že to bude manifestácia za štátnu myšlienku, za očistu ľudáctva pod heslom: Za život národa, za trvanie štátu. Široká verejnosť sa má zainteresovať do stanoviska mladých. Majú sa pohnúť stojaté vody i váhavci a má sa pohýbať aj vecami, ktoré boli nadhodené v memorande. Tak akosi povedal Polakovič, že celú mladú generáciu nemôžu postaviť pred súd Strany a tak sa mýlia páni, keď si myslia, že nás takto odbavia. Zjazd sa postaví za naše požiadavky a predsedníctvo Strany nebude mať iné východisko, ako vyvodiť z toho dôsledky. Poznamenal som, že sa obávam, že to zase ostane bez náležitého výsledku a bude z toho zasa len nová diera do neba. Potom odišiel aj Paučo s tým, že sa o veci ešte porozprávame. Na zjazde sa má prijať manifest, ktorý bude treba pripraviť. Dôvodil som, že sa to musí dôkladne premyslieť. Vyslovil som obavu, že aj čas bude prikrátky na dôkladné pripravenie zjazdu. Polakovič replikoval, že nie je doba na dlhé úvahy a reči. Ja nato zasa, že veru ani na nerozmyslené činy. S tým sme vec zakľúčili a urobili rozchod. Až po kaviareň Štefánku som šiel s Polakovičom, ktorý úradoval v budove za Štefánkou, kde bol evakuovaný úrad propagandy. Povedal mi ešte, že manifest, ktorý sa na zjazde vynesie, bude musieť znamenať obrodu ľudáctva a nášho vnútorného života.

– No len aby, – hovorím mu nato ja, – nesľubuj si od toho zas veľa. Keď ani prezident nepríde, hoci inokedy ide na každú dedinskú parádu.

Polakovič nato: – Pre mňa nie je ani tak problém, aby šiel s nami, ako odpútal sa od tých... A s tým sme sa aj rozišli.

Poobede som pobehal lekárne kvôli liekom a vybavil si ešte iné veci. Nepamätám sa už z akých príčin som sa nevrátil do Nitry autom. Až do druhého dňa som zostal v Bratislave. Potom som odcestoval nitrianskym poobedňajším motorovým rýchlikom. Pamätám sa, že ešte cestou do Komory som uvažoval o dvoch veciach: Prečo sa prezident nechce zúčastniť zjazdu? Pritom kedysi by si určite nebol nechal ujsť takú príležitosť, ako prehovoriť na zjazde mladej a ľudáckej generácie. Dospel som k takému záveru, že prezident, podľa všetkého, zvažujúc situáciu vôbec a memorandum zvlášť, i to, čo okolo neho bolo, nesúhlasí s usporiadaním zjazdu. Netrúfa si však celú vec zakázať obávajúc sa, aby si ktokoľvek o ňom nemyslel, že sa bojí alebo podobne. Úhrnom si pravdepodobne prezident myslí:

Druhá vec bola o tom, či by sa vôbec nemalo znemožniť uskutočnenie zjazdu. Cítil som, či už vzhľadom na to, čo sa dialo okolo memoranda, ako aj vzhľadom na všeobecnú politickú situáciu, či prezidentov postoj, že robiť takýto zjazd je jedna najnešikovnejšia vec (a hlavne o tom som chcel počuť mienku Ďurčanského). Vysporiadával som sa aj s myšlienkou, že ma zámerne z príprav zjazdu vynechali, čo by bolo bývalo celkom odôvodnené, keďže som vlastne nebol pravým memorandistom a že len toto náhodné stretnutie pred palácom spôsobilo, že mi museli vec povedať. Dosť opodstatnene mohli usudzovať, že by som bol býval pravdepodobne proti zjazdu. Na druhej strane som musel uznať, že spomedzi tých, tak zvaných hospodárov, ku ktorým majú vcelku rezervovaný postoj a spomedzi tých, čo už od marcových časov (a ešte z dôb Kirschbaumových) stoja na opozičnom krídle, mňa ešte považujú za seberovného, za nesporného starého ľudáka, ktorý má ešte vždy právo hovoriť za mladú generáciu všade tam, kde si osobujú aj právo hovoriť oni. Konkludoval som nakoniec tak, že ma sotva zámerne vynechali a že sa dozvedám dodatočne o veci len následkom mojej viacdňovej povianočnej neprítomnosti v Bratislave. Nakoniec majúc hlavu plnú všelijakých tých vážnych starostí (rodičia v Leviciach už obsadení, otcova firma opustená a na mojej hlave, sestry, brat na vojenčine, jeho žena s deťmi v Leviciach, evakuovať či neevakuovať byt z Bratislavy, úrad, atď.) nechal som meditácie a šiel som si po svojom.

Na druhý deň dopoludnia som medzi vybavovaním rozličných iných vecí navštívil Pauča v redakcii Slováka s tým, že som mu chcel nadiktovať niektoré adresy, na ktoré treba poslať pozvánky na zjazd. No hlavne s úmyslom, úprimne sa s ním o zjazde porozprávať. Najprv som si vyzdvihol jednu tlačenú pozvánku, ktorú mi na jeho telefonovanie doniesla ktorási tam slečna z redakcie. Hneď za čerstva som ho upozornil na chybu, ktorú v nej mali. Uviedli totiž Štefana Mikulu ako prednášateľa, hoci prednášať bude Jožo. Utekal zastaviť rozposielanie a kázal urobiť opravu. Potom sme si zasadli s úmyslom sa dobre porozprávať. Vyrušoval nás však raz telefón, potom návštevy, takže rozhovor sa nijako nemohol naširoko a metodicky rozprúdiť a nabrať tú hĺbku, ktorá by bola úplne uspokojovala dušu. Okrem toho som cítil medzi nami akúsi neurčitú a viac tušenú priehradu. Spočívala v tom, že sme o sebe navzájom vedeli, že o určitých veciach máme rozdielne názory, no z kamarátstva a zo vzájomného rešpektu predsa len jeden druhého uznávali. Tak isto sme si boli vedomí toho, že sú aj veci, ktoré nás spájajú. K môjmu cieľu – hovoriť úprimnejšie o zjazde – sme sa vlastne ani nedostali. Namiesto toho sme viac-menej v náznakovitom a kusom rozhovore prebrali najmä zahranično-politické, vojenské a otázky osobnej budúcnosti. Hovorili sme o politických veciach a otázke boľševizmu. Zastával som náhľad, že by bolo treba si jasne uvedomiť a v užšom kruhu prediskutovať aj tú eventualitu, že náš priestor bude pod vplyvom Ruska. Máme sa teda pripravovať udržať slovenskú vec na povrchu aj za takýchto podmienok. Hovoril som, že musíme uvažovať aj o tom, ako pri živote udržať ľudácke politické hnutie. Samozrejme za podmienky, že máme vážne brať reči a prísľuby o demokracii zo strany Londýna, Beneša i Moskvy. To je predsa podklad, na ktorom máme práve domáhať sa ostať na povrchu. Paučo sa vyjadril asi takto:

– Pripúšťam,– reku, – že si robím ilúzie, ale nemôžeš poprieť, že ich opieram o hlbokú a úprimnú vieru v demokraciu. A keď aj oni myslia demokraciu vážne, tak teda toto nie je žiadna ilúzia, lebo potom ich propaganda je klamstvo.

Paučo bol k tomu veľmi skeptický. Neveril, žeby Rusi vôbec nechali našu inteligenciu pri živote. Politickú prácu považoval v našom prípade vôbec za vylúčenú, okrem tej, ktorá bude možná v emigrácii. Sám bol odhodlaný odísť do Nemecka. Povedal som mu, že osobne ešte nie som rozhodnutý, ale, ako to môže cítiť, skôr sa kloním k tomu ostať tuná. Paučo veril na vznik nemecko-anglického frontu proti boľševizmu ešte pred koncom vojny a na vytlačenie boľševikov späť zo strednej Európy ako na jedinú možnosť zostať na Slovensku a udržať sa pri živote.

Potom nás vyrušila jeho manželka, ktorá ho s čímsi určitý čas zdržala. Keď odišla, pomaličky som sa porúčal tiež. Paučo ma ešte požiadal, aby som napísal do Napredu úvodník o zjazde. Tak, aby číslo mohlo byť vydané k zjazdu.

S tým som odišiel.

Nasledujúce dni som bol v Nitre, a síce cez Tri krále, ktoré pripadli na sobotu. Potom v nedeľu a v pondelok som ostal tiež. Urobil som to kvôli priateľovi Dr. Banskému, ktorý pricestoval v manželkinej záležitosti na župný úrad a potreboval tam u mojich známych protekciu.

Po vybavení záležitosti na župnom úrade a u župného lekára Dr. Turčeka, navštívili sme v Nitrianskych mlynoch spolu s Banským priateľa Ing. Ferdiša Jurčoviča, vtedy generálneho riaditeľa mlynov. Ferdiš bol práve dostal raňajšou poštou pozvánku na zjazd. Tak sme sa rozdebatovali aj o tom. Tváril sa na vec veľmi pochybovačne a odmietavo, najmä nepovažoval dobu vhodnú na také veci, tým menej pod menami Polakovič a Paučo. Mal proti nim mnoho rozličných všeobecných i svojich, svojráznych výhrad. V podstate som s ním súhlasil, ale argumentoval som, že teraz, keď sa už zjazdu nedá zabrániť, je našou povinnosťou, nás rozumnejších, na zjazd ísť a zabrániť tomu, aby tam títo ľudia neporobili nejaké vyložené voloviny. My si to môžeme trúfať, lebo máme prinajmenej také právo hovoriť do vecí ako oni. Sme s nimi kamaráti. Takí drzí už hádam len nebudú, že by nás dali zavrieť. Ferdiš pochyboval:

Tak sme sa po dohode, že ma na druhý deň vezme autom do Bratislavy rozišli. (Chodil na obvyklú týždennú návštevu.) Poobedoval som ešte s Banským v reštaurácii, vyprevadil ho kus ku vlaku a šiel domov.

(Pokračovanie v budúcom čísle)

Obrázok

1) Sídlo prezidenta 1. Slovenskej republiky