Zápisky Jozefa Kosorína

(8)

Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Rozviazala sa zas rozprava. Prezident začal od konca mojej poznámky. Hovoril o smerniciach, ktoré nám dával vo svojich verejných prejavoch, článkoch a v organizačných zvestiach Strany. Ako inteligentným pracovníkom malo nám aj to stačiť. Mali sme si z toho vedieť vybrať. Potom hovoril o sneme.

– Snem sa meniť nebude, aj tak som už dosť ľudí namenoval v porovnaní s tými, ktorí boli volení. Nebudem ho meniť. Trvám na tom, že je to snem legálne, za slobody a dobrovoľne národom volený, ktorý bol oprávnený rozhodnúť o štáte a zostáva naďalej zárukou legality a našim argumentom aj v medzinárodnej relácii a pre každú situáciu. Nie tam je podstata problémov, mať v Sneme zastúpenia také či také, aj inak sú u nás otvorené cesty a možnosti čokoľvek riešiť.

Čo sa týka memoranda, mne sú títo práve takí cenní ako páni z predsedníctva a keď sa voľačo tvrdí, tak si to musím vziať k srdcu. A keď ide o ďalekosiahle veci, chcem mať v pohári čistú vodu a v Strane čistý vzduch. Žiadne kliky a skupiny a nazdávania sa, ale otvorenosť a priamosť. To je najlepšia cesta k poriadku a porozumeniu. Nuž, dal som vám príležitosť, aj jednej aj druhej strane.

Potom sa hovorilo ešte o veciach Strany. O požiadavke, aby bol zvolaný zjazd Strany. Aby bolo vymenené predsedníctvo Strany, atď. Prezident prejavil ochotu, že len čo sa ustália v našom okolí fronty a trochu usadnú pomery naviaže spojenie s krajmi a do Bratislavy zvolá zjazd.

– Meniť predsedníctvo Strany, to sa nemôže. Načo ste urobili taký nemožný zákon a dali ste právo tvoriť predsedníctvo Strany len zjazdu?

Pamätám sa, že hovoril aj takto:

– Aj vodcom ste ma spravili, vodcu ste potrebovali, chodili za mnou, že vodca, vodca, že to musíme tam dať. Povedal som Kočišovi aj Sokolovi, dajte mi pokoj s vodcom, ja som predseda strany, bol som a tým aj ostanem. Bolo vraj treba, že si to členstvo žiada, že si treba upevniť pozíciu, že medzinárodná situácia si to žiada, nuž majte si vodcu. Na toto som ja nikdy nebol, všelijaké tituly, funkcie, ministrov plno, všetko len peniaze stojí a práce čo najmenej. Skromnosť musíme forsírovať, zdôrazňovať tvorivosť, pracovitosť, tak po slovensky, ako ľud náš!

– Načo ste teda podpísali zákon o Strane, pán prezident? – Ďurčanský nato, – mali ste ho vrátiť! – Ale prezident nato už ani nereagoval.

Potom sa už tak nesústavne hovorilo o všeličom. Ktorýsi z memorandistov sa medziiným tiež opýtal, ako stoja fronty a aké sú výhľady Nemcov na víťazstvo. Prezident odpovedal tak akosi:

– Nuž neviem, neviem, však aj vy sledujete správy, aj Londýn, vidíte situáciu. Čítam dnes, túto rozhlas hlási odkiaľsi, – vyhľadal dennú zásielku od odpočúvacej služby na Murínovom stole, – že Nemci užívajú fau zbrane už aj na fronte, pri Lutychu tuším. Vyprávam sa s nimi o tom. Veď chodia sem ku mne, aj civili, aj vojaci. Všetci hovoria s ohromnou istotou, s optimizmom. Neviem o čo to opierajú, ale musím si myslieť, že to musí mať nejakú oporu, lebo poznám predsa, čo je predstieranie a čo je presvedčenie. Ten optimizmus musí byť niečím opodstatnený, o čom sa ešte nevie. – My sme nato ani jeden nič.

Potom už rozhovor zaviazol. Veď už aj hodne času ubehlo. Ľudia začali už aj medzi sebou hovoriť o tom i onom. Nazáver prezident sám položil globálnu otázku:

– Tak ako teda s tým memorandom?

Ďurčanský briskne a s flegmatickou pohotovosťou povedal:

– Do kachieľ!

Poniektorí sa zasmiali. Prezident sa obrátil na Mederlyho s otázkou:

–No, čo, vy, súd?

Starý pán Mederly odpovedal pomaličky a svojsky:

– Však neškodí pravda tým starším, keď vedia, že sú pozorovaní a že si niekto trúfa volať aj ich na zodpovednosť. No zase aj týmto mladším neuškodí niekedy pritiahnuť oprátku, aby veľmi nestrečkovali, ako to už u mladých býva. A tak my asi to teda pripravíme tak, ako ste sa uzniesli, pán prezident, a už potom vyrozumieme patričných o ďalšom.

– No tak teda dobre, len sa s tým poponáhľať, aby to bolo čo najskôr, – povedal pán prezident. – Myslím, že toto je potrebné, takto si otvorene o veciach povyprávať a vy to teda už usmerňujte náležite, aby to nevybočovalo do škody, – dodal ešte.

Poďakoval generálnemu tajomníkovi Opluštilovi. Povstávali sme, podal nám všetkým ruku a bol porade koniec.

My mladší sme išli odtiaľ spoločne do Tatry na večeru: Paučo, Mikulovci, Lojzko Krajčovič a vidí sa mi aj Ďurčanský. Nemohol som si pravdaže pri večeri odpustiť poznámky, ako:

– Páni, čo som vám povedal, ja sa vám vôbec čudujem. Ako by ste nepoznali prezidenta? Ďurčanský to s tými kachľami povedal najlepšie.

Bola to posledná scéna, ktorá sa v súvislosti s memorandom odohrala. Mal som už s touto vecou celkom pokoj. Myslím si, že aj ostatní, lebo som potom už nepočul o veci hovoriť. Podľa všetkého to pokračovalo vo svojom dôstojnom a do histórie volajúcom odpočinku v rukách ktoréhosi sudcu Strany.

V kruhoch svojich priateľov, ktorí sa o veci dopočuli z chýrov po meste, som mal ešte príležitosť poreferovať o memorande a o jeho osudoch (referenti PS a Roľníckej komory, Kinopartia, posl. Turček, atď.). Považoval som za samozrejmé povedať im o tom pravdu, aby sa nenechali zbytočne zavádzať chýrmi a kombináciami, prípadne, aby aj sami tieto ďalej zbytočne nerozširovali.

(Pokračovanie v budúcom čísle)