(10)

Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Počas nasledujúcich dní som mal v Nitre času porozmýšľať o celej veci. Povyprával som sa o tom aj s mojou dobrou ženou, s ktorou zavše aj takéto celonárodné, ba i svetové problémy pretriasame. Dostal som rozumný inak príkaz, ktorý som dokopy vlastne aj ja schvaľoval, že sa mi teraz netreba do takých vecí pliesť a miešať sa medzi takých ľudí ako sú Polakovič a Paučo, ktorých prejavy ľudia pomaly ani cítiť nemôžu. Očakávala, že v nedeľu mi bude rodina v Nitre prednejšia, než kde aké hlúpe zjazdy. I keď našim ženám máme vždy dávať za pravdu, predsa vždy pravdu nemajú. Tak veru som aj ja v tomto prípade došiel ku iným konklúziám. Pouvažujúc o veci ustálil som sa na tomto:

Je isté, že zjazdu sa už zabrániť nedá, vzhľadom nato, že pozvánky sú už rozposlané, prezident už bol pozvaný, ministri si už chystajú prednášky. Keď ešte uvážime Polakovičovu povahu, zjazd, hoci sa nazýva zjazdom mladej slovenskej generácie, obmedzí sa celkom určite na zjazd nanajvýš mladej ľudáckej generácie a takto bude vždy aj posudzovaný. Ako slovo mladých ľudákov. Keďže za zjazdom stoja ľudia už veľmi zaťažení v istom smere, môže sa stať, že zjazd by vyznel tak, že by nás, mladú súčasnú slovenskú a hlavne ľudácku generáciu nectil pred slovenskou budúcnosťou a dejinami. Prinajmenšom tam možno očakávať veľké a bezhlavé zaprisahávanie sa Nemcom, ak nie priam Hitlerovi (pozri Macekov prejav v sneme). Aj vnútropoliticky by mohol zjazd narobiť zbytočné škody a vyznieť v podobný cirkus, ako memorandum. Veľmi ľahko sa tam môže ukrivdiť ľuďom, ktorí si to nezaslúžia, prípadne môžu byť vyslovené nemožné a nesplniteľné požiadavky. Zjazd sa uznesie na manifeste, ktorý tu ostane ako dokument týchto neobyčajných časov pred dejinami a súdom národa. Nuž mám sa ja, taký starý ľudáčisko, ktorý som za takých pomerov, ako boli roku 1935 zakladal Klub ľudáckych akademikov, keď ešte Paučo bol kdesi v Rimavskej Sobote zelený gymnazista a Polakovič niekde v talianskom seminári rozmýšľal o márnosti sveta; ja, významný funkcionár zložky Strany a nesporne člen mladej generácie, človek, ktorý si držím svoje pevné stanovisko už od roku 1939, mám sa ja nato len tak ľahostajne dívať? Prípadne hodiť nato rukou? Alebo sa usilovať zabrániť týmto ľuďom, aby neurobili nejakú neospravedlniteľnú hlúposť? Uvážil som, tak ako uvažovali aj všetci ostatní, aj eventuálne osobné riziko pre prítomnosť i budúcnosť v dôsledku zapojenia sa do tejto veci. Toho pre prítomnosť som sa neobával, lebo však rozhovory boli v inak dôvernom priateľskom kruhu a denunciantov medzi nami nebolo. Inak ma tiež kryla funkcia v Združení. Čo do budúcnosti som uvažoval tak, že svoj postoj som zaujal a jasne vypovedal už dávno, keď Nemci boli na vrchole svojich úspechov a mocenského rozpätia a na tomto postoji som nemal a nemám čo meniť. Preto nikto nemôže mať podkladu, na ktorom by ma mohol upodozrievať z prisluhovačstva Nemcom a ich vojnovému pochábstvu, zo zapredanectva alebo zaslepenosti. Naopak, odtiahnutie sa od veci musel by som si sám vytýkať ako slabosť, zakríknutosť, či už voči terajším mocipánom a ich adjutantom, alebo voči budúcim mocipánom. Inak by som si musel sám pripustiť výčitky, že som neurobil aspoň to, čo bolo za daných okolností možné. Tým viacej mi toto hľadisko vystúpilo do popredia, že som prechovával presvedčenie o tom, že aj v ľudáctve je toľko nevyraditeľných ideových prvkov a toľko momentov z týchto posledných rokov, ktoré musia byť uznané ako podklad pre naše ďalšie politické pôsobenie v novej ČSR. Ak sa už aj narobilo dosť chybných krokov, a keď samozrejme bude musieť ustúpiť staršia garnitúra, aspoň my, mladí, sa zbytočnými nešikovnosťami neznemožňujme.

Ak by sa mi nepodarilo získať vplyv hlavne na obsah manifestu, presadiť prípadne isté moje stanoviská – podľa toho pravda, čo bude zo strany prípravného výboru zjazdu predložené, čo ešte uvidím a o čom si iba určité predpoklady tvorím, podľa mojich skúseností s týmito ľuďmi – ešte vždy budem mať čas odpútať sa od veci a deklarovať svoje stanovisko a dôvody prečo odstupujem. Vlastne toto všetko sa ešte ukáže. V každom prípade mi ostáva povinnosť, nenechať vec mimo pozornosti. V Bratislave ešte bude príležitosť porozprávať sa s ľuďmi a uvidím, čo sa dá robiť. S takouto konklúziou som sa vrátil v utorok ráno po Troch kráľoch do Bratislavy na aute s Ing. Jurčovičom. Po ceste sme pravdaže absolvovali rozhovor znova aj o tejto veci, v ktorom som zhruba povedal úvahy, tu uvedené.

Ešte v utorok dopoludnia som sa príležitostne pristavil v redakcii u Pauča vo veci článku o zjazde do Napredu. Oznámil som, že článok chcem napísať. Chcel som si zároveň prečítať manifest, vydaný na zjazde Strany roku 1936 v Piešťanoch, v ktorom bola formulované aj zahranično-politické stanovisko Strany. Okolo tohto memaranda bol vtedy veľký cirkus v Strane. Tuším aj v Prahe. Bolo tam formulované aj stanovisko k boľševizmu, ktoré ma tiež veľmi zaujímalo. Na znenie manifestu som sa už vôbec nepamätal, tak som si ho chcel prečítať. Piešťanský manifest, patričnú zahranično-politickú stať, sme našli v Paučovej knihe: Politicko-národný program HSĽS. Mal som ju aj doma.

S tým som odišiel.

Večer som si potom doma piešťanský manifest prečítal a konštatoval som, že si najmä s formuláciou o pomere k boľševizmu nemôžem vôbec poslúžiť vo svojom článku a začal som koncipovať článok do Napredu. Nemôžuc článok napísať tak, ako by som ho za plnej úprimnosti bol chcel, začal som ho písať len tak veľmi dookola a popri riadkoch písal som aj medzi riadkami. Sám nadpis mi dal hodne roboty a úvah, až som sa konečne ustálil na nadpise: Osudová ”mladá generácia” – so slovami mladá generácia v úvodzovkách, čo malo mať mnohoraký význam. Bol som skoro došiel aj k rozhodnutiu, že ten článok nenapíšem, keď ho nemôžem napísať tak, plným dúškom, od srdca. Veď možno sa mi nakoniec nebude samému páčiť a ani Paučo, ako redaktor, nemusí byť s ním spokojný. Nakoniec nebude uverejnený a potom škoda námahy. Potom som však uvážil, že bude predsa múdrejšie, keď ten článok napíšem ja, lebo by ho potom mohol napísať Paučo svojim obvyklým diktátom, či Polakovič svojím známym štýlom a tónom. Z môjho pera to bude predsa len obstojnejšie. A tak som si aj pomyslel, že sa ponáhľať s tým nemusím. Nahodil som perom na papier ešte pár odstavcov, myšlienok a odložil som to na neskoršie.

(Pokračovanie v budúcom čísle)