Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

V stredu 10. januára popoludní okolo piatej bola na hlavnom veliteľstve HM u Lojza Maceka porada o zjazde a príprave zjazdového manifestu, zvolaná dopoludnia telefonicky službou na HM. Prítomní boli Macek, Dr. Ďurčanský Ferdiš, Dr. Paučo, Dr. Polakovič, Dr. Jožo Mikula, Dr. Štefan Mikula, Dr. Magala a Dr. Kosorín.

Najprv sa hovorilo všeobecne o zjazde, o prípravách a o ohlase, aký má zjazd vo verejnosti. Mnohí to videli ako akúsi poloúradnú vec, ktorú si Nemci viac-menej objednali. Podopierali to najmä menami Polakovič a Paučo, ktorými boli podpísané pozvánky za prípravný výbor zjazdu (predseda a tajomník). Iní si zasa mysleli, že je to ich výlučne osobná akcia. Alebo ešte niektorých ambicióznych jednotlivcov, ktorí sa nemôžu dočkať poslaneckých mandátov a kresiel. Verejnosť nemohla vedieť, ako sa veci v skutočnosti majú. Informácia sa skreslila. Bol to dôsledok unáhlenosti rozhodnutia urobiť zjazd. Výsledok toho, že absentovali obšírnejšie prípravné rozhovory. Verejná mienka sa teda obracala voči zjazdu s podivom a nepochopením. Prijalo sa preto rozhodnutie, že sa v dennej tlači uverejní zoznam členov prípravného výboru zjazdu.

Polakovič referoval s kým vlastne o veci hovoril. Že telefonoval s Dr. Ambrušom, s Dr. Mečiarom. No ohľadom ich vymenovania do prípravného výboru sa vlastne nezmienil. Ale nevylučoval to. Veril, že budú súhlasiť. Prítomní mali byť všetci zverejnení ako členovia prípravného výboru. Ďurčanský nesúhlasil a žiadal, aby jeho meno v súvislosti so zjazdom a prípravami nebolo vôbec spomínané. Prednášku síce povie, chce aj poradiť a zúčastniť sa porád, ale inak chce ostať v úzadí. Dr. Magala z Pôdohospodárskeho združenia vlastne ani ešte dobre nevedel o čo ide. Nebol informovaný. Vedel len to, čo som mu stručne povedal dopoludnia, keď ho telefonicky pozvali a prišiel sa za mnou pýtať o čo vlastne ide. Trochu sa tváril pochybovačne. Bol pozvaný ako predstaviteľ intelektuálov Hlinkovej Gardy a s nikým z HG nehovoril. Nakoniec však súhlasil s uvedením svojho mena a my ostatní sme tiež nič nenamietali, keďže išlo o napravenie naštrbeného dojmu o zjazde.

V ďalšom som prehovoril ja. Vytýkal som unáhlené zvolanie a nedostatočné pripravenie zjazdu. Nebolo ani so všetkými členmi prípravného výboru dôkladne hovorené. Nebol ani širší okruh mladej inteligencie zainteresovaný. Išlo predsa o vec, ktorá nemala ostať neprístupná verejnosti, ako memorandum a vieme, ako to práve pre takúto ukvapenosť s ním dopadlo. Ďalej som považoval za veľkú chybu v prípravách zjazdu, že bol vôbec zostavený zvláštny prípravný výbor zjazdu. Viem, že autorom celého nápadu tanul na mysli voľakedajší trenčiansko-teplický zjazd mladej slovenskej generácie.

Na túto tému začal dosť živý rozhovor. Okrem iného sa hovorilo aj o vhodnosti usporiadať v týchto časoch takýto zjazd a o nepriaznivých stránkach celej veci. Aj Ďurčanský zastával náhľad, že nato nie je vhodná doba. No nakoniec sa ustálilo na tom, že predsa záleží od ľudí, čo sa z toho urobí. A, že pri šikovnom postupe nemusí takáto vec zaškodiť. Ba dá sa z toho vyťažiť aj pre posilnenie slovenskej veci, ako na domácom a vnútrostraníckom úseku, tak zahranično-politicky. Treba si len veľmi šikovne a premyslene počínať. V každom prípade treba prizvať aj zahraničných novinárov, hlavne neutrálnych a postarať sa o to, aby naše zastupiteľstvá v neutrálnych štátoch dostali o veci obsiahle informácie a vedeli s tým propagačne manipulovať. Vrámci rozhovoru sa pravda nakoniec v autoritatívnom štýle predsedu prípravného výboru konštatovalo, že si netreba robiť všelijaké škrupule, lebo na vec nás oprávňujú funkcie a urobená práca.

Potom bola rozprava o manifeste. Polakovič ju uviedol poukazom na to, že vlastne výsledkom, zjazdu má byť manifest, ktorý sa uverejní, vydá v osobitnej brožúre o zjazde, doručí na patričné miesta, pošle do zahraničia. Na základe tohto manifestu, ktorý nám, mladej generácii, dá legitimitu budeme robiť poriadky. Predložil aj koncept manifestu. Rozdal nám niekoľko exemplárov napísaných na stroji. Čítali sme ho najprv celý a potom bod za bodom. O návrhu sa rozprúdila debata. Najviac hovoril Ďurčanský, Polakovič a ja. Tu a tam zasiahol do debaty ešte Macek a Paučo, menej Jožo Mikula a Dr. Magala. Ako prvý hovoril Ďurčanský. Označil manifest za veľmi dlhý, rozvláčny, závadný aj obsahovo v niektorých veciach.

– Najprv si musíme dôkladne uvedomiť, čo zjazdom sledujeme. Ak máme robiť len výčitky vláde, prezidentovi, Snemu, Strane atď., na to nie je potrebný zjazd. To by stačilo podať ešte jedno memorandum patričným pánom, alebo ich navštíviť a vyložiť im to ústne, priamo. Naopak, cieľ a zmysel zjazdu vidím stručne vyjadrený v jeho hesle: ”Za život národa, za trvanie štátu.” Nato bolo predsa heslo dané zjazdu. Nepotrebujeme teda nič inšie, ako toto heslo v manifeste rozviesť, doplniť ho niektorými špeciálnymi vecami, problematikou sociálnou, hospodárskou a kultúrnou, ako navrhujú Ďurčanský i Polakovič. Podľa môjho názoru zjazd, keď sa už robí, má dokumentovať určité zmýšľanie nás mladých o domácich i zahraničných otázkach. Chceme ním niečo národu a svetu povedať, chceme dať slovo v našich národných a štátnych veciach. Zjazd má, aj podľa svojho hesla, domácej a zahraničnej propagande dokumentovať, že sme za svoj štát, za jeho zachovanie, proti čechoslováckej ideológii, atď. Preto považujem štylizáciu manifestu a jeho obsah za veľmi dôležitý. Treba si v ňom všetko veľmi dôkladne uvážiť a to zo všetkých možných hľadísk, nie len eventuálne z toho hľadiska, ktoré je, dajme tomu, nám spoločné. Čo sa zjazdu predloží, to zjazd príjme, ak to nebude v diametrálnom rozpore so samou náplňou zjazdu. Keď sa budeme pridŕžať hesla zjazdu, to sa nám stať nemôže. Zahranično-politickú problematiku teda považujem, vzhľadom na súčasné pomery, ale i v súvislosti s heslom zjazdu za najpodstatnejšiu. Najmä tu musíme ukázať tú výšku a formát ako ich zdôrazňuje aj Dr. Ďurčanský. Považoval by som za najzákladnejšiu chybu manifestu, keby sme našu štátnosť viazali výlučne len na Nemecko. Preto nemôžem nijako súhlasiť s 15. bodom návrhu. Naopak súhlasím so stanoviskom Dr. Ďurčanského, že sa máme orientovať na celú Európu a zdôrazňovať zachovanie našej štátnosti ako maximálnu požiadavku pre každú eventualitu. Treba napríklad zdôrazniť aj to, že nás už aj iní uznali ako štát; ďalej že štát si považujú za svätú samozrejmosť aj iné kultúrne národy. Konečne chýbajú mi v manifeste ešte niektoré samozrejmé a veľmi dôležité veci: celistvosť slovenského historického územia, odčinenie viedenskej krivdy, postoj proti maďarskému imperializmu, aby si to niekto nevykladal, že sme síce proti čechoslováctvu, ale nie proti Maďarom a hungarizmu. Patrí sa venovať rozpomienku... xxx (1)

V dôsledku môjho vystúpenia sa rozvinula čulá diskusia okolo zahranično-politických otázok. Zasiahli do nej, hádam, všetci bez výnimky. Polakovič samozrejme hájil svoj návrh a svoju štylizáciu a to svojou obvyklou temperantnou, pohotovou metódou i rutinou. Svedčilo to o tom, že o veciach premýšľal už mnoho a že i keď sa dá premôcť a presvedčiť, nie ľahko a nie lacno. Ostatní takmer napospol všetci sa viac alebo menej výrazne prikláňali k tomu náhľadu, že treba vyzdvihnúť nezávislé a vyhranené slovenské stanovisko. A to bez ohľadu na rôzne dočasné a možné mocenské konštelácie, alebo vojnové spojenectvá. Aj Dr. Magala, ktorý ako predstaviteľ HG žiadal jasné a jednoznačné vyjadrovanie o určitých veciach a bol toho názoru, že teraz už nemecká orientácia je pre nás Slovákov jediné východisko a záchrana, sa stotožnil s požiadavkou, že zachovanie slovenského štátu treba obhajovať nezávisle na nemeckej orientácii.

Pointa debaty, stručne povedané, bola v tom, že manifest nerobíme len pre naše dni, prípadne pre dobu tejto vojny, ale pre slovenskú budúcnosť. Ak to má byť odkaz našej generácie všetkým generáciám budúcim, vtedy musíme odhliadnuť od rozličných dočasných momentov a formulovať slovenské životné stanovisko generálne. Veci teda treba dobre premyslieť a obratne vypovedať. Potom sa netreba obávať ani toho, že by to mohlo vyvolať podozrenie a pochybnosti na strane Nemcov a vystreliť prípadne tak, ako to nechceme. Podľa stanoviska iniciátorov má totiž aj voči Nemcom zjazd dokumentovať, že nemajú pravdu, ak si myslia, že na Slovensku už nie je nikto za slovenský štát, že sú všetci už samí alibisti a pod. Naopak, majú vidieť, že sme za štát za každú cenu, ako samozrejmú životnú požiadavku národa.

– To neznamená, – odznelo v debate z mojej strany, – že keď sme za štát, ergo sme za Nemcov, i keď dnes sú našimi spojencami. Musíme rozlišovať dve tvrdenia. Tvrdenie, že sme za štát a tvrdenie, že sme len za Nemcov, lebo len oni nám priznávajú a vedia zabezpečiť štát. Myslím si, že podľa hesla programom zjazdu je tvrdiť, že sme za štát a nie tvrdiť, že sme za Nemcov.

– Všetko pravda, ale nemôžeme obísť aj náš vzťah k Nemcom a musíme sa aj o tomto osvedčiť, – ktosi namietal.

Replikoval som:

Polakovič zasa tvrdil:

Zopakoval som svoje dôvody:

Celú rozkolísanú náladu v debate priviedol zase do rovnováhy Ďurčanský, keď zdôraznil:

Ďurčanský bol ďalej toho náhľadu:

Paučo nadhodil, že by sa mohla použiť formulácia z piešťanského zjazdu Strany 1936, kde je to vraj pekne povedané, čo bolo asi robené za spolupráce pána ministra (Ďurčanského). Ďurčanský nato nadviazal, že eventuálne by sa to mohlo použiť, ale on, že sa už presne nepamätá na text. Prípadne jeho znenie bude treba ešte prispôsobiť dnešku.

Potom sa rozhovoril o tom, ako tento pasus o zahraničnej politike vtedy v Piešťanoch dostali do manifestu a to i napriek opačnému stanovisku výkonného výboru strany, hlavne Tisu a Sokola. Ďurčanský a Sidor si to nakoncipovali, na ceste z kostola. Po omši to dali jednoducho Hlinkovi a on, keď čítal z predsedníckeho miesta manifest, to jednoducho prečítal. Napokon to zhromaždenie odtlieskaním schválilo.

V súvislosti s tým rozviedol obšírnejšie svoj náhľad o boľševizme, o situácii a o vojenskom a politickom vývoji. Bol presvedčený, že konflikt medzi Anglickom a Rusmi je skôr-neskôr nevyhnutný a ani tomu nedával veľmi dlhý termín. Obsadenie strednej Európy a Balkánu Sovietmi považoval za dočasné.

Nato som zasa hovoril ja:

Na moje myšlienky nebolo žiadnych podstatných námietok alebo pripomienok. Iba sa zdôraznilo, že nemôže byť pochyby o tom, že my voči boľševizmu, nemôžeme prechovávať žiadne sympatie. To je jednoducho nemožné pre kresťanský svetonáhľad, z ktorého vychádzame a priečilo by sa to aj tradíciám ľudáctva. Preto sa nemôžeme vyjadrovať tak, aby si to mohol niekto vysvetľovať, že schvaľujeme boľševizmus. Nato som ja ešte poznamenal, že je iné zaujímať stanovisko k boľševizmu, ako ideológii, alebo svetonáhľadu – v tomto ohľade ani mňa nikto presviedčať nemusí, myslím si, že mám tiež dosť kresťanskej pravovernosti, – a iné je zaujímať stanovisko k boľševizmu, ako politickej a vojenskej moci, s ktorou máme mať do činenia a ktorá bude vplývať na slovenský osud. Nebude cieľom manifestu súdiť či hodnotiť boľševizmus, ale osvedčovať sa za život národa a trvanie štátu. Potom sa akceptovalo, aby som si teda pripravil vhodný návrh.

(1) miesto je v kópii rukopisu nečitateľné

(Pokračovanie v budúcom čísle)