Sú základným doteraz nepublikovaným prameňom k najnovším slovenským dejinám. Hoci zahŕňajú iba krátke obdobie rokov 1944 a 1945, sú jedným z mála memoárov nekomunistickej proveniencie viažucim sa k týmto prelomovým rokom. Kosorín nám zanechal zaujímavé autentické svedectvo o atmosfére medzi časťou slovenskej inteligencie na konci existencie 1. Slovenskej republiky. Mimoriadnu historickú hodnotu Kosorínových Zápiskov majú najmä jeho postrehy z príprav a priebehu zjazdu mladej generácie z radov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorý sa zišiel v Piešťanoch 14. 1. 1945. Piešťanský zjazd je hlavnou udalosťou Kosorínových Zápiskov. Svedčí o tom i fakt, že ich dokončil práve 14. januára 1946, teda rok po konaní piešťanského zjazdu.

Potom sa pokračovalo v debate o niektorých bodoch návrhu manifestu. Polakovič chcel, aby sa hneď za čerstva štylizovalo a písalo spoločne prijaté znenie. Proti tomu zvíťazil návrh, aby si každý doma pripravil návrh a priniesol ho na najbližšiu poradu. Navyše mi ešte uložili, aby som si pripravil formuláciu hospodárskych a sociálnych otázok. Pokiaľ možno v spolupráci s Jožom Mikulom, ktorý si to však má pripraviť aj sám. Polakovič si zoštylizuje sektor kultúrny. Paučo a Macek vnútrostranícke problémy a ostatní ďalšie svoje pripomienky, ak by mali. Úvodná a záverečná klauzula boli v podstate akceptované, s menšími vynechávkami, prípadne zmenami, ktoré ešte, podľa poznámok, ktoré odzneli pripraví Polakovič, prípadne s Paučom.

Mál som ešte niekoľko stručných poznámok k bodom 1. (–4.) a k bodu 14 návrhu. Ponajprv len tak zhruba nadhodil, či pasus v prvom bode: ... je jediným a výlučným štátnym útvarom... nie je v rozpore z tézou, ktorú, ako vieme, vlastne v podstate zastáva aj prezident. Totiž národ je cieľom, štát len prostriedkom. A, či táto téza, taktický hlásaná Stranou už za 1. ČSR, ako hrozba proti nej, nemá sa teraz rozumieť ako akási nádej pre našu štátnosť, pre prípad kdyby to jako jinak nešlo. Bezprostredný ohlas bol asi takýto:

– Veď dobre, dobre, – ja na to. – Ani ja nie som za taktizovanie, len nezabúdajme, že politika je v podstate vec šikovnosti, ako to hlása aj Dr. Ďurčanský. Myslím si, že o tom nemusí byť pochybností. V zásade sme si všetci na čistom. K bodu 2 pripomínam, ako nás uctil prezident na porade o memorande, keď trepol ”Slováka” o zem a chcel roztrhať na kúsky autora úvodníka, lebo tam bolo napísané, že Slováci povstali proti svojmu štátu. Ďalej bod 3 by som veľmi dával na uváženie. S tým povstaním to nie je také jednoduché. V každom prípade by som ho nenazýval československým. Ako vieme z Londýna, ďalej z prehľadov cudzej a neutrálnej tlače, z niektorých správ, ktoré došli cez Švajčiarsko a podľa toho, čo sa hovorí, tak od ucha k uchu, možno že aj z nášho hľadiska nebude všetko v tom povstaní tak na zahodenie. Samozrejme odhliadnuc od škôd a divočín, ktoré sa narobili a od toho, že nám, Slovenskej republike, to medzinárodne skomplikovalo a zhoršilo situáciu. Pravdepodobne posudzujeme celú vec príliš a len z bratislavských perspektív. Z Londýna začínajú hovoriť o dvoch národoch. V Bystrici sa údajne všelijako hovorilo a zmýšľalo. Koniec-koncov, vy, páni, ktorí ste pri politických zdrojoch a máte styky, budete iste o tom lepšie informovaní ako ja. Neviem, či by sme nemali ten postoj vyjadriť nejako inak. Povstanie sa síce osvedčilo za ČSR, ale, hádam, tí, čo to robili sa takou istou logikou vecí nemohli osvedčiť za Slovenskú republiku, ako sa povedzme my nebudeme môcť osvedčiť v Piešťanoch za ČSR. Ďalej som rozhodne proti druhej vete a musel by som aj patrične protestovať proti tomu, keby to malo ostať a to z tej jednoduchej príčiny, že to znie proti nám samým. Tak, či onak, z tej alebo onej strany posudzované. Možno, že vláda má svoje vysvetlenie na veci, ktoré chceme odsudzovať. Možno, že sú lepšie informovaní o všeličom, ako my. Vláda je vláda. Takýmto osvedčovaním sa podporujeme veľmi nebezpečné náhľady. Mohli by sme dosiahnuť to, čo sotva chceme. A to sa ani na disciplinovaných straníkov nepatrí. Na jednej strane vravíte, že Nemci už aj tak všetkému tomu neveria u nás, na druhej strane im takto chcete ešte dolievať polievočku. Aby ste mali aj vy pravdu a mohli ste si ďalej myslieť svoje aj o vláde, navrhujem túto vec úplne vynechať z manifestu. To isté platí o bode 4. Pripomínam vám cirkus so súdom Strany a prezidentove náhľady o tom alibizme a rozkladaní národa zhora. A konečne k bodu 14 poznamenávam, že ho považujem za nevhodne štylizovaný a zrelý na vynechanie z tých istých dôvodov, ktoré som už uviedol. No aj na základe toho, čo sme hovorili o zahranično-politických otázkach. Žiadať okamžité nasadenie celého bojového potenciálu slovenského národa znamená inými slovami povedať toľko, že ten potenciál ešte nasadený nie je. Chcete teda viac-menej povedať, že prezident a iní páni luhajú, keď o tom rečnia. To je prinajmenšom netaktné. Po druhé, keď si máme šplhnúť u tých západných mocností – ako to navrhoval aj Dr. Ďurčanský a ako sme to už, myslím si, všetci uznali – potom sa nemôžeme s takým elánom biť s čechoslovakizmom ”chráneným západnými mocnosťami”. No, budeme to musieť nejako zaonačiť, lebo mne sa vidí, že to akosi nejde pospolu. Dajakosik advokátskejšie to musíme.

A keďže medzitým sme holdovali tu a tam aj štamperlíkom, voľná a veselšia rozprava sa ešte pretiahla. V rámci nej som musel rozpovedať, ako sa zbehlo obsadenie Levíc Rusmi pred Vianocami a ako v Starom Tekove zaviazli aj moji rodičia. Potom som ešte Paučovi prečítal koncept niektorých odstavcov svojho článku do Napredu. Na samý záver sme si skoro až zaspievali a ja som musel v komsomolskom štýle odrecitovať dve známe básne z vlastnej tvorby. Až potom sme sa konečne rozišli.

Stojí hádam za zmienku, že v rámci... xxx (1) sa poniektorí aj o svojich osobných plánoch v najbližšej budúcnosti, a to v súvislosti s výkladom o osude mojich rodičov. Ten mi jednoznačne podoprel moje pôvodné rozhodnutie, nikam neísť a vyčkať. Poniektorí vyslovili náhľad, že to určite oľutujem a že by bolo múdrejšie, ponechať všetko na milosť božiu a odsunúť sa na západ. V tejto súvislosti sa potom aj hovorilo o skúsenostiach na východe a v Maďarsku. O výčinoch Rusov a miestneho obyvateľstva. Ruské vojsko rekviruje šatstvo a ponechá každému len jeden pár oblekov a obuvi. Zavádza spoločné stravovanie. Odváža deti do Ruska. Lúpia a kradnú, vystrájajú násilenstvá so ženami, atď., atď. To sme vtedy denne počúvali a čítali. Poniektorí tvrdili, že o tom majú vierohodné správy z východu. Hovorili s očitými svedkami, funkcionármi HM a podobne, ktorí sem prešli. Potom sa hovorilo aj o tom, že treba začať nejaké rozumné prípravy pre tých, ktorí chcú odísť na západ, že sa nikto o to nestará a každý si žije a robí, ako keby Rusi boli ešte niekde v Kyjeve a nie za humnami.

Večer potom o 9. hodine sme mali svoju obvyklú schôdzku ČO (čierna opozícia). Tento raz u Dr. Joža Mikuša z ministerstva zahraničia, z titulu oslavy jeho povýšenia na radcu. Zišli sme sa tam: Dr. Ďurčanský, Dr. Jožo Staško, Dr. Lacko, minister Ing. Lednár, Dr. Jano Mikula, Dr. Kempný a ja. Spomínam to preto, lebo toto stretnutie bolo takmer celé venované rozprave o chystanom piešťanskom zjazde a o súčasných našich politických otázkach a medzinárodnej situácii. Prišiel som na túto schôdzku priamo z predošlej u Maceka a tak sme s Dr. Ďurčanským boli ešte úplne pod dojmom debaty, ktorá tam odznela a táto súvislosť vtisla potom ráz celému večeru.

Debata u Mikuša bola veľmi živá a pretiahla sa dobre po polnoci. Potom nás musel Ďurčanský porozvážať na svojom aute domov, aby nás nikto prípadne nezastavoval. Hovorilo sa ponajprv o piešťanskom zjazde a ľuďoch, ktorí ho zosnovali. Zvlášť z plnej duše a nevyberanými výrazmi hovoril Jožo Staško a popri ňom Jano Mikula. Lapidárne a sarkasticky odbavili Polakoviča, Pauča, Joža Mikulu aj Maceka. Všetci sme sa v tomto odmietavom a sarkastickom stanovisku zhodli nevynímajúc ani Lednára a Ďurčanského, ktorí boli prednášateľmi na zjazde. Opierajúc sa o toto rozpoloženie som navrhol, aby sme sa ešte pokúsili zabrániť zjazdu protiakciou, alebo priamo nátlakom na Polakoviča a Pauča, aby sa zjazd ešte odvolal. Ďurčanský však konštatoval, že zjazdu zabrániť už nemožno, že sa o tom presvedčil už aj u prezidenta. Len v tomto presvedčení prijal prednášku. Takto sa vykryštalizovalo stanovisko všetkých voči zjazdu, vrátane môjho, tak ako som už predtým k nemu došiel. Aj Lednár referoval, že jemu to už podali ako viac-menej hotovú vec, že je zjazd pripravený a schválený, keď ho požiadali o prednášku. Myslel si tiež, že vhodným aranžovaním možno dať zjazdu správny kurz. Naše stanovisko sme sformulovali tak, že berieme zjazd na vedomie. Pokiaľ je to možné, nech sa ho každý zúčastní. No ponechali sme to každému na slobodnej vôli. Kempný, Mikuš, Mikula a Lacko ihneď avizovali svoju neúčasť. Staško sa chcel ešte rozhodnúť, podľa toho, či sa bude dať s týmito ľuďmi rozumne jednať. Ustálili sme sa, že treba zjazd a manifest správnym smerom ovplyvniť. Túto úlohu sme si zobrali na seba my, ktorí sme sa rozhodli zúčastniť. Kto by mal nejaké poznámky, pripomienky alebo upozornenia, má sa obrátiť na mňa alebo Ďurčanského.

Potom sme hovorili o tom, ako by mal byť manifest zostavený. Najmä v otázkach slovenskej štátnosti a zahranično-politickej orientácii. V každom prípade bolo treba zabrániť viazaniu sa na Nemecko. Ďurčanský prízvukoval, že sa aj na zjazde netreba báť hovoriť otvorene. Takto, že sa bude dať presadiť rozumné a nezávislé stanovisko. Ohľadom obsahu manifestu mal najviac pripomienok Jožo Staško. Preto sme ho poverili, aby naše spoločné myšlienky sformuloval a na druhý deň mi to doniesol.

Ďalej sme diskutovali o zahranično-politickej situácii, o problematike odpútania sa od Nemcov, o Západe a Benešovi. O jeho slabšej, či nezmenenej pozícii v súvislosti s jeho promoskovskou orientáciou. Hovorili sme tiež o povstaní a o Ďurčanského príhodách v Poprade. O jeho reči k vojakom tam a o prejave do rádia. Ďalej o stanovisku povstania k slovenským politickým požiadavkám. O povstaleckej delegácii v Londýne. O jej požiadavkách a najmä o postoji Laca Novomeského. Ďalej o pokusoch zorganizovať vo Švajčiarsku a Švédsku naše emigrantské agencie a pripraviť tam finančne i politicky náležite pôdu pre našu emigráciu. O ťažkostiach, na ktoré tieto snahy narážali u Nemcov, atď., atď. Svorne sme konštatovali, že situácia nie je nijako ružová pre pravovernú slovenskú vec. Preto tým menej treba, aby nám, či mladí, či starí robili všelijaké kiksery a nerozvážne zeleniny. Pritom všetkom však situácia nie je taká, aby sa z nej nevedelo nájsť východisko. Preto by sme nemali bezradne vešať hlavy. Najmä Ďurčanský si sťažoval, že by u nás pár ľudí zaslúžilo ale poriadny výprask, že je tu veľa babrákov a ešte viac takých, ktorí inšie nevedia len robiť tak:

Predtým, ako sme sa rozišli, sme ešte ustálili, kto ako pôjde na zjazd. Ďurčanský vlastným autom, alebo s Lednárom úradnou drezinou. Ja vlakom. No kto by mal ešte záujem o drezinu, nech sa včas prihlási u Lednára. Zaujímali nás aj prednášky Lednára a Ďurčanského, ale lojálne sa priznali, že ich ešte nemajú pripravené. Lednár si ešte iba kázal nejaký hospodársky materiál zohnať a Ďurčanský povedal, že on má reč pripravenú vždy, lebo bude hovoriť o tom, o čom teraz všade hovoria. Jedine tak môže hovoriť.

(Pokračovanie v budúcom čísle)