Jozef
Tibor Kovalík
Bola sobota, poludnie. Júnové slnko pálilo. Jozef sa ponáhľal s obedom, lebo sa s Ferom dohodli, že pôjdu do hory. Cez vojnu tam nemohli, bolo to nebezpečné. Teraz, keď vojna skončila, chceli to využiť a dohnať stratený čas.
Zo školy prišiel Jozef po jedenástej. Dnes, ako každú sobotu, mali len tri hodiny. Slovenčinu, matematiku a občiansku výchovu. Tú poslednú hodinu strávili prelepovaním fotografii v učebniciach, ktoré boli vydané za Slovenskej republiky. V nich na prvých dvoch stránkach boli fotografie prezidenta Tisu a Andreja Hlinku. Povereníctvo školstva rozhodlo, že tieto sa musia vymeniť. Dodalo do škôl dostatočné množstvo lepidla a nových fotografií. Prezidenta Beneša a generála Štefánika. Republika sa zmenila, nuž zmenili sa aj fotografie. Tak začala povojnová politická mágia. Za pomoci študentov a lepidla Tiso a Hlinka sa zmenili na Beneša a Štefánika.
Jozef sa priatelil s Ferom odmalička, vlastne odkedy sa pamätal. Veď Fero býva len tri domy hore ulicou. Spolu rástli, spolu chodili do školy, do tej istej triedy. Dalo by sa povedať, že boli dobrí priatelia. S nikým si Jozef tak dobre nerozumel ako s Ferom. Vymysleli si tajnú abecedu, v ktorej si písali a vymieňali všetky dôležité informácie. Mali svoje tajné miesta, kde si schovávali svoje ”poklady”. Spolu boli v škole, spolu boli vo voľnom čase. Veľa ráz aj spolu jedli, či už u jedných a či druhých. Boli to nerozluční kamaráti.
O ich otcoch sa nedá povedať to isté. Ty si tak nerozumeli. Nie, že by boli proti sebe, to nie. Len boli iní. Jozefov otec pracoval ako strojník, valciar na cestách. Riadil parný valec či už pri budovaní, alebo pri opravách ciest. Bol to človek hranatý, taký malý žulový uzol. Na povrchu. Vo vnútri bol veľmi tichý, jemný a veľmi nábožný. Nábožne vychovával aj celú rodinu. Jozef mal ešte brata a dve sestry. Mama vlastnila malý obchod. Taký typický dedinský obchod so všetkým. Jediný v obci. Ešte aj dnes, vyše štyridsať rokov po vojne, ľudia v Štiavniku hovoria, že idú nakúpiť do Šrámkov.
Ferov Otec pracoval v Spišskej Novej Vsi ako výhybkár na železničnej stanici. Vysoký, no pomalý. Veď to poznáte. Keď si sadal, tak sa pomaly skladal do stoličky. Na hlave mal čiernu neposlušnú guču vlasov. Do kostola chodil zriedkavo, v nedeľu doobeda obyčajne spával hovoriac, že je po nočnej. Keď vypuklo povstanie, odišiel do Hranovnice, kde sa sústreďovali partizáni. Po niekoľkých týždňoch sa potichu vrátil domov nikomu nič nehovoriac, kde bol a čo tam robil. Ani v dedine nikto o tom nahlas nehovoril. Bolo to také malé, verejné tajomstvo. Aj richtár, keď sa ho neskoršie Nemci pýtali, či sú alebo boli v dedine partizáni, povedal, že on veru o žiadnom nevie. Keď sa vojna skončila, začali za Ferovým otcom chodiť rôzni, cudzí ľudia. Stal sa tiež milicionárom. Keď v obci volili richtára, tak ho aj navrhli za kandidáta. No Štiavničania skoro jednohlasne znovu zvolili starého Martinka. Bol to rozvážny, spravodlivý človek.
Fero došiel, ako sľúbil, presne o druhej. Za krátko už kráčali lúkou smerom k neďalekej hore. Za dedinou bolo len niekoľko políčok ovsa a či zemiakov a potom už len prekrásna lúka, plná kvetov. Tá sa tiahla až k hore. Sem tam vyrastali strapaté vrbiny, medzi ktorými sa pásli kravy. Ich zvonce monotónne vyzváňali do sobotnej odpoludňajšej pohody. Jozef miloval túto lúku. Rád sa zvalil do trávy a sníval. O všeličom. To boli vždy jedny z jeho najkrajších chvíľ. Aj teraz sa zvalil do trávy. So steblom v ústach pozoroval biele oblaky, ktoré na vysokej modrej oblohe vytvárali rôzne obrazce. Sníval o krajinách, ktoré by rád poznal. Teraz, keď sa už vojna skončila, bude môcť cestovať. Chcel by veľa cestovať. Poznať svet. Ale hlavne by chcel do Austrálie. To bude jeho prvá cesta. Vidieť klokanov a rôzne iné zvieratá, ktoré v Štiavniku nežijú. O Austrálii čítal nedávno v knihe Elektropolis. Steblá trávy sa nehlučne pohybovali vo vánku. Bolo prekrásne, slnečné ticho, prerušované len spevom škovránka zapichnutého kdesi vysoko do oblohy. Jozefovi bolo tak dobre. Zem dýchala pohodou a pokojom.
Sny o budúcnosti mu prerušil Fero, ktorý chcel do hory. Fero mal rád horu. Tam sa mohol schovať a Jozefa znezrady prekvapiť. Hra na schovávačku bola jeho obľúbenou hrou. Pohli sa teda smerom k hore, ktorá ich privítala vôňou ihličia. Modrasté tiene sa v nej striedali zo zlatožltými plochami slnkom osvetlenej vegetácie. Hora, ako veľký impresionistický obraz, veštila prekvapenia za každým stromom či húštinou. Zem bola mäkká, porastená machom a posiata ihličím. Človek akoby kráčal po perzskom koberci. Zablúdený motýľ trasľavo poletoval za svetelnými škvrnami. Len čo vstúpili do hory, Fero sa stratil za najbližším stromom. Jozef myšlienkami ešte stále niekde v Austrálii, čakal, kedy spoza niektorého húštia vyskočí klokan. Zrazu mu zrak zastal na predmete, ktorý nepasoval do celkovej kompozície lesa. Niečo cudzie ležalo v borievkach medzi dvoma smrekmi. Podišiel bližšie. Nechcel veriť vlastným očiam.
V borievkach ležala pištoľ. Jozef sa zohol a s chvejúcou sa rukou ju zdvihol.
Bola dosť ťažká, zhrdzavená. Odrazu ho napadla myšlienka. Pre zmenu on prekvapí Fera. S pištoľou v ruke, to bude prekvapenie. Vzápätí sa už aj šuchol do smrečiny a čakal, čo sa bude diať.
Fero, hneď po príchode do hory, sa rozbehol dopredu, že sa schová, vyčká na Jozefa, ktorého prekvapí. Keď tento nechodil, rozhodol sa, že mu pôjde ukradomky naproti. Prikrádal sa od stromu k stromu. Zdalo sa mu že počuje kroky, tak sa pričupil a čakal. V tom, akoby hrom udrel z neba počul za chrbtom:
”Ruky hore!”
Slová akoby sa mu zapichli do mozgu, až ho zabolel.
Ruky automatický vymrštil dohora a zároveň sa pootočil smerom k hlasu.
Asi na tri kroky od neho stál Jozef, mieriac naň pištoľou.
Cítil, že mu srdce bilo kdesi až v hrdle. S očami zapichnutými na hlaveň pištole, zmohol sa len na chrapľavé:
”Jožo, neblázni!”
So zadosťučinením v očiach, Jozef sa rozosmial.
”Konečne som ťa dostal. Naľakal som ťa, čo? A to poriadne.”
Fero, spustiac ruky, stále ešte potichu, precedil cez zuby:
”Bol by si schopný na mňa streliť?”
”Neblázni, veď si mi priateľ”- so smiechom odvetil Jozef.
”Čo si nepovedal, že máš pištoľ?
Ferovi sa farba pomaly vracala do tváre.
”Nemohol som ti povedať, lebo som ju len pred chvíľou našiel.”
Čo s ňou urobíš?
Jozef, pohnúc sa smerom von z lesa, neodpovedal.
”Čo urobíš s pištoľou?”- opakoval Fero.
”Čo s ňou? Nuž nechám si ju. - a po chvíli dodal -”Keď bude treba, tak ju použijem.”
”Proti komu?”
”Čo ja viem? Proti boľševikom. Otec hovorí, že sú to nebezpeční ľudia, schopní všetkého.”
Pomaly vyšli z hory
Pred nimi sa znovu rozprestieral svet plný letného, slnečného dňa. Mlčky kráčali vedľa seba. Myseľ oboch sa vracala k pištoli, ktorú mal Jozef teraz zastrčenú za pásom pod košeľou. Vošli cez záhradu rovno do humna, kde v zadnom rohu Jozef uvoľnil ploský kameň, pod ktorým mal skrýšu. Len oni dvaja o nej vedeli. Do nej vloži
l pištoľu, obalenú do handry, ktorú našiel pod šrotovačkou. Do hrania sa im akosi nebolo a tak Fero zakrátko odišiel domov.x x x
Jozef sedel v obchode. Pred sebou rozložené knihy. Učil sa.
Zaskakoval za mamu, ktorá musela ísť aj s jeho mladšou sestrou niečo vybaviť. Boli asi štyri hodiny poobede. V obchode bolo ticho, žiadni kupujúci. Za päť rokov od vojny sa veľa zmenilo. Obchod znárodnili. Mama bola predavačkou a vedúcou v jednej osobe. Tovaru bolo v obchode čim ďalej tým menej. A kupujúcich tiež. Len
keď priviezli mlieko, chlieb alebo mäso, tak pred obchodom stála celá dedina. Odkedy založili v obci družstvo, bol nedostatok všetkého. V obchode bol len nepotrebný tovar, na ktorý sadal prach.Jozef sa sústredil na dejepis. Zajtra začne profesor skúšať. V kvinte je to už náročný predmet. Zvlášť teraz. V škole sa všetko zmenilo. Aj dejiny. Dostali nový význam, takpovediac proletársky. Vtĺkal si to teraz do hlavy.
Zvonec na dverách zazvonil. Niekto vošiel do obchodu. Jozef nespustil zrak z knihy, ale čakal, až kupujúci k nemu podíde. Keď kroky zastali, zdvihol sa zo stoličky s otázkou:
”Čím vám môžem poslúžiť ?”
Pred ním stál muž stredných rokov a vedľa neho mladík. Nepoznal ich.
Neboli z dediny. V obci poznal každého.
Obaja si ho skúmavo obzerali. Nakoniec ten starší, posunúc klobúk do tyla, precedil medzi zubami.
”Súdruh Jozef Šramko?” Takúto otázku nečakal. Prekvapila ho.
”To som ja.”
Tvárou mladšieho návštevníka prebehol slabý úsmev.
”Čo si želáte?” Zopakoval Jozef, nechápajúc otázku návštevníkov.
”Ty si to teda. Nuž pôjdeš s nami”- pokračoval ten starší.
”Nerozumiem vám, kde by som mal ísť?”
”Rozumieš, nerozumieš, pôjdeš s nami a to v mene republiky”- skočil mu do reči ten mladší s úškľabkom, ako by mu dobre robilo, že má moc vynášať takéto rozhodnutia.
Jozefa obarilo. Nohy mu sťaželi. Chcelo sa mu sadnúť. Pochopil, že je to vážne a ak nie, tak je to nesmierne hlúpy vtip. Chcel protestovať, no zmohol sa len vykoktať:
”Prečo súúdruh – ovia?” - Nebola to ani otázka, skôr bolestný vzdych a po krátkom odmlčaní dodal: ”Veď som nič neurobil.”
”To rozhodneme my”
S týmito slovami prešiel ten starší za pult a založil mu na ruky želiezka.
”Ja predsa nemôžem nechať obchod prázdny” - zaprotestoval nepresvedčivo. Hlava sa mu krútila. Strach mu podlamoval nohy. Toľko počul, že berú ľudí, no nikdy si nepomyslel, žeby raz prišli aj pre neho. Ale prečo? Táto myšlienka ho trápila, keď si sadal do auta. Dvere do obchodu ostali otvorené, nedovolili mu ich ani zamknúť. Mal pocit, ako by ho neviditeľné oči pozorovali, hoci n
ikoho pred obchodom nevidel.Počas jazdy sa trochu upokojil. To je omyl. Všetko sa rýchlo vysvetli.
Auto vošlo cez vysokú kovovú bránu do dvora súkromnej vily. Vila patrila predtým staviteľovi, ktorý v štyridsiatom ôsmom ušiel za hranice. Ľudia v Spišskej Novej Vsi vedeli, že je to sídlo ŠtB, tajnej polície. Starší muž podpísal niečo v knihe, ktorú mu podal uniformovaný muž, sediaci za malým stolíkom v predsieni. Potom ho zaviedol do miestnosti, ktorá nemala okná a bola veľmi malá. V jednom kúte bol slamní
k a v druhom vedro. Odmykajúc želiezka, chlap ukázal na vedro a povedal:”To je miesto hajzla.”
Potom bez slova zabuchol za sebou dvere, ktoré z vnútra nemali kľučku. Jozef stál ako prikovaný. Stál hodnú chvíľu bez pohybu. Nakoniec sa zosypal na slamník a zavzlykal. Slzy sa mu začali kotúľať po lícach. Zachvátil ho kŕčovitý plač. Nebola to ľútosť, no ani strach, bol to len kŕč, ktorý nemohol zastaviť, len plakal a plakal. Keď konečne prestal, pozrel sa na hodinky. Bolo po šiestej. Snažil sa rozmýšľať, prečo
ho mohli zavrieť. Či azda za krížikovú akciu? Ale to predsa bolo dávno, pred rokmi. Vtedy skoro každý chodil s čiernou páskou a malým krížikom vo fazónke kabáta alebo na svetri. To bolo, keď popravili Tisu a dnes sa píše rok 1950. Bol azda v prítomnosti niekoho, kto nadával na režim, alebo si robil vtipy? Nuž bol, ale skoro každý nadáva alebo robí vtipy. Prečo by zavreli len jeho? To musí byť omyl, no nebol si už celkom istý, či sa to ľahko vysvetlí.Ale prečo nikto neprichodí? Hodinky ukazujú deväť dvadsať. Doma majú oň určite strach, prebehlo mu mysľou. Dúfam, že si nemyslia, že by som len tak odišiel. Veď ma poznajú. Prečo však nik nechodí? Mám zabúchať na dvere? Radšej nie.
Zobudil sa s pocitom, že mu niekto svieti do očí. Bola to žiarovka vysoko nad ním. Pomaly sa rozpamätával, čo sa stalo.
Mal hlad. Pozrel na hodinky. Boli dve hodiny. Noc alebo deň? To nevedel povedať. Prehadzoval sa na slamníku. Celé telo ho bolelo. Spánok sa už nevracal. Aj žalúdok ho bolel od hladu. Na obed veľa nejedol. Tešil sa na večeru. Mama vravela, že budú bryndzové strapačky, ktoré miloval a mama ich robí také dobré. Bože, ale mám hlad. Boh, ozaj. On možno pomôže.
Začal sa modliť. Len tak rad radom všetky modlitby čo vedel. Potom už len tak prosil Pána, aby mu pomohol. Nak
oniec zaspal.Zobudil sa na otváranie dverí. Do miestnosti vošiel muž v uniforme. Rozkázal mu vziať vedro a nasledovať ho. Zaviedol ho do záchodu, kde mu kázal umyť vedro. Umyl teda vedro, aj seba studenou vodou, aj sa vymočil. Uniformovaný ho potom zaviedol späť do cely. Po chvíľke sa dvere znova otvorili a ktosi mu dal šálku kávy a kus chleba. Rýchlo všetko zjedol, akoby sa bál, že mu to vezmú. Naťahoval si práve hodinky, keď ho esenbák vyviedol z cely a previedol chodbou na druhý koniec, kde ho zase
strčil do novej miestnosti. Sedel v nej za písacím stolom malý zavalitý človek. Prehrabával sa v papieroch a Jozefa si nevšímal. Jozef stál bez pohybu. Odrazu všetka ťažoba z neho spadla a zdalo sa mu, že dokonca nemá ani strach. Čakal. Po chvíli zavalitý človek zdvihol hlavu od papierov a celkom príjemne sa usmial. Ukázal na stoličku a povedal mu, aby si sadol. Sadajúc si prebehlo mu mysľou, že všetko sa v noci vyjasnilo a teraz mu len povedia, že ich to mrzí a môže ísť domov.”Jozef Šramko.”- ozvalo sa náhle v priestore. Muž sa usmieval.
”Áno prosím”- zašeptal Jozef.
Muž za písacím stolom akoby nenápadne prehodil, stále s úsmevom.
”Tak ty chceš zmeniť režim.”
Táto veta zavalila Jozefa a pritlačila ho k zemi. Mal pocit, že je mravcom, na ktorého práve pado
l balvan. Otvoril ústa, no nevyšiel z nich ani hlások.Úsmev z tváre vypočúvajúceho zmizol a jeho oči sa zabodli do Jozefa.
”Kto ti pri tom pomáha?”
”Ja, ja nechcem nič zmeniť. Čo by som aj mohol, veď mám len pätnásť rokov.” Ani nevedel ako túto vetu vysy
pal.”Keby ste boli starší, tak by ste zmenili čo?”
Vypočúvajúci mu odrazu začal vykať.
”To som predsa nepovedal, tak som to nemyslel”- bránil sa Jozef.
Pozrite, občan, my vieme veľmi dobre všetko. Márne sa pokúšate všetko zatajiť. Vieme veľmi dobre čo si myslíte. My všetko vieme, tak bude lepšie, keď sa priznáte. Urýchlite celú procedúru a priznanie je poľahčujúca okolnosť.”
”Nemám sa k čomu priznať. Nič som s nikým nechystal. Verte mi nič.”
Bol to skôr výkrik ako odpoveď.
Muž prudko vstal a stlačil gombík zvončeka na stole. Vo dverách sa objavila včerajšia dvojica. Po krátkej výmene viet s vypočúvajúcim vzali Jozefa do auta. Odviezli ho späť do Štiavnika. Keď sa blížili k ich domu, všimol si, že pred ich domom postávalo niekoľko dedinčanov a rozprávali
sa s jeho rodičmi. Keď zbadali auto, rýchlo odišli. Pred domom ostali len rodičia. Auto prudko zastalo. Obaja muži Jozefa z neho vytiahli a viedli cez pitvor do humna ku kameňu, ktorý odvalili a zo skrýše vybrali pištoľ.Jozef zmeravel. On na ňu už aj zabudol. No ešte viac sa striasol, keď mu nesmierna bolesť stiahla hruď.
FERO! Toto meno ho fľaslo po tvári.
Nie, to nemôže byť pravda. Je síce pravdou, že odkedy sa Fero stal predsedom ČSM v škole, tak sa mu viac a viac vyhýbal. Už to nebolo to isté ako predtým, ale toto by predsa Fero neurobil. Ale veď o skrýši nikto iný nevedel. Muž držal zhrdzavenú pištoľ pred Jozefovou tvárou, keď k ním dobehli jeho rodičia. Aj tí ostali zarazení.
Esenbák s úškľabkom prehodil:
”Vidíte, váš synáčik chystá prevrat, už sa
aj ozbrojuje.”Od toho momentu celá udalosť mala rýchly spád.
Jozefa obžalovali z účasti na sprisahaní proti republike a zo spolupráce s Bielou légiou. No po niekoľkomesačnom fyzickom bití sa k ničomu nepriznal. Nepomohlo ani presvedčovanie obhajcu, že keď sa prizná, dostane len malý trest. Že má pred sebou celý život, prečo si ho vraj chce pokaziť. Nakoniec prišiel deň procesu.
Bolo to veľké divadlo. Zaslúžilí pracovníci, brigádnici a iní uvedomelí občania dostali naň vstupenky. Obyčajných ľudí na súd nepustili. Ani Jozefových rodičov. Proces viedol samotný Dr. Rašla. Korunným svedkom bol samozrejme Fero. Časť procesu vysielal aj československý rozhlas.
Po celodennom pojednávaní a po polhodinovej porade traja sudcovia sa vrátili do pojednávacej siene. Všetci v miestnosti povstali. Dr. Rašla, akoby bez záujmu, monotónnym hlasom prečítal všetky body obžaloby a nakoniec vyniesol rozsudok.
”V mene republiky... DVATSAŤ ROKOV nápravného zariadenia prvého stupňa!”
Steny miestnosti opakovali monotónny hlas ako tiché rekviem.
Nikto sa ani nepohol. Nikto nechcel veriť tomu čo počul.
Jozef stál pokojne. Bol vyrovnaný.
Divadlo skončilo bez potlesku. Len zapisovateľke súdu stekali po lícach slzy. Ani sa nesnažila ich zakrývať.
Po odpracovaní ôsmych rokov v Jachymovských uránových baniach Jozefa prepustili na slobodu. Žije v Ostrave, kde pracuje v Mototechne. V roku 1968 Dr. Rašla, vtedy šéf katedry na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, uverejnil v Smene článok, v ktorom popisoval ako ho nespravodlivo odsúdili a ako nedôstojne s ním zachádzali počnúc sudcom tak aj po odsúdení dozorcami vo väzení končiac. Jozef mi telefonoval, že si článok podrobne prečítal, že chápe Rašlu ako odsúdeného a či by som nemohol zariadiť stretnutie s ním, že by sa rád opýtal, čo si teraz po odstupe času a po skúsenostiach z väzenia myslí o jeho odsúdení. Povedal mi, že na budúci týždeň príde do Bratislavy. Rašlovej sekretárke som vysvetlil, že pracujem pre Slovenskú televíziu (pracoval som vo funkcii šéfa grafického oddelenia), že som čítal spomenutý článok a rád by som si s pánom Dr. Rašlom na túto tému pohovoril. Asi po pol hodine mi samotný pán Rašla zavolal a ponúkol mi stretnutie na budúci týždeň vo štvrtok o desiatej hodine. Keď sme sa v stanovenom čase ohlásili, pani sekretárka nás už očakávala a uviedla nás do pracovne Dr. Rašlu. Ten nás veľmi milo prijal a ponúkol nás kávou. Predstavil som mu Jozefa, ktorý sa ho opýtal či sa naň pamätá. Samozrejme, že sa nepamätal, nuž mu Jozef vysvetlil kde sa po prvý raz stretli a opýtal sa ho ako je možné, že ho ako maloletého, bez skutočných dôkazov odsúdil na dvadsať rokov. Pánu Rašlovi sa úsmev na tvári odrazu zmrazil a po nepríjemnej pauze vykoktal, že si už nepamätá na ten proces, ale že to boli ťažké časy, sudcovia nemohli nič robiť, lebo rozsudky boli dopredu pripravené a oznámil nám, že nemá viac času sa nám venovať.