Teodor Križka
Kým anjel zloží dlane
Genetika
Otec odmala stúpal za krásou do fatranských
vrchov, mama do širokých zemplínskych rovín. Jemu
zem neohraničená horami po celý život
naháňala úzkosť, a mama by neprežila deň
bez slnka vychádzajúceho a zapadajúceho
za lány širočizných kukuričnísk
. Hory jej kradliz neba nad hlavou.
Tak voľky-nevoľky, telo o telo, dušu o dušu
štyri desiatky rokov zbíjali dovedna
svoj neodvratný kríž.
I stalo sa, že som si rovnako zamiloval hory
i polia, vertikály štátov i horizontály rovín.
A možno preto ma zo vš
etkého najviacfascinuje hĺbka.
Cesta
Nevedno, či sa život začína smrťou
alebo smrť životom,
všetko naokolo ma však na svete nahovára žiť.
Hľa, vesmír!
V každom okamihu urputne zápasí
o naplnenie významu tohto podivného slova.
Jastrab strmhlav vrhajúci sa na vystriehnutú korisť,
i skarabeus
valiaci guľôčku trusu, do ktorej na príhodnom mieste
naloží vajíčka.
Voda vytrvalo hľadajúca
puklinku v skale,
aby sa mohla stať prameňom,
aj prameň trpezlivo vymývajúci koryto potoka,
aj potok nezadržateľne náhliaci
sa za prítokmi,aby sa stal riekou,
aj rieka
unášajúca naše dni do mora.
Všetko bez výberu na zemi kričí žiť!
Iba môj otec leží na bielej plachte
uprostred bielej izby,
čas ako ľadová voda pod ním uplýva.
Krátko pred smrťou sa mu z ochrnutých úst
vydiera
jediné, zle artikulované
prapôvodné oslovenie: Ma...ma...
Neverím, že to nebolo na ceste k životu.
Pocestní
Prihovoríš sa kameňu: - Kameň, rozpovedz mi...
- a kameň rozpovie. O dlhej ceste z hôr
za výdatných dažďov, o neotesanej mladistvej
vášni trvať, o triezvej múdrosti svojich
oblín, ktoré takto istejšie vzdorujú riečnym prúdom.
Bože, čo všetko si ten pamätá!
Oslovíš brezu: Breza, prečo plačeš? – a breza
odvetí. Hlasnejšie zašumí trepotavým drobným
lístím, pohodí korunou a vzlykne voľačo o bolesti
spôsobenej na znamenie lásky.
I tráva pošepne, i vtáča zaspieva, i hviezdy
vyzvonia svoje tajomstvá
hluchonemou rečou.
Len človek nie.
Človek si za svet nespomenie, načo mu pod jazykom
pulzuje, iskrí slovo.
Svedomie
Znesie sa večer
a okná spriezrač
nievajúvo svetle nočných lámp. Impresionistická
fialová tma pojme svet do náručia,
zdvihne ho vysoko nad hlavu
a poposunie k hviezdam.
Sedím a čakám,
ruky na stole.
Mámivé teplo
koluje v žilách.
V ušiach sa topí vosk
a hľa,
oči nevidia, no srdce, srdce
počuje: za chrbtom sa mi rozozvučali flauty.
Strieborný hlas stúpa k povale,
ktosi neviditeľný rozochvieva krištáľový luster,
vzlyká v husličkách.
Tak v požehnaných chvíľach zhudobnieva ticho.
Tak sa mi v hrudi zobúdza motýľ.
Blažený pocit, keď mi na úst
ach rozviniechladivé biele saténové krídla!
Aj kamene potom spievajú.
Ako len dlho som do tmy vyzeral neznámu tvár,
a dnes pred úsvitom som sa dozvedel aj jej
presväté meno!
Malé litánie
Tomu, čo bedlí v našom strede
a oči nahor upiera,
tomu, čo ťažko
pero vediepo živej koži papiera;
tomu, ktorým sme tetovaní,
nech vydávame svedectvá,
tomu, ktorý nás hreje v dlani
ďaleko prv než od detstva;
tomu, ktorý je v zrnku väčší
než vesmír s hviezdnou oblohou,
tomu ktorý sa v hlase vzprieči
ako kosť, ak znie
úboho;tomu desivo neprirovnanému,
ktorému ani zo dna síl
nepridáš čo len hlásku k menu,
tomu, s ktorým som zápasil
o vlastnú česť, sám netušiaci,
že on je hrdosť človeka;
tomu, čo mesiac po mesiaci
ruženec času odrieka
;tomu, ktorý je pánom domu
a rozdáva sa do naha,
jedine tomu, iba tomu
náleží tvoja námaha.
Do seba uviaže tvoj záprah,
sám pritom drží opraty.
Ak by chcel, obráti ho na prach,
no on ho na dar obráti.
Vedia to vtáky, zver a stromy,
aký je krásny na pohľad.
Závidia nám... A čo my? Čo my?
Nevieme ani ďakovať.
Premena
V pšeničnom poli poznám jeden strom.
Nerodí, iba seje zamak chládku.
Ak by som nemohol byť človekom,
tým stromom by som túžil byť a sladkú
nádheru vetra piť, piť med
oblohy, čo sa ľudským slovám prieči.
Ako ten strom by som chcel onemieť
a každým lístkom vnímať plnosť reči,
akej sú plné polia u nás doma, tam,
kde počuť pukot zeme napoludnie.
Sial by som na tvár chládok ženičkám
tak jednoducho, z duše, nezáludne,
ako len nezáludne sejú anjeli
pokoja a milosť do pokorných t
várí.Bez toho, aby o tom vôbec vedeli,
bol by som šťastný, veľmi šťastný vari.
Rehoľa
Vraj málo, málo zarobím
spevom
čo ako lahodným.
Ale čo zarábajú
sýkorky v tŕní,
zvony v chráme
svätého Mikuláša?
Šťastie mať hrdlo
zo zlata,šťastie mať srdce rozspi
evané,aj keď to nevynáša.
Aj keď to zraňuje.
Aj keď to bolí.
Blaženosť životom ísť holý.
Spievať si s vtákmi,
s istotou
prechádzať ohňom
pominuteľných životov,
zaodetý len čistotou.
Ak trpíš,
k srdcu priviň si ma.
Mňa nepoloží
strach a zima.
Nádejou, v ktorú verím,
hrejem sa
ako perím.
Javory
Ešte ste sa mi ani neprisnili,
už som vás nosil do žíl vrastené,
javory, moje rodné kampanily.
Horíte v prudkých ohňoch jesene.
Matka mi o vás dávno nepísala,
ó, súpútnici môjho života.
Ale vždy vo mne vaša dokonalá
nádhera ako lampa blikotá.
Do vašej kôry, drsnej ako neha
robotných žien, som nechal vyrytú
menovku lásky, ktorá dodnes behá
svetom, no bez cti, slávy, súcitu.
Do drsnej kôry, do bieleho dreva
vyryl som pieseň. Zavše, zúfalý,
keď som sám, si tú dávnu pieseň spievam.
Je krajšia ako chorály.
Jedného dňa ma možno omilostí.
Otvorí oči, plačom umyté
a nakloní si Boha na výsosti,
nech mi dá počuť, ako šumíte.
Zmysel?
Po celý život ako list
zbieraš si na svoj pád.
A teraz musíš ísť.
A ideš, ideš rád,
ako smie chodiť rád
ten, ktorý pádom rastie.
Už vieš, už vieš,
čo je to šťastie –
byť, trpieť, vytrvať,
v raste i v páde presný.
Ako list šetriť na svoj pád
v jedinej živej piesni.
Ľútosť
Chápem, som trhan,
ktorý má v hlave prievan,
i že sa rúham,
keď spievam.
No v moci spevnej chvíle
viem, Bože, presne,
že sú ti milé
rúhavé piesne.
Sen a vzdor, vskutku
zakliaty do viet
svätý hnev smútku,
bolestná obeť,
duša aj s telom,
dym, čo ti nesiem.
Veď sám si spevom,
ty sám si pieseň.
Andante
Bledá tvár mesiaca
zapadá za oblaky,
ale sa nestráca.
Na jeseň nemrú vtáky,
len inú oblohu
hľadajú. Doďaleka
znie pieseň o Bohu,
no myslí na človeka.
A človek opúšťa
dom, ženu, deti, telo.
Akoby z lopúšia
pár sýkor vyletelo.
Raz tiež tak vykročím
nehmotnou, pevnou nohou
bezodnom hlbočín
vysoko pod oblohou.
A nik mi v náručí
to čelo k Bohu oblé
slzami nezvlhčí.
A tak to bude dobre.
Odkaz
Nevyhýba sa pästiam, kameňom –
zeme sa dotknem dlaňou, kolenom
a odokryjem miesta na zátylku.
Stačí len udrieť, iba byľku,
a zo mňa ruža vyrastie,
krík pivónií... Našťastie,
môj anjel strážny bedlí v strehu,
zavčasu dôjde k môjmu brehu,
vychýli z dráhy údery,
darmo smrť presne namieri.
Raz to však príde, príde isto:
skloní sa nebo, celkom blízko
ku skrvaveným sluchám, poslúži
ako kus bielej stuhy na ruži.
Môj anjel iba zloží dlane,
nežné, no zamak omeškané.