Teodor Križka

Kým anjel zloží dlane

Genetika

Otec odmala stúpal za krásou do fatranských

vrchov, mama do širokých zemplínskych rovín. Jemu

zem neohraničená horami po celý život

naháňala úzkosť, a mama by neprežila deň

bez slnka vychádzajúceho a zapadajúceho

za lány širočizných kukuričnísk. Hory jej kradli

z neba nad hlavou.

Tak voľky-nevoľky, telo o telo, dušu o dušu

štyri desiatky rokov zbíjali dovedna

svoj neodvratný kríž.

I stalo sa, že som si rovnako zamiloval hory

i polia, vertikály štátov i horizontály rovín.

A možno preto ma zo všetkého najviac

fascinuje hĺbka.

Cesta

Nevedno, či sa život začína smrťou

alebo smrť životom,

všetko naokolo ma však na svete nahovára žiť.

Hľa, vesmír!

V každom okamihu urputne zápasí

o naplnenie významu tohto podivného slova.

Jastrab strmhlav vrhajúci sa na vystriehnutú korisť,

i skarabeus

valiaci guľôčku trusu, do ktorej na príhodnom mieste

naloží vajíčka.

Voda vytrvalo hľadajúca

puklinku v skale,

aby sa mohla stať prameňom,

aj prameň trpezlivo vymývajúci koryto potoka,

aj potok nezadržateľne náhliaci sa za prítokmi,

aby sa stal riekou,

aj rieka

unášajúca naše dni do mora.

Všetko bez výberu na zemi kričí žiť!

Iba môj otec leží na bielej plachte

uprostred bielej izby,

čas ako ľadová voda pod ním uplýva.

Krátko pred smrťou sa mu z ochrnutých úst

vydiera

jediné, zle artikulované

prapôvodné oslovenie: Ma...ma...

Neverím, že to nebolo na ceste k životu.

 

Pocestní

Prihovoríš sa kameňu: - Kameň, rozpovedz mi...

- a kameň rozpovie. O dlhej ceste z hôr

za výdatných dažďov, o neotesanej mladistvej

vášni trvať, o triezvej múdrosti svojich

oblín, ktoré takto istejšie vzdorujú riečnym prúdom.

Bože, čo všetko si ten pamätá!

Oslovíš brezu: Breza, prečo plačeš? – a breza

odvetí. Hlasnejšie zašumí trepotavým drobným

lístím, pohodí korunou a vzlykne voľačo o bolesti

spôsobenej na znamenie lásky.

I tráva pošepne, i vtáča zaspieva, i hviezdy

vyzvonia svoje tajomstvá

hluchonemou rečou.

Len človek nie.

Človek si za svet nespomenie, načo mu pod jazykom

pulzuje, iskrí slovo.

 

Svedomie

Znesie sa večer

a okná spriezračnievajú

vo svetle nočných lámp. Impresionistická

fialová tma pojme svet do náručia,

zdvihne ho vysoko nad hlavu

a poposunie k hviezdam.

Sedím a čakám,

ruky na stole.

Mámivé teplo

koluje v žilách.

V ušiach sa topí vosk

a hľa,

oči nevidia, no srdce, srdce

počuje: za chrbtom sa mi rozozvučali flauty.

Strieborný hlas stúpa k povale,

ktosi neviditeľný rozochvieva krištáľový luster,

vzlyká v husličkách.

Tak v požehnaných chvíľach zhudobnieva ticho.

Tak sa mi v hrudi zobúdza motýľ.

Blažený pocit, keď mi na ústach rozvinie

chladivé biele saténové krídla!

Aj kamene potom spievajú.

Ako len dlho som do tmy vyzeral neznámu tvár,

a dnes pred úsvitom som sa dozvedel aj jej

presväté meno!

 

Malé litánie

Tomu, čo bedlí v našom strede

a oči nahor upiera,

tomu, čo ťažko pero vedie

po živej koži papiera;

tomu, ktorým sme tetovaní,

nech vydávame svedectvá,

tomu, ktorý nás hreje v dlani

ďaleko prv než od detstva;

tomu, ktorý je v zrnku väčší

než vesmír s hviezdnou oblohou,

tomu ktorý sa v hlase vzprieči

ako kosť, ak znie úboho;

tomu desivo neprirovnanému,

ktorému ani zo dna síl

nepridáš čo len hlásku k menu,

tomu, s ktorým som zápasil

o vlastnú česť, sám netušiaci,

že on je hrdosť človeka;

tomu, čo mesiac po mesiaci

ruženec času odrieka;

tomu, ktorý je pánom domu

a rozdáva sa do naha,

jedine tomu, iba tomu

náleží tvoja námaha.

Do seba uviaže tvoj záprah,

sám pritom drží opraty.

Ak by chcel, obráti ho na prach,

no on ho na dar obráti.

Vedia to vtáky, zver a stromy,

aký je krásny na pohľad.

Závidia nám... A čo my? Čo my?

Nevieme ani ďakovať.

 

Premena

V pšeničnom poli poznám jeden strom.

Nerodí, iba seje zamak chládku.

Ak by som nemohol byť človekom,

tým stromom by som túžil byť a sladkú

nádheru vetra piť, piť med

oblohy, čo sa ľudským slovám prieči.

Ako ten strom by som chcel onemieť

a každým lístkom vnímať plnosť reči,

akej sú plné polia u nás doma, tam,

kde počuť pukot zeme napoludnie.

Sial by som na tvár chládok ženičkám

tak jednoducho, z duše, nezáludne,

ako len nezáludne sejú anjeli

pokoja a milosť do pokorných tvárí.

Bez toho, aby o tom vôbec vedeli,

bol by som šťastný, veľmi šťastný vari.

 

Rehoľa

Vraj málo, málo zarobím

spevom

čo ako lahodným.

Ale čo zarábajú

sýkorky v tŕní,

zvony v chráme

svätého Mikuláša?

Šťastie mať hrdlo zo zlata,

šťastie mať srdce rozspievané,

aj keď to nevynáša.

Aj keď to zraňuje.

Aj keď to bolí.

Blaženosť životom ísť holý.

Spievať si s vtákmi,

s istotou

prechádzať ohňom

pominuteľných životov,

zaodetý len čistotou.

Ak trpíš,

k srdcu priviň si ma.

Mňa nepoloží

strach a zima.

Nádejou, v ktorú verím,

hrejem sa

ako perím.

 

Javory

Ešte ste sa mi ani neprisnili,

už som vás nosil do žíl vrastené,

javory, moje rodné kampanily.

Horíte v prudkých ohňoch jesene.

Matka mi o vás dávno nepísala,

ó, súpútnici môjho života.

Ale vždy vo mne vaša dokonalá

nádhera ako lampa blikotá.

Do vašej kôry, drsnej ako neha

robotných žien, som nechal vyrytú

menovku lásky, ktorá dodnes behá

svetom, no bez cti, slávy, súcitu.

Do drsnej kôry, do bieleho dreva

vyryl som pieseň. Zavše, zúfalý,

keď som sám, si tú dávnu pieseň spievam.

Je krajšia ako chorály.

Jedného dňa ma možno omilostí.

Otvorí oči, plačom umyté

a nakloní si Boha na výsosti,

nech mi dá počuť, ako šumíte.

 

Zmysel?

Po celý život ako list

zbieraš si na svoj pád.

teraz musíš ísť.

A ideš, ideš rád,

ako smie chodiť rád

ten, ktorý pádom rastie.

Už vieš, už vieš,

čo je to šťastie –

byť, trpieť, vytrvať,

v raste i v páde presný.

Ako list šetriť na svoj pád

v jedinej živej piesni.

 

Ľútosť

Chápem, som trhan,

ktorý má v hlave prievan,

i že sa rúham,

keď spievam.

No v moci spevnej chvíle

viem, Bože, presne,

že sú ti milé

rúhavé piesne.

Sen a vzdor, vskutku

zakliaty do viet

svätý hnev smútku,

bolestná obeť,

duša aj s telom,

dym, čo ti nesiem.

Veď sám si spevom,

ty sám si pieseň.

 

Andante

Bledá tvár mesiaca

zapadá za oblaky,

ale sa nestráca.

Na jeseň nemrú vtáky,

len inú oblohu

hľadajú. Doďaleka

znie pieseň o Bohu,

no myslí na človeka.

A človek opúšťa

dom, ženu, deti, telo.

Akoby z lopúšia

pár sýkor vyletelo.

Raz tiež tak vykročím

nehmotnou, pevnou nohou

bezodnom hlbočín

vysoko pod oblohou.

A nik mi v náručí

to čelo k Bohu oblé

slzami nezvlhčí.

A tak to bude dobre.

 

Odkaz

Nevyhýba sa pästiam, kameňom –

zeme sa dotknem dlaňou, kolenom

a odokryjem miesta na zátylku.

Stačí len udrieť, iba byľku,

a zo mňa ruža vyrastie,

krík pivónií... Našťastie,

môj anjel strážny bedlí v strehu,

zavčasu dôjde k môjmu brehu,

vychýli z dráhy údery,

darmo smrť presne namieri.

Raz to však príde, príde isto:

skloní sa nebo, celkom blízko

ku skrvaveným sluchám, poslúži

ako kus bielej stuhy na ruži.

Môj anjel iba zloží dlane,

nežné, no zamak omeškané.