zem neohraničená horami po celý život

naháňala úzkosť, a mama by neprežila deň

Tak voľky-nevoľky, telo o telo, dušu o dušu

svoj neodvratný kríž.

I stalo sa, že som si rovnako zamiloval hory

fascinuje hĺbka.

Nevedno, či sa život začína smrťou

alebo smrť životom,

Hľa, vesmír!

V každom okamihu urputne zápasí

valiaci guľôčku trusu, do ktorej na príhodnom mieste

naloží vajíčka.

Voda vytrvalo hľadajúca

aby sa mohla stať prameňom,

aj prameň trpezlivo vymývajúci koryto potoka,

Všetko bez výberu na zemi kričí žiť!

Iba môj otec leží na bielej plachte

čas ako ľadová voda pod ním uplýva.

Neverím, že to nebolo na ceste k životu.

Prihovoríš sa kameňu: - Kameň, rozpovedz mi...

- a kameň rozpovie. O dlhej ceste z hôr

za výdatných dažďov, o neotesanej mladistvej

oblín, ktoré takto istejšie vzdorujú riečnym prúdom.

Bože, čo všetko si ten pamätá!

Oslovíš brezu: Breza, prečo plačeš? – a breza

I tráva pošepne, i vtáča zaspieva, i hviezdy

hluchonemou rečou.

Len človek nie.

Človek si za svet nespomenie, načo mu pod jazykom

Znesie sa večer

vo svetle nočných lámp. Impresionistická

fialová tma pojme svet do náručia,

Sedím a čakám,

koluje v žilách.

oči nevidia, no srdce, srdce

počuje: za chrbtom sa mi rozozvučali flauty.

ktosi neviditeľný rozochvieva krištáľový luster,

vzlyká v husličkách.

Tak v požehnaných chvíľach zhudobnieva ticho.

Tak sa mi v hrudi zobúdza motýľ.

Tomu, čo bedlí v našom strede

a oči nahor upiera,

po živej koži papiera;

ďaleko prv než od detstva;

tomu, ktorý je v zrnku väčší

než vesmír s hviezdnou oblohou,

tomu ktorý sa v hlase vzprieči

nepridáš čo len hlásku k menu,

o vlastnú česť, sám netušiaci,

že on je hrdosť človeka;

tomu, čo mesiac po mesiaci

náleží tvoja námaha.

Do seba uviaže tvoj záprah,

sám pritom drží opraty.

aký je krásny na pohľad.

Závidia nám... A čo my? Čo my?

Nevieme ani ďakovať.

V pšeničnom poli poznám jeden strom.

Ak by som nemohol byť človekom,

tým stromom by som túžil byť a sladkú

nádheru vetra piť, piť med

oblohy, čo sa ľudským slovám prieči.

a každým lístkom vnímať plnosť reči,

kde počuť pukot zeme napoludnie.

Sial by som na tvár chládok ženičkám

bol by som šťastný, veľmi šťastný vari.

čo ako lahodným.

Ale čo zarábajú

sýkorky v tŕní,

aj keď to nevynáša.

Aj keď to zraňuje.

Aj keď to bolí.

Blaženosť životom ísť holý.

Spievať si s vtákmi,

prechádzať ohňom

pominuteľných životov,

zaodetý len čistotou.

k srdcu priviň si ma.

Mňa nepoloží

už som vás nosil do žíl vrastené,

Horíte v prudkých ohňoch jesene.

robotných žien, som nechal vyrytú

vyryl som pieseň. Zavše, zúfalý,

keď som sám, si tú dávnu pieseň spievam.

Jedného dňa ma možno omilostí.

Otvorí oči, plačom umyté

nech mi dá počuť, ako šumíte.

Po celý život ako list

ako smie chodiť rád

Už vieš, už vieš,

čo je to šťastie –

byť, trpieť, vytrvať,

Ako list šetriť na svoj pád

v jedinej živej piesni.

i že sa rúham,

viem, Bože, presne,

že sú ti milé

bolestná obeť,

dym, čo ti nesiem.

Veď sám si spevom,

Na jeseň nemrú vtáky,

hľadajú. Doďaleka

znie pieseň o Bohu,

no myslí na človeka.

A človek opúšťa

dom, ženu, deti, telo.

Raz tiež tak vykročím

bezodnom hlbočín

A nik mi v náručí

to čelo k Bohu oblé

slzami nezvlhčí.

Nevyhýba sa pästiam, kameňom –

zeme sa dotknem dlaňou, kolenom

Stačí len udrieť, iba byľku,

krík pivónií... Našťastie,

môj anjel strážny bedlí v strehu,

zavčasu dôjde k môjmu brehu,

darmo smrť presne namieri.

ako kus bielej stuhy na ruži.

Môj anjel iba zloží dlane,

nežné, no zamak omeškané.