Prečítal som si so živým záujmom Vašu stať ”Povstanie a Slovensko”, ktorú uvádzate slovami: ”Prichodí mi, akoby pokračovala naša vzájomná polemika na stránkach LT z roku 1997 na tému Dejiny Slovenska a Slovákov, hoci sa nikdy nie našou vinou neuzavrela.”

Žiaľ, už práve táto Vaša veta potrebuje vážne a kľúčovo dôležité upresnenie. Lebo o vzájomnej polemike na stranách určitej periodickej publikácie možno hovoriť iba vtedy, ak redakcia toho časopisu – ako je to nepísaným zákonom publicistickej korektnosti, ba v niektorých štátoch aj vyslovene zaručeným právom autora, ktorému bola adresovaná uverejnená polemika – poskytne podobný priestor aj tomu druhému autorovi. V našom prípade objektívne fakty sa predstavujú takto:

Vy ste uverejnili v LT 2/1997 zo dňa 9. januára 1997 mne adresovaný otvorený list pod titulom ”Zamyslenie sa nad dejinami”. Ja som v onom čase bol viazaný pracovnými záväzkami na mojej katedre Univerzity v Padove a iba občas som mohol odskočiť na Slovensko. Preto sa mi ten Váš článok dostal do rúk až v apríli 1997. Hneď som pripravil odpoveď, ktorý som uviedol týmito slovami: ”...vyslovujem Vám zaň úprimnú vďaku. Myslím si totiž, že každý autor pri zverejňovaní svojho diela má v úmysle vyvolať aspoň u niektorých čitateľov chvíľku zamyslenia, úvahy o tom, čo čítali a je im vždy vďačný, ak ho oboznámia s výsledkami takýchto úvah. A Váš list, jeden z najobsažnejších a najvyrovnanejších obsahom i formou, aké moje Dejiny vyvolali, poskytol mi presvedčený dôkaz o tom, že kniha plní aj túto svoju funkciu. Preto cítim povinnosť odpovedať podobným spôsobom na Vaše pripomienky a úvahy, aby som Vám pomohol presnejšie zachytiť moje azda nie vždy celkom jasne vyslovené zistenia a hodnotenia faktov, ktoré vo Vás vyvolali pochybnosti alebo predpokladanie úmyslov, aké mi boli úplne cudzie pri písaní tej knihy.”

Potom som dôkladne rozoberal bod za bodom Vaše vývody a usiloval som sa presnou dokumentáciou poukázať na objektívne fakty.

List som odoslal do redakcie Literárneho týždenníka, ako je to zaužívané v podobných prípadoch. Prešli však celé štyri mesiace a redakcia nielenže neuverejnila moju odpoveď, ale mi nedala vôbec nijakú odpoveď na môj sprievodný list. Oznámil som to aj Vám súkromným listom zo dňa 2. 8. 1997. Neviem, či to bolo na Váš zákrok v tej veci, ale redakcia LT mi poslala späť môj rukopis s odôvodnením, že text je príliš rozsiahly, že by ho mohli uverejniť iba ak ho náležíte skrátim. Môj text bol približne takého rozsahu, aký mal Váš otvorený list, nakoľko každá z Vami kritizovaných statí mojej knihy vyžadovala náležito dokumentované upresnenie. Preto som považoval stanovisko redakcie za nespravodlivé, lebo prastará právnická zásada ”audiatur et altera pars” – treba vypočuť aj druhú stránku – bola ním aspoň čiastočne pošliapaná. Napriek tomu som skrátil svoj text asi na polovicu pôvodného rozsahu a odoslal som ho redakcii LT. Prešli ďalšie mesiace i roky, ale moja odpoveď na Vašu kritiku – aspoň nakoľko mám o tom vedomie – nebola nikdy uverejnená.

Preto v našom prípade nijako nemožno hovoriť o pokračovaní ”vzájomnej polemiky”, ale jedine o tom, že LT uverejnil v roku 1997 Váš otvorený list proti mojej knihe a teraz v dnešnom svojom vydaní opäť uverejnil iba Váš ďalší otvorený list v polemike s mojou najnovšou publikáciou, ale bez toho, žeby mi poskytol priestor na náležitú odpoveď. Polemika je vo svojej podstate dialóg. Aby sa naša výmena náhľadov stala opravdivou vážnou polemikou, tak LT musí najprv uverejniť moju odpoveď na Váš otvorený list zo dňa 9. januára 1997. Iba potom môžem pokračovať v dialógu odpoveďou na Vašu dnešnú stať ”Povstanie a Slovensko”. Čestná hra totiž predpokladá, aby každý hráč mal k dispozícii rovnaký počet ťahov. Iný postup je v kultúrnych krajinách jednoducho nemysliteľný. Kultúrnu polemiku, tobôž ešte historicko-vedeckej povahy, možno viesť iba tam, kde sa rešpektuje slobodný prejav mienky každého autora a kde si nikto nemôže dovoliť cenzurovať kohokoľvek podľa svojho vkusu alebo ideologického zaťaženia. Nuž ale – ako to náš prípad dokazuje – na Slovensku je to ešte stále tak.