Spomienka na Šaňa Macha

V minulom roku priniesla Kultúra viacero spomienok na významného slovenského politika Alexandra Macha. Na články reagoval i jeho spoluväzeň, 80-ročný Edo Vondráček, ktorý neskôr emigroval do Kanady a v súčasnosti žije v Českej republike.

K napísaniu tohto článku som bol vlastne vyprovokovaný. Počas môjho nedávneho liečebného pobytu v Luhačoviciach som stretol jedného Slováka a dal som sa s ním do rozhovoru v jeho rodnom jazyku, aby som si zopakoval to, čo som sa zo slovenčiny naučil počas dlhoročného komunistického rekreačného pobytu v Leopoldove.

Kde žijete na Slovensku? – spýtal sa ma.

Začudoval sa, keď som mu povedal, že nie som Slovák, žijem v jednej dedine asi 30 km od Prahy a že na Slovensko mám povolený vstup kedykoľvek od samotného bývalého ministra vnútra Šaňa Macha. Neveriaco sa na mňa pozrel a pokrútil hlavou. Mne sa v rozhovore nechcelo ďalej pokračovať a tak sme sa rozišli.

Po návrate na izbu som si spomenul, že som kedysi môjmu slovenskému priateľovi, ktorý žije v Bramptone v Kanade a s ktorým si na Vianoce vždy vymieňame pozdravy, sľúbil, že napíšem moje spomienky na Alexandra Macha.

Po tom, ako som bol odsúdený na 25 rokov väzenia, ma v auguste 1957 eskortovali do leopoldovskej väznice, kde si v tom čase odpykávali dlhoročné tresty skoro všetci prominentní odporcovia komunistickej vlády. Najprv som driapal perie, potom som robil ”konopu”, to znamená povrazy na viazanie obilných snopov a vykôstkovával slivky pre konzerváreň v Piešťanoch. Niekedy v decembri ma preložili do veľkej haly EZB (Elektromontážne závody Bratislava), kde sa vyrábali elektrické rozvádzače. Bol som nováčikom, a preto ma zaradili k zámočníkom na pomerne ťažkú prácu.

Veliteľstvo nás, muklov, veľmi často sťahovalo do iných ciel a premiešavali nás, aby sme neboli dlho spolu.

Niekedy v marci alebo apríli 1958 nastalo opäť sťahovanie, miešanie muklov a odchod s ešusom na cely. Prišiel som na celu, položil som svoj ešus na posteľ a vedľa mňa to isté urobil muž menšej postavy a elegantného vzhľadu vo väzenskej uniforme. Vo väznici sme si všetci odsúdenci tykali. Výnimkou bol snáď len Gustáv Husák, ktorý mal podľa mňa strašne ťažkú basu, pretože s ním takmer nikto nehovoril, iba ten, čo musel.

Ako je to v normálnom živote medzi slušnými ľuďmi zvykom, predstavili sme sa jeden druhému a príliš sme spolu nehovorili. Na druhý deň som bol veľmi prekvapený, keď môjho suseda Šaňa Macha dali do mojej skupiny. Samozrejme, vedel som, o koho ide, a pretože v zámočníctve sa nevyznal, všetci sme sa mu snažili pomôcť a dávali sme mu také práce, ktoré zvládol. Najmä šéf našej skupiny Vejvoda nad ním držal ochrannú ruku. No a po návrate z práce alebo po večeri sme na cele so Šaňom diskutovali o všetkom možnom. Pochopiteľne spomenul som mu aj jeho známy výrok ”Čechov do vreca a vrece do Dunaja”. Pousmial sa a povedal: Edo, veď to bola politika.

Zostali sme kamaráti, i keď sme spolu potom diskutovali aj o chúlostivejších veciach, ako bolo to vrece. Neviem prečo, ale raz som sa na Šaňa obrátil so žiadosťou: - Šaňo, ešte nikdy som nebol v Tatrách. Až budete mať znova Slovenský štát, pustíš ma na Slovensko? Odpovedal: - Edo, ty môžeš prísť na Slovensko, kedy chceš.

Čítal som článok o Šaňovi Machovi od Svätoslava Mathého v Slovenských národných novinách a musím potvrdiť, že Alexander Mach bol charakterný človek, nech bol, aký bol.

V roku 1958 vyvolalo veliteľstvo v Leopoldove medzi muklami kampaň na uzatváranie socialistických záväzkov. K náčelníkovi na veliteľstve volali podľa skupín všetkých tých, ktorí sa nechceli pripojiť. Bol som tam so Šaňom. Náčelník hovorí: – Tak čo, Mach, podpíšete alebo nie? – Pán náčelník, vy odo mňa žiadate, aby som podpísal socialistický záväzok, a viete veľmi dobre, že nie som socialista, - odpovedal Mach. Z našej skupiny nepodpísal záväzok nikto.

A ešte jedno plus k charakteru Šaňa Macha. Veliteľstvo Leopoldova na popud ministerstva vnútra požiadalo všetkých bývalých prominentov a politicky činných muklov, aby napísali svoje spomienky za prísľub beztrestnosti. Pokiaľ viem, napísanie spomienok odmietli Šaňo Mach, generál Karel Kurtlwaser a Jano Lichner, bývalý člen česko-slovenskej vlády v Londýne.

Keď ma 8. februára 1957 priviezli zo súdu späť na Ruzyň a ja som na tretí deň pri holení hovoril bachárovi, ktorý ma holil, či vie, koľko som dostal, povedal: - Viem, dvadsaťpäť, ale to si tu ešte nikto neodsedel.

Alexander Mach bez niekoľkých mesiacov však áno.

Mám medzi Slovákmi veľa dobrých kamarátov a niekoľkokrát som sa ich pýtal, či Šaňo napísal nejaké spomienky. Niektorí povedali, že áno, iní zas, že nie. V každom prípade by som si ich rád prečítal.

Šaňo Mach bol podľa mňa charakterným človekom, ktorý bol ochotný za svoje ideály kedykoľvek zomrieť.

Edo Vondráček

preložila PhDr Elena Šebová