V jeseni roku 2000 sa konali v Košiciach oslavy stého výročia narodenia maďarského básnika, publicistu a horlivého propagátora maďarskej iredenty Šándora Máraiho, na ktorých nechýbal ani prezident SR Rudolf Schuster. Nemáme nič proti tomu, aby si každý národ uctieval svojich spisovateľov, avšak prečo oficiálny predstaviteľ iného štátu ”ponížene a skoro ruky bozkávajúc” hovorí velebiace slová na jeho počesť, keď tzv. jubilant o slovenskom národe, o Slovákoch nenapísal ani jedno ”ľudské” slovo alebo vetu?

Prečo sa práve po ňom pomenovala nadácia na Slovensku, to určite a veľmi dobre vedia členovia jej kuratória. Fakt, že S. Márai patril medzi ”vlajkonosičov” horthyovskej iredenty netreba osobitne dokazovať. Stačí si prečítať Máraiho reportáž z ”oslobodených” Košíc v novinách Kassai Ujság z novembra 1938. Stačí zacitovať len zopár viet z tohto článku, ktoré svedčia o priznaní sa k najírečitejšej iredente. Márai uvádza: ”Tieto riadky píšem z môjho rodného mesta, za ktorého návrat som sa zasadzoval celou silou mojej vôle a viery a prial som si to tak silne ako nič iného v mojom živote...”, ...” toto mesto je hlboko verné a hrdé a skutočne maďarské ako celých uplynulých šesť storočí. Udržanie jeho maďarského charakteru minulých 20 rokov si vyžadovalo väčšie obete než v uplynulých storočiach...”,...”najkrajšie a najmaďarskejšie mesto otvára bránu do prastarej vlasti”. ”Napísal som o ňom romány, citoval som ho v stovkách maďarských a zahraničných novín, opisoval som jeho krásu a maďarskosť...”.”V uliciach desaťtisíce ľudí neúnavne a spoločné volajú: Horthy, Horthy!”.

Ako z tohto citátu vyplýva, Márai svoju bezvýhradnú oddanosť k maďarskej iredente podopiera naviac aj nepravdivými údajmi. Keď ako Košičan písal o maďarskom charaktere mesta, určite musel poznať autobiografiu maďarskej herečky ”Déryné naplója” /Denník Déryovej/, ktorá dokumentuje pravý opak. S ťažkým srdcom priznávala, že len malá časť košickej inteligencie v 20.rokoch 19.storočia vedela hovoriť po maďarsky, aj to slabo. Uvádza, že v meste a na trhu sa nevedela po maďarsky dohovoriť. Aj policajný kapitán mesta nevedel po maďarsky, úradoval a súdil po slovensky. Na nemaďarskosť Košíc sa sťažoval aj S. Petöfi. Keď v 40.rokoch l9.storočia cestoval cez Košice, uvádzal vo svojej cestopisnej knižke /Útirajzok/, že v Košiciach takmer nepočul maďarského slova, čo vyjadril aj v básni: ”ó, jazykom ste mi chladné, ako cudziny hole”, ktorú uverejnil roku 1848 v bratislavských novinách Pressburger Zeitung.

Podľa Fényesovej knihy národnostné rozdelenie Košíc v roku 1850 bolo nasledujúce: Z celkového počtu 13 034 obyvateľov mesta Slovákov bolo 4 738 /36,35%/, Maďarov 2 904 /22,28%/, Nemcov 2 592 /19,88%/. Počet iného obyvateľstva tvorilo 2 800 občanov. Hoci po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867 začala sa bezohľadná a násilná maďarizácia, ešte roku 1880 Slováci mali v meste miernu prevahu. Zlom nastal až koncom storočia v dôsledku presunutia centrálnych úradov do Košíc, sústreďovania maďarských škôl a v dôsledku drastických administratívnych zásahov v prospech Maďarov.

V roku 1939 po okupácii Košíc horthyovským Maďarskom medzi prvými opatreniami nových riaditeľov v košických školách bolo ničenie a pálenie slovenských kníh v školských knižniciach. Na slovenskom gymnáziu sa postupovalo ”ľudskejšie”. Riaditeľ János Hutlasz poveril slovenčinára J. Oláha ”očistiť” knižnicu od nežiadúcich slovenských autorov, akými boli S. H. Vajanský, M. Rázus, M. Kukučín, P. O. Hviezdoslav, J. Botto a iní a to takým spôsobom, že kurič si tieto knihy nosil do tried a zakuroval s nimi do pece.

Je zaujímavé, že v novembri 1939 Márai neprotestoval proti ničeniu a páleniu literatúry slovenských klasikov, ale zato v denníku Pesti Hirlap vzdal hold vďaky fašistickému talianskemu štátu na čele s B. Mussolinim za presadenie mníchovského diktátu: ”Egy ünnep viszhangja” / ohlas jedného sviatku/, pritom ako ľudomil zabudol spomenúť ”láskyplné bombardovanie Spišskej Novej Vsi”. Útok maďarských honvédov na Sobrance a iné východoslovenské obce v marci 1939 považoval podľa pokynov regenta Miklósa Horthyho iba za rozcvičku na dohodnutý útok proti Juhoslávii.

S. Márai sa nestaval proti, práve naopak, súhlasil s Horthyho paktovaním s A. Hitlerom a s pripútaním Maďarska na Nemecko, ktorý dal ”Führerovi”na vedomie, že v Maďarsku sa už rieši židovská otázka, a to napriek tomu, že často do Budapešti prichádzajúci János Esterházy mohol od roku 1940 odradiť regenta od zavedenia ”numerus clausus”, ktoré bolo zamerané proti židom na univerzitách a vysokých školách. Za Horthyho vladárenia sa vytvorili v Maďarsku getá pre židovské obyvateľstvo a ako sa v anglickom TV seriáli ”Hitlerovi muži” uvádza, v nacistických koncentrákoch a v plynových komorách zahynulo cca 700 000 maďarských židov. Len v priebehu dvoch mesiacov z Maďarska transpontovali do Oswienčimu 450 000 židov aj z miest: Dunajská Streda, Nové Zámky, Komárno, Šamorín, Štúrovo, Levice ,Lučenec, Rimavská Sobota, Rožňava, Košice , Kráľovský Chlmec a Sobrance a z celej vtedajšej Podkarpatskej Rusi. V súčasnosti je však v Maďarsku situácia taká, že Máraim milovaný a oslavovaný regent pravdepodobne skoro dostane svoju ulicu v niektorej budapeštianskej štvrti s odôvodnením, že bol aspoň takým dobrým Maďarom ako Béla Bartók a navyše po vojne nebol odsúdený ako vojnový zločinec. S tým však súvisí do určitej miery aj osud Horthyho vnuka a nevesty, ktorá sa vydala za Američana počas nedobrovoľného exilu regentovej rodiny v Portugalsku.

O nás Slovákoch Márai nenapísal ani pol slušného slova. Preto sa na Slovensku nikto neponáhľal prekladať jeho literárne dielo do slovenčiny. Iredentistické zameranie jeho tvorby a kriesenie maďarskej iredenty nie je hodné toho, aby bol prejavom našej úcty. Ľudí, ktorí na základe skreslených a jednostranných poznatkov šíria slovom alebo písmom historické nepravdy, si nemôžeme vážiť, a preto niet ani dôvodu, aby sme ich oslavovali.