Začiatok 60. rokov devätnásteho storočia v dlhodobých úsiliach o zabezpečenie svojbytnosti Slovákov mal veľký význam a znamenal zavŕšenie slovenského národného obrodenia. Keď na jar r. 1861 začali vychádzať Pešťbudínske vedomosti, udali smer slovenskému politickému životu. Naši dejatelia, ktorí sa okolo nich zoskupili, pochopili aktuálne úlohy doby a uvedomili si, že je potrebné zorganizovať celonárodné zhromaždenie, ktoré by schválilo politický program Slovákov a vyhlásilo ho za celonárodný manifest. Na stránkach novín sa za to rozvinula kampaň.

Turčianskosvätomartinské mestské zastupiteľstvo, na čele s Jánom Jesenským-Gašparé, Ondrejom Košom a Andrejom Švehlom sa rozhodlo zvolať zhromaždenie do svojho mesta. Dňa 17. 5. 1861 priniesli Pešťbudínske vedomosti jeho termín a zároveň uverejnili hlavné body národného programu (vypracoval ho Štefan Marko Daxner), ktoré boli takto predložené na verejnú diskusiu. Mikuláš Štefan Ferienčík na ich stránkach slovami: ”Bože! daj, aby tá toľkokrát sľubovaná rovnoprávnosť už raz uskutočnená bola, aby sa nemuseli ako dosiaľ na odhodkoch padajúcich zo stola boháča uspokojiť, ale sa raz už z opravdivej slobody potešiť smeli”, výstižne vyjadril hlavnú ideu, kvôli ktorej sa Slováci v Turčianskom Svätom Martine mali vlastne zísť. Už 5. júna sa mestečko začalo zapĺňať návštevníkmi a nasledujúci deň bolo už plné-plnučičké. Podľa slov Jozefa Škultétyho: ”Zástupy v Martine zhromaždené dôstojne reprezentovali národ. Kto mal citu pre ťažké položenie Slovákov, kto chápal význam časov a nechcel fatalisticky spustiť ruky do lona – každý dostavil sa do Martina”.

Dňa 6. júna 1861 po slávnostných bohoslužbách v kostoloch oboch vierovyznaní zišlo sa okolo 200 osobností národného života a okolo tritisíc prítomných pod starými, košatými lipami pred evanjelickým kostolom, aby sa tu, slovami Ctibora Zocha ”vedno poradili, ako zastať práva svojho rodu, jak mu sladkú zachrániť slobodu”. Ján Francisci, ktorý zhromaždeniu predsedal, s potešením konštatoval: ”Vidím, že sa v zhromaždení tomto národ môj slovenský od pádu ríše Veľkomoravskej po prvý raz v celosti svojej zhromaždil”. Memorandové zhromaždenie, ktoré demokraticky, parlamentne prerokovalo celý okruh problémov, trvalo dva dni. Rokovania sa konali jednak v pléne na voľnom priestranstve, jednak v užšom výbore. Hlavným rečníkom bol Štefan Marko Daxner, ktorý vysvetľoval obsah a význam slovenských žiadostí. Prítomní prijali dokument známy ako Memorandum slovenského národa. V Daxnerovom texte sa zohľadnili aj pripomienky diskutujúcich. Na zhromaždení zvolili tiež Stály národný výbor, ktorý mal zabezpečiť uvedenie memorandových požiadaviek do života.

Memorandum vychádzalo zo žiadostí slovenského národa z r. 1848. Na rozdiel od nich však nežiadalo samostatný slovenský snem, ale len zastúpenie Slovákov v sneme uhorskom a nezdôrazňovalo ani sociálne potreby nášho ľudu. Sústreďovalo sa na politické a jazykové požiadavky. Štefan Marko Daxner si plne uvedomoval základný a zakladateľský význam slovenčiny pre formovanie moderného slovenského národa. Na Memorandovom zhromaždení povedal dodnes aktuálne slová preniknuté hlbokou láskou k rodnej reči a domovine: ”Hoj, len tá reč je milá, čo učila matka, spieva neskazený ľud náš, a my to dobre cítime, že život náš nie je nám milší, nie drahocennejší, ako reč naša! Kto reč našu vytíska, potlačuje, nenávidí, ten vytíska, potlačuje, nenávidí nás samých; jej krivda je krivda naša, jej právo, právo naše, jej česť, chvála naša, jej rozšírenosť sila naša, jej podstata, to sme sami!”

Naši vlastenci v Memorande národa slovenského žiadali zákonom uznať osobitosť slovenského národa a istú mieru samosprávy v rámci slovenských žúp pod menom Hornouhorské slovenské okolie. Nešlo im o oddelenie sa od Uhorska, požadovali ale, aby sa na tomto území používala slovenčina ako úradný a vyučovací jazyk. Chceli, aby boli zrušené tie zákony, ktoré sa s rovnoprávnosťou národov nezhodovali a oficiálne vydávanie zákonov v slovenskej reči. Slováci požadovali tiež možnosť slobodne zakladať slovenské školy, ustanovizne, organizácie a spolky. Ďalšou požiadavkou bolo primerané slovenské zastúpenie v hornej snemovni uhorského snemu. Pri otázke občianskych práv a slobôd sa v dokumente zdôrazňovala solidarita Slovákov s Chorvátmi, Rumunmi, Rusínmi a Srbmi. Našich predkov spájal s nimi spoločný cieľ – riešenie národnostnej otázky v Uhorsku v zmysle rovnoprávnosti. Solidarita s ostatnými nemaďarskými národmi krajiny bola vyjadrená heslom: ”Jedna slobodná, konštitucionálna vlasť a v nej sloboda, rovnosť i bratstvo národov!” Ako napísal Svetozár Hurban Vajanský: ”Pod martinskými lipami slovenský národ napísal svoju listinu života, že žije a žiť chce a bude žiť na veky”.

Ako najproblematickejšie sa ukázali požiadavky utvorenia samostatného územia – Hornouhorského slovenského okolia (zástupcovia šľachty i Palárikovej skupiny videli v nej možnosť delenia Uhorska) a otázka, komu vlastne Memorandum odovzdať – uhorskému snemu, alebo cisárovi.

Osudy Memoranda

Slováci sa preto rozhodli, že svoje oprávnené požiadavky predložia cisárovi. Zvesť, že delegáciu povedie Štefan Moyses, prijali roduverní s veľkou radosťou. Naši dejatelia sa zišli začiatkom decembra 1861 vo Viedni. Po niekoľkých poradách, na ktorých čiastočne upravili martinské Memorandum, si spomedzi seba vybrali členov delegácie. Spolu so Štefanom Moysesom to boli Tomáš Červeň, Ján Francisci, Jozef Miloslav Hurban, Karol Kuzmány, Ján Ország a Viliam Pauliny-Tóth, ktorí odovzdali 12. 12. 1861 Františkovi Jozefovi I. Viedenské memorandum slovenské, obsahujúce Prestolný prosbopis a Návrh privilégia na zriadenie a organizáciu slovenského Okolia. Dokumenty vychádzali z Memoranda prijatého na martinskom národnom zhromaždení, viac však konkretizovali otázku slovenského Okolia.

Keď vrchnosť odkladala vyriešenie slovenských žiadostí, Štefan Moyses urgoval ich vybavenie na najvyšších miestach. Aktívnym postojom v bojoch za národné práva si získal značnú popularitu, čo dosvedčujú desiatky zachovaných ďakovných listov zo všetkých kútov Slovenska. ”Boli najlepšou odpoveďou neprajníkom Slovákov – plebiscitom – vyjadrením spoločného postupu občanov všetkých vrstiev a tried” (Michal Eliáš). Obsah týchto listov, či vyznaní si pripomeňme aspoň úryvkom z presvedčivého listu drevorubačov z Bacúcha z februára 1862: ”My sme chudobní síce, ale máme, ďakovať Bohu, zdravý rozum a zdravé silnie ruky. Tamten potrebujeme, aby sme rozoznali pravdu od nepravdy, zlé od dobrého, tieto potrebujeme, aby sme mozoľne nás a našu rodinu živili. Ale nám zdravý rozum káže, že sme od Boha stvorení, keď takto hrdlujeme telesne, aby sme za naše mozole tiež tak v krajine uhorskej boli považovaní ako druhé národy – nič viac, nič menej. My sme Slováci, teda chceme, aby s nami slovensky zachodili, obcovali a nás neosočovali. My sa, Osvietenosť Vaša, k Vaším zásadám práva národnosti slovenskej, škôl a všetkým krokom pre náš národ učineným plne pridávame a Vám naše v práci stuhnuté mozoľovité ruky podávame. Boh Vás živ a daj nám ešte viac takých múdrych a statočných chlapov”.

Je známe, že zo všetkých spravodlivých a opodstatnených slovenských žiadostí viedenská vláda splnila len tie, ktoré boli kultúrneho charakteru. Jediné, čo sa podarilo Slovákom dosiahnuť, bola možnosť založiť si slovenské gymnázia (Revúca, Turčiansky Sv. Martin a Kláštor pod Znievom) a Maticu slovenskú v Martine. Hoci politické požiadavky neboli splnené. Memorandum výrazne oživilo náš národný život a stalo sa predmetom širokého kultúrneho a čiastočne aj hospodárskeho rastu. Ako také sa neskôr stalo tiež bázou, na ktorej sa budoval program Slovenskej národnej strany – kontinuálne najdlhšie existujúcej politickej strany Slovákov. Tento závažný dokument našej histórie predstavoval až do rozpadu Rakúsko-Uhorska základný politický program slovenského zápasu za národné oslobodenie a právo na sebaurčenie.

Spomienky a výročia dôležitého medzníka slovenskej histórie často odzrkadľovali dobu svojho konania. Napr., ako uvádza Michal Eliáš: ”Oslavy 25. výročia Memoranda r. 1886 služnovský úrad zakázal vonku ”pod lipami”, konali sa v miestnostiach Turčianskeho kasína v hostinci u Samueliho. Oslavy 80. výročia boli organizované ako celoštátne a pri tejto príležitosti Matica slovenská vydala publikáciu Slovenské národné zhromaždenie. Tam odtlačila aj cenný rukopis Andreja Sládkoviča (nájdený v literárnej pozostalosti Pavla Mudroňa r. 1939), obsahujúci obsiahlu zápisnicu a denník Slovenského národného zhromaždenia. Na počesť 125. výročia Memorandového zhromaždenia ju Matica slovenská vydala znova, pričom do nej zaradila tiež text viedenského memoranda, básne Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča i Ľudovíta Kubániho a príspevky z vedeckej konferencie o Memorande. Publikácia má názov Z prameňov národa. Na oslavách 130. výročia Memoranda v Martine odznela Memoradová matičná výzva celému Slovensku a Slovákom vo svete, aby sme sa všetci ”zjednotili v zápase za plne suverénnu a samostatnú Slovenskú republiku”.

Stoštyridsiate výročie jedného z prvých krokov smerujúcich k slovenskej štátnosti si mesto Martin a Slovenská národná knižnica v spolupráci s Divadlom SNP a Združením divadelných ochotníkov Slovenska pripomenuli programom Divadlo dejín, ktorého autorom a koordinátorom bol Mišo A. Kováč. Matica slovenská pripravila pri príležitosti výročia Memoranda vedeckú konferenciu a niekoľko stoviek ľudí z rôznych kútov Slovenska, na čele s predstaviteľmi organizácie a aktivistami jej miestnych odborov sa zišli na Memorandovom námestí, aby si oficiálne, slávnostne a aktualizovane pripomenuli významnú dejinnú udalosť. K obyvateľom mesta, ktorého veľké dejiny ako národného a kultúrneho centra Slovákov sa začali práve Memorandovým zhromaždením, boli azda v prevahe. Svoje možno urobil aj nevhodne volený termín stretnutia... Pred vyše storočím Jozef Miloslav Hurban vyslovil želanie:! ”Slávny nech bude naveky Svätý Martin a pamiatka skutku jeho nech nevymizne nikdy v pamäti národa! Ani potom nie, keď národ šťastnejší bude a na počiatky svoje snáď spomínať by mohol”. Ak by žil, iste by ho mrzelo, že sa jeho slová akosi nenapĺňajú. Na memorandový odkaz by sa nemalo zabúdať ani v súčasnosti, veď sme sa ako moderný slovenský národ zrodili práve pred 140 rokmi v Memorande.