Prvý, kto zacítil nutnosť zachraňovať, čo sa ešte zachrániť dá, je šéf SDSS Volf. Jeho strana je už takmer 2 roky v klinickej smrti a snaha prilepiť sa na nejaký cudzí chrbát je jedinou šancou, ako prežiť a udržať si teplé miestečko. Zdá sa však, že jediný kapitál, ktorým SDSS disponuje, členstvo v Socialistickej internacionále, dnes už sotva bude stačiť. Volf svojou orientáciou na Hamžíka zrejme nevsadil na správneho koňa. Veľkolepý projekt strany integrujúcej všetky politické sily naľavo od stredu hanebne zlyhal. Príčin bolo viacero. Predovšetkým nevyšiel odhad o skorom rozštiepení SDĽ a odchode nespokojencov do Hamžíkovho košiara, zlyhal pokus o získanie nových mediálne príťažlivých osobností a nakoniec padla kalkulácia o mediálnej podpore najsilnejšieho mediálneho magnáta na Slovensku. Skutočnou príčinou zlyhania tohto projektu však bolo, že Hamžíkove ambície sú podstatne väčšie než jeho guráž. To de facto odsúdilo SOP na zánik. SOP nebola schopná kompenzovať stratu zakladateľa Rudolfa Schustera inou osobnosťou, ani zefektívnením obhajobu svojej politickej agendy. Naopak, postupom času sa SOP vyprofilovala na stranu, ktorá bezducho, útrpne a bez reptania vykonáva všetko, čo od nej politickí partneri vyžadujú. To, že sa pritom SOP spreneverila svojmu programu, odcudzila svojim voličom i sponzorom, Hamžík buď stále nechápe, alebo nechce chápať. Akýmsi chabým pokusom o vybŕdnutie z tejto šlamastiky bol pokus získať do strany Pavla Ruska a predovšetkým jeho výraznú mediálnu podporu. Ako sa však veľmi skoro ukázalo, ponúknuť pozíciu dvojky Ruskovi, ktorý napriek svojej výške trpí napoleonovským komplexom, nemohol byť účinné.

Následky podobného manažovania strany sú celkom evidentné. Strana sa už vyše roka potáca v beznádejne mimoparlamentnom postavení, regionálne štruktúry buď bojujú s centrom, alebo sú v rozklade. Korunu tomu všetkému nasadila informácia o pripravovanom rozpade poslaneckého klubu SOP. Ako prvý ohlásil prestup do Ruskovej strany jeho starý priateľ Jirko Malchárek. Skorú zmenu politického trička možno očakávať aj u Diany Dubovskej, Kataríny Čižmárikovej, Petra Kresáka či Štefana Šlachtu. Prestup Diany Dubovskej jednoznačne svedčí o tom , že hlavný sponzor SOP - Jozef Majský už nevidí v tejto strane perspektívu a svoje aktivity presúva niekde inde. Už z tohto krátkeho výpočtu možno predpokladať, o koho sa bude Rusko opierať pri svojej expanzii. Otázne je, či bude mať dostatok guráže na dotiahnutie svojho projektu do úspešného konca. Jeho súčasťou je totiž aj aspoň čiastočná deštrukcia koaličných síl a tam môže veľmi ľahko naraziť. V krajine, kde je ministrom vnútra persona Pittnerovho strihu, je možné všetko a podobné aktivity si vyžadujú značnú dávku osobnej odvahy. O tom, že krízové situácie rieši náš hrdina zväčša útekom, sme sa už mohli presvedčiť. A o tom, či už dorástol na to, aby podobnú partiu dohral do úspešného konca vážne, pochybujem.

Zdá sa, že slovenskú verejnosť už veľmi skoro obohatí nová politická strana. O jej smerovaní sa dnes môžeme len dohadovať. Ťažko tiež povedať, či promptné gratulácie predsedu Smeru sú len obvyklou zdvorilosťou, alebo za tým treba hľadať aj niečo viac. Dnes vieme, že na politickú scénu vstupuje človek bez škrupúľ a zábran. Je celkom isté, že nebude váhať zneužiť svoje mediálne impérium na svoju prezentáciu a odstraňovanie protivníkov.

Ľudia však za posledné dva roky predsa len niečo pochopili a je veľmi pravdepodobné, že jednoduché schémy, ktoré fungovali v roku 1998, nebudú fungovať aj po štyroch rokoch bašovania dnešnej koalície.

Roman F. Michelko