Ako sa v mori strieda príliv a odliv, aj idea slovanstva v priebehu histórie prechádzala obdobiami prajnejšími a menej prajnými. Už začiatkom tridsiatych rokov 19 storočia nemecký filozof Herder hovoril o Slovanoch ako o národe, ktorému patrí budúcnosť. Paralelne s ideou spolupráce slovanských národov prebiehal aj proces integrácie Nemcov roztratených v nespočetnom množstve malých štátikov. A nakoniec prvý všeslovanský zjazd, ktorý sa uskutočnil v roku 1848 v Prahe, bol skôr odpoveďou Slovanov na rýchle vzrastajúci pangermanizmus. Pred troma rokmi sa 7. všeslovanský zjazd konal v Prahe . Toto stretnutie významných osobností slovanského života prebiehalo iste aj v súvislosti so stým výročím 1. Všeslovanského zjazdu v prajnom ovzduší. Na rozdiel od neho sa 8. všeslovanský zjazd, ktorý sa konal v apríli v Moskve, uskutočnil takmer v dokonalom mediálnom utajení.

Zmena však nebola len v mediálnej prezentácii tohto stretnutia osobností slovanského sveta. Kým na 7. Všeslovanskom zjazde v Prahe sa zúčastnili oficiálni vládny predstavitelia takmer všetkých slovanských krajín (s výnimkou ČR a SR ), na 8. Všeslovanskom zjazde absentovali dokonca aj predstavitelia hostiteľskej krajiny.

Cieľom zjazdu bolo pokúsiť sa odpovedať na otázku, akou cestou by sa mali vydať slovanské národy v čase svetovej globalizácie. Keďže moskovský všeslovanský zjazd mal neoficiálny charakter, diskusie o tejto téme mali skôr akademický charakter. Boli však o to plodnejšie. Slovanstvo a slovanské národy napriek tomu, že takmer všetky majú svoje štáty, sú dnes v kríze. Dnešná kríza začala začiatkom deväťdesiatych rokov rozpadom Juhoslávie a následnou vojnou medzi jednotlivými slovanskými národmi Balkánu. Nasledoval rozpad ZSSR, v ktorého dôsledku značná časť slovanského obyvateľstva žije v krajinách (predovšetkým pobaltských), kde sú im upierané jazykové a kultúrne práva. Posledné dôsledky krízy Slovanstva môžeme sledovať v poslednom vývoji udalostí v Kosove, Macedónsku či Čiernej Hore. Snahy zjednotiť Slovanov na základe spoločného náboženstva - pravoslávia, spoločnej kultúry či povedomia sú nerealistické. Práve posledných 10 rokov veľmi prehĺbilo rozdiely medzi jednotlivými slovanskými národmi. Slovanstvo je dnes podstatne viac diverzifikované, než bolo kedykoľvek predtým. Slovanské národy sa dnes identifikujú s tromi konfesiami či náboženstvami: pravoslávím, katolicizmom a islamom. Ešte smutnejšie pôsobí fakt, že vzťahy medzi slovanskými národmi žijúcimi v susedstve sú aj historicky veľmi napäté. Všeobecne známe je napätie medzi pravoslávnym Ruskom a katolíckym Poľskom. Treba si uvedomiť, že Rusko sa viackrát v histórii podieľalo na delení a likvidácii Poľska. Naposledy v roku 1939.Podobné napätie panuje medzi Chorvátskom a Srbskom, kde okrem historických reminiscencií fungujú aj veľmi živé spomienky zo začiatku deväťdesiatych rokov. Akýmsi barometrom vzájomného súžitia slovanských národov by mohla byť Bosna a Hercegovina. V tejto krajine na malom území vedľa seba žijú tri slovanské národy. Ich súžitiu však predchádzala krvavá občianska vojna, ktorá skončila až vďaka intervencii svetových mocností. Napriek tomu by práve Bosna mohla byť v dlhšom časovom horizonte akýmsi laboratóriom, ktoré by mohlo dokázať, že pravoslávni, katolícki a moslimskí Slovania dokážu žiť nielen vedľa seba, ale aj spolu. Najčernejšou skutočnosťou, s ktorou sa musí slovanský svet vyrovnávať v dnešných dňoch, je situácia v Kosove a v Macedónsku. Slovania boli a sú vytláčaní zo svojich historických území a ocitajú sa v pozícii utečencov. Globálne veľmoci nanovo prerozdeľujú svet a deje sa tak na úkor slovanských národov. Smutné je, že ani jediná slovanská veľmoc nie je schopná tomu zabrániť a ochrániť svoje záujmy. Napriek týmto skutočnostiam sú už prvé náznaky, že odliv sa už zastavil a Slovanstvo predsa len smeruje k lepšej budúcnosti. Nástupom Putina a jeho administratívy sa zastavil rozpad Ruského impéria. Krajina, ktorá bola viac než desať rokov drancovaná Jeľcinovskou rodinou a skupinou bezohľadných oligarchov, sa postupne dostáva z marazmu. Je isté, že kým Rusko vstane zo svojho popola, nejaký čas to ešte potrvá. Najnovšie udalosti ukazujú už isté svetielko na konci tunela. Príťažlivosť Ruska pre národy bývalého ZSSR rastie. Rusko-bieloruská únia má potenciu rozširovať sa. Ako vieme, v čase útokov NATO na Juhosláviu o prijatie do zväzku požiadala práve táto krajina. I keď toto gesto bolo spôsobené krízovými okolnosťami, svedčí o tom, že slovanské národy stále vidia ako svojho prirodzeného protektora Rusko. Ešte prekvapujúcejšie pôsobí snaha Moldavska pripojiť sa k rusko-bieloruskému zväzu. Okrem vyriešenia krízovej ekonomickej situácie by to prinieslo upokojenie pomerov v nestabilnej Podnesterskej republike (formálnej súčasti Moldavska) osídlenej prevažne slovanským obyvateľstvom.

Slovanstvo a slovanský svet dnes prežíva krízu. Nie je to však kríza fatálna. Slovanský svet je dnes postavený pred obrovskými úlohami. Obstáť pred globalizujúcim sa svetom a hrať v ňom dôstojnú rolu. Dnes je každému jasné, že ľahké a priamočiare cesty neexistujú. Napriek tomu verím, že skôr alebo neskôr sa naplní známa Herderova idea o tom, že budúcnosť predsa len bude patriť Slovanom.

Roman F. Michelko