I.

Nestačí, aby štát prejavoval rešpekt a úctu voči základným slobodám svojich občanov tým, že ich neobmedzuje, teda že voči nim zaujíma neutrálny postoj. Štát musí tieto slobody aktívne chrániť, musí zabrániť tomu, aby ich ktokoľvek obmedzoval a navyše umožniť, aby občan uplatnil práva, ktoré z týchto slobôd vyplývajú.

Napr. v oblasti politických slobôd nestačí, aby štát a právny poriadok umožnili občanovi zúčastniť sa parlamentných volieb; štát musí občanovi umožniť kvalifikované rozhodnutie tým, že ho v potrebnom rozsahu oboznámi s informáciami, ktoré mu umožňujú kvalifikované rozhodnutie - voľbu. Podobne aj v oblasti náboženských slobôd nestačí, aby štát nebránil občanovi pri ich uplatňovaní, ale musí vytvárať podmienky pre to, aby mohol v čo najplnšej miere uspokojovať svoje potreby vyplývajúce zo svojho vierovyznania.

Vývoj ľudského myslenia, právneho poznania a štátoprávnej kultúry viedli k tomu, že sa v tejto súvislosti vždy hovorí o vzťahu štátu a cirkví, teda o vzťahu dvoch právnych subjektov. No vzťah štátu a cirkví nemožno riešiť izolovane mimo interakčný priestor štátu a občana. Existencia štátu i Cirkvi má svoj zmysel a poslanie výlučne vo vzťahu k občanovi. Zmysel štátnych a cirkevných inštitúcií sa realizuje ich službou občanovi – pravda, za podmienok, ktoré si OBČAN - CIRKEV - ŠTÁT navzájom dohodli.

Moc, ktorá vychádza z občana, má pre štát konštitutívny charakter. Bez občana by nebolo štátu. Konštitutívnym aktom vzniku kresťanskej cirkvi bolo rozhodnutie Ježiša Krista. No Ježiš Kristus nezaložil Cirkev pre ňu samotnú, ale ako prostriedok, pomocou ktorého má boží ľud (subjekt tohto spoločenstva) spoznať Kristovo posolstvo Spásy a Zjavenie evanjelia. Ak by tu nebol tento dvojjediný historický a spoločenský subjekt, ktorý má na jednej strane podobu občana daného štátu, a zároveň je príslušníkom obce veriacich (teda opäť ”občanom” istého duchovného priestoru), existencia oboch inštitúcií - inštitúcie štátu a inštitúcie Cirkvi by bola neopodstatnená.

Akýkoľvek právny akt, ktorý reguluje vzťah štátu a cirkvi, nie je právnym aktom, ktorý sa týka len týchto dvoch subjektov, ale jeho skutočný význam a hodnota sú dané tým, ako sa tento akt dotkne práv a slobôd občana, ktorému obe tieto inštitúcie slúžia. Preto aj otázka financovania cirkví, ktorá sa stala predmetom jednania predstaviteľov Ministerstva kultúry SR a predstaviteľov jednotlivých náboženských cirkví a spoločenstiev, nie je len otázkou podmienok pre činnosť cirkví, ale predovšetkým otázkou, ktorou sa rozhoduje o podmienkach, za akých môže občan uplatniť svoju slobodu vierovyznania a z neho vyplývajúceho práva na uspokojenie jeho duchovných hodnôt.

Na to akoby sa zabudlo. Nectí žiadnu z inštitúcií, ak občan, ktorému slúžia, a jeho záujmy ostanú bokom. Podobne, ako v prípade novely ústavy, ani v prípade zákona o financovaní cirkví sa občanov nikto na nič nespýtal, ale mieni ich postaviť pred hotovú vec. Tou hotovou vecou sú štátom limitované podmienky uplatnenia jednej zo základných slobôd.

Zhoršenie finančnej situácie Cirkvi by znamenalo priamy útok na slobodu vierovyznania slovenských občanov. Ak nebude v dôsledku opatrení slovenského štátu na Slovensku dostatok duchovných, nebudú môcť veriaci uspokojovať svoje duchovné potreby v rozsahu a spôsobom, ktorý im ukladá ich vierovyznanie. Tým by sa ústavný zákon o slobode vierovyznania stal len zdrapom papiera. Inými slovami, zákon o novom financovaní Cirkví, ktorý by znamenal obmedzenie vo vývoji duchovenstva, by musel byť nevyhnutne kvalifikovaný ako protiústavný.

II.

Tieto súvislosti sa v zásade odvíjajú v dvoch rovinách. Popri rovine individuálnej (úroveň občana) je tu aj rovina kolektívna (úroveň spoločnosti). Keďže uplatnenie občianskych slobôd a práva slobodne si voliť vierovyznanie, resp. práva nevyznávať žiadne náboženstvo viedlo k vzniku spoločnosti, ktorá je z hľadiska vierovyznania heterogénna, resp. pluralitná, vzniká tu zdanlivý antagonizmus záujmov veriacich na jednej strane a neveriacich (ateistov, agnostikov) na druhej strane. Často sa argumentuje tým, že ako prídu ateisti k tomu, aby sa aj z ich daňových odvodov financovala činnosť inštitúcie, ktorá neslúži všetkým.

Tento spôsob uvažovania je v pozadí konštrukcie a praktickej aplikácie tých modelov financovania, pri ktorých veriaci platia cirkevnú daň (napr. Rakúsko, Nemecko) alebo rozhodujú o určení časti dane na financovanie činnosti cirkví, alebo údržbu kultúrnych pamiatok (tzv. daňová asignácia, uplatňovaná v Španielsku a v Taliansku).

Najmä v oblasti kultúrnych potrieb jestvuje v spoločnosti veľká diferenciácia. Len 16 % populácie získava vysokoškolské vzdelanie; no nikomu ani len nenapadne navrhovať, aby sa časť daní diferencovala podľa toho, či rodina má alebo nemá dieťa, ktoré raz možno bude chcieť študovať na univerzite. Máme ľudí zdravých i chorľavých; podľa tejto logiky by tí zdraví mali mať možnosť určiť, aby časť ich daní sa použila napr. na rozvoj športovísk, a nie zdravotníckych zariadení. Máme ľudí, ktorí majú radi symfonickú hudbu a ľudí, ktorí ju nemôžu vystáť. Znamená to, že Slovenská filharmónia by mala dostať len tie subvencie, ktorých výška by zodpovedala daňovým asignáciám jej návštevníkov?

Oprávnenosť využitia spoločenských prostriedkov na financovanie niektorých projektov alebo činností nezávisí od toho, či tieto projekty alebo činnosti slúžia všetkým občanom, alebo len časti populácie. Dôležité je to, či daný projekt je dostupný všetkým: o štúdium na vysokej škole, o liečenie v zdravotníckom zariadení alebo o vstup na koncert Slovenskej filharmónie sa môže uchádzať každý - za všeobecne platných podmienok, ktoré musí splniť. O diskriminácii - o akej často hovoria neveriaci - by sme mohli hovoriť len vtedy, ak by podiel na živote cirkevného spoločenstva bol pre neveriacich a priori vylúčený. V tomto prípade opak je pravdou. - "The Church exists for the sake of those outside it." - (Cirkev jestvuje pre záchranu tých, ktorí stoja mimo nej), povedal canteburský arcibiskup William Temple (1881-1949) - jeden z vedúcich predstaviteľov ekumenického hnutia, ktorý bol zároveň aj odhodlaným zástancom sociálnych práv a spravodlivosti.

Stačí si prelistovať pastorálnu konštitúciu 2. vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes, a prečítať si názvy jednotlivých kapitol, aby sme pochopili šírku a hĺbku záujmov a nasadenia Katolíckej cirkvi pre blaho celej ľudskej spoločnosti. I keď Cirkev hovorí vždy o jednotlivom človeku (aj to je forma jej spôsobu, akým vyjadruje svoju úctu voči životu), rovnako dbá aj o blaho a pokoj celej spoločnosti – počínajúc rodinou, cez všetky sociálne činnosti človeka až po harmóniu ducha a prírody ako výrazu dokonalosti Stvoriteľského aktu.

Na rozdiel od štátu a politikov vykonáva cirkev svoju činnosť nie kvôli moci, ale kvôli človeku, pričom jej starostlivosť smeruje do celej spoločnosti, a nie iba do jej veriacej časti. Keď sa matka Tereza zohla nad umierajúceho človeka a nadvihla mu bezvládnu hlavu, nepýtala sa ho, akého je vierovyznania. A tak isto – charitatívny pracovník alebo rehoľná sestra v nemocnici alebo sociálnom zariadení sa nepýta na vierovyznanie človeka, ktorý je v núdzi a pre zachovanie jeho dôstojnosti ako božieho stvorenia potrebuje pomoc, útechu, či zaopatrenie. Cirkev je tu pre všetkých; ba – ako hovorí Temple – pre tých, čo ju odmietajú, je tu možno viac, než pre tých, ktorí už dnes do nej patria. Tak to má byť a tak je to správne.

Plnením svojho učiteľského úradu cirkev budovala spoločenstvá veriacich a občanov, ktoré boli v historických okamihoch schopné vytvoriť vyššiu organizáciu spoločenského života – štát. Mravné kvality a vzdelanosť boli ten základný tmel, na ktorom mohol národ postaviť mosty do svojej budúcnosti. Katolícka cirkev na Slovensku bola po dobu dvanástich storočí duchovnou a mravnou výstužou tohto spoločenstva. Keď národ stál opustený a zabudnutý uprostred vekov, Cirkev stála pri ňom pomáhajúc mu nielen prežiť, ale aj rozvinúť sa. Ak národ prežil a dožil sa vlastného štátu, aj to je jeden z plodov, ktorým bolo korunované jej úsilie.

Možno dnes, keď máme vlastný štát a hľadáme si dôstojné miesto v spoločenstve národov, má tento štát pocit, že Cirkev splnila svoju úlohu a mala by odísť do ústrania. Situácia na Slovensku sa nijako nelíši od situácie v západoeurópskych krajinách. I tam, i tu sa hovorí o ”privatizácii” náboženstva, o jeho ”odsune” do súkromia. Úsilie o zavedenie spôsobu financovania cirkví asignáciou daní je tiež jedna z propagandistických foriem, ktorá má zdôrazniť individuálny rozmer vierovyznania. Zamlčuje sa rozsah spoločenskej objednávky, ktorá stojí pred všetkými cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Štát potrebuje autoritu morálneho učenia každej cirkvi, aby ľudia v stave všeobecného kvasu až chaosu zachovávali prirodzený poriadok vzťahov a vecí, aby niekto pripomínal mladým i starším alternatívu skromnosti a dobra, ktoré sa núka popri pôžitkárstvu a zlu, aby niekto veril v možnosť polepšenia sveta a o túto víziu sa cieľavedome usiloval.

I keď je viera hlboko osobná, ba až intímna záležitosť medzi veriacim a Bohom, v ktorého verí, jej význam ďaleko presahuje osobný úzko osobný rámec. Kresťanská viera je postavená na posolstve lásky, sprostredkovanom Spasiteľom; láska sa nemôže realizovať na individuálnej úrovni, ale dostáva sa k slovu až v sociálnej interakcii, pri budovaní vzťahu k iným ľuďom, k spoločenstvu veriacich, k Božiemu ľudu, k spoluobčanom a celej spoločnosti. Vyhradiť viere človeka len úzko osobný rámec znamená pripraviť lásku ako produkt viery o priestor, v ktorom sa jedine môže rozvíjať a uplatniť.

”Privatizácia” viery oberá vieru o pôdu i o vzduch, ba robí ju samoúčelnou. Naša spoločnosť, ktorá nedokázala odstrániť zhubné dôsledky explózie pluralizmu, potrebuje práve zospoločenštenie viery, jej uplatnenie v širokom meradle; len vtedy sa môže uplatniť psychologický i sociálny význam lásky a jej ďalších produktov – najmä zodpovednosti. Podnikateľ, ktorý má ako kresťan rád svojich robotníkov, nemôže ich okradnúť o zaslúženú mzdu, nemôže vytunelovať podnik, ktorý im dáva prácu a zdroje k živobytiu. Občan, ktorý má rád svoju vlasť – tak ako mu to káže jeho kresťanská viera – nemôže ju pripraviť o dane, nemôže ju okrádať čiernou prácou. Manžel, ktorý napriek nude, ovládajúcej jeho vzťah s manželkou, nemôže ju opustiť aj s deťmi, pretože mu tom bráni mravný imperatív kresťanskej lásky a teda aj zodpovednosti voči nej samotnej, voči jeho deťom a voči spoločnosti, ktorá potrebuje, aby v jeho rodine vyrástli zdravé a vzdelané deti.

Napriek tomu, že si Cirkev nenárokuje na podiel na svetskej moci, naopak – vedomá si svojho poslania odmieta podieľať sa na nej – má veľký význam nielen pre posmrtný život svojich veriacich, ale aj pre pozemské bytie každého človeka i celej spoločnosti, do ktorej ako veriaci občan vstupuje. Pokus vytesniť Cirkev na okraj alebo, nebodaj, obmedziť vieru iba na akúsi od spoločnosti izolovanú intímnu sféru, škodí nielen jedincovi, ale je samovražedným aktom celej spoločnosti a štátu.

III.

Postavenie cirkví v našej spoločnosti je produktom dlhodobého historického a duchovného vývoja. U kresťanstva na Slovensku sa tento vývoj datuje od 6. - 7. st. Peripetie tohto vývoja aj úloha, ktorú v ňom zohralo kresťanstvo všeobecne a Katolícka cirkev zvlášť, sú známe. Zatiaľ čo tradície spred viac ako tisícročia ožívajú, len nedávna a veľmi bolestná skúsenosť našej Cirkvi akoby padala do zabudnutia. A pritom je to skúsenosť, ktorej dôsledky prežívajú nielen v srdciach a dušiach cirkevných bratov a sestier, ale aj v celej spoločnosti.

Komunistický režim v Československu postihol Cirkev spôsobom, aký bol v strednej a východnej Európe ojedinele tvrdý. Internácia dvoch tisícov duchovných bratov a desiatich tisícov sestier v päťdesiatom roku minulého st. bol len vrchol ľadovca utrpenia, ktoré tento ateistický režim priniesol celej Cirkvi i jednotlivým veriacim.

Osobitné škody spáchal na kňazskom stave. Deformácia výchovného a vzdelávacieho procesu na bohosloveckých fakultách, obmedzenie počtu prijímaných študentov a ovplyvňovanie prijímacieho konania neraz v prospech menej nadaných uchádzačov spôsobili, že počet absolventov nemohol nahradiť úbytok kňazov v dôsledku pokročilého veku, resp. úmrtia. Tento politický tlak spôsobil, že v r. 1968, teda za dvadsať rokov komunistickej represie, klesol počet kňazov v pastorácii na menej ako polovicu pôvodného stavu. Po r. 1968 sa počet absolventov zvýšil. K podstatnému zvýšeniu došlo po r. 1989; no ani to nestačilo vykompenzovať nepomer medzi úbytkom a prírastkom. V r. 2000 dosiahol počet diecéznych kňazov ešte stále iba 80 % stavu z r. 1948.

Ďalšou, pre materiálne zabezpečenie duchovnej služby Cirkvi mimoriadne významnou okolnosťou bola konfiškácia majetku Cirkvi komunistickým režimom. Odhliadnuc od mimoriadnych finančných a kultúrnych strát (likvidácia kláštorných a farských knižníc, zničenie knižných a rukopisných pamiatok, historických archívov, znehodnotenie vnútorného zariadenia, ktoré malo neraz veľkú historickú cenu, rozkrádanie sakrálnych a umeleckých pamiatok) Cirkev predovšetkým stratila svoje štruktúry, vybudované pre udržiavanie chodu cirkevných hospodárskych zariadení.

I keď treba oceniť mimoriadne gesto slovenských zákonodarných orgánov, ktoré spomedzi postkomunistických krajín ako prvé rozhodli o navrátení konfiškovaného majetku Cirkvi, predsa len tento majetok bol skôr hospodárskou príťažou Cirkvi, než pomocou. Budovy boli zväčša v katastrofálnom stave. Cirkev ich musela zrekonštruovať (čo je u historických budov mimoriadne nákladné) a nanovo zariadiť. V mnohých prípadoch budovy doteraz neboli prinavrátené Cirkvi. Vymáhanie budov, v ktorých sú neraz umiestnené svetské charitatívne zariadenia (domovy dôchodcov), školy, internáty a pod., je právne i morálne veľmi zložitou úlohou.

Podstatné však je to, že štát, ktorý bol užívateľom Cirkvi skonfiškovaných budov a majetkov, tieto vrátil bez primeranej náhrady za používanie (nájom) a za škody spôsobené násilným aktom vyvlastnenia. Zatiaľ čo vo svete sa platia vysoké sumy odškodného za utrpenie spôsobené obetiam holokaustu, ľuďom, ktorí boli na nútených prácach v Nemecku a ostatným obetiam politickej zvole nacizmu a fašizmu, slovenským kňazom a rehoľníkom sa dodnes nikto ani len neospravedlnil, o nejakej náhrade za fyzické a psychické utrpenie počas internácie v pracovných táboroch, alebo počas výkonu väzby na základe vykonštruovaných obvinení ani len nehovoriac.

Štátne orgány SR dodnes sa nevyjadrili k Rezolúcii č. 562 Snemovne reprezentantov Spojených štátov amerických o majetkoch vyvlastnených bývalými totalitnými štátmi, ktorá bola prijatá 13.10.1998 (114 Cong Rec II 10724). Rezolúcia konštatuje, že ”konfiškácie majetku bez náhrady, uskutočňované totalitnými režimami, mali často za účel postihnúť ľudí pre ich náboženstvo, národnosť alebo sociálny pôvod alebo pre ich odpor proti režimom” (...) a ”kostoly, synagógy, mešity a iné cirkevné majetky, nemocnice, školy a sirotince patriace cirkvám boli zabavené alebo zničené preto, aby sa zlomila duchovná viera a oddanosť veriacich a aby sa zrušili cirkevné spoločenstvá”. Rezolúcia jednoznačne vyzýva zeme, aby ”navrátili neprávom vyvlastnené majetky ich oprávneným majiteľom alebo – pokiaľ to nie je možné – aby im vyplatili včasnú, správnu a hotovú náhradu podľa zásad a metód, ktoré sú správne, jasné a spravodlivé”.

1. v materiálnej oblasti -

2. v personálnej oblasti

- sa štát ospravedlní Katolíckej cirkvi za spôsobené utrpenie,

- sa podarí dosiahnuť pôvodný početný stav duchovných, aký mala Katolícka cirkev v r. 1948;

- štát vyplatí internovaným duchovným bratom a sestrám odškodné za fyzické a duševné utrpenie, ktoré podstúpili v komunistických táboroch a väzeniach.

Pôvodný návrh štátnych orgánov – limitovať počet kňazov pri menšom početnom stave, než aký bol na začiatku totality – vyznieval skutočne cynicky a sotva mu možno pripísať atribúty citlivého a konštruktívneho riešenia vzťahu štátu a občanov v otázkach viery. Našťastie, objavili sa náznaky riešenia, ktoré by zohľadnili oprávnené očakávania veriacich – počet kňazov, ktorí budú financovaní štátom, bude vypočítaný na základe istého kľúča, ktorý bude brať do úvahy jednak počet veriacich, ktorí sa hlásia k danej cirkvi, jednak historicky sformované postavenie toho ktorého cirkevného spoločenstva. O odškodnení cirkví ani prenasledovaných duchovných zatiaľ nepadlo ani slovko.

IV.

Odlúčenie Cirkvi a štátu je proces, ktorý sleduje základný cieľ – urobiť Cirkev nezávislou od štátu, pričom aj štát si právom nárokuje, aby sa Cirkev neuchádzala o podiel na výkonnej, zákonodarnej alebo súdnej moci. Či štát chce alebo nie, Cirkev – ako spoločensky aktívny činiteľ, ktorý dbá o podmienky života veriacich i celej spoločnosti – sa vždy bude uchádzať o uplatnenie svojho učiteľského úradu, v ktorom popri šírení posolstva Zjavenia bude vždy prítomné aj isté mravné hodnotenie spoločenského diania. Táto úloha Cirkvi je jednou z najdôležitejších pri zabezpečení zdravého vývoja spoločnosti. Svet, no najmä hodnoty, ktorými sa ľudia riadia, sa prudko menia. Aby nestratili vo svojom i spoločenskom živote orientáciu, je nevyhnutné, aby uprostred tohto dramatického vývoja niekto pripomínal tradície, východiská, ako aj vízie a ciele, ktorými sa riadila, riadi a bude riadiť kresťanská Európa.

Na ceste za úplným odlúčením štátu a cirkví sa urobil veľký kus práce. Dnes nejestvuje v štruktúre slovenských štátnych orgánov jediná mocenská pozícia, ktorú by obsadzovala niektorá cirkev svojím zástupcom. Katolícka cirkev i ostatné cirkvi majú príležitosť ovplyvňovať politický vývoj len nepriamo – vytváraním istej mravnej klímy, ktorá vplýva na spoločenské vedomie a konanie politikov. Táto ambícia cirkví je opodstatnená. Občasné snahy slovenských politikov radiť sa napríklad s predstaviteľmi katolíckeho duchovenstva sú chvályhodnou iniciatívou aj napriek tomu, že tieto konzultácie neprinášajú vždy obojstranne želateľné výsledky.

To neznamená, že by slovenská Katolícka cirkev nemala pokračovať v procese postupného odlučovania sa od štátu. Zvolený model však musí rešpektovať ústavné práva veriacich, princíp solidarity pri napĺňaní verejných či rozpočtových fondov a najmä trhovú i mravnú hodnotu ”výkonov” a ”služieb”, ktoré poskytuje Cirkev. Veď Cirkev – to je aj cirkevné školstvo, to sú aj cirkevné sociálne zariadenia, detské domovy, pastoračné domy, charitatívne akcie, to je aj obrovská osvetová činnosť medzi veriacimi, ktorá formuje ich životný štýl, to je aj kultúrna produkcia (vydavateľská činnosť), organizovanie spoločenského života (kluby seniorov) a množstvo ďalších činností, bez ktorých by život mnohých ľudí bol duchovne aj spoločensky menej hodnotný, ako je dnes.

Než sa pristúpi k hľadaniu nových riešení, mal by sa uskutočniť vnútorný audit, ktorý by poskytol komplexný obraz bohatej činnosti jednotlivých cirkví, prehľad nákladov a prehľad prínosov pre jednotlivca i spoločnosť. Súbežne s tým by malo prebiehať obnovovanie štruktúr, ktoré by zabezpečili komerčné využitie cirkevného majetku pre tvorbu zdrojov, potrebných na financovanie rôznych aktivít. Až vtedy, keď budú jasné ”prínosy a výnosy” cirkevných aktivít, bude namieste položiť si otázku, či sú tieto aktivity potrebné a či sa štát môže vystaviť riziku, že po ich zániku bude musieť organizovať iné, omnoho nákladnejšie, ktoré by zmiernili napáchané škody. No bez veľkých analýz možno povedať, že činnosť pastoračného strediska a akcie s mládežou sú určite menej nákladné, ako napríklad financovanie liečebného programu protidrogového centra, alebo rehabilitačnej liečebne.

Je isté, že každá iniciatíva štátnych orgánov v tomto smere by mala brať do úvahy spoločenskú objednávku voči cirkvám, jej charakter a úroveň plnenia, a najmä nenahraditeľnosť pôsobenia cirkví. Cirkev a štát sa musia usilovať o partnerský vzťah, ktorý sa podriaďuje záujmom občana. Zatiaľ žiadna z civilizovaných krajín nedospela k poznatku, že by odstrkovanie Cirkvi, marginalizácia ich významu a postavenia slúžila záujmom občanov a štátu. Naproti tomu jestvuje mnoho štúdií, ktoré dokazujú, že moderná spoločnosť sa pri tvorbe svojej morálky nezaobíde bez Cirkvi a jej učenia.