V jubilejnom roku 2000 si kresťanský svet spomína na význačnejšie udalosti zo svojej dvetisícročnej minulosti, ktoré zanechali stopy v ľudskej pamäti a boli prínosom v posvätných disciplínách, v umení a vo vede, v literatúre a iných činnostiach ľudského génia.

V slávnostnej prednáškovej sieni Gregoriánskej univerzity v Ríme Ján Télémond stál zoči-voči svojmu poslucháčstvu. Latinský rukopis prednášky ma pred sebou na stojane. Stál tam vzpriamený s rukami bez najmenšieho záchvevu. Po nekonečnom rozhodnutí podrobiť svoje životné dielo neodvratnému súdu verejnej kritiky bol v tejto závažnej chvíli života napodiv pokojný a vyrovnaný. Pred ním sedeli muži, ktorí si na základe životných skúseností uvedomovali, čo znamenajú neprestajné útoky proti náboženstvu, keď sa opierajú o ”evolucionistické” tradície. Musí ich nejakým činom presvedčiť, že jeho náhľady zhrnuté v celoživotnom diele predstavujú kresťanské učenie a dajú sa uviesť do súladu s čisto vedeckými dôkazmi. Z nich tiež vyplynie, že vývojové teórie nemusia byť bezduché a mechanické, len v nich treba odhaliť tie duchovné stránky, ktoré sú oporou ich zámerov a cieľov. Na nich bude možno budovať cestu človeka k Stvoriteľovi.

Pred ním boli zhromaždení najvyšší cirkevní predstavitelia. Sám pápež ako najvyšší Veľkňaz ich sem pozval. Bol to askéta, počerný a vyzerajúci na podiv mladícky. Sedel medzi generálnym predstaveným jezuitov Semeringom na jednej strane a kardinálom Leone na druhej. Zhromaždil sa tu intelektuálny výkvet Cirkvi: teológovia a filozofi v svojich rozdielnych rehoľných rúchach – jezuiti, dominikáni, františkáni, benediktíni. Dostavilo sa sem aj nastupujúce pokolenie Cirkvi. Tváre im prežaroval hlad po poznaní. Boli to vybratí študenti zo všetkých kútov sveta. V sídle kresťanstva si mali nazhromaždiť solídne vedomosti. Zhromaždené poslucháčstvo predstavovalo tu rôznorodosť Cirkvi a zo svojej rozmanitosti vrhalo niečo aj na osamoteného hľadača pravdy, ktorý odetý do čiernej reverendy bol súčasťou tohto bratstva a podieľal sa na ich službe ohlasovateľov Slova.

”Bolo mi treba kráčať touto cestou celých dvadsať rokov, kým som sa dostal na toto miesto. Prosím vás preto o trpezlivosť. Pousilujem sa vám vysvetliť pohnútky, ktoré ma priviedli k tomu, aby som sa rozhodol vybrať sa na túto púť. Stal som sa kňazom, lebo som nadobudol presvedčenie, že prvotný a jedine trváci vzťah je vzťah medzi Stvoriteľom a stvorením. Tento svoj zámer som chcel v živote utvrdiť službou. V tom čase som pociťoval v sebe živú povinnosť skúmať a odhaľovať, čo sa odohráva v tomto svete, v ktorom žijem. V svojom najhlbšom vnútri som sa prepracoval na základe skúseností k záveru, že ako človek a ako kňaz ostávam jednou nedeliteľnou osobou, teda celým jedincom. Tento jedinec, ktorým som ja, je časťou väčšieho celku. Z tohto celku stvorenia vo mne a okolo mňa sa nemôžem vydostať a stiahnuť sa do nejakej ulity, ako sa to nedá dosiahnuť, keby som sa chcel vymaniť z toho kolobehu, ktorý obklopuje tvár Stvoriteľa. Ak by som sa o to pokúsil, bol by to začiatok môjho konca.

Každé poznanie je len súčasťou celkového poznania. Nezáleží na tom, či by sa nám zdalo, že niektoré úlomky poznania si na prvý pohľad odporujú. Zo skúsenosti vieme, že si navzájom neprotirečia. Po celý svoj život som sa zaoberal iba malým úsekom vedy, totiž paleontológiou. Lenže tým samým som naviazal aj na ostatné úseky vedy. Každý jej úlomok je halúzkou toho istého stromu, ktorý vystiera svoje konáre k tomu istému slnku. Pri hľadaní poznatkov si preto nemôžeme počínať príliš sebavedome. Pri každom vykročení sme o maličko užšie spojení s vesmírom. A tento vesmír riadi Boh. On je Božím universom.

Tu pozdvihol svoju zvráskovanú tvár akoby chcel svojich poslucháčov vyzývať. ”Nemienim vás viesť na tejto púti teologickými cestami. Pri vysvetľovaní použijem radšej spôsoby, ktoré sú vlastné vedcom. Bol by som rád, keby ste venovali svoju pozornosť človeku, tomu jedinečnému typu stvorenstva. Vesmír, v ktorom prebýva, má také nesmierne rozmery, že mu naši matematici prisudzujú mierku vyjadrenú neurčeným množstvom čísel, v ktorých prevláda nula pripisovaná v dlhom rade na konci čísel. Jeho minulosť sa stráca v hmlovinách. Ak vložíme človeka do správnych koordinát, zistíme, že medzi tvorstvom je iba trpaslík. Ale jednako práve on kontroluje do istej miery tie nepredstaviteľné priestory sveta, v ktorých žije.

Ešte aj vojensky sa tváriaci a zachmúrený Semmering sa prichytil pri súhlasnom prikyvovaní. A pápeža Kirila sa postupne zmocňovalo uznanie, v ktorom zvažoval schopnosti tohto muža. Zmocňoval sa ho pocit, ako keby ho mohol potrebovať a chcel ho mať blízko seba. Uznával, že je to človek schopný porozumieť rozmarom života a poznania, a pritom pôsobil pevnosťou brala v morských vlnách, lebo sa opieral o dôveru v Bohom plánovanej jednote vesmíra. Uvedomil si, ako ho šeptom povzbudzoval: ”Nože, ďalej! Neboj sa!”

Télémond teraz prednášal v plnej pohode, hnaný priaznivým vetrom, keď rozvíjal svoje náhľady vo vízii budúcnosti, vykreslenej už predtým v toľkých prednáškach, Teraz sa konečne dostal k svojmu ústrednému bodu, keď mal hovoriť o príchode človeka na scénu tohto sveta.

”Boh stvoril človeka z prachu zeme. Tento biblický obraz vyjadruje najzákladnejšie a pôvodne presvedčenie ľudstva. Toto presvedčenie úplne zodpovedá najmodernejším vedeckým poznatkom o človeku, že sa skladá z nekonečne drobných molekulových častíc. Je ich toľko a sú také odchodné od seba, a predsa sa spájajú v jediný celok. Vesmír od najvzdialenejších hmlovín až po jednoduchú atomickú štruktúru tvorí tento celok a jedinú jednotku. Tento celok nie je však statický. Je v ustavičnom pohybe, dotvára sa a vyvíja. Celý vesmír sa rozvíja, a človek s ním! Ale k čomu?”

Nato svojim poslucháčom ukázal, ako sa prvotné formy života šírili v bezhraničnej spletenosti okolo krútiacej sa gule, ako sa spájali a rozpájali v nespočetných kombináciách, ako niektoré už kombinačne sformované jednotky boli vytlačené z aktívneho behu, lebo ich zloženie bolo až príliš dokonale usmernené na časové podmienky. Iné zasa preukázali odolnosť a pretrvali aj za cenu zmien vyolaných okolnosťami. Viedol sa tu boj bez ustania, sprevádzaný smrťou a zničením.

Neodradili ho ani teologické dôsledky vyplývajúce z jeho logického dôvodenia. ”Možno by sa mohol niekto z vás spýtať, či tento boj nezanechal stopy aj v ľudskej sfére. Odpoveď na takúto otázku je aj bez dlhšieho uvažovania pozitívna: hej! Ale ďalší jej rozbor ma núti túto odpoveď ešte upresniť. Máme poruke veľa zrejmých náznakov, ktoré nás nútia skúmať skutočnosti ľudského vývoja hlbšie. A tieto svedčia o možnosti vziať do úvahy menej drastické a ničivé spôsoby, aké sa nám na prvý pohľad ponúkajú. Keď ide o udržanie života a pri jeho vysvetľovaní treba ich použiť.”

Naklonil sa trocha dopredu a oprel sa o stojan, na ktorom mal svoj text. ”Niekto z vás by mi mohol položiť ešte aj inú otázku a opýtať sa, prečo sa nedovolávam Božieho zásahu do ľudského diania, keď som dospel v svojich vývodoch až tak ďaleko? Poviem vám prečo. Keď sme sa spoločne vydali vedeckou cestou na výskum, je prospešnejšie na nej aj vytrvať a pokračovať ňou ďalej. V tejto chvíli sa nám preto treba uspokojiť len s tými poznatkami, ktoré získavame skúsenosťou.”

Úchytkom sa pozrel na poslucháčov v prednom rade. Leone potriasal svojou bielou hrivou a pošepky komentoval niečo z tejto časti prednášky kardinálovi, ktorý sedel po jeho ľavej strane. Rinaldi zdvihol skoro nebadateľne ruku akoby chcel ňou povzbudiť prednášajúceho. Pápež Kiril sedel vzpriamený v svojom kresle. V tvári nepohol ani jedným svalom. Ale jeho žiariace oči prezrádzali, že ho vec zaujala.

Kvôli lepšiemu pochopeniu Télémond im teraz začal hovoriť o strome života a poukázal na to, ako sa rozvetvoval. Niektoré jeho halúzky odumreli. V iných sa rast zastavil. Ale bohatý prúd miazgy smeroval k objemnému mozgu a podnecoval rast zložitého organizmu. Najprv poukázal na prvý, ešte subhumánny druh. Bol to homoidný výtvor, ktorý bol prípravnou fázou na prechode k ľudskému tvoru. Nakoniec ich upozornil na príchod človeka. Vtedy im náhlivo predložil akýsi druh hádanky.

”Vo vývojovom procese pozorujeme, že sa v ňom všetko odhráva jednotne, takže jeden prvok súvisí s druhým. Ale línia, ktorá nám naznačuje celý postup, býva na niektorých úsekoch iba vybodkovaná, ba niekedy aj prerušená. Pri vykopávkach sme sa v zemi dostali ku kostiam pterodaktyla. Lenže nám z toho nebolo jasné, akými zmenami prešiel, kým sa stal tým, čím bol. Stretli sme ho ako jedného z mnohých pterodaktylov. Vyskytla sa však niekedy len jedna dvojica pterodaktylov, alebo ich bolo hneď od začiatku pohromade viac? Nevieme. Podobne je tomu aj s človekom. Keď sme ho objavili na zemi, zistili sme, že ich bolo už viac. Nemáme nijaký vedecký doklad na to, že by sa bol človek vynoril ako dvojica. Záznamy, ktoré sa nám o ňom zachovali v pôvodnej zemine, svedčia, že tu boli naraz viacerí ľudia. Netvrdím, že by sa bol tu vynoril náhle, práve tak ako pterodaktalus sa neobjavil na zemi zčista-jasna. Jestvujú všetky náznaky, že sa celý druh vytvoril postupne. Lenže v istej dejinnej chvíli človek tu bol,. a s človekom to bolo tak, že ho sprevádzalo ešte aj čosi iné. Človek je totiž zvláštny zjav. Je to tvor, ktorý poznáva a vie. Okrem, toho je to aj tvor, ktorý vie, že poznáva. Ním sme sa dostali k zvláštnemu zvratu v dejinách.

”A teraz, milí priatelia, bol by som rád, keby ste sledovali môj ďalší výklad z čisto vedeckého hľadiska, ako svedkovia viditeľných stôp toho diania, počas ktorého sa tento zjav vynoril.”

”Všetky tie javy, ktoré predchádzali človeka, počínajúc od mikroorganizmov až po hominoidné opice, všetko to má niečo spoločné” najprv neúčinné šmátranie vo tme, potom úsilie uspôsobiť sa na prežitie: získať si primitívnu alebo vyvíjajúcu sa formu vedomie.”

Znovu ich priviedol až k teologicky krízovému bodu, a on si to uvedomoval. Po prvý raz sa necítil v svojej koži, keď im mal predložiť harmonický pohľad na prírodu a na začiatky ľudského pokolenia, na tú ohromujúcu súhru prirodzeného s nadprirodzeným. Ale rozhodol sa urobiť aj tento krok dopredu a rozvíjať im pohľad na kozmické usporiadanie – na prvopočiatočnú energiu, na prvotný život a pôvodné vedomie, keď sa toto všetko sústreďovalo v mysliacom človeku, keď všetky smerovky ľudského vývoja ukazovali k zjednoteniu človeka so Stvoriteľom.”

”Nechcel by som tvrdiť, že sa moje uzávery nedajú prehĺbiť. Ale v niektorých bodoch som dospel k istote. Najprv v tom, že Boh, keď už niečo stvoril, chcel svoje dielo priviesť až k plnosti, a nemienil ho zničiť. Ak stredobodom vesmíra nie je človek a ak tento stredobod vesmíra nemá svoje ťažisko v Stvoriteľovi, vtedy je celý kozmos nezmyselným rúhaním. Už nie sme natoľko vzdialený od chvíle, keď ho ľudia pochopia. Aj z biologického hľadiska ostáva im jediná alternatíva: sebevražda – alebo ponížené uznanie úplnej závislosti na Stvoriteľovi, vyjadrenej poklonou.”

Teraz sa mu ruky trocha chveli a hlas mu vynechával, keď im predčítaval Pavlove slová z listu Kolosanom:

”V ňom všetky stvorené veci dostali bytie... Všetko je stvorené skrze neho a pre neho; On bol pred všetkým a všetko má v ňom svoju postať... V ňom sa rozhodla prebývať všetka Plnosť... a skrze neho zmieriť všetky veci so sebou... a uviesť do pokoja skrze jeho krv, vyliatu na kríži.”

Ako zostupoval z pódia nepočul hrmotné tľapkanie poslucháčov. Keď si kľakol pred pápeža, aby mu vzdal úctu a vložil text prednášky do jeho rúk, začul iba slová požehnania a čo nasledovalo:

...

”Včera som stretol hotového muža. Rozhodol som sa spriateliť s Jánom Télémondom a požiadať ho, aby sa venoval cirkevnej službe.” Leone ((štátny sekretár Svätej stolice) je však ustarostený. Poukázal na isté črty, ktoré on volá nebezpečným náhlením v špekulácii a dožaduje sa ďalšieho dôkladného posúdenia Télémondových spisov, ktoré by mala vykonať Kongregácia pre učenie viery skôr, ako by sa mu dalo povolenie uverejňovať.

Kresťanský jav

Ak sa dívame na svet historicky pozorujeme, že v ľudskej mase od tých čias, čo sa objavil na zemi Človek-Ježiš, sa tiahne ako červená niť náboženská myšlienka. Táto myšlienka neprestávala mať stále širší a hlbší vplyv na rozvoj noosféry. Nikde inde mimo tohto pozoruhodného prúdu uvedomovania nebola myšlienka prítomnosti Boha a s ňou súvisiaceho úkonu poklony taká jasná a taká bohatá, ani nenadobudla inde podobnú jasnosť, bohatosť, vnútornú súdržnosť a pružnosť. Toto všetko podporovalo a živilo presvedčenie, že sa tým odpovedá na vnuknutie, ktorého sa nám dostalo zjavením zhora.

Z realistického a biologického hľadiska, na ktoré kladie katolícka dogma mimoriadny dôraz, vesmír predstavuje: 1) s námahou získané a zosobnené zjednotenie v Bohu toľkých duší rozprášených v tomto vesmíre a odlišných od Boha, lenže na neho úplne napojených. 2) To všetko sa stalo začlenením do Krista (ktorý je vtelený Boh) a 3) vybudovaním vzájomného ľudsko-kresťanského spoločenstva (v Cirkvi).

1. vieru v Osobnosť (ňou je zosobnený Boh, stredobod prežarujúci svet);
2. vieru v božstvo historického Krista (teda nielen proroka a dokonalého človeka, ale v takého, ktorý je predmetom lásky a poklony);
3. vieru v spájajúcu skutočnosť, ktorou je Cirkev (teda viera v to, okolo čoho Kristus rozvíja stále a ďalej svoju celistvú osobnosť vo svete).

vrcholnej a najvyššej Osobnosti (ktorou je Boh); a prevládajúca a zavŕšená energia celkového systému môže pôsobiť len takou svojou kvalitou, ktorá vládze priťahovať osobu k osobe, a tou je energia-láska.

Z jednej strany – nech sa už tvrdí o tejto veci čokoľvek – sme presvedčení, že láska (a to pravá láska) k Bohu je celkom a naisto možná. Ak by tomu tak nebolo, všetky kláštory a všetky kostoly po celej zemi by sa vyprázdnili za jednu noc. Tak isto celý kresťanský svet, aj napriek svojej sústave obradov, napriek príkazom a hierarickému usporiadaniu, prestal by jestvovať. Bol by to nevyhnutný dôsledok poznanej skutočnosti.

krédu (a konkrétnejšie povedané: nejakému zemitému humanizmu) lepšie uspôsobenému získať si víťazstvo.

Akékoľvek by aj boli zásluhy iných náboženstiev a nech by sa to už vysvetľovalo ako by sa len chcelo, nedá sa poprieť, že také žiarivé ohnisko, ktoré by zhromažďovalo okolo seba toľkých v láske, sa dosiaľ neobjavilo na svete. A ono horí hic et nuns (tu a ešte stále) v srdci Božej Cirkvi.

”Čím dlhšie žijem” povedal zadumano Ján Télémond ”tým živšie cítim, ako v modernom myšlienkovom svete, ba aj u mnohých v samej Cirkvi, pulzuje istý pesimizmus. Celý kolobeh ľudského života je už opantaný sieťou, ktorá mala pôvodne slúžiť za podklad

jeho rastu a pokroku a byť jeho oporou od narodenia, rozvíjania až po rozpadávanie. U mnohých ľudí sa koleso života síce ďalej krúti, ale len okolo vlastnej osky. Ako sa zdá,

koleso ostáva stále na tom istom mieste a nepohne sa ani o krok.”

Obidvaja si boli zhodili reverendy a uvoľnený sedeli na čistinke v tieni nízkeho porastu uprostred roztrúsených kruhov poľných jahôd. Pred nimi sa zrkadlila pokojná hladina jazera Nemi. Ján si pokojne poťahoval z fajky, kým Kiril občas hodil do vody kamienok. Vzduch bol rozvlnený vŕzgavou hudbou cikád. Na kameňoch a pňoch stromov sa zohrievali na slnku malé jašteričky.

Oddali sa bukolickej pohode a pohodliu vzájomnej spokojnosti. Za rána obyčajne pracovali – Kiril za svojim stolom prezeral materiály poslané z Ríma, v ktorých ho informovali o tom, čo sa dialo vo svete. Télémond sa utiahol do záhrady, kde si znova čítal a dával do poriadku svoje spisy, určené Svätému ofíciu na prezretie. Popoludní sa obyčajne vybrali do okolia na turistický prieskum údolí a vyvýšených plání s mestečkami prichytenými na zrazoch, kde už pretrvávali ako skalné hniezda počas nejakých päťsto i viac rokov. Večer sedávali spolu na jednoduchej večeri v rozhovoroch, kým neprišla krátka hodina na krátku modlitbu kompletória, ktorou uzavierali denný breviár.

Pre Kirila to bol oddych od úradného zhonu. Télémond sa zasa postupne vydostával z následkov vyhnanstva pôsobením chápavého porozumenia v Kirilovej spoločnosti. Nepociťoval už v sebe obavu, že by niečo riskoval, keby vyjavil aj svoje skryté myšlienky. Kiril zo svojej strany jezuitovi celkom dôveroval.

”Ján, nebol si nikdy pesimistom?”

”Nuž, Svätosť, niekedy aj hej! Počas svojho pobytu v Číne napríklad. Bolo to ďaleko v severozápadnej časti krajiny. Trávil som tam dlhé dni bez jediného náznaku zelene vo vysušených skalných úvaloch, nachádzali sa tam hore kláštory. Boli to priestranné sídliská. Mohli ich vybudovať ľudia, ktorí mali bohatú fantáziu, keď neváhali postaviť sa zoči-voči tej prázdnote, čo ich obklopovala a v ktorej žili. Rozmýšľal som o tom a prišiel som k záveru, že tam musel byť nejakým spôsobom aj Boh. No, keď som vošiel k ním a videl som mužov, čo tam žili – ľudí bez inšpirácie, až niekedy tupých – zmocnila sa ma melanchólia. Potom som sa vrátil na Západ. Otriasla mnou tá slepota, v ktorej sa priam zaliečame vlastnému znivočeniu.

Kiril prikývol. ”Poznám tieto pocity. Stále ešte čakám, a sa o to aj modlím, aby už raz

prišla tá chvíľa, keď sa objaví pri nás človek-obor, ktorý nami tak zatrasie, že sa zas vrátime žiť. Taký človek ako svätý František Asísky, napríklad. Bol to muž, ktorý predbehol svoju dobu, muž, čo znova vdýchol životu prvotného ducha kresťanstva. V jeho diele sa pokúšajú ešte aj dnes pokračovať. Ale to je už nie to isté. Jeho niekdajší bratia–revolucionári sa premenili na obyčajných komfortistov. Bratia tohto Chudáčika vyrástli v moderných časoch.

aby som vypozoroval, aké zmeny sa udiali len za môjho života. Lenže nie ja, ale iní ich budú musieť zvládnuť a priviesť niektoré z nich na pravú mieru namiesto mňa. Napríklad, prečo nie práve ty?”

”Ani by som nepovedal. Ruská revolúcia stavala na diele Karola Marxa, ktorý strávil veľkú časť svojho života v Britskom múzeu. Najvýbušnejšia vec na svete je myšlienka.”

Ján Télémond sa rozosmial a vyklepal si o peň stromu popol z fajky. ”Nezávisí to skôr od Svätého ofícia? Mám predsa ešte stále na krku skúšku u nich.”

”Zaiste!”

Prvý zväzok diela Jána Télémonda Pokrok človeka je pripravený do tlače. Je to rozhodujúci okamih pre jeho prácu. Od jeho schválenia teraz veľa záleží. Bol by som rád, keby vo Svätom ofíciu ohodnotili tento zväzok tak pozitívne ako sa to len dá. Požiadal som kardinála Leone, aby určil členov komisie poverených jeho preskúmaním a aby mi podali o tom správu čím prv. Naznačil som tiež, aby to boli celkom noví členovia, a nie z tých, čo skúmali dielo už predtým. Som rád, že je Ján v tejto veci vyrovnaný. Navonok vyzerá dosť dobre, hoci badám, že ho práca chytro unavuje. Vtedy sa mu nedobre dýcha. Žiadal som ho, aby sa hneď po našom návrate do Ríma dal prezrieť lekárom vo Vatikáne.

”Sväté ofícium rozhodlo vydať o diele Pokrok človeka radšej dočasný posudok ako definitívny rozsudok. Komisári sa osobitne zmienili o Télémondovej špiritualite a o jeho ochote ako syna Cirkvi podrobiť sa. Nevyniesli proti nemu nijakú osobitnú cenzúru.”

Kiril pokojne naznačil: ”Bol by som Vám, Eminencia, povďačný, keby ste mi prečítali doslovné znenie toho posudku.” Pápež mal privreté oči a na jeho tvári nebolo badať nijaké vzrušenie. Kým Leone čítal latinský text pápežova tvár vyzerala ako maska. V dokumente sa vyhlasovalo, že Sväté ofícium priznáva autorovi jeho poctivý úmysel, ako aj snahu obohatiť vedecký výskum. Podľa ich mienky sa však v jeho spise objavujú nejasnosti, ba, zvažujúc obsah podľa teologických kritérií, nachádzajú sa v ňom aj závažné omyly, ktoré sa protivia katolíckej náuke. Leone uviedol základnú námietku, že Télémond zašiel za hranice svojej vedeckej spôsobilosti, keď sa pustil do otázok z oblasti metafyziky ba až teológie, na čo nemá ani dostatočné školenie, ani potrebnú autoritu. Okrem toho vzbudzoval dojem, ako by chcel naznačiť, že k stvoreniu došlo síce Božím pričinením, ale skôr nevyhnutne, a nie z dokonale slobodného Božieho rozhodnutia. Ďalej jeho chápanie ”splynutia – zjednotenia” – ako to naznačil vo svojom spise - , Kristovi prisudzoval akúsi tretiu prirodzenosť, totiž kozmickú, ktorá nie je ani božská ani ľudská. Je to dôsledok toho, že autor jasne nerozlišuje medzi prirodzeným a nadprirodzeným. Následkom toho budí dojem, ako by Bohu upieral slobodu, komu má udeliť a komu nie milosť”

Leone pokračoval v čítaní: ”Je uváženou mienkou vysokodôstojných Otcov komisárov, že dôstojný Otec Ján Télémond by mal predložené dielo znova preskúma a prepracoval ho v naznačených bodoch tak, aby bolo v súlade s tradičným učením Cirkvi. Kým to neurobí, mala by sa mu zamedziť možnosť kázať, vyučovať, uverejňovať a šíriť akoukoľvek formou nedokázané predpoklady uvedené vyššie.”

/. . ./ Télémond vošiel trocha poblednutý v tvári. Ale ináč kráčal vystretý ani vojak. Pápež mu išiel v ústrety s vystretými rukami, aby ho pozdravil. Keď sa schýlil, aby mu pobozkal prsteň rybára, Kiril ho zdvihol a viedol ku kreslu pri svojom stole. Láskavo ho oslovil. Bojím sa, že správa, ktorú mám pre teba, Ján, nebude ti práve najmilšia.”

Kiril mu podal ponad stôl papier a kým ho čítal, hľadel mu uprene do tváre. Zdalo sa mu ako by sa na jeho jemne cizelovanej tvári začalo pod ťarchou šoku objavovať stále viac vrások. Čelo sa mu zarosilo kvapkami potu, ktoré sa mu objavili aj na hornej pere. Keď prestal čítať text, odložil dokument na stôl a díval sa zahmlenými očami na pápeža. Uboleným hlasom povedal: ”Je to horšie, ako som si myslel. Snažili sa byť ku mne ohľaduplní, ale je to zlé.”

”Ján, ty vieš, čo ti treba robiť. Teraz prišla chvíľa, ktorej si sa obával. Ale ja stojím ešte stále pri tebe. Som ti priateľom aj naďalej, ba som ti bratom. Lenže tento krok musíš v tejto chvíli urobiť ty sám.”

”Ján, iné ti neostáva. A ty to dobre vieš.”

/.../ Pápež Kiril mu povedal: ”Ak ťa môžem trocha odbremeniť, rád to urobím.”

/. . ./ O jedenástej hodine toho istého večera zazvonil telefón v súkromnej Kirilovej pracovni. Na linke bol kardinál Rinaldi. Ján Télémond mal srdcovú príhodu. Lekár očakával každú chvíľu ďalšiu. Nebolo nijakej nádeje. Rinaldi ho zaopatril sviatosťami a požiadal generála jezuitov Semmeringa, aby sa s ním prišiel rozlúčiť. Kiril zložil slúchadlo a nariadil, aby mu pripravili auto. O päť minút ho eskortovala talianska polícia na druhý koniec Ríma.

Spracoval Félix J. Litva, SJ