Pred niekoľkými rokmi počas mojej výstavy v Québecu do knihy návštev niekto napísal: ”Robíte dobré umenie, ale trochu moc nacionalistické. Nemyslím si, že umelec vášho talentu potrebuje strácať čas touto témou!” (doslovný preklad). Hneď pod touto vetou niekto pripísal: ”I keď umenie nemá vlasť, umelec ju určite má! Camile St-Sa?ns, známy francúzsky skladateľ. Bravó, majstre!”

Nuž čo k tomu dodať, možno len treba konštatovať, že to je skutočný obraz myslenia mnohých v druhej polovici tohto storočia. Slová strácajú svoj pôvodný význam, lebo sa zneužívajú určitými vládnymi kruhmi, či rôznymi záujmovými skupinami na manipuláciu myslenia spoločnosti. Zoberme si napríklad anglické slovo gay. Jeho pôvodný význam je v slovenskej verzii veselý, čulý. Gayness, baiety = veselosť, živosť. Bohužiaľ, v dnešnej dobe musíme toto slovo používať veľmi opatrne, lebo stratilo svoj pôvodný význam a pod tlakom určitých záujmových skupín nadobudlo úplne nový význam. Podobný osud, zdá sa, stihol aj význam slova nacionalizmus, alebo sa aspoň niektoré kruhy snažia o znehodnotenie jeho významu. Pozrime sa, čo hovorí Oxford University Press of current English, London pod heslom: Nation (národ) - veľká spoločnosť ľudí (obyčajne) hovoriacich jedným jazykom a majúca (obyčajne) spoločný politický charakter, kultúru alebo ašpiráciu (štát). National (národný) - spoločné celému národu; charakteristické pre určitý národ: národná hymna, národné mužstvo, národné divadlo atď.

Nuž, keď si tieto vysvetlenia podrobne preštudujeme, musíme dôjsť k uzáveru, že byť nacionalistom, čiže národovcom, alebo vlastencom, nie je nič zlé. Naopak, je to šľachetný a prepotrebný pocit lásky k vlastnému národu. Je to taktiež pocit hrdosti byť tým, čím sme sa narodili. Je to tiež schopnosť budovania budúcnosti na základe poznania našej minulosti. Nuž a tento pocit premnohým Slovákom dnes chýba. Keď začneme skúmať, prečo tento fenomén medzi Slovákmi či už doma, ale aj u mnohých v zahraničí chýba, dôjdeme k poznaniu, že to nie je len záležitosť dneška. Musíme sa vrátiť späť do minulosti. Po silnom obrodeneckom hnutí v rokoch meruôsmich v minulom storočí slovenské povedomie u veľkej väčšiny Slovákov narastalo a i napriek silnej maďarizácii smerovalo k potrebám autonómie a nakoniec vyústilo vo vyhlásení spoločného štátu s Čechmi, v ktorom nás ale naši početnejší bratia dobehli. Stali sme sa znovu len druhotriednymi občanmi. Dokonca prezident Masaryk nás nazval ”dráteníkmi”. Nuž povedomie mnohých ochablo, mnohí v snahe o záchranu vlastnej existencie zamenili záujmy celku za záujmy vlastné. No a výsledok bol taký, že pokiaľ sme my zápasili o holú existenciu ako jednotlivci, ale aj národ, Česi si pestovali svoje národné povedomie a čechizmus sa stal synonymom nielen českosti, ale aj československosti. No nebola to len snaha o prežitie, bola to tiež nevedomosť vlastnej minulosti u mnohých z nás. Vďaka Msgr. Andrejovi Hlinkovi sme si znovu začali uvedomovať svoju podstatu a naše povedomie vlastenectva vyvrcholilo do vzniku prvej Slovenskej republiky. Nech už sú tendencie našich neprajníkov akokoľvek silné, faktom ostáva, že napriek nesmierne nepriaznivým podmienkam Slováci dokázali, že sú schopní vziať zodpovednosť do vlastných rúk. Slovenská republika prosperovala. To bola hlavná príčina, prečo po vzniku druhej ČSR začala totálna dehonestácia akejkoľvek slovenskosti, naši neprajníci nás pomenovavali všakovými prívlastkami. Stali sme sa klérofašistami, fašistami, nacistami, buržoáznymi nacionalistami a čo ja viem čím všetkým. Naše dejiny sa zdecimovali na dni baníkov, dni pionierov, na prvé máje a októbrové revolúcie. To všetko preto, aby nám vymazali a znečistili našu národnú pamäť. Český nacionalizmus naďalej prekvital pod rúškom komunizmu. Dokonca aj slovenská história sa stala históriou viac českou, vezmime si len napríklad snahu o vytvorenie mýtu o spoločnej pravlasti, ktorý naďalej pokračuje. No nielen to. Dnes sa snažia cestou novej zmiešanej slovensko-maďarskej komisie presadiť vyučovanie spoločných dejín Maďarov a Slovákov! Podobnosť čisto náhodná? Aby nás totálne umlčali, vzali si na pomoc aj maďarskú a ukrajinskú menšinu, za pomoci ktorých sa nás snažili a snažia rozdrobiť. Príslušníkov týchto menšín neuveriteľne zvýhodňovali. Hlásiť sa k maďarónstvu alebo rusofilstvu bolo oceňované, ale hlásiť sa k slovenskosti bolo nebezpečné. Tí Slováci, ktorí nepodľahli, skončili vo väzeniach alebo v emigrácii. Nuž a mnohí, čo ostali, sa znovu z praktických, ale aj zištných dôvodov pomaďarčili, zmarxizovali, lebo to bolo praktickejšie. Svet nás znovu prestal nazývať Slovákmi, stali sme sa znovu len prinajlepšom Čechoslovákmi, keď už nie Čechmi. Doteraz nás mnohí aj tu v Kanade nazývajú Čechmi. Exil sa rozdelil na dva tábory. Na jednej strane bola skupina zástancov slovenskosti a práva na vlastnú štátnosť, na druhej tí, čo sa naučili z praktických dôvodov kolaborovať s kdekým, nuž a medzi týmito dvoma tábormi ostali mnohí, ktorí sa v snahe zachovať aspoň niečo vlastné stali len folklórnym etnikom, čo práve našim neprajníkom vyhovovalo.

Samozrejme, to sa znovu nepáči tým, ktorí stratili nad nami kontrolu. Tie isté kruhy, ktoré nenávidia všetko, čo je národné, začali nové ťaženie. Chceli by nás vrátiť do situácie, v ktorej sme boli len zvláštnou spoločnosťou krpčiarov a pseudofolklórnych tanečníkov, čo sa im doposiaľ darí udržať aj na severoamerickom kontinente. Samozrejme, že si vždy nájdu aj medzi nami jedincov schopných za misu šošovice predať aj vlastnú mater. (Horší poturčenec od Turka!). Zaplavujú Slovensko literárnym a filmovým brakom, mnohé médiá podporované zvonku, ale aj našimi politikmi, sa stali len nositeľmi bulvárnych senzácií, ale tí istí predstavitelia vyučovanie pravdivých dejín Slovenska nepovoľujú. Títo včerajší akademici a kandidáti vied naďalej znečisťujú myslenie hlavne našej mládeže. To nie je ale fenomén čisto slovenský. To je úkaz celosvetový. Tieto kruhy snažiace sa o kontrolu politickú, ale aj ekonomickú, prichádzajú s novou teóriou. Hlásajú svetovosť, kozmopolitizmus, globalizáciu a neoliberalizmus na jednej strane, samozrejme ten je dobrý a zlý, nebezpečný, primitívny a nedemokratický tribalizmus a nacionalizmus na strane druhej. Mnohí z týchto zástancov ”pravej” demokracie len prednedávnom hlásali spravodlivý internacionalizmus, socialistickú či ľudovú demokraciu na jednej strane a zlý buržoázny nacionalizmus na strane druhej. Je to podobnosť čisto náhodná? Aby ale obhájili svoje nacionálne tendencie, vymysleli dvojaký nacionalizmus. Dobrý a zlý. Takisto ako používajú podľa potreby dvojaký meter. Byť škótskym alebo írskym nacionalistom je zlé, ale byť britským je dobré. Byť katalánskym vlastencom či Baskom je zlé, ale byť Španielom či Francúzom je dobré. Byť kurdským nacionalistom je zlé. Palestínsky nacionalizmus je zlý, izraelský je dobrý. Quebečania sú zlí nacionalisti, ale Oranžisti a Royalisti sú dobrí nacionalisti. Nuž teda aj slovenský nacionalizmus je zlý a primitívny, ale český, či maďarský je dobrý. Tie isté živly, ktoré len prednedávnom na Slovensku v rámci normalizácie odstraňovali ”kontrarevolučné živly”, dnes vehementne odstraňujú ”protidemokratické elementy”. Na Slovensku sa snažia zaviesť mnohojazyčnosť ako úradný jazyk, ale v Čechách či Maďarsku tieto opatrenia nepotrebujú, lebo tam ”nežijú” národnostné menšiny.

Tu mi prichodia na um slová kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorému terajšie vládne kruhy chceli odobrať diplomatický pas: ”Našou úlohou teraz je vrátiť sa k tým starým slovenským národným koreňom, ktoré boli vedome prerezávané. Náš slovenský strom by bez týchto koreňov ani nekvitol, ani by neprinášal nijaké ovocie. Tu by som však chcel upozorniť na jedno nebezpečenstvo, ktoré u nás existuje. To sa zakladá na tom, že keď sa hovorí o národnom povedomí alebo zmýšľaní, tak niektorí ľudia ho kritizujú a používajú výraz nacionalizmus.”

Je tu však jedno nebezpečenstvo, ktoré pripúšťam, a to je fanatizmus. Fanatizmus je nemoc, ktorá existuje vo všetkých sférach. Je fanatizmus politický, náboženský, rasový, nacionálny. Toho sa musíme vyvarovať. Fanatizmus však nie je nacionalizmus. Kladiem si teda teraz otázku, no nielen sebe, ale všetkým Slovákom. Doma na Slovensku a aj v diaspore. Bol to dobrý či zlý nacionalizmus, ktorý viedol štúrovcov aj so zbraňou v ruke proti maďarskej totalite? Bol to dobrý či zlý slovenský nacionalizmu, ktorý zapríčinil čiastočne rozpad prvej a rozhodne aj druhej Česko-slovenskej republiky? Bol to dobrý či zlý nacionalizmus, že sme neprijali teóriu o československom národe. Bol to dobrý či zlý nacionalizmus, keď mnohí poslanci slovenského parlamentu hlasovali proti slovenskej štátnosti? Bol to dobrý či zlý nacionalizmus, ktorý dopomohol k zriadeniu Slovenskej katedry na Ottawskej univerzite, na ktorej sa dnes vyučujú aj dejiny Československa? Je to dobrý či zlý nacionalizmus, že mám vôbec odvahu písať tento článok?

Tibor Kovalik

Lac-Beauport, Quebec