4. - 8. 4. 1946

Doobeda doma. U holiča stará žena vie po slovensky. Ukázala mi fotografiu svojho starého otca – notára v Banskej Bystrici. Podľa mena bol iste Slovák. Popoludní ideme autom na Vácegreš, Židó (Vácegres) Obec rozložená medzi kopčekmi s viacerými ulicami, čisto slovenská, dosť zachovaná, národne uvedomelá. Chudobná obec, nižšie slamené domy, nižšia hmotná kultúra. Tri kostoly, katolícky, evanjelický a baptistický. Dobre sa znášajú. Zastavili sme sa u Káčera, dobrého Slováka. Jeho otec išiel s delegáciou tunajších Slovákov ako zástupca obce pozrieť sa na Slovensko. Rečový výskum tam u neho, stará matka vie ”hátke”, aj ”nóty”. Veď má aj staré slovenské spevníky a náboženské knihy. Texty, vecný slovník u tkáča. Krosná a tkanie. Nocľah tam.

Ráno prechádzka dedinou, niekoľko rečových záznamov u ženy, ktorej muž je tiež na Slovensku. Chudobná, ale vlastne len naoko, veď má 12 holdov zeme, ale biedne zariadenie v dome, biedny dom. Ale naša stará slovanská pohostinnosť sa tu prejavila. Bola by sa hnevala, keby sme si od nej nič nevzali. Pohostinnosť aj u nášho domáceho Káčera, kde sme tiež obedovali. Vedúci brigády, inšpektor Babylonský, pripravuje s tunajšími občanmi druhé verejné zhromaždenie, na ktorom má rečniť povereník Husák a Fraštacký. Prechádzka okolím, lebo som už vyčerpaný od stálej práce. Na cintoríne samé slovenské mená, ale maďarské nápisy. V obci vidieť kriedou slovenské nápisy na plotoch, stenách a bránach ”Slováci, poďte domov, Sloboda ČSR, Mať vás volá” a pod. Zatiaľ tunajší pripravovali slávobránu s nápisom Vítame vás. Prišli Beluš, poslanec Lietavec a farár Straka. Rečnili asi 400 ľuďom. Prechádzali popri vozy z poľa, lebo je tu dosť aj proti. Prví dvaja mladí dosť dlho rečnili obšírne a výstižne, ale nezáživne. Cudzie slová, vyšší štýl. Straka veľmi populárne, vtipne, takže strhol poslucháčov. Hovoril, že bohatí sa nechcú prihlásiť. My však sem pošleme zo Slovenska len bohatších Maďarov. Tuná budú žiadať viacej, a to predovšetkým od bohatých Slovákov, čo tu zostanú. Jeho reč mala omnoho väčší vplyv, čo bolo vidno na tvárach ľudí. Počúvali napäto, pozorne, občas sa aj zasmiali.

Pochvaľovali si a večer iste i niekoľko dní budú mať na programe prednesené myšlienky. Najviac si cenili, že minister prišiel medzi nich, čo maďarský nikdy neurobil a že sa s nimi zhováral. Boli veľmi radi. Večera povereníka a poslanca bola u Káčera. Ja som išiel na večer k Dudášovi, kde mladé dievčatá vedeli veľa piesní. Tu som i nocoval. Ráno prišlo auto z Asódu. Dal som sa s nimi do Kišujfalu. Cestou sme sa tu zastavili. Stretli sme rechtora a jedného občana. Podľa ich reči nikto tu nevie spievať slovensky. Málo tu vedia slovensky rozprávať. Tak som išiel s nimi ešte ďalej, do Vacova. Dosť pekné mesto, má dobrú polohu. Popisovali niektorých tunajších Slovákov, úradníkov a obchodníkov. Prehliadka mesta, dosť firemných nápisov slovenských, ako Kuruc, Kočiš, Žídek, Dančík, Markovič. Pohľad na Dunaj z diaľky tiež na väznicu, kde boli väznení Hlinka a iní Slováci. Obed v strážnom železničnom domčeku Slováka, ktorý sa nám prihlásil na presťahovanie, asi 1 km od Vacova. Naspäť sme išli do Vácegreša, čiže do roku 1939 Židó a ďalej spolu s tunajšími ľuďmi na verejné zhromaždenie do Čomádu (Csomád). Cestou nás zastavil lekár. Pri ceste zastrelený hájnik a postrieľaný pytliak. Naše auto ho malo zaviesť do nemocnice. Išli sme však na verejné zhromaždenie. Bolo pred školou. Bol vraj úspech. Rečový výskum som robil v dome, kde Hora zapísal veľa piesní. Čisto slovenská zachovaná obec, len málo uvedomelá a prebudená. Bolo by veľa čo skúmať. Neskoro večer domov cez Vácegreš, kde bola večera. Zápis textu nebol možný. Až v noci sme išli po celodennej vyčerpávajúcej práci domov a bola slabá večera. Nič sa nedá robiť. Doma som robil poriadok.

Asi o desiatej som išiel na Domoň (Domony), blízku obec asi pol hodiny peši pri železnici. Cesta rovinou, málo zaujímavým krajom. Stretám ľudí, hovoria len maďarsky. Konečne sa osmelím a pýtam sa, kde sú tu starší Slováci. Odpoveď – nem tudom. Konečne jedni mi povedali, že tam za kostolom sú takí starší. Márne však hľadám staršieho človeka. Oslovím a s dôrazom mi odpovedal – nem tudom. A som presvedčený, že vedel po slovensky. Konečne obuvník Remenár Pál, slovenské meno, tak tam vrazí. Žena mi poradí. Idem tam, na dvore je žena a na moju otázku odpovedá maďarsky, že nerozumie. Nie sú tu Slováci. Ale v tom počujem z izby slovenský rozhovor. Idem dnu, dvaja starí, asi 70-80 roční. Keď však vytiahnem zápisník a chcem sa pýtať, ako sa tu hovorí, mladší z nich kategoricky odmietne. Starší nepočuje a asi dcéra príde a maďarsky mi vynadá, že veď on nepracuje a oni sú Maďari. A na stole vidím Stráž na Sione, lebo ako sa volá slovenský časopis. Pýtam sa, či vie slovensky čítať. Že áno. Opäť k ševcovi. Poradí mi jedného pri fare. Idem tam, Žena kŕmi hus a s hnevom zapiera, že by rozumela slovensky. Stále však hovorím po slovensky, ona sa pomýli a dve – tri slová povie slovensky. Rýchle však začne maďarsky. Poznať odrodilých Slovákov. A Maďar mi poradí, kde býva Slovák Valentíni. Dvakrát idem k nemu. Len žena je doma. Povie niektoré rečové zvláštnosti. Hovorí, že v kostole len donedávna spievali po slovensky. A každý má Tranoscius. Ale mladí už nevedia po slovensky.

Popoludní som doma. Cez obed počúvam z nášho rozhlasu hudbu z Brodského. Pritom mám milé spomienky na domov. Fotografovanie členov miestnej oblastnej úradovne. Oblasť veľká s čisto slovenskými dedinami. Málo je však uvedomelých. Bolo by treba veľa práce. Niektorí sa však narobia a iní sa povaľujú doma a hrajú karty. Veľa propagačného materiálu leží na sklade nepoužitého. Domácej som dal 4 milióny za byt. Pýtala cukríky pre dieťa.

9. 4. 1946

Rozlúčka s oblasťou a cesta nákladným autom pod plachtou do Pešti. Preloženie na štvrtú oblasť Kiškéreš. Na obede so známymi zo spevokolu, učiteľom, zaistenie bytu v Imperiáli. O druhej porada sociografov u doktora Svetoňa. Otázka publikovania získaného materiálu, napísanie prehľadu doterajšej činnosti, jednotlivé skupiny, odbory a ďalší pobyt, resp. dovolenky. Schôdza všetkých sociografov budúci utorok. Príchod literárnych historikov, Baník, Mišianik, Dubnický a Kusý do archívov kníh v Budapešti, Ostrihome a Čabe. Na porade vedúcich oblastí dispozície pre tichú propagačnú činnosť od budúcej nedele. Niektoré cenové kuriozity. Za 200 korún je 12 miliónov Pg. Električka 200 tisíc Pg, dve deci vína 1 mil. Pg, jedno jablko 1 milión Pg, 4O dg slaniny 8 mil. 400 tis. Pg. Nocľah v hoteli Imperiál.

10. – 13. 4. – Kiškéreš

Pred dvanástou hodinou odchod otvoreným nákladným autom bez plachty za zlého počasia z Budapešti na juh. Plné auto, idú delegáti tunajších Slovákov, ktorí boli na Slovensku. Veľmi si to chvália. Stretol som aj Križáka z Perbáju a tiež to chváli. Prechádzame dlhými ulicami Pešti. Uvedomujeme si, že celé stáročia Maďari budovali len svoje hlavné mesto, kým iné mestá, aj na Slovensku zanedbávali.. Budovali ho slovenské ruky aj za slovenské peniaze. Veď Slováci museli tiež platiť veľké dane, za ktoré budovali maďarské veľkomesto. Patrila nám preto určitá náhrada za to. Na juh je zničená celá časť mesta.

Prichádza jednotvárna rovina, čím ďalej, tým menej úrodná piesočnatá, malé lesíky, veľmi vydrancované, málo dedín, veľké pasienky, trstinové, barinaté lúky sa striedajú s vinicami. Opomenieme Kečkemét. Nasledujú široké piesočnaté kraje, málo obývané. Za nimi prichádzajú tzv. tane, samoty, roztrúsené široko-ďaleko. Dom s hospodárskymi budovami, záhradou, vinicami, kúskom lesa a v okolí pole, skratka všetko, čo potrebuje k životu jedna rodina. Dosť zničená betónka prestala dávno, ideme dosť zlou kamennou cestou. Okolie pekné, zakvitnuté stromy, marhule, broskyne, čerešne a už i jablone a hrušky. Kvety rôznych farieb medzi vinicami, ktoré sú už obrezané a pokopané. To však je predsa práca našich slovenských rúk. Bývajú tu Slováci. Blížime sa ku Kiškérešu, sídlu našej oblasti. Veľmi pekný pohľad, na všetky strany vidno len kvety, stromy a vinice, medzi ktorými sa belejú roztratené samoty. Takýto kraj obnáša niekoľko snáď desiatok štvorcových kilometrov. Kiškéreš, okresné mestečko, rodisko z našej krvi vzišlého Petöfiho (Petroviča), pre čo ho volajú i maďarským Betlehemom. Po dlhej ceste silná únava, potrebný odpočinok.

Štvrtok cesta nákladným autom na západ Dunaja cez Dunaeďházu do Apoštágu. Hrozne zlá cesty, práši sa, ako nikdy doteraz. Vyzeráme ako mlynári. Prechádzame rozsiahlym neobývaným a neobrábaným priestorom. Celý tento málo obývaný kraj pripomína pôvodný stav tejto krajiny. Šíra rovina s pasienkami, pustatinami, čo vyhovovalo maďarským kočovníkom. Slovenskí prisťahovalci spravili pekné vinice, záhrady, kultúrny kraj. Na hradskej je vyhodený most od vojny, nahradený dreveným, takže sa musí obchádzať po lúke, v hlbokých koľajach a hroznej ceste.

Dunaeďháza (Dunaegyháza), dosť veľká čisto slovenská obec. Volajú ju Eďház. Zapísal som si niekoľko slov pre rečový výskum a texty piesní, kým sme čakali na delegátov, ktorí majú ísť na Slovensko. Zachovali si doteraz svoju reč, i mladí hovoria po slovensky.

Ďalej ideme na breh Dunaja, kde sa člnkom prevezieme cez Dunaj do Kišapostágu (Kisapostág). Je to čisto slovenská dedinka, kolonizovaná ľuďmi z Dunaeďházy. Má novohradské nárečie. Hneď prišiel za nami mladý učiteľ Molnár z Pitvaroša, ale tuhý Maďar. Otca má na Dunaeďháze učiteľom. Hovorí, že aj otec a predkovia sú Maďari. Nechcel priznať, že evanjelici v Maďarsku sú pôvodom Slováci. Naspäť sa prevážame s jeho sestrou. Uznal, že jej predkovia sú Slováci, ona je silná Maďarka. Nešla by na Slovensko, kde sa narodila, tam chce zomrieť

V Apoštágu (Apostág), väčšej obci na brehu Dunaja, navštívime niekoľko domov slovenských rodín. Sú tu evanjelici, katolíci i kalvíni. Evanjelici sú všetci pôvodom Slováci. Žijú vo veľkej biede, ale chuť na presťahovanie nemajú. Čakáme na príchod auta až do noci. Auto viezlo delegátov na Slovensko, do Pešti. Sme u maďarského učiteľa, ťažko však maďarského pôvodu. Hovorí o chybách a krivdách Maďarov voči nám. Znovu trápna dlhá cesta za studenej noci, teraz už bez plachty. O 12. hodine sme doma.

V piatok návšteva múzea rodného domu Petöfiho v Kiškéreši (Kiskőrös). Skromný slamený domček, neďaleko na námestí parčík. Na základoch domu Petöfiho otca je označenie, že tam bola jatka Štefana Petroviča. Na dvore sú kvety, v pitvore busta básnika, v izbe, kde sa narodil, malé múzeum vencami, v kúte starodávna slovenská pec, na stene za rámom fotografie: 1. Zoznam žiakov Evanjelickej ľudovej školy v Kečkeméte, kde je uvedené meno Alexander Petrovicz, 2. Asódske evanjelické lýceum, kde chodil do školy a fotografie rodičov: Petrovicz István, Hrúz Mária, a ich rodné listy, 3. Fotokópie vysvedčení z Asodského gymnázia, 4. Účty jeho otca, medzi nimi i slovensky vedené mestské zápisy: Wýdavek cirkevných peňez... Sedem členov komisie, podpísali sme sa dali sme pečiatku presídľovacej komisie. Prišli školské deti, priniesli kyticu, učiteľka im vysvetľuje, žiačik prednáša báseň. Vážia si Petöfiho, majú ho vo veľkej úcte. Podľa informácie od opatrovkyne tohto domu Slovenky Pavlíkovej sem chodia každý deň.

Návšteva taní pod Kiškérešom s doktorom Faltínom a Pavlom Ondrusom st. z Pitvaroša, ktorý ako uvedomelý Slovák, roľník, je k nám pridelený. V Kiškéreši je veľa Slovákov, pôvodne bol asi celý slovenský, obyvatelia sú však málo uvedomelí, dosť pomaďarčení a veľkí hmotári. Lipnú na pôde, viniciach, že ich ťažko odtiaľ dostať a presviedčať. Ideme k jednému, čo robí vo vinici. Je to dobrý Slovák, ale na Slovensko nechce ísť. Druhý nás pozdravuje po maďarsky, nepočul asi náš slovenský pozdrav. Je nedôverčivý, zo začiatku bojazlivý, neskôr pri vínku, ktorým nás v pivnici ponúkol, zisťujeme zdravé slovenské jadro. Veľmi sa boja pánov, neveria im, nedôverujú, ale maďarským pánom, tí ich tomu naučili. Za operáciu ženy platí lekárovi 20 hl vína. Stretáme ľudí na poli, jeden hovorí: Mamka bola Slováčka, ja som Maďar. Ja som sa tu narodil a chcem tu i zomrieť. Iný hovorí: Otec bol Opavský, ja som Ovari. Ďalší hovoria, my sme Slováci, aj Maďari. Pekný tučný Slovák pracuje v pivnici, tiež nás ponúkne. Dobrosrdečný, pekne hovorí po slovensky, len je bez slovenského národného presvedčenia. V jednom dome nám otvára stará ženička. Na tvári vidno, že má veľký strach. Jej dve dcéry naznačujú, aby nič nehovorila. Aj ony majú strach. Zapierajú, že vedia po slovensky, Aj ona popiera, že je Slovenka a volá sa Turančíková. Hovorí – ja som Maďarka. Iní hovoria, my sme Trepaji, nie Slováci, fele Tót, fele Maďar. Myslia si, že keď sa priznajú, budú musieť ísť na Slovensko.

Prechádzame vinohradmi. Zastavujeme sa pri robiacich. Neveria, či je to isté, či na Slovensku všetko dostanú. Keby im nariadili, že musia, tak by išli radi. Iný vraví, ako sa im učiteľ vyhrážal: Keď budeš po slovensky hovoriť, vytrhnem ti jazyk. Čo s nimi vraj bude, ak príde prevrat. Potom ich znovu vyženú. Jeden chudobný sa dal nahovoriť, ale rodičia mu nechcú ísť. Často tu používajú ruské ”da” alebo miešajú ruské slová a tvary. Tu v Maďarsku silne na ich pôsobila ruština. Ako prechádzame vinicami, pekne obrobenými, s ovocnými stromami, vidíme, že z tunajšej piesočnatej zeme urobili slovenské pracovité ruky pekný kraj. Zem upravili, založili vinice, nasadili stromy a využili zem. Maďari sa potom prisťahovali už do hotového. Nechcelo sa im začínať a nikdy by to takto nespravili. Celé Maďarsko budovali vlastne cudzí. Jeden Slovák odhadoval, že Maďarov je tu len jedna tretina, Slovákov najmenej jeden milión.

13. 4. 1946

Predpoludním na trhu pred našou úradovňou sa konal zaujímavý výmenný obchod, za víno alebo vajcia. Pár húseniec – 40 litrov vína, 4 škatuľky zápaliek – 1 liter vína. Výrobky roľníka sú v porovnaní s priemyselnými produktmi veľmi lacné. Pozoroval som, ako maďarský financ povýšenecky, sebavedome vystupoval proti Slovenke na trhu, že má pálenku. Zisťoval hrozným krikom jej dáta a ona plakala. Potom odišiel a smial sa

Popoludní autom do Kišboče (Kisbocsa), dedinky kolonizovanej Slovákmi z Kiškérešu. Niekoľko roztrúsených taní s vinohradmi, záhradami a poľami. Navštívime jednu z nich. Žena perie, stará si zoberie šitie a je ochotná rozprávať piesne a čo sa jej pýtam. Za zaujímavý zjav považujem, že deti, ak sú jeden od druhého o 5-6 rokov staršie v jednej rodine, mladší vyká staršiemu alebo staršej, po 15. roku i cudzí sa nazývajú ňaňo a báči.

14. 4. 1946

Ráno ideme nákladným autom do vzdialenej obce Miške (Miske). Pekná, čisto slovenská obec. Vraj sa tu urodí najlepšia paprika v Maďarsku, sú tu i vinohrady, ovocné stromy, čierna zem. Veľmi pekné domčeky, pekná dedina s múrom ohradenými dvormi, aké som v Maďarsku nevidel. Červené zdravé typy ľudí. Dievčatá stoja pred kostolom v pekných krojoch. Omšu má náš pán doktor Paldan. Spev a pašie sú maďarské. Deti vedia viac po maďarsky. Keď sem naši prvý raz prišli, zle pochodili. Ľudia hovorili, že sú Maďari, že tam nie sú Slováci. Častejším stykom ich tak získali a spracovali, že sú veľmi milí a radi nás počúvajú. O pol dvanástej je na dvore obecného domu verejné zhromaždenie. Hovoria riaditeľ školy Halúska, doktor Faltín a Prochocký. Pri spomienke ako ich predkovia museli opúšťať svoje rodné kraje staré ženičky slzili. Úspech reči bol veľký. Popoludní sa ich dalo zapísať asi 40. Na obede sme boli u najbohatšieho roľníka. Aj on by chcel ísť, len by sa rád pozrel na Slovensko. Syn bol na Slovensku cez vojnu, veľmi ho to volá.

15. 4. 1946

Skoro ráno nastupujeme na cestu a odchádzame do Budapešti. Smerujeme domov, prechádzame šírymi rovinami, úrodnými roľami, vinicami a ovocnými stromami. Ideme cez Kerekeďházu, kde je vraj asi 3000 Slovákov. Auto dostalo pri veternom mlyne poruchu. Dostali sme sa načas do Pešti. Na ústredí podpisujeme doktorovi Svetoňovi prehlásenie, že sa zaväzujeme do 1. septembra podať pracovné výskumy na uverejnenie. Ak nutne potrebujeme, môžeme prísť. Pred Mensou Britanicou už stoja dva plné autobusy. Museli sme sedieť na schodoch a ja na kufri. V Rábe sme prepili ostatné maďarské milióny, za 3 a pol milióna Pg 4 deci vína. Dobré na cestu, lebo je veľmi teplo. Asfaltka prestala, ideme po kamennej a hrboľatej ceste, ale len na kúsku. Na našej strane je cesta lepšia. Bratislava, konečne sme doma. Ako sa všetci tešia, že sú doma. Večer vlakom domov. Riaditeľ v Piešťanoch chcel, aby sme zostali, lebo štyria narukovali, my dvaja sme boli v Maďarsku, jedna bola chorá. Musím zostať, nemôžem sa vrátiť, hoc by som chcel.

Výsledky výskumu spracovali jazykovedci Štolc, Ondrus a Blanár knižne, ja, keďže som bol v Maďarsku len mesiac, som ich uverejnil v štyroch štúdiách v časopisoch.