Polemika

dovoľujem obrátiť sa na Vás vo veci článku, ktorý uverejnil Váš dvojtýždenník závislý od etiky č. 7 zo 4. apríla 2001 od pána Stanislava Májeka. Článok sa týka polemiky okolo biskupa J. Vojtaššáka. Nepíšem Vám preto, aby som do tejto polemiky zasiahol, hoci sa v článku spomínajú aj moje odborné historické práce. Nepíšem ani preto, že vo Vašom týždenníku som už bol viackrát kritizovaný ako historik. Máte na to legitímne právo, tak ako na to majú právo Vaši autori a prispievatelia.

Dovolím si však rozhodne sa ohradiť proti hrubému klamstvu a ohováraniu mojich kolegov i mňa, ktorí sme sa podieľali na vydaní vedeckej edície dokumentov Vatikán a Slovenská republika (1939-1945), Bratislava 1992. Pán St. Májek vo svojom článku tvrdí, že zostavovatelia zborníka dokumentov ”propagandisticky spracovali správy”, ktoré si vymenili Štátny sekretariát Sv. stolice a jeho zástupca v Bratislave G. Burzio koncom marca 1942. Túto svoju lož St. Májek zvýraznil ešte ďalším nehoráznym zovšeobecňujúcim obvinením, že ”preklad textov (v edícii dokumentov – poznámka I. K.) je nepresný, závažné vety sú vynechané a niektoré oficiálne vyhlásenia neuverejnené”. S autorom, ktorý zrejme nemá žiadne odborné vzdelanie v historiografickej oblasti, je zbytočné polemizovať. Chcem Vás len upozorniť, že dokumenty, ktoré boli prebrané z jedenásťzväzkovej vatikánskej odbornej edície Actes et documents du Saint Siége relatifs a la Seconde querre mondiale 1939-1945 (jednotlivé zväzky vychádzali v r. 1965-1981) prekladala pani Anna Škorupová, známa, v odborných kruhoch rešpektovaná prekladateľka najmä z francúzskeho a talianskeho jazyka. Neviem, aké vedomosti z týchto jazykov má p. Májek, ktorý ju obvinil z nekompetentnosti.

Okrem toho, pred prekladom a uverejnením našej knihy (Vatikán a SR...) sme sa obrátili v roku 1991 na Apoštolskú nunciatúru v Prahe a požiadali sme ju o možnosť uverejnenia všetkých dokumentov týkajúcich sa Slovenska z vyššie uvedenej mnohozväzkovej vatikánskej edície. Dostali sme na to súhlas a po vyjdení práce sme, prirodzene, poslali našu knihu aj Apoštolskej nunciatúre v Prahe. Jeden zo zostavovateľov našej edície dokumentov, ktorá bola doplnená aj ďalšími prameňmi domácej proveniencie, bol aj doc. V. Prečan, historik európskeho formátu, medzi iným autor viacerých zväzkov základných historických prameňov k moderným dejinám Slovenska, ktoré získali vysoké odborné ocenenie doma i v zahraničí.

St. Májekovi sa dokumenty, ktoré boli uverejnené v našej edícii, nehodili do jeho evidentne nekvalifikovaného článku, preto zvolil cestu ohovárania a lží, aby spochybnil etickú i odbornú stránku všetkých autorov i zostavovateľov zborníka dokumentov Vatikán a SR... Nie je to prvý a ani posledný prípad takéhoto útoku na historikov a nechcem s ním ani polemizovať, lebo ako som sa už mnohokrát presvedčil, je to úplne zbytočné. Svoj list Vám píšem len preto, lebo sa domnievam, že pri uverejnení podobných materiálov ako článok p. St. Májeka nie celkom obstojí nadpis v záhlaví Vášho časopisu, že ste Dvojtýždenník závislý od etiky. Aká je to vlastne etika, ktorá umožňuje nehorázne lži a nepodložené obvinenia voči historikom, ktorí sa snažia odbornou prácou osvetliť naše dejiny? Dovoľte mi vysloviť presvedčenie, že v tomto prípade (žiaľ, nie ojedinelom) je to etika veľmi pokrytecká. To je však už problém Vášho časopisu.

S pozdravom

vo svojom liste na môj článok ”Ad: Y. A. Jelinek o biskupovi Vojtaššákovi” (Kultúra 7/2001) ste sa ohradili proti mojim dvom vetám, týkajúcich sa zborníka ”Vatikán a Slovenská republika /1939 -–1945/- Dokumenty”. Citujem : ”Tieto správy propagandisticky spracovali autori a zostavovatelia knihy Vatikán a Slovenská republika / 1939 – 1945 / - dokumenty /1992/ - I. Kamenec, V. Prečan, S. Škorvánek. Naviac preklad textov je nepresný, závažné vety sú vynechané a niektoré oficiálne vyhlásenia neuverejnené.”

Podľa definície je ”propaganda” rozširovaním myšlienok s cieľom získať si prívržencov. Keď som si kúpil zborník, kládol som si otázku, či autori snáď idú skúmať cirkevné dejiny, alebo objektívne posúdiť obdobie Slovenskej republiky a jej prezidenta dr. Jozefa Tisa. Ale už úvod ma vyviedol z omylu. Píše sa, že predmetom je problematika dejín Slovenska v rokoch 1939 – 1945, ktorá je značne kontroverzná a v súčasnom období sa vedú vášnivé polemiky aj k otázke, citujem: ”Jedným z kľúčových bodov týchto polemických diskusií je otázka existencie Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945,..” I dnes, keď to čítam, nechce sa mi veriť, že to napísali historici – odborníci, bez poznámky vzhľadom na historickú pravdu. Pán Kamenec, kto to tak polemicky diskutoval, kto spochybňoval legitimitu Slovenskej republiky, aké autority? Bolo by zaujímavé, keby ste uviedli argumenty diskutujúcich, rád sa poučím. Ďalej sa píše, že k tejto téme je k dispozícii veľa prác od domácich ako aj exilových autorov, ale: ”Bez toho, že by sme na tomto mieste hodnotili spomínanú produkciu, treba konštatovať, že mnohé práce o dejinách slovenského štátu sú poznamenané jednostrannými prístupmi, aprioristicky ideologickými pohľadmi i nedostatočnou znalosťou základného pramenného materiálu k danej problematike.” Ohromné! Vy nechcete hodnotiť a hodnotíte, kádrujete.

Výpovednú hodnotu dokumentov možno správne pochopiť len v kontexte doby, vnútorných a vonkajších pomerov, uvádzaním všetkých dostupných prameňov a bez zaujatej interpretácie získaných dokumentov. Nemožno objektívne hodnotiť kontroverzné správy mons. Burzia, keď aspoň neupozorníte na vyhlásenia dr. J. Balku, ktoré som ja citoval, a ktoré sú obsiahnuté čiastočne aj vo Vašej knihe - Po stopách tragédie, i v knihe L. Lipschera – Židia v slovenskom štáte. Bolo by objektívne citovať aj ďalšie doplňujúce dokumenty z archívov napr.  nemeckých, ktoré májú veľkú výpovednú hodnotu v prospech prezidenta Tisu. Prečo ste tak neurobili?

Iste ste vedeli a viete o istých napätých vzťahoch medzi prezidentom a diplomatickým zástupcom Sv. Stolice mons. Burziom, ktorý sa pokúšal byť najvyššou autoritou a to nielen vo veciach cirkevných. To malo vplyv aj na jeho správy. Prečo ste v poznámkach čitateľa neupozornili na opatrnosť pri preberaní týchto správ? Ako príklad vyrobených nedorozumení a nepriaznivého hodnotenia prezidenta vo Vatikáne je kauza okolo prezidentovho prejavu v Považskej Bystrici zo 7. 9. 1941, ktorej sa týkajú dokumenty vo vašom zborníku č.37, 38, 39, 42. Ide o klasický príklad, ako nemožno zobrať za smerodajný neautentický novinový článok, spracovaný voľne podľa poznámok, alebo komentár zo zle pochopeného prejavu. Prejav uverejnil denník Tatranský Slovák 6, č. 32 z 13. 9. 1941, v ktorom redaktor uviedol :

”...Pápežské encykliky, ktoré hovoria o sociálnych otázkach, vám vždy pripomínajú iba hlavné zásady. Hlavnou zásadou, z ktorej čerpajú pápežské encykliky, je prirodzené právo, a opäť bude prekvapením pre mnohých, keď tvrdím, že zásady sociálne, tlmočené pápežskými encyklikami, a zásady národného socializmu sú totožné.”/str. 70 /. Vznikla z toho aféra, ktorou sa zaoberal veľvyslanec Sidor a celý vysoký klérus vo Vatikáne, vrátane pápeža. Už 10. 9. 1941 bol mons. Burzio v tejto veci u prezidenta a podľa správy z 12. 11. 1941, č. 646, VaSR č. 42, prezident novinové komentáre dementoval a povedal : ”Hovoril som iba o sociálnom aspekte národného socializmu a jeho aplikácii v praxi, a čo sa týka encyklík, je jasné, že som sa zmienil len o encyklikách sociálnych. Chcel som skrátka povedať, že národný socializmus v oblasti sociálnej uviedol do praxe mnohé z princípov obsiahnutých v encyklikách: iba v tom zmysle som hovoril o ich totožnosti. Napokon, slovenský národný socializmus mieni uskutočniť sociálne reformy v duchu učenia pápežských encyklík.” Následne si mons. Burzio overil vysvetlenie prezidenta na filmovom zázname a vyhlásil, že vysvetlenie je prijateľné. Bublina, ktorá sa nafúkla do veľkých rozmerov, spľasla, ale poškodila meno prezidenta. Zarážajúce je, že hoci mons. Burzio si problém vyjasnil už 10. 9. 1941, správu do Vatikánu poslal až 12. 11. 1941, čo nebolo fair voči prezidentovi. Keby zostavovatelia zborníka vo svojom komentári k týmto dokumentom uviedli, že išlo o nepochopenie, pohľad na prezidenta by bol objektívnejší. Vy ste konali práve opačne. Čitateľa ste dezinformovali  poznámkou č.1 na strane 67 k základnej vete sporu, uvedenej v dokumente č. 37. Citujem: ”a/ potvrdzujeme, že mons. Tiso povedal vo svojom nedávnom prejave, že katolícka sociálna doktrína je taká ako nacistická.”/1/. A vy napriek tomu, že toto je v texte dokumentu č. 42 vyvrátené, do poznámky č. 1 ste napísali: ”Tiso, prezident republiky, prehovoril 7. sept. 1941 v Považskej Bystrici pri príležitosti vysviacky nového farského kostola. Msgr. Burzio, chargé d´affaires Sv.Stolice v Bratislave, potvrdzuje túto verziu 12. novembra. Porovnaj s č. 42.” Nuž porovnajte! Ako je možný takýto lapsus?

Tiež musím poukázať na podobný novinový článok z prezidentovho prejavu v Holíči 16. 8. 1942, ktorý uverejnil denník Slovák 18. 8. 1942 a ktorého sporné vyjadrenia uverejňujete v poznámke č. 4, na strane 119. Prezident predniesol prejav bez písomného podkladu. Autor článku šéfredaktor Slováka J. Paučo prejav spracoval voľne podľa poznámok a stať- Židovská otázka napísal tak, aby upokojujúco znela pre Nemcov. K prejavu sa vyjadrili I. Karvaš a F. Čatloš. Dr. I. Karvaš vyhlásil, že síce na zhromaždení bol, ale na inkriminovaný výrok sa nepamätá.(Kultúra 17/1999). F. Čatloš, tiež poslucháč prejavu, pred NS vyhlásil, že nemal dojem, že by to vyznelo ako nejaké štvanie. A to vieme, že F. Čatloš pred súdom nebol dr. J. Tisovi naklonený. Koľkokrát sa táto kauza zneužila!

V poslednej dobe uvádzate ako najnepriaznivejší dokument v neprospech prezidenta dr. J. Tisu jeho list pápežovi Piovi XII. z 8. novembra 1944. Vo vašom zborníku je zaradený pod č.138 s názvom: Tiso pápežovi Piovi XII. V edícii Actes ... pod č. 389, s názvom : Le Président de Slovaquie Tiso au pape Pie XII - Prezident Slovenskej republiky pápežovi Piovi XII. Pán Kamenec, cítite ten rozdiel prístupu už v samotnom názve?

Po prečítaní prekladu listu vo vašom zborníku nadobudol som istú nedôveru, lebo v jednej vete sa strácal zmysel a u niektorých som mal podozrenie o správnosti prekladu. Po dlhšom čase sa mi podarilo získať originál. Vety, kde nebol významový rozpor s prekladom pani A. Škorupovej, sme ponechali. Pán Kamenec, prečo uvádzate, že som pani prekladateľku obvinil z nekompetentnosti, keď som sa tak nevyjadril?

Priznávam, urobil som chybu, keď som uviedol ”závažné vety sú vynechané”. Mal som na mysli ”závažná časť vety je vynechaná”, čo je rozdiel, za čo sa ospravedlňujem. Ale na ďalšej časti vyjadrenia nič nemením. Nebolo mojím cieľom posudzovať všetky dokumenty po jazykovej stránke, mňa zaujímala stránka vecná. Vyskytujú sa aj chyby ako napr. v čísle na strane 65 v bode 2. uvedený paragraf 225 má byť 255, ale i ďalšie, ktoré sa dali riešiť priložením lístočku erráta. Z prekladu listu na posúdenie uvádzam iba krátky úryvok.

Latinský originál: ”- ita tamen ut etiam post has actiones gubernii vixerunt in Slovacia Bohemi et Judaei non parvo numero et bene, imo optime constituti. Quo pacto demonstratur gubernium in suis actionibus non decessisse a via asservati moderaminis inculpatae tutelae in defensione et assecuratione existentiae nationalis, socialis et culturalis suae gentis.”

Nový preklad: ”- ale tak, že aj po týchto opatreniach vlády žili na Slovensku Česi a Židia v nemalom počte a dobre, ba veľmi dobre situovaní. Toto dokazuje, že vláda vo svojich opatreniach neopustila cestu dodržania umiernenej a oprávnenej ochrany pri bránení a zabezpečovaní národnej, sociánej a kultúrnej existencie svojho národa.”

Kto chce pochopiť a objektívne hodnotiť tento list, musí si jasne uvedomiť, že prezident ho písal pred 8. novembrom, čiže tesne po potlačení povstania, a to pod takým silným dojmom a v hlbokom žiali, keď na ceste do B. Bystrice na vlastné oči videl zničenú krajinu a zúbožených slovenských vojakov vracajúcich sa domov, ale i odchádzajúcich do zajatia. Aký by to bol prezident, ktorý by schvaľoval likvidáciu slovenskej štátnosti a súhlasil s vyhlásením Československej republiky, ako to urobili povstalci! Bola by to vlastizrada, čo si on plne uvedomoval. Veľkou zlomyseľnosťou bolo a u niektorých ešte možno aj je, keď ho škandalizujú za nedobrovoľnú cestu do B. Bystrice. Predsa sa vedelo, že vlastne priniesol tým obeť, aby odvrátil pomstu Nemcov za povstanie. O tom existujú písomné svedectvá. Každému odporúčam prečítať si jeho prejav v B. Bystrici, ktorý je uverejnený v zborníku V. Prečana – SNP- dokumenty pod č. 514 na stranách 784 – 788. Na 4 stranách sú ”až” 3 vety, v ktorých ďakuje Nemcom. Povstanie svoj cieľ nesplnilo a výsledkom bolo dvadsaťtisíc mŕtvych, dvanásťtisíctristošesť Nemcami odvlečených židov do koncentračných táborov a obrovské materiálne i morálne škody. Dodnes je národ kvôli povstaniu rozdelený. R. Kaliský, účastník povstania, v roku 1967 napísal: ”Vyvrátili sme svoj vlastný štát, ktorý nebol iba fašistickým, ale aj slovenským. ...o všetkých základných veciach, ktoré sa nás mali týkať pri povojnovom usporiadaní Európy, bolo rozhodnuté už pred povstaním. /.../ Preto je nám dnes oveľa jasnejšie, o čo v povstaní vlastne predovšetkým išlo a o čo komu išlo okolo povstania. Keby tak znova, keby tak ešte raz..., lenže história je veľmi prísna a skúpa gazdiná pri rozdávaní historických príležitostí.” /Konfrontácie, 1968/. To netreba komentovať. Ďakujme Bohu, že tá historická príležitosť prišla a vážme si ju.