Pri vyratúvaní menšín na Slovensku zaznie niekedy aj z úst vysokopostaveného činiteľa Slovenskej republiky meno ”poľskej menšiny”. Mne vtedy prebehne mráz po chrbte a uvedomím si, že aj ja patrím k tejto ”poľskej menšine” ako slovenský goral, čiže ”neuvedomelý Poliak”, ako nás zvyknú označovať niektorí činitelia na poľskej strane. Už počujem námietku, že to bolo kedysi, dnes to už neplatí, načo vyvolávať starých duchov. No nebolo to tak dávno, iba pred niekoľkými mesiacmi v roku 2000, keď mi istá pracovníčka kolektívu, ktorý pripravoval v rámci európskeho grantu učebnicu pre školy na Slovensku a v Poľsku povedala, že istý autor zo Zakopaného dodal text, v ktorom bolo uvedené, že na Slovensku žije 80 000 etnických Poliakov.

Cifra 80 000 nie je náhodná. S touto cifrou operovali niektorí poľskí činitelia už v tridsiatych rokoch, napríklad Walery Goetel, profesor Baníckej akadémie v Krakove, a vzťahuje sa na Spiš, Oravu, Kysuce a na goralské enklávy na Liptove, Gemeri a Horehroní.

Ako vieme, prvýkrát vystúpili Poliaci so svojimi územnými požiadavkami proti Slovensku už v novembri 1918, keď sa aj vojensky pokúsili obsadiť časti Spiša, Oravy a Kysúc. Kvôli komplexnosti uvediem, že česko-slovensko-poľský spor, lebo išlo aj o Tešínske Sliezsko, mal rozhodnúť plebiscit r. 1920. Bohužiaľ, českou príčinlivosťou – najmä Edvarda Beneša, ale ako už dnes vieme, aj T. G. Masaryka – k plebiscitu nedošlo, na základe dohody ministrov Beneša a Grabského rozhodla Veľvyslanecká rada 28. júla 1920 v Spaa od zeleného stola a naozaj ”šalamúnsky” rozdelila sporné územia, z Tešínska dostali kus Česi a kus Poliaci, no za to Slováci stratili kus Oravy a kus Spiša, spolu 26 obcí, no nedostali nič. Poliaci a Slováci neboli spokojní, jedine Česi dostali to čo chceli. Inak povedané Česi dostali územie, na ktorom žila poľská väčšina, a Poliaci dostali na Orave a Spiši územie, kde žila drvivá slovenská väčšina. No Poliaci sa cítili ukrivdení na Tešínsku i na Orave a Spiši.

Vo Varšave pozorne sledovali nezhody, ktoré sa rodili v novokonštituovanom štáte Čechov a Slovákov. Známa je napríklad poľská pomoc Andrejovi Hlinkovi r. 1919 pri jeho ilegálnej ceste do Paríža a následne podpora otvorených protičeských akcií slovenských hungaristicky orientovaných separatistov, ktorí našli azyl v Poľsku (Š. Mnoheľ, F. Jehlicska, F. Unger, Poľsko-slovenská liga, atď.).

V polovici dvadsiatych rokov sa začali vytvárať reálne šance pre zblíženie medzi Prahou a Varšavou, prebiehali osobné kontakty vedúcich politikov na obidvoch stranách a podpísali sa záväzné medzištátne dohody. Proces normalizácie stykov sa predbežne neprerušil ani po májovom prevrate r. 1926 a nástupe Pilsudského k moci. Toto dočasné oživenie vo vzťahoch medzi Prahou a Varšavou vnieslo obrat aj do poľsko-slovenských vzťahov. Prispeli k tomu aj zmeny v politickom živote v ČSR, kde narástali pozície HSĽS, takže ďalšie podporovanie zjavne promaďarsky orientovaných činiteľov, združených okolo Jehlicsku, strácalo pre Poľsko nielen zmysel, ale pri slovenskej citlivosti na maďarský revizionizmus sa rovnalo otvorenej nepriateľskej činnosti. Tým viac, že časť hlinkovcov od chvíle, keď strana nastúpila cestu legálnej opozície, demonštratívne prejavovala svoje sympatie k Poľsku a k Poliakom. Svedčili o tom aj články na stránkach Slováka. Emócie, spojené so stratou častí Spiša a Oravy ustúpili do pozadia a akoby boli upadli do zabudnutia.

Tieto narastajúce slovenské sympatie k ”slovanskému Poľsku” prebiehali v čase, keď varšavské Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) vystúpilo s utajovanou iniciatívou uskutočniť plán, ktorý sa priamo dotýkal integrity Slovenska. MZV rozoslalo 9. 2. 1927 list poľským konzulátom v Bratislave a Ostrave a vyslanectvu v Prahe s návrhom rozvinúť tajnú akciu s cieľom ”prebudiť poľské národné vedomie” u obyvateľstva Spiša, Oravy a Kysúc. Okrem sondážneho charakteru list obsahoval aj konkrétny návod na postup celej akcie.

Na tento list odpovedal poľský vyslanec v Prahe K. Lasocki listom ministrovi zahraničných vecí vo Varšave, v ktorom uviedol pre nás veľmi prekvapivú informáciu, že ”...na želanie prezidenta Masaryka, ako svojho bývalého kolegu z viedenského parlamentu, rokoval som s ním koncom apríla 1919 o poľsko-československých vzťahoch, pričom prezident Masaryk, neobmedzený v tom čase Ústavou a majúc príliš veľké právomoci a veľký vplyv v Československu, p o n ú k o l ďaleko idúce územné ústupky na Spiši a Orave...” Táto informácia má pre nás základný význam, lebo v nej možno hľadať kľúč k ďalšiemu postupu Benešovej diplomacie, k negovaniu chystaného plebiscitu a fakticky sa tak dosiahlo kabinetnou diplomaciou riešenie pre Čechov optimálne, pravda, na náš účet. Vyslanec Lasocki ďalej v liste konštatuje, že ”terajšiu iniciatívu považuje za oneskorenú, nesplniteľnú a okrem toho za škodlivú pre styky medzi Poľskom a Československom. Tak vyslanectvu, ako ani konzulovi Staniewiczovi, s ktorým rokoval o tejto veci pred jeho odchodom z Bratislavy, je existencia väčších poľských zoskupení na Slovensku neznáma... nemôže byť ani reči o desiatkach tisícov ľudí, ba dokonca aj o tisícoch by bolo ťažko hovoriť... Úspech uvedenej akcie považuje za vylúčený... Naproti tomu by musela vyvolať čo najsilnejší odpor... zo strany slovenskej spoločnosti, ktorá nemôže... zabudnúť na stratu niekoľkých obcí v prospech Poľska, v ktorých žijú Slováci.”

Poľským MZV rozbehnutá akcia mala pokračovanie na operatívnych poradách, uskutočňovaných vo Varšave, no potom sa ťažisko prenieslo do Katowíc, pretože iniciatívu prevzal sliezsky vojvoda Michal Graźiński a vytvoril si okruh spolupracovníkov, ktorého členmi boli okrem funkcionárov z ústredia MZV aj zo zastupiteľských úradov v ČSR (K. Ripa, konzul v Ostrave, Malhommé, gen. konzul v Ostrave, W. Łaciński, konzul v Bratislave), ďalej veľmi významná krakovská skupina (vysokoškolskí profesori W. Goetel, W. Semkovicz, M. Gotkiewicz), kňaz F. Machay, ďalej Dr. Wolf, poslanec čs. snemu z Ostravy, riaditelia poľských gymnázií v Orlovej (ČSR) a v Nowom Targu (Poľsko), senátor poľského sejmu F. Gwiźdź...

Uvedieme zopár zásad a úloh, ktorými sa riadili:

• kvôli utajeniu pôsobiť navonok zásadne z Českého Tešínska, t. j. z čs. územia
• zabezpečiť výchovu poľských kádrov z miestnej inteligencie (stredné školy na Č. Tešínsku, univerzita v Bratislave, resp. v Krakove)
• nadväzovať a udržiavať styky s ”potencionálnymi” Poliakmi, napr. so študentmi v Kežmarku, klerikmi v Bratislave a Sp. Kapitule
• organizovať zájazdy, výlety, letné tábory poľských skautov a vysokoškolákov z Poľska na Spiši, Orave a Kysuciach
• vydávať a rozširovať poľské kalendáre, časopisy a najmä náboženskú literatúru
• zamestnávať Poliakov, čs. občanov z Tešínska na ”poľských” majetkoch na daných územiach (Ľubovňa) presídľovať tam poľských dôchodcov z Tešínska. Naliehať na grófa Zamoyského, majiteľa hradu v Ľubovni a kúpeľov Ružbachy, aby zamestnával poľský personál, lekárov, atď.
• venovať sa príprave sčítania ľudu, aby sa vykázala existencia obyvateľstva, hlásiaca sa k poľskému jazyku
• získať postupne kultúrny a hospodársky vplyv na ”poľské” centrá na Spiši, Orave a Kysuciach na Slovensku
• vyhýbať sa otvorenej propagačnej činnosti, čo by bolo pre vec veľmi škodlivé – mohlo by to naraziť na odpor samotného obyvateľstva, ktoré by sa zrieklo akéhokoľvek spojenia s poľskosťou
• akcia bude dotovaná potrebnými financiami z prostriedkov MZV a Sliezskeho vojvodstva.

a Kysuciam, neskôr pod vplyvom krakovskej skupiny sa začlenil aj bod ”Slovensko” ako také, so zámerom zapojiť do akcie tú časť slovenskej verejnosti, ktorá zaujímala priateľský postoj k Poľsku, pričom rozhodujúcu skupinu mali tvoriť kňazi z pohraničných dedín. Na konferencii 13. 4. 1931 sa rozhodlo: ”Kňazi z poľského Tešínska nadviažu písomný styk s katolíckym duchovenstvom na Spiši, Orave a v oblasti Čadce za účelom získania niekoľkých kňazov, ktorí priaznivo naklonení poľskej veci, mohli by tam neskôr vyvíjať aktivitu”. Súčasne sa určilo, že ”viacero redakcií katolíckych časopisov z Poľska pošle svoje ukážkové exempláre katolíckym kňazom na Spiš, Oravu a na Kysuce, aby si ľahšie osvojili poľský pravopis. Možno takouto cestou sa podarí získať niektorého pre poľskú vec, najmä ak je poľského pôvodu”.

V záujme efektívneho presadzovania plánu predpokladala sa úzka spolupráca poľských zastupiteľských úradov v ČSR s centrami, ktoré riadili prácu v Poľsku, pričom sa zvláštny dôraz kládol na krakovské centrum. Úlohou Semkowicza, Goetla, Gontkiewicza bolo udržiavať čo najsrdečnejšie kontakty so Slovákmi, podporovať kultúrne a turistické styky so Slovenskom. Tí istí ľudia, ktorí sa na slovenskom pohraničí vydávali za ”buditeľov poľskosti”, podnikali na druhej strane kroky, aby Slováci dostali štipendiá na Jagellonskej univerzite v Krakove, organizovali výmenu študentov a veľkolepo vítali zájazdy a umelecké súbory zo Slovenska. Táto ”zblížovacia akcia”, čiže starostlivo pestovaná priazeň mala poslúžiť na ďalšiu tentoraz pokojnú ”delimitáciu” Tatier. Je známe, že Semkowicz bol vedený iracionálnym presvedčením, že výsledky ”zbližovacej akcie” vytvoria takú situáciu, že ”zanedlho bude možno hovoriť otvorene so Slovákmi o spišsko-oravských otázkach”. Pokiaľ ide o argumenty, o tie sa postará rozmáhajúca sa akcia na pohraničí.

”Naša činnosť obsiahla nasledujúce oblasti: 1/ Poľskú Oravu a Spiš, t. j. časť územia priznanú Poľsku, ktoré s ohľadom na nízku národnú uvedomelosť poľského obyvateľstva si vyžadovala prácu na jeho prehĺbení... 2/ Československé časti Spiša, Oravy a Kysúc, kde býva kompaktné poľské obyvateľstvo v počte asi 80 000, ktoré priamo susedí s poľským osídlením na Tešínsku a v južnom Malopoľsku. Úsilie našej práce s týmto obyvateľstvom, ktorému takmer úplne chýba poľské národné povedomie a na 90 % sa pokladá za Slovákov, smeruje k podchyteniu rozvíjajúcej sa buditeľskej akcie, ktorá tu naráža na veľké ťažkosti. 3/ Slovenské územie: získanie prostriedkov a ciest na účely zblíženia a vybudovania priateľstva so slovenským národom, a to nielen vzhľadom na nevyhnutnosť vytvorenia priaznivých podmienok na prácu v bode 2/, ale so zreteľom na celoštátny záujem, ktorého význam tu netreba bližšie zdôvodňovať...”

Pre získanie komplexnejšieho, plastickejšieho obrazu o poľsko-slovenských vzťahoch, treba uviesť, ako sa vyvíjala oficiálna politika poľskej vlády voči Československu a voči Slovensku. Polsudski vládol od r. 1926, roku 1932 sa stal ministrom zahraničných vecí Józef Beck a poľsko-československé styky sa prudko zhoršili. Beck, tak ako Pilsudski, sa nazdával, že ČSR nemá predpoklady na existenciu. A po podpísaní v januári 1934 poľsko-nemeckej deklarácie o neagresii, Praha prestala byť pre Becka vážnejším partnerom. Pritom vzťah Poľska k otázke slovenskej bol z jednej strany kľúčom k vzťahom medzi Poľskom a Československom, a z druhej strany medzi Poľskom a Maďarskom. Pritom možno konštatovať, že vo vzťahu poľských vládnych miest k slovenskej otázke nebolo obdobia, v ktorom by bola ponímaná ako celkom nezávislá od vzťahu k Prahe, alebo k Budapešti.

Minister Beck bol horlivým stúpencom obnovenia historického poľsko-maďarského susedstva, čo sa malo uskutočniť pripojením Slovenska k Maďarsku. Beck si však postupne začal uvedomovať, že to narazí na odpor Slovákov, preto sa objavila myšlienka zabezpečiť Slovákom širokú autonómiu v rámci obnoveného ”Uhorska”.

Tak ako sa vyostrovali vzťahy s Prahou, Beck, ktorý sa po smrti Pilsudského r. 1935 stal rozhodujúcim poľským politikom, sa rozhodol venovať ešte väčšiu pozornosť využitiu slovenských autonomistov proti Čechom. V decembri 1936 uvažoval o pláne utvoriť neutrálne Slovensko ako nárazníkový štát pod vplyvom a ochranou Poľska. Tento plán bol úvodom k Beckovej koncepcii politiky ”Tretej Európy” alebo ”Medzimoria”.

Pre vypracovanie podrobného plánu akcií na slovenskom území požiadalo varšavské MZV 12. júla 1937 poľské vyslanectvo v Prahe o situačnú správu a predloženie návrhov ďalšieho postupu. Vyslanec Papée odpovedal 6. októbra 1937, podrobne rozobral elementy slovenskej situácie a predložil návrhy na posilnenie poľských vplyvov na Slovensku. Papée uviedol, že napriek nespokojnosti s českou supremáciou, Slováci v podstate vidia oporu v existencii československej štátnosti. Navrhoval rozvinúť rozsiahle činnosti, podporujúce Slovákov v ich úsilí zabrzdiť postupujúcu čechizáciu a k silnejšiemu vykryštalizovaniu slovenského národného cítenia a ambícií získať samostatnosť. Navrhoval vštepovať Slovákom ideu premeny Československa vo federáciu Čiech a Slovenska. Papée radil podporovať finančne a organizačne separatistické a antikomunistické hnutie slovenskej mládeže... Tvrdil, že cez vyvolanie filopoľských prúdov sa oslabujú prúdy filočeské, takže politická propaganda autonomistov by mala výhodnejšie pole činnosti”. Papéeho návrhy našli realizáciu napr. v založení r. 1937 vo Varšave Spolku priateľov Slovákov Ľ. Štúra s pobočkami v Krakove, Poznani, Czenstochowej, Katowiciach a Cieszyne. Spolok vydával bulletin pre poľskú tlač s informáciami o Slovensku, časopis ”Ziem Podhalanska” mal stálu rubriku o histórii a kultúre Slovenska, no súčasne tento spolok bol v ustavičnom kontakte s poľským MZV a pracoval na zásadách politickej diverzie a podporoval výlučne slovenských autonomistov a protičeské nálady.

Nadišiel rok 1938. Slovenskí autonomisti sa spoliehali na Poľsko. Karol Sidor bol v septembri 1938 v neustálom kontakte s poľským konzulom v Bratislave a vyslancom Papée v Prahe. Parlamentný klub poslancov HSĽS v Prahe prijal 28. septembra 1938 rozhodnutie uzavrieť s Poľskom dualistickú úniu, alebo trialistickú úniu s Poľskom a Maďarskom. Toto rozhodnutie oznámili osobne Tiso a Sidor vyslancovi Papée v Prahe, ktorý správu odoslal do Varšavy, ale odpoveď na ňu nedostal. Nie je na tom nič divného, veď 30. septembra bol podpísaný Mníchovský diktát a v ten deň o 23. hod. 40. min. vyslanec Papée doručil čs. vláde ultimátum, v ktorom poľská vláda žiadala odovzdať České Tešínsko do 1. októbra. To sa aj udialo a poľská vláda aj spoločnosť bola tým absorbovaná, takže slovenské veci Varšave nesúrili. Skôr naopak, Beck sa bol po 1. októbri vyjadril, že paralelne s obsadzovaním Českého Tešínska očakával obsadenie Slovenska maďarskou armádou.

Profesor W. Semkowicz, ktorého poznáme jednak ako veľkého priateľa Slovákov, no dnes už vieme aj o jeho iredentistickej činnosti ako člena krakovskej skupiny akcie za poľské národné uvedomenie slovenských goralov, pripravil a predložil 8. októbra 1938 Ministerstvu zahraničných vecí vo Varšave obšírne m e m o r a n d u m, z ktorého uvedieme podstatné časti.

”...Dnes, hoci máme na svojej strane nielen právo, ale aj silu, a nepotrebujeme v tejto záležitosti prihliadať k rozhodnutiu alebo stanovisku nikoho, vstupuje do hry moment iný, veľmi dôležitý, moment politického charakteru, veľmi delikátny. Dnes naša akcia na území Spiša a Oravy nie je už namierená proti Čechom, ale proti Slovákom: proti národu, na ktorého priateľstve nám musí veľmi záležať... Vedľa emocionálneho momentu zohráva tu nepochybne úlohu tá okolnosť, že práve na Spiši a Orave medzi poľskými goralmi hlinkovská strana mala veľmi silnú oporu a mnohých i horlivých prívržencov. Opätovné siahnutie na ďalšie pohraničné územia vyvolá medzi Slovákmi nepochybne veľké rozhorčenie. Na to musíme byť pripravení, akokoľvek tento ohľad nesmie zavážiť pri rozhodovaní o započatí revindikačnej akcie, a zodpovedným spôsobom urobené dohody a rozhovory so Slovákmi môže otupiť v značnej miere ostrie tohto rozhorčenia.

Pri hodnotení jednotlivých úsekov našich južných hraníc, t. j. Kysúc, Oravy a Spiša, budeme sa usilovať brať zreteľ na všetky možné momenty, ktoré odôvodňujú naše práva na tieto územia, pričom predvídame možné jednania a potrebné ústupky, uvedieme pre každé z týchto území program maximálny aj minimálny, od ktorého ustúpiť by už bolo na škodu našich práv a životných záujmov.

O r a v a . Sú to obce: Rabčice, Rabča, Oravská Polhora, Sihelné, Veselé, Mútne, Novoť, Klín Zakamenný, Herdutka a Bendikov... Hladovka a Suchá Hora... Osady západnej časti Herdutka, Novoť a Mútne majú svoje hlavné hospodárske centrum v slovenskom mestečku Námestovo, ktoré by preto malo byť zahrnuté do maximálneho rozsahu našich požiadaviek... Okrem toho niekoľko slovenských obcí: Breza, Jasenica, Klín Námestovský, spolu niekoľko tisíc duší. A v časti východnej malá slovenská dedinka Vitanová... Ako minimum len uvedené poľské obce.

...Naše požiadavky na Spiši, od ktorých nemožno ustúpiť, zahrnujú celú uzavretú oblasť poľského osídlenia, do ktorej však musí byť zahrnuté aj nemecko-poľské mesto Kežmarok, ako hospodárske centrum Spiša, a susedná, taktiež čiastočne nemecká Ľubica, Táto hranica by viedla od štítu Čuprina v hlavnom najvyššom chrbte Tatier, pozdĺž toho chrbta až na Ľadový, odtiaľ na Lomnický štít, z ktorého by zostupovala do Popradskej doliny, ponechávajúc na slovenskej strane Smokovce a Tatranskú Lomnicu (zahrnujúc naproti tomu celú Javorinu spolu s Kežmarským kotlom aj celé Belianske Tatry), ďalej by zahrnovala mesto Kežmarok a Ľubicu, odtiaľ by bežala ďalej smerom severovýchodným na chrbát Braniska (Levočské hory) obíduc slovenské Ruskinovce a ďalej po Branisku, ako rozvodím Popradu, až po poľskú hranicu v prelome Popradu. Na tomto území by sa ocitlo isté množstvo kežmarských Nemcov, prevažne katolíkov, istý počet lemkovských osád v kolene Popradu i dve slovenské obce Plaveč a Plavnica, ktoré sa nachádzajú v tom kolene.

Minimálne ústupky by boli vzdať sa Kežmarku a Ľubice, pod podmienkou, že centrum hospodárskeho života by sa prenieslo do Spišskej Belej.”

Slovenská autonómna vláda vyslala Karola Sidora do Varšavy, kde 19. a 20. októbra 1938 rokoval s viceministrom zahraničných vecí grófom Janom Szembekom a jeho spolupracovníkmi. Počas týchto rokovaní predložili poľskí hostitelia aj mapu, okolo ktorej sa viedol rozhovor o poľských územných požiadavkách voči Slovensku. Podľa Szembekovho záznamu (Comte Jean Szembek: Journal 1933-1939, Plon, Paris 1952, str. 359-362) Sidor mal prehlásiť, že ”Slováci nám (t. j. Poliakom) dôverovali, no my im chceme vytrhnúť kus živého mäsa. Slovenská vláda nás žiada odložiť rokovania o týchto požiadavkách”. Z poľskej strany sa usilovali presvedčiť Sidora, že ide o bezvýznamné úpravy hraníc, ktoré sú väčšinou neobývané. Pritom išlo skutočne aj o neobývané perly slovenskej prírody vo Vysokých Tatrách a Pieninách!!! Poliaci pritom naliehali na Sidora, aby Slováci zintenzívnili svoje úsilie o získanie úplnej nezávislosti od Prahy a sľubovali pomáhať Slovákom pri rokovaniach s Maďarmi.

Sidor po návrate do Bratislavy sa usiloval upokojovať slovenskú verejnosť a uverejnil napr. v Slováku článok ”O aké poľsko-maďarské hranice ide?”, v ktorom uviedol: ”Hoci nemôžeme predbiehať udalostiam a dopúšťať sa indiskrétnosti, jednako však správy, akoby Poliakom išlo o spoločnú hranicu poľsko-maďarskú cez Slovensko, vyhlasujeme, že tieto správy sú úplne falošné. Poliaci nechcú ani jednu slovenskú dušu, ani územie.”

Čs. vláda vymenovala v polovici októbra delegáciu, ktorá rokovala s Poliakmi o ich územných požiadavkách. Z poverenia poľskej vlády rokovania viedol vyslanec Kazimierz Papée. Na schôdzke 18.októbra Papée požiadal o odstúpenie železničnej trate od Zwardońa, potom Jablunkovského priesmyku a Javoriny. Dňa 22. októbra predložil ďalšie požiadavky, týkajúce sa Vysokých Tatier. Keďže išlo o slovensko-poľskú hranicu, nový zahraničný minister ČSR Fr. Chvalkovský rozhodol preniesť právo viesť rokovania s Poľskom na novoutvorenú autonómnu slovenskú vládu.

25. októbra poľský vicekonzul v Bratislave W. Krzyżanowski predložil slovenskej vláde poľské požiadavky. Avšak úplný zoznam poľských požiadaviek obsahovala až inštrukcia poľského MZV, ktorú obdržalo vyslanectvo PR v Prahe i konzulát v Bratislave 31. októbra 1938 a na druhý deň s dátumom 1. novembra vyslanec Papée predložil oficiálne nótu ministrovi Chvalkovskému, ktorá obsahovala podrobné poľské požiadavky na celkovú zmenu hraníc. Na slovenskom úseku sa požiadavky vzťahovali na územia v oblasti Čadce, Oravy, Vysokých Tatier, Spiša, Pienin, Žegiestowa-Pivničnej, Lupkovej-Cisnej. V nóte sa ustanovilo, že zmiešané komisie na delimitáciu hraníc začnú pracovať okamžite po výmene nót a ukončia práce na českom úseku do 15. XI. a na slovenskom úseku do 30. XI. 1938.

Slovenská autonómna vláda 3. novembra menovala do slovensko-poľskej delimitačnej komisie Dr. Františka Hrušovského ako predsedu a členov Dr. Ivana Krnu, Ing. Jána Slávika, mjr. gen. štábu Štefana Jurecha, Pavla Čarnogurského, Antona Granatiera a Milana Poláka.

Slovenská autonómna vláda nemala inú možnosť, ako ustúpiť nátlaku poľskej vlády. Spojenci nás hodili cez palubu a susedia sa na nás vrhli ako stádo kobyliek. Winston Churchil vo svojich Pamätiach hovorí, že okrem nemeckých supov sa Maďari a Poliaci vrhli na Československo ako dravé šelmy...

Odpor slovenského obyvateľstva voči poľským nárokom bol okamžitý a spontánny, vôbec ho nebolo treba nejako vyvolávať, skôr tlmiť. Dr. Hrušovský si viedol súkromný denník od 8. do 27. novembra 1938, v ktorom živo zachytáva atmosféru, fakty, postoje, ale aj citové reakcie slovenských občanov na územiach, ktoré si nárokovala poľská vláda. Na všetkých úsekoch – na Kysuciach, Orave, v Tatranskej Javorine, Pieninách zúfalí ľudia protestovali a všade hrozili fyzickým napadnutím poľských členov delimitačnej komisie. ”To, čo sme tam (na Kysuciach) videli a počuli, otriaslo celou našou bytosťou, lebo ešte nikdy nemali sme príležitosť vidieť zúfať a plakať ľudí pre svoju prítulnosť a oddanosť k svojmu slovenskému rodu.”

Na Orave 24. novembra v Oravskom Podzámku muselo čs. vojsko brániť poľskú delegáciu idúcu autobusom pred rozbúreným ľudom. Ľudia rozbili všetky obloky poľského autobusu, dvoch členov zranili, celú cestu zabarikádovali vozmi, skalami...

V Pieninách na pravom brehu Dunajca obsadili Poliaci slovenskú obec Lesnica, ktorej obyvatelia odišli aj s kostolnými zástavami na slovenské územie a vrátili sa až na prehovárania slovenských činiteľov. Poliaci okamžite vyhnali slovenského farára a dosadili poľského. No kostol sa ozýval miesto modlitbami plačom...

Posledný akt tejto slovensko-poľskej tragédie nastal 1. septembra 1939, prepadnutie Poľska hitlerovským Nemeckom a účasť slovenskej armády na tomto ťažení. Výsledkom bolo obnovenie slovensko-poľskej hranice podľa stavu z roku 1918, to znamená prinavrátenie poľských záberov z r. 1920 aj 1938.

Po oslobodení východných častí Slovenska aj Poľska v januári 1945 Sovietskou armádou, bolo sa treba vrátiť k hraniciam spred Mníchova aj na tomto úseku. Nebolo to ľahké ani jednoduché, pretože slovenské obyvateľstvo severného Spiša a Oravy sa bránilo opätovnému pripojeniu k Poľsku. Podľa vzoru povstaleckého Slovenska si založilo v obciach národné výbory a zorganizovalo aj vlastnú milíciu. Uskutočnilo ”plebiscit”, podľa ktorého sa 98 % obyvateľstva prihlásilo k slovenskej národnosti a presviedčalo orgány Sovietskej armády, že patrí k Československu. No čs. vláda 5. mája 1945 na zasadnutí ešte v Košiciach rozhodla vrátiť tieto kraje Poľsku. Odovzdanie tohto územia zástupcami SNR sa uskutočnilo v Trstenej 20. mája 1945 a nasledovalo kruté prenasledovanie každého, kto sa hlásil k slovenskej národnosti. Táto činnosť poľských orgánov, to znamená štátnej správy, bezpečnostných orgánov, cirkevných hodnostárov sa prejavila vypovedaním slovenských učiteľov, kňazov, diskrimináciami pri zásobovaní a pod. Toto sa umocňovalo teroristickou činnosťou jednotlivcov a najmä skupín, ktoré vyvíjali svoju činnosť na vlastnú päsť. V tom vynikala najmä banda Kuraśa – Ogňa, ktorá sa neštítila ani vrážd. Taký bol napr. osud štyroch Slovákov otcov rodín v Novej Belej, ktorých Ogňova banda odvliekla 15. 4. 1946 a po roku potom našli ich mŕtvoly zahrabané neďaleko jedného z táborov Ogňovej bandy pod Turbaczom. Kuraś-Ogieň prenasledoval a vraždil aj komunistov a Židov, preslávil sa ako bojovník za Poľsko bez komunistov, a popri tom aj bez Židov a Slovákov.

Neoddeliteľnou súčasťou medzištátnej zmluvy bol Dodatkový protokol, ktorým boli recipročne zabezpečené menšinové práva, a to expressis verbis aj pre Slovákov v Poľsku... Tu musím uviesť, že aj po prvej svetovej vojne uzavreli čs. a poľská vláda zmluvu, v ktorej boli zakotvené zásady vzájomnej ochrany menšín, v praxi však Slováci v Poľsku menšinové práva nemali, pretože poľská strana slovenskú národnosť na Orave a Spiši jednoducho neuznávala.

Dodatkovým protokolom bola teraz aj poľská strana zaviazaná plniť prijaté záväzky voči slovenskej menšine na Orave a Spiši. Prikročili, hoci dosť váhavo k ich plneniu a otvorili napríklad v septembri 1947 dve slovenské školy, jednu na Orave a jednu na Spiši. Občania slovenskej národnosti s dôslednou podporou čs. zastupiteľských úradov v Poľsku – veľvyslanectva vo Varšave a konzulátu v Katowiciach, dosiahli v priebehu niečo vyše roka otvorenie 33 slovenských škôl...

Menšinové práva, ktoré si Slováci v Poľsku vydobyli v rokoch 1947-1950, boli potom, najmä v 60-tych rokoch postupne oklieštené a odstránené. Školy boli popoľštené, dnes sa napr. slovenský jazyk učí len asi 500 žiakov, ale len ako nepovinný predmet. Slovenčina bola z kostolov vytlačená až na malé výnimky a došlo dokonca r. 1966 k vyhláseniu interdiktu nad Novou Belou a Krempachmi na Spiši pre slovenský spev v kostole. Stalo sa to, keď bol krakovským arcibiskupom Karol Wojtyla. Od tých neblahých udalostí uplynulo ďalších, teraz už 34 rokov a Slováci v Novej Belej sa dočkali ďalšieho aktu: odstránenia slovenských nápisov zo svojho kostola. Udialo sa to v poslednom roku 20. storočia. No tento znepokujúci jav ničenia slovenských nápisov a iných historických pamiatok v sakrálnych objektoch a na cintorínoch prebieha už celé desaťročia. Najvhodnejšia príležitosť je pri renovačných prácach. Tak sa to stalo

Po prevrate pred desiatimi rokmi stretli sme sa okrem iného s príchodom veľkého počtu poľských kňazov na Slovensko s odôvodnením, že potrebujeme pomoc pri duchovnej obnove nášho veriaceho ľudu. Zarážajúca je však iná ich činnosť, ktorá je nežiadúca a ľudí poburuje. Ide predovšetkým o hrubé zasahovanie z kazateľníc do našich vnútorných politických pomerov, ako sa napr. dialo v Klčove pri Sp. Hrhove, ďalej o organizovanie, priam vymáhanie peňazí aj navštevovaním domácností veriacich, ako sa dialo v obci Sološnica neďaleko Bratislavy. Alebo sa pod rúškom náboženských pútí, ale aj autobusmi, robia nájazdy na pohraničné farností na slovenskej strane, ako sme boli svedkami napríklad v nedeľu 24. septembra 2000 v Ždiari, keď poľskí pútnici zaplnili miestny kostol, mali svoju samostatnú poľskú omšu, so svojimi kňazmi, dokonca aj svojou hudobnou kapelou, takže umožňujú Ždiarčanom ”privykať si na svoju rodnú poľskú reč”. Po tejto poľskej omši nasadli poľskí pútnici do autobusov a pokračovali na púti do Levoče. V kostole nasledovala potom slovenská omša s požehnaním obecných symbolov a prezentáciou monografie ”Dejiny Ždiaru a Tatranskej Javoriny”. Tejto slávnosti sa zúčastnila aj delegácia družobného Zakopaného na čele so starostom p. Bachledom, ktorý vo svojom pozdravnom prejave nezabudol Ždiarčanom pripomenúť, že sú ”jednej krvi”.

Priateľstvo medzi ľuďmi, národmi, štátmi je nanajvýš žiadúca vec. Len ma vždy zamrazí, keď na základe poznania histórie viem, ako rafinovane pracovala poľská iredenta proti Slovensku a čo sa aj na úseku hraníc Ždiar – Javorina udialo v rokoch 1938 – 1939. A keď si uvedomím ako nepriateľsky sa ešte aj dnes správa poľská cirkevná hierarchia – a nielen ona – proti Slovákom, ktorí žijú na poľskej časti Spiša a Oravy. Priateľmi buďme, ale čestne, úprimne a otvorene.

Matej Andráš (1921)