Wincenty Kadłubek bol stredoveký poľský kronikár. Vymyslel pre Poliakov celú starovekú históriu. Vznik Krakova napríklad odvodil od rímskych bratov Grakchovcov a hrdinských Lechov nechal zastaviť ťaženie Alexandra Macedónskeho. Takí však bývali stredovekí historici. Keď ale dnešný poľský autor takto nazve iného poľského autora (tu celý autorský kolektív) chce tým niečo povedať. To niečo, učebnica, sa nás však zhodou okolností dotýka. A tak recenziu na túto knihu sprístupňujeme našej verejnosti. Pôvodne vyšla v Tygodniku Powszechnom (4. 3. 2001, č. 9, s. 7).

Vyšla učebnica Tatry i Podtatrze, monografia dla szkół (Tatry a Podtatransko, monografia pre školy). O jej redakciu sa postarala Władysława Skupień. Vydal ju Urząd Miasta Zakopanego. Sponzorovala EÚ – program PHARE. Myslená ako materiál, ktorý dopĺňa dejepisné informácie pre gymnazistov, mala vyjsť naraz v poľskej i slovenskej jazykovej mutácii. Ohromne užitočná iniciatíva. Spoločná pohraničná spolupráca pod Tatrami sa rozvíja a možno predpokladať, že elementárne vedomosti o susedoch budú čoskoro normou, ktorá je potrebnou súčasťou vzdelania, a jej nedostatok sťaží odbornú spoluprácu aj priateľské spolužitie. Slovné zvraty typu ”Czeskie Tatry”, ale aj iné prejavy blahého neuvedomenia sa stanú neodpustiteľnými. Pre tieto, ale aj z iných dôvodov, najdôležitejšie informácie o regióne sa mali ocitnúť v školských osnovách.

Zdalo by sa teda, že spracovanie takejto spoločnej učebnice nebude veľmi ťažké. Tatranský región bol skúmaný a popísaný ako máloktorý iný. Je sa teda načo odvolávať. Tematické vymedzenie sa ponúka samé. Ba čo viac: mohla to byť atraktívna kniha, priateľná pre žiakov i ”na čítanie”. Didaktická, hoci nie otravná. Stačilo ukázať – ako príklad – že Tatry sú jedny, že máme spoločnú prírodu, o jej ochrana sa teda musíme starať spoločne. Píšuc školskú monografiu Tatier a Podtatranska nie je ťažké ukázať, ako veľmi sme spolu zrastení, ako sa veľmi dopĺňame a vzájomne na sebe závisíme. Toto spoločné zadanie by bolo možno prifarbiť množstvom spoločných príkladov a zaujímavostí.

Je známe, že v najnovšej poľsko-slovenskej histórii, okrem iného na Spiši a Orave, jestvovali sporné otázky, medzi nimi aj hraničné. Myslím si, že publikácia venovaná mládeži by takéto veci nemala obchádzať. Najlepšou metódou by však bolo urobiť akýsi prehľad rôzniacich sa názorov, ktoré by boli zasadené do historického kontextu (s chronológiou). Vytvorenie niečoho ako účtu rôznosti, bez ”nariekania o vine”, či formulovania jednostranných záverov. Usudzujem, že toto by bolo úctivé a z pedagogického hľadiska vôbec najužitočnejšie pre mladých na oboch stranách hranice, ktorí sú vychovávaní v rozdielnych, ba niekedy až protichodných historických tradíciách.

Existovali teda všetky predpoklady na to, aby vznikla zaujímavá, obľúbená a zároveň aj užitočná knižka – nielen pre gymnazistov, ale aj pre predstaviteľov samosprávy, žurnalistov, vlastivedných pracovníkov, biznismenov a iných záujemcov. Tatry a Podtatransko sa mohla stať príkladom susedskej spolupráce, tvorcom priniesť uznanie v Poľsku i na Slovensku.

Až zázrak, že autori dokázali premárniť všetky tieto tromfy. Poľská verzia tejto knihy, ktorá práve vyšla, je tehla napísaná bez ľahkosti a obraznosti, ťažkým ”odborným” jazykom, plná chýb, naprataná nepotrebnými informáciami podanými často neporiadnym spôsobom. Zasa tam, kde bolo potrebné tému hlbšie rozvinúť, boli autori lakonickí. Napríklad: TURYSTIKA. Všeobecná charakteristika, Turistika zohráva v Podtatransku špeciálnu úlohu. Pre obyvateľov totiž predstavuje zdroj príjmov, pre ľudí zvonku je to zase spôsob ako spoznať krásu jeho prírody a kultúry. Najviac turistov navštevuje Tatry a Raj Slovenska (Slovenský raj – pozn. red.), ale veľa turistov už objavilo i menej známe, ale taktiež atraktívne doliny, ozdravovne, či nižšie hory v iných častiach tohto regiónu. A to je všetko na tému turistika, najdôležitejšieho odvetvia hospodárstva v regióne. Opis ohrozenia tatranskej prírody zaberá necelú stranu (124). Oproti tomu dve kapitoly z oblasti archeológie – osobitná o severnom a osobitná o južnom Podtatransku – majú spolu viac ako desať strán. K najdôležitejším objavom patrí lokalita Gánovce nad Popradom. Jedným z najcennejších nálezov je odliatok mozgu neandrtálca a taktiež ľudské kosti s bohatou flórou a faunou (s. 133). Že čo, prosím?

Knižka obsahuje mnohé obsahové omyly, informácie, ktoré sa navzájom vylučujú, ktoré zavádzajú do omylu pod vplyvom neporiadneho štýlu. S. 9: (...) Pohalie – čiže poriečie Dunajca (...). Žeby? S. 15: Administratívne členenie z uhorských čias [na župy – AK] pretrvalo do roku 1922. Roku 1923 boli v Československu zavedené tzv. veľké župy. (...) Roku 1938 bol župný systém obnovený. Ako ich obnovili, keď stále existovali? Priblížia vôbec poľskému gymnazistovi tieto informácie Slovensko? Čítajme ďalej: Kraje [województwa – AK] boli zrušené roku 1990. Päť riadkov nižšie sa dozvedáme, že kraje existujú. S podobnou logikou sa stretáme na s. 17: Zmluvu medzi samosprávami Poľska a Slovenska o založení cezhraničnej oblasti Euroregión ”Tatry” podpísali 26. Augusta 1994 na zakladacom kongrese v Novom Targu. Do tohto celku vstupujú Euroregion ”Tatry” s centrom v Novom Targu a Región ”Tatry” s centrom v Kežmarku. Téma domácej úlohy: Čo vstupuje v čo a prečo?

Učebnica je nápadne polonocentrická. Miesta na území Slovenska nesú zásadne poľské mená, navyše zavedené nekonsekventne, alebo s omylmi. Niektoré názvy boli vytvorené autormi ad hoc (np. podivná Dąbrowa Wołoska, čiže jednoducho Valaská Dubová). Čítame teda o Spiskim Podegrodziu a Spiskim Podgrodziu, zato sa však nedozvedáme z textu, že mestečko nesie úradný názov Spišské Podhradie. Každú chvíľu nachádzame etnických Poliakov, dediny etnicky poľské, obyvateľstvo etnicky poľské. Celkový počet poľských Goralov na Slovenskom Spiši je okolo 41,5–47 tisíc. Treba však predsa podčiarknuť, že napriek zachovaniu nielen kontinuity poľského etnického pôvodu, ale aj jazyka, toto obyvateľstvo v prevažnej miere deklaruje slovenskú národnosť (...). Takže deklarujú slovenskú národnosť, ale sú poľskými Goralami. Podľa tohto etnický Poliak je Poliak, ktorý sa za Poliaka nepokladá, ale autor textu to vie lepšie a rozhoduje v jeho mene. Ako som spomenul, učebnica Tatry a Podtatransko mala vyjsť v dvoch jazykových mutáciách. Skúsme si predstaviť, ako by tieto vety vyzneli po slovensky, povedzme na hodine vedy o regióne. Má byť takýto prístup k problému národnej identity prezentovaný – ako jediný – akurát v učebnici určenej rovnako pre Poliakov, ako Slovákov a financovanej Európskou úniou?

Vzorky štýlu:

S. 143: [Spišskí Nemci – AK] (...) dostali od kráľa rôzne privilégiá, ktoré pre väčšiu istotu spísali.

S. 146: Ružomberok získal od kráľa privilégiá, vďaka ktorým sa stal mestom.

S. 150: Žigmund veľmi dlho bojoval v Čechách s husitami. Jeho vojskám spôsobili niekoľko ťažkých porážok. Ako straníkov pápeža ho husiti považovali za svojho úhlavného nepriateľa. Preto neprekvapuje fakt, že ich ”spanilé jazdy” do Uhorska – Žigmundovho kráľovstva, mali za cieľ – okrem šírenia husitských ideí – tiež urobenie, čo najväčších škôd. Čo to boli ”spanilé jazdy” – nevieme. Zato vieme, že Autora hocičo nezaskočí.

S. 156: prawo kopieniackie (kopaničiarske právo– pozn. red.), na ďalšej strane – kopaniczarskie. Tak, či onak nik nevysvetľuje jeho podstatu.

S. 160: Spišskí kňazi z najdôležitejších miest a mestečiek od dávna organizovaní v Bratstve 24 spišských farárov, utvorili roku 1569 (...) vlastné vyznanie – Confesio Scepusiana, ktorým sa priznali k novému vyznaniu a odriekli sa radikalizmu. Sľubujem odriecť sa radikalizmu, keď Autor preloží túto vetu – no najlepšie celú knižku – do poľštiny.

S. 256: Cenou prozaickou pamiatkou napísanou po nemecky je Spišskosobotská kronika neznámeho autora z 15. st. Nie o všetkých prozaických pamiatkach sa to dá povedať.

S. 272: Druhovú rôznorodosť dokumentujú napríklad kostolné polyfonické kompozície s latinsko-nemecko-slovenskými textami, ktoré sa zachovali v spevníku zo 17. st. z Ľubice.

S. 274: V 19. st. sa v centre pozornosti našiel človek a v hudbe začal dominovať sólista.

S. 323: Hovoriac o nápojoch treba spomenúť vodu (...).

Samozrejme, že prihraničná spolupráca sa bude rozvíjať. Jedna chybná učebnica nie je väčší problém. Povedané po slovensky – nezaváži. Učitelia majú odkiaľ čerpať, veď oddávna tak robia. Hoci, veľmi by im pomohla knižka, ktorá by sumarizovala vedenie o regióne, ktorá by vychádzala v ústrety susedom. Nuž, tak skoro nevyjde. Ťažko je si totiž predstaviť, že by po vydaní Tatier a Podtatranska ktosi v najbližších rokoch dal peniaze na ďalší podobný pokus.

Poznámky redakcie

1. Učebnica s titulom Tatry a Podtatranská oblasť už medzičasom v značne prepracovanej podobe vyšla.

Antoni Kroh

Obrázok:

1. Titulná strana učebnice ”Tatry i Podtatrze”
2. Údaje o počtoch etnických Poliakov na Orave, Liptove a Spiši