Tento článok je akýmsi zosumarizovaním politického a hospodárskeho vývoja na Slovensku po roku 1993. Autor sa v ňom nesnaží o komentár dôležitých udalostí, skôr o konkrétny opis, na základe ktorého je možné vyvodiť niekoľko dôležitých uzáverov. Usiluje sa o pohľad nanajvýš objektívny, neslúžiaci záujmom tej-ktorej strany, ale predovšetkým záujmom Slovenska, ktorého obraz tak často falzifikovaný je potrebný maľovať nanovo. Ubehlo už dostatok času, aby sme si všetci uvedomili, o čom celý proces systémových zmien bol, a aby sme na základe objektívnej analýzy vyvodili závery pre budúce politické rozhodovanie.

Rok 1989 priniesol Slovákom nielen oslobodenie spod komunistickej diktatúry, ale zároveň novú nádej na spravodlivé usporiadanie spoločného štátu, čiže zrovnoprávnenie s Čechmi. Otázka reorganizácie federácie sa čoskoro stala najdôležitejšou témou prevratových rokov. Ukázalo sa však, že Slováci si pod nevyhnutnou transformáciou spoločnosti predstavujú niečo iné ako Česi a že sa o dôležitých otázkach nemalo rozhodovať len v Prahe. Takisto bolo jasné, že isté politické skupiny v Prahe nemali záujem na zrovnoprávnení. Dlhotrvajúce rozporuplné rokovania sprevádzané štátoprávnymi krízami nakoniec vyústili do nekompromisného stanoviska ”buď, alebo”. Zo strany českých politikov to znamenalo buď centralisticky riadenú federáciu, alebo rozchod, Slováci žiadali naproti tomu konfederáciu. Postupne sa stalo zrejmým, že česko-slovenská federácia sa blíži ku koncu.

Spoločný štát Čechov a Slovákov sa nemusel rozpadnúť, ak by česká strana preukázala viac dobrej vôle na kompromis, aby sa spoločné štátne úlohy riešili bez sprostredkovania federálnych orgánov. Pre Slovákov ešte nikdy v dejinách nebola perspektíva vlastnej štátnosti - daná krátkodobým mocenskopolitickým vákuom v Strednej Európe - tak realistická, ako na začiatku 90-tych rokov. Bola príliš realistická a príliš vábivá na to, aby ju Slováci neuskutočnili.

Od založenia samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 mal proces transformácie znaky osobitosti. Politické vedenie krajiny si zaumienilo, predovšetkým v hospodárskej oblasti, viac zohľadniť domáce štrukturálno-špecifické faktory a menej sa spoliehať na cudzie recepty. Tak sa v istej miere odlišovala privatizácia štátneho majetku od už vo federácii započatej kupónky. Hospodárska politika nesledovala len silné reštriktívne opatrenia a odporúčania Medzinárodného menového fondu, ale zaviedla tzv. revitalizačný program, ktorý mal pomocou štátnej ”intervencie” oživiť pokles produkcie. Aj zahraničná politika štátu sa vyznačovala osobitosťou slovenskej cesty. Hoci oficiálne slovenská vláda sledovala integráciu do euroatlantických štruktúr, na druhej strane isté politické rozhodnutia dali jasne najavo, že si neželá jednostranné previazanie Slovenska so Západom, ale že sa snaží o intenzívnu spoluprácu s postsovietskymi krajinami. V určitom období sa tretia Mečiarova vláda vážne zaoberala myšlienkou vojenskej neutrality.

Na tomto mieste v žiadnom prípade nepodporujeme tézu, že trojnásobný slovenský premiér Vladimír Mečiar a jeho tzv. ”autoritatívny spôsob vládnutia” je výlučne zodpovedný za čiastočne nevydarenú euroatlantickú integráciu. Príčina odmietnutia žiadosti Slovenskej republiky o vstup do NATO zo strany amerického vedenia sa musí bezpodmienečne hľadať v širších geopolitických súvislostiach, predovšetkým v intenzívnej a americkou vládou s veľkou nevôľou registrovanej spolupráce Slovenska s Ruskou federáciou, ktorá zahŕňala aj vojenské kontakty. Vyradenie Slovenska z prvej skupiny kandidátov na vstup do EÚ bol akiste ťažkým úderom pre Mečiarovu administratívu, takisto ho však nemožno posudzovať izolovane od geopolitických činiteľov. Čo sa týka čisto technického procesu transformácie na Slovensku, neexistujú závažné dôvody, ktoré by jednoznačne potvrdili odmietavý prístup EÚ voči Slovensku. (V skutočnosti proces integrácie Slovenska do EÚ nebol nikdy prerušený.)

Každá zmena systému má svoje pozitíva a negatíva. K podstatným negatívnym dôsledkom transformácie patrí takmer neprekonateľná polarizácia slovenskej spoločnosti. Táto sa dotýka skoro každej mysliteľnej oblasti, pôsobí demoralizujúco a oslabuje ju. Plnenie štátnych úloh sa tým sťažuje, pretože chýba minimálny spoločenský konsenzus a aká-taká lojalita. Tieto a podobné skutočnosti týkajúce sa prehlbujúceho sa zaostávania v materiálnej ako aj duševnej oblasti pôsobia veľmi demoralizujúco. Bilancia desaťročného transformačného procesu vyznie teda len veľmi málo optimisticky a je spojená s obavami o celkovú budúcnosť slovenského národa.

Politický systém na Slovensku v rokoch 1993-1998

17. november 1989 priniesol pre Slovensko nielen demokratickú, ale aj národnú revolúciu. Demokratický charakter transformácie sa v zahraničí čoskoro stretol s uznaním a súhlasom, avšak národné ambície Slovákov boli od počiatku sledované s veľkou nevôľou. Národno-emancipačný proces nenašiel teda jemu príslušnú odozvu u medzinárodného spoločenstva. Rozširovanie negatívneho obrazu o Slovensku ako o krajine ”šovinistov” a ”separatistov” v zahraničí v rokoch 1989-1992 ne jednej strane ako aj neznámosť Slovenska na strane druhej sťažili značne už aj tak komplikovanú východiskovú situáciu Slovenskej republiky a formuláciu štátnopolitických cieľov.

Medzinárodnoprávne uznanie Slovenska bolo uskutočnené na základe faktu, že sa novovzniknutá SR hlásila k dedičstvu bývalej Č-SFR, a nie Slovenského štátu z rokov 1939-1945. Zatiaľ čo zakladanie demokratických inštitúcií a ich sfunkčňovanie teda aj celková demokratizácia politického systému napredovala, pôsobila vzrastajúca zahraničnopolitická izolácia tretej Mečiarovej vlády na krajinu destabilizujúco.

V tomto súvise je treba zohľadniť problematický vnútro- ako aj zahraničnopolitický vývoj SR, avšak nielen ako výsledok konfliktného a konfrontačného mocensko-vládneho zoskupenia, ale v súhre niektorých aspektov globálnej politiky.

Vnútropolitický vývoj

K vzniku SR 1.1.1993 vládol kabinet zložený z reprezentantov Hnutia za demokratické Slovensko na čele s Mečiarom. Už v prvých mesiacoch roku 1993 vo vnútri Hnutia narastali rozpory, ktoré predznamenali jeho budúce štiepenie. V apríli bol odvolaný minister zahraničných vecí Milan Kňažko a spolu s ním opustila parlamentú frakciu HZDS časť poslancov s cieľom založiť nové politické zoskupenie. Vláda stratila dvojtretinovú väčšinu v Národnej rade a zachránila sa len pomocou koalície so Slovenskou národnou stranou. V októbri uzavrelo HZDS spolu so SNS koaličnú dohodu, na základe ktorej boli v rámci vlády uskutočnené niektoré korektúry.

Nová vláda, zložená z predstaviteľov HZDS a SNS sa v tejto podobe udržala do marca 1994. Mesiac predtým sa z parlamentného klubu HZDS opäť vyčlenila skupina poslancov, tento raz na čele s Jozefom Moravčíkom a založila novú frakciu pod názvom Alternatíva politického realizmu. Pod iniciatívou prezidenta Kováča bola Mečiarovej druhej vláde vyslovená nedôvera. 16. marca 1994 bola vymenovaná nová vláda, pozostávajúca z bývalých poslancov HZDS a SNS (Demokratická únia), postkomunistickej Strany demokratickej ľavice, konzervatívneho a zároveň antikomunistického Kresťanskodemokratického hnutia s premiérom Jozefom Moravčíkom, ktorému bola vyslovená podpora maďarských menšinových strán, ktoré vo vláde zastúpené neboli. Takto vznikla zvláštna situácia, jedinečná v stredoeurópskom priestore, keďže v žiadnej inej postkomunistickej krajine Strednej Európy sa po prevrate nevytvorila taká pestrá a podľa politickej orientácie základne protichodná koalícia.

Viacnásobné štiepenie frakcie HZDS a ním vynútené odvolanie Mečiarovho kabinetu nie je možné pripísať jednej všeobecne platnej príčine. Bývalí stranícki kolegovia Jozef Moravčík a Milan Kňažko odôvodňujú svoj odchod autoritatívnym vládnym štýlom predsedu strany. S týmto tvrdením sa možno uspokojiť len do istej miery, pretože sa týka len subjektívnej roviny politiky. Z objektívneho pohľadu sa nesmie zabudnúť, že práve v tomto období sa na Slovensku privatizovalo, resp. malo privatizovať. Keďže sa Mečiarovi nepodarilo zjednotiť vlastné hnutie na báze minimálneho konsenzu s cieľom udržania sa pri moci, a keďže sa privatizácia po odmietnutí Klausovho modelu predaja kupónov nápadne spomalila, odštátňovanie majetku prešlo do kompetencie Moravčíkovej vlády. Po jeho nástupe v apríli 1994 sa privatizácia výrazne zrýchlila, čo najlepšie zohľadňujú čísla: počas Mečiarovho kabinetu od júna 1992 do marca 1994 bol odštátnený majetok v hodnote 21,8 miliárd korún, naproti tomu Moravčíkova vláda od marca do septembra 1994 predložila na privatizáciu 250 objektov v celkovej hodnote 130 miliárd korún.

Voľby 1994 ukázali pre slovenské obyvateľstvo typické volebné správanie sa, ktoré čiastočne existovalo už v roku 1992, avšak v plnej miere sa prejavilo až v roku 1994. Podľa sociologických výskumov sa dajú u slovenských voličov pozorovať tri podstatné konfliktné línie rozdeľujúce slovenskú spoločnosť do určitých typických skupín. Tieto ovplyvňujú nielen volebné správanie ako také, ale zároveň sa vo významnej miere podieľajú na ideologickom formovaní politických strán: 1. konfliktná línia mesto – dedina; 2. etnická konfliktná línia; 3. konfliktná línia pozdĺž náboženskej príslušnosti.

1. Kritérium životného priestoru mesto – dedina, ktoré ovplyvňuje volebné správanie, patrí k najmarkantnejším prejavom volebného správania sa Slovákov, a to napriek masívnej industrializácii krajiny po druhej svetovej vojne. Podľa štatistiky žije v obciach pod 5000 obyvateľov až 43,9% celkového obyvateľstva. To znamená, že na konci 20. stor. je takmer polovica Slovákov ovplyvňovaná vidieckym myslením. Vidiecky charakter sídelnej štruktúry Slovenska teda zostáva takmer nezmenený. Okrem koalície maďarských menšinových strán, ktorých voliči sú celkovo viazaní na dedinské prostredie, ktorých voľba je však primárne závislá od etnickej príslušnosti, a nie od vidieckej mentality, je to HZDS, ktoré je vo všeobecnosti úspešnejšie na vidieku ako v meste. Táto tendencia sa aj po voľbách 1998 zosilňuje. Podobne to platí pre SNS. Všetky ostatné parlamentné strany sú upredňostňované mestským elektorátom. Celkovo teda platí, že sa na Slovensku, okrem prvých volieb z roku 1990 s ich revolučným charakterom, vyvorili v nasledujúcom období dva kontrahujúce stranícke bloky. Jeden volí prevažne dedinské obyvateľstvo, druhý mestské. Pozdĺž týchto blokov sa na Slovensku utvára konfliktná línia medzi mestom a vidiekom, ktorá nezdravo vplýva na celú spoločnosť.

Dôležitá je naďalej skutočnosť, že vo voľbách 1992 a 1994 zvíťazili strany volené vidiekom. Táto časť obyvateľov sa vyznačuje silnejším sklonom ku tradicionalizmu a je konzervatívnejšia. To, že sa opozícii z rokov 1994-1998 podarilo zvíťaziť, však neznamená, že sa im podarilo presvedčiť vidiecke obyvateľstvo. Oveľa dôležitejší bol fakt, že sa im podarilo zvíšiť volebnú účasť u obyvateľstva v obciach nad 5000. (Volebná kampaň bývalej opozície sa sa zameriavala predovšetkým na dosiahnutie tohto zámeru.)

3. Vplyv náboženského cítenia na volebné rozhodovanie síce nezohráva takú dominantnú úlohy, ako to bolo v medzivojnovom období, takisto ustúpili konflikty na základe náboženskej príslušnosti po roku 1989 do úzadia. Na druhej strane, keďže sa viac ako 60% obyvateľstva hlási ku rímskokatolíckej cirkvi, 7,8% k cirkvi evanjelickej a 3% ku gréckokatolíckej, zostáva náboženstvo naďalej dôležitým faktorom volebného správania sa. Po roku 1989 si predovšetkým KDH nárokovalo na hlasy katolíkov, avšak bez dlohodobého úspechu. Slovenskí katolíci volia SNS, veľmi úspešné je aj HZDS. Zároveň však neexistuje strana, ktorá by jednoznačne reprezentovala silný volebný potenciál katolíckeho obyvateľstva, čo je zrejmým paradoxom slovenskej spoločnosti.