2. svetová vojna bola najstrašnejšia vojna v dejinách, no strašné boli aj jej obete. Tie bezprostredné, i tie, čo prišli po nej. Všetky. Od skončenia tejto strašnej vojny nás delí už skoro šesť desaťročí. Je to čas, za ktorý stihnú svoj plodný život prežiť tri generácie. Je to dosť dlhý čas na zabúdanie, ale aj dosť dlhý čas na tríbenie pamäti. Spomienky Josefa Steinhübla v tomto procese majú celkom zvláštnu funkciu. Boli totiž aj také obete, ktoré mali byť zabudnuté. Vyšli tlačou pod titulom: Mein Leben (Môj život), Stuttgart 1973.

Josef Steinhübl sa narodil 26. 3. 1902 v Nemeckom (Nitrianskom) Pravne ako syn mäsiara Antona Steinhübla († 1905) a Alžbety, rodenej Korbelovej. Zomrel 18. 4. 1984 v Stuttgarte, kde je aj pochovaný. Spolu s Ing. Franzom Karmasinom a Sigmundom Keilom sa stal v rokoch 1938–1945 poslancom Slovenského snemu za Karpatendeutsche Partei (Karpatskonemecká strana). V tejto strane od roku 1940 pôsobil ako oblastný vedúci (Landschaftsleiter). Bol tiež redaktor týždenníka Kirchenblatt 1941. No predovšetkým to bol kňaz, ktorého 5. 7. 1925 v Banskej Bystrici ordinoval biskup Marián Blaha. Ako kaplán pôsobil v Kunešove (1925), Slovenskej Ľupči (1928), ako správca fary vo Vrícku (1932), Sklennom (1936), ako farár v Handlovej (1940). Mimo pastorácie bol od 1. apríla 1945 do 5. júla 1955. Roku 1955 ho vysídlili do Nemecka. Tu ho inkorporovali do würtemberskej diecézy Rottenburg-Stuttgart ako pracovníka Caritasu (od konca decembra 1955). Potom bol farárom stuttgartskej fary u sv. Fidelisa (1956). Na odpočinok odišiel roku 1969. Väznili ho od začiatku júla 1945, keď bol zaistený v Aši. Odtiaľ ho eskortovali do Handlovej, potom do Bratislavy. 18. marca 1946 Josefa Steinhübla Národný súd odsúdil na trest smrti. Po dvoch rokoch ho však ”omilostili” na tridsaťročný trest väzenia: Ústie na Orave (apríl 1947), Leopoldov (1948). 5. júla 1955 ho odsunuli do Nemecka. Vo väzení strávil spolu 10 rokov.

Na Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 1945 som medzi poslednými opustil Handlovú. Viezli sme sa cez Moravu a Čechy do Mostu, kde mali byť nasadení naši baníci. Sám som s Paulinou, našou farskou gazdinou, cestoval do Ašu. Po prvé, nachádzala sa tu moja evakuovaná matka, a po druhé, mesto bolo v americkej okupačnej zóne. Cítil som sa tu akosi bezpečnejšie. Pomýšľal som prekročiť aj hranice, ale nechcel som opustiť moju chorú matku.

– Máme rozkaz pozatvárať všetkých poslancov slovenského snemu, – tak znelo jeho odôvodnenie.

V Handlovej ma partizáni strčili do pivnice žandárskej stanice, kde bolo zaistených už viacero handlovských občanov. Tam ma trýznili hladom a bitkou. Raz som dokonca stratil i vedomie, iba toľko som počul:

Pri jednej z nočných návštev chceli mi tí spustlíci zobrať kolár, lebo im akosi zavadzal pri trýznení. Navzájom sa pohádali, takže mi ho napokon nechali.

Keď som krátko nato ochorel, uložili ma do nemocnice Milosrdných bratov. Tu som sa mohol slobodne pohybovať. Po niekoľkých týždňoch som sa relatívne dobre vystrábil z trýznenia. Už som rozmýšľal o úteku do Viedne, ale nevedel som sa preň rozhodnúť. ”Veď som nič zlé nevykonal,” hovoril som si. Keď som sa konečne rozhodol pre útek, prišli po mňa dozorcovia a odovzdali ma späť do väznice.

Začali sa vypočúvania. Prokurátora Juraja Šujana som poznal ešte z gymnázia. Bol z Pravenca, zo susednej dediny, za Slovenského štátu bol krajským sudcom. Ako verejný žalobca mi silou-mocou chcel dokázať velezradu. Preto tvrdil, že ma v Sklenom navštevovali študenti z Ríše. To som mohol celkom rozhodne poprieť. Ešte pred procesom sa objavil u mňa so sekretárkou, aby vylákal odo mňa priznanie. Zostal som však pevný a tak musel tento najvážnejší bod obžaloby vynechať.

V určený termín, 12. marca 1946, začalo pojednávanie pred Národným súdom v Bratislave. Najprv som uvažoval obhajovať sa tým, čo som si napísal. No veľmi skoro som pobadal, že všetko je zbytočné. Hneď v prvý deň pojednávania som po príchode do cely roztrhal svoju obhajobu a spláchol ju do kanála.

18. marca 1946 o tretej popoludní, na vigíliu môjho patróna sv. Jozefa, vyriekol Národný súd nado mnou tento rozsudok:

Keď som to počul, akoby do mňa hrom uderil. Studený pot mi vystúpil na čelo. Na všetko som zabudol! Zmocnila sa ma iba nevýslovná zlosť, že som bol celkom nevinne odsúdený na smrť. V hneve a nenávisti na svojich sudcov som nepočul a nevidel nič, čo sa okolo mňa odohrávalo. Zrazu som zazrel kríž, ktorý vtedy ešte smel stáť na stole. Šupiny mi spadli z očí a pomyslel som si:

Predseda sa na konci pojednávania opýtal môjho obhajcu, ktorého mi úradne pridelili, či požiada o milosť pre mňa. Tento rozhodne pritakal, veď neboli nijaké body obžaloby, ktoré by boli odôvodňovali trest smrti. Keby sa ma boli hneď po vynesení rozsudku pýtali, či žiadam milosť, bol by som ju vo svojom hneve isto odmietol. Prokurátor privolal ešte troch policajtov k mojim doterajším dvom na moju ”ochranu”. Takto ma eskortovali piati policajti, dvaja popri mne, traja za mnou, ulicami Bratislavy spať do väzenia. Putá mi nenaložili.

Dva roky som musel žiť v neistote, či ma popravia a či dostanem milosť. Moja lehota trvala každý týždeň od utorka do stredy a od štvrtka do nedele. Kritické dni boli vždy pondelok a štvrtok, lebo ak mal byť niekto popravený, museli ho v tieto dni ráno odviesť k lekárovi. Popravy sa vykonávali vždy v utorok a piatok na malom dvore väznice, nazývanom ”Za pekárňou”. Ak teda neodviedli na smrť odsúdeného väzňa v pondelok z cely, bol si istý, že sa dožije štvrtka. Ak ho neodviedli ani vo štvrtok, mal lehotu do pondelka. Po dva roky som takto čakal na smrť. Niekedy som bol sám na seba nahnevaný. Myslel som si síce, že som na smrť pripravený, ale každý týždeň som musel so sebou ťažko bojovať, aby som premohol strach pred ňou. Byť odsúdený na smrť a vedieť, kedy bude človek popravený, je podľa mňa ľahšie ako žiť v stálej neistote medzi životom a smrťou.

– Prišiel som iba, aby som vás požiadal, aby som vás požiadal, aby ste sa vzdali handlovskej fary.

Jeho noha pod stolom však naznačovala viac. Pri rozhovore sme neboli sami a ja som mal porozumenie pre jeho ťažkú situáciu. Tvárou v tvár smrti som sa zriekol fary a potvrdil to podpisom, ako to odo mňa žiadali. Bolelo ma však veľmi, že prišli za mnou s takou požiadavkou. Zrieknutím sa svojej fary cítil som sa akosi osamotený a odpísaný. Mimochodom, nikdy viac som nedostal vo väzení takú vysokú návštevu!

– Keil, tu máte papiere a podpíšte žiadosť o milosť.

V čase, keď som stále čakal na popravu, vykonali na dvore ”za pekárňou” mnohé popravy. U veliteľa väzenia sa stalo zvykom, že do mojej cely umiestňoval kandidátov smrti, ktorí dúfali a čakali na milosť. Tak sa dostal istého dňa ku mne bratislavský Nemec, ktorý slúžil v zbraniach SS a vykonával stráž v Sicherheitsdienste pri židovských transportoch. Naučil sa zasa modliť. Počas pobytu so mnou sa mu viedlo relatívne dobre, lebo jeho žena mu často donášala jedlo, s ktorým sa so mnou po bratsky delil. Najväčšiu starosť mal o svojho desaťročného syna. Dokonca ma poveril starostlivosťou o svojho chlapca, aby sa prípadne stal i kňazom. Šesť mesiacov sme strávili spolu v jednej cele.

– Jozef už sa nevrátim, – zavolal mi ešte. Po dvoch hodinách ho doviedli dvaja dozorcovia späť do cely.

– Je to tu, – povedal odvážne.

– Vidíš Jozef, vždy sme sa modlili: musím zomrieť, neviem však kedy, neviem kde a neviem ako. Teraz už viem kedy, kde a ako.

– Áno, – odpovedal som, – to je najkrajšia smrť.

Ešte raz ma prosil, aby som sa staral o jeho syna a ja som mu dal požehnanie. Potom ho dvaja uniformovaní dozorcovia odviedli. Dvere cely sa ním zavreli... Nasledujúci deň, pevne verím, bol už u nášho Otca na nebesiach.

Aj nad generálom slovenského žandárstva (pozn. prekl. Timotej Ištók) vyriekli ortieľ smrti. Tento sa však nechcel modliť za svojich nepriateľov. Bolo totiž vo všetkých celách zvykom modliť sa ruženec a okrem toho modliť za nepriateľov. Pri modlitbe za nepriateľov generál vždy vyskočil, strašlivo nadával a zúril. Ešte vždy sedela v ňom nemohúca zlosť, že mu spôsobili túto neprávosť. V takom rozpoložení odmietol podať žiadosť o amnestiu a odmietal aj jedlo, ktoré mu prinášala manželka. Dva dni som modlitbami bojoval, aby som mu vysvetlil zmysel tejto prosby. Bol mimoriadne tvrdohlavý. Dal som mu čítať Bibliu: ”milujte svojich nepriateľov... ”

– To je po nemecky, odbavil ma.

– Povedal to naozaj Kristus?, – vybuchlo z neho a potom dodal: – To je ale ťažké.

Istý pondelok sa otvorili dvere na mojej cele a dozorca povedal:

”Teraz som ja na rade,” pomyslel som si v prvom ľaku. Zdalo sa mi však neobvykle, že prišiel po mňa iba jeden dozorca, nie dvaja, ako bolo zvykom. Ani sa veľa o mňa nestaral. Vo väzenskom cirkuse, ako sme nazývali okrúhly priestor pred celami, nechal ma dlhšie samého. Napokon ma zaviedol do kancelárie, kde čakal na mňa úradník zo súdu. Smel som si dokonca sadnúť a potom som počul:

Dňa 18. apríla 1948 ma previedli do tábora v Ústí nad Oravou na stavbu priehrady...

Po Vianociach 1951, keď Leopoldov prebrala do správy pražská štátna bezpečnosť, sa však situácia zhoršila. Ba stala sa neznesiteľnou. Starých dozorcov vymenili za českých komunisticky drilovaných. Boli to zväčša celkom mladé, zvedené nástroje neľudského komunistického režimu. Väzňov premiestnili až na malé výnimky do Ilavy. Ja som zostal v Leopoldove.

...Leopoldov sa stal postrachom väzňov v celom Česko-Slovensku. Najhoršie bolo obdobie medzi januárom 1952 a začiatkom roka 1953. Hlad a šikanovanie boli naším každodenným chlebom, takže naše telo bolo iba kosť a koža. Takto sme mali byť ”zlikvidovaní”. Čo sme dostali ako jedlo, bolo málo na prežitie, a veľa na umretie. Prácu nám nedali nijakú. Boli sme alebo na samotke, alebo po dvoch. Celu sme po dlhé mesiace nesmeli opustiť, ani len na malú prechádzku. V lete zakázali otvoriť okná. V zime sme ich však museli po celé hodiny nechať otvorené. Šikanovanie spočívalo v tom, že nám z aj tak malej porcie dali iba polovicu, že sme museli spať bez deky a bez slamníka alebo denne urobiť sto až dvesto drepov.

Šikanovanie dosiahlo svojho vrcholu 4. apríla 1952. Túto noc nespal ani jediný ”mukel”. Bleskové komando vykonávalo sťahovanie z cely do cely a súčasne ”filcung”, osobné prehliadky, na ktoré iste do smrti z nás nikto nezabudne. Pobrali nám všetky breviáre, modlitebné knihy, ružence, krížiky a medailóny a nohami po nich šliapali. Čo nezničili, spálili na druhý deň na väzenskom dvore. Zostalo mi iba desať prstov na modlitbu ruženca a moja pamäť. Omše k Najsvätejšej Trojici a k Panne Márii, loretánske litánie a litánie k Srdcu Ježišovmu, anjelpána a menšie modlitby som vedel už naspamäť.

Najváženejšou postavou medzi leopoldovskými väzňami bol bezpochyby spišský biskup mons. Ján Vojtaššák, u ktorého som sa musel ako mladý kňaz formálne ospravedlniť (pozn. prekl. za nemecké kázanie na dolnom Spiši bez povolenia sídelného biskupa). Všetci ho milovali. Ba i dozorcovia mali pred ním úctu a rešpekt. Svojim hrdinským priamym a dôrazným náboženským postojom si naozaj zaslúžil, aby ho volali: ”nekorunovanou hlavou katolíkov Slovenska, ktorí zachovali vernosť”.

– Veď tomu ani sám neveríte!...

V tých časoch sme mohli tajne slúžiť eucharistiu len veľmi zriedka. Ako kalich slúžila lyžička, ako paténa vrchnák od konzervy. Niekoľko kvapiek šťavy z hrozienok bolo omšové víno, kúsok chleba hostia. Počas omše sme chodili po cele, aby sme nevzbudili pozornosť dozorcov a v myšlienkach sme odriekali omšové texty... Ak pri ”filcungu” našli niečo podozrivé nasledovalo prísne vyšetrovanie, raport a bunker.

– Ja sa obesím!

Všetci sme hľadeli na seba a mlčali, lebo sme chápali jeho zúfalstvo. Po chvíli však premohol svoje zúfalstvo a mienil:

S nemeckými väzňami sa čím ďalej tým väčšmi zaobchádzalo lepšie. Na jar roku 1955 sa rozšírila správa, že Nemci idú domov do Nemecka. Adenauer ich berie domov! ...

Po vybavení formalít sme 5. júla 1955 nastúpili spolu s mnohými inými do vlaku smerom na hranice... V Schirdingu na nemeckej strane bola stanica vyzdobená a plná zástav. Nechceli sme veriť, že to patrí nám...