Začiatkom nového tisícročia ožíva nádej, že medziľudské vzťahy budú čoraz väčšmi inšpirované ideálom ozajstného celosvetového bratstva. Bez stotožnenia sa s týmto ideálom nemôže byť trvale zabezpečený pokoj. Mnoho znamení podnecuje k zamysleniu, aby sa toto presvedčenie šírilo s väčšou intenzitou vo vedomí ľudstva. Hodnota bratstva je proklamovaná veľkými ”listinami” o ľudských právach, výrazne ju demonštrujú veľké medzinárodné inštitúcie, najmä Organizácia spojených národov, a napokon ju vyžaduje, tak ako nikdy predtým, aj proces globalizácie, ktorý čoraz viac zjednocuje osudy ekonomických, kultúrnych a spoločenských oblastí. V tomto zamyslení sa veriaci z rôznych náboženstiev viac prikláňajú k tomu, že práve vzťah s jediným Bohom, spoločným Otcom všetkých ľudí je v bratskom spolužití a zmýšľaní vždy len prospešný. Tento princíp bol veľmi radikálne vyjadrený, keď sa Boh zjavil v Kristovi: ”Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska” (1 Jn 4,8).

Rovnako dnes nemožno zamlčovať, že len nedávno zažaté svetlo zastreli široké a husté mračná. Ľudstvo začína toto nové obdobie svojich dejín s ešte otvorenými ranami, je skúšané v ostrých a krvavých konfliktoch v mnohých krajinách, vie, že je veľmi ťažké zachovať svornosť vo vzťahoch medzi ľuďmi rôznych kultúr a civilizácií, ktoré sa čoraz viac približujú a spolupôsobia na rovnakých územiach. Všetci vedia, aké je ťažké zosúladiť požiadavky súperiacich strán, keď starý hnev, nenávisť a vážne problémy rozpaľujú srdcia a vášne, ktoré sťažujú nájsť riešenie. Pre budúcnosť mieru je však rovnako nebezpečná aj neschopnosť správne pristupovať k problémom vyplývajúcim z nového usporiadania, ktorým je ľudstvo vystavené v mnohých krajinách, vzhľadom na urýchlenie migračných procesov a neevidovaného spolužitia, ktoré vzniká medzi osobami rôznych kultúr a civilizácií.

Pokladal som preto za naliehavé pozvať veriacich v Kristovi a s nimi všetkých ľudí dobrej vôle, aby pouvažovali o dialógu medzi rozdielnymi národnými kultúrami a tradíciami, a v ňom ukázali cestu potrebnú na budovanie zmiereného sveta, ktorý bude schopný pokojne pozerať do vlastnej budúcnosti. Ide o rozhodujúcu tému mierovej perspektívy. Teší ma, že aj Organizácia spojených národov prijala a navrhla túto nevyhnutnú vec tým, že vyhlásila rok 2001 za ”Medzinárodný rok dialógu medzi civilizáciami.”

Samozrejme, vôbec si nemyslím, že problém tohto druhu bude možné hneď ľahko vyriešiť, že ho možno hneď použiť. Namáhavá je už len samotná interpretácia situácie, ktorá sa znovu a nepretržite objavuje a vymyká sa tak z vopred určených schém. K tomu sa pridáva aj problém spájania zásad a hodnôt, ktoré aj keď sú ideálne zjednotené, môžu konkrétne prejavovať prvky napätia, ktoré neuľahčujú zlúčenie. Koreňom veci napokon zostáva námaha ako mravná povinnosť každej ľudskej bytosti, ktorá je nútená vyrovnať si účty s vlastným egoizmom a s vlastnými limitmi. Myslím si teda, že v tejto problematike by bolo užitočné spoločné uvažovanie. Chcel by som preto navrhnúť aspoň niekoľko orientačných zásad v načúvaní, čo Duch Svätý hovorí cirkvám (por. Zjv 2,7) a celému ľudstvu v tomto rozhodujúcom úseku jeho dejín.

Ak uvažujeme o celkovom stave a situácii ľudstva, vždy nás naplní údiv pri porovnávaní zložitosti a rôznorodosti prejavov ľudských kultúr. Každá z nich sa odlišuje od druhej svojou špecifickou historickou cestou, čo ich rozdeľuje a následnými charakteristickými črtami, ktoré ich robia jedinečnými, originá-lnymi a s vlastnými prirodzenými štruktúrami. Kultúra je typický spôsob vyja-drenia človeka a jeho historického miesta, na úrovni tak individuálnej ako aj kolektívnej. Jeho inteligencia a vôľa ho vlastne nepretržite pobádajú ku ”kultivovaniu prirodzených bohatsiev a hodnôt” zahŕňajúc do kultúrnych celkov stále hlbšie a systematickejšie základné poznatky, ktoré sa dotýkajú všetkých aspektov života, najmä jeho sociálneho a politického spolužitia, bezpečnosti a ekonomického rozvoja, tvorby tých existenčných hodnôt a otázok, predov-šetkým náboženského charakteru, ktoré umožňujú, aby sa jeho individuálne a spoločenské udalosti odohrávali opravdivo ľudským spôsobom.

Kultúry sú vždy charakterizované niektorými stálymi a trvalými prvkami a inými dynamickými a náhodnými. Úvaha o kultúre na prvý pohľad zachytáva hlavne charakteristické aspekty, ktoré ju odlišujú od kultúry pozorovateľa tým, že vytvárajú jej typickú tvár, kde sa zbiehajú prvky dosť odlišného pôvodu. Vo väčšine prípadov sa kultúry rozvíjajú na vymedzených územiach, kde sa preple-tajú geografické, historické a etnické prvky originálnym a neopakovateľným spôsobom. Táto ”svojráznosť” každej kultúry sa odráža viac alebo menej význa-mným spôsobom v osobách, ktoré sú jej nositeľmi, v neustálom dynamizme vplyvov, ktorým sa podriaďujú jednotlivé ľudské subjekty a prínosov, ktoré tieto subjekty podľa svojich schopností a ducha dávajú svojej kultúre. V každom prípade, byť človekom znamená nevyhnutne existovať v danej kultúre. Každá osoba je poznačená kultúrou, ktorú prijíma prostredníctvom rodiny a ľudských skupín, s ktorými vstupuje do vzťahu, prostredníctvom vzdelávacích foriem a najrozmanitejších vplyvov prostredia, prostredníctvom vlastného základného vzťahu s teritóriom, v ktorom žije. V tomto všetkom nie je nijaký determini-zmus, ale konštantná dialektika medzi silou podmienenosti a dynamizmom slobody.

Prijatie vlastnej kultúry ako tvoriaceho prvku osobnosti, najmä v prvej fáze rastu, je faktom univerzálnej skúsenosti, ktorej dôležitosť je ťažké preho-dnocovať. Bez zakorenenia v tejto pôde by sama osoba riskovala, že by bola už v mladom veku podrobená výrazným vplyvom protikladných podnetov, ktoré by jej nepomohli v harmonickom rozvoji. A týmto základným vzťahom s vlastnými ”počiatkami” - na rodinnej, ale tiež teritoriálnej, sociálnej a kultúrnej úrovni — sa rozvíja v osobách cit k ”vlasti” a kultúra preberá na seba niekde viac, inde menej ”národné” stvárnenie. Aj sám Boží Syn, ktorý sa stal človekom, získal spolu s ľudskou rodinou aj ”vlasť”. Je navždy Ježišom z Nazareta, Nazaretčanom (cfr Mk 10,47; Lk 18,37; Jn 1,45; 19,19). Ide o prirodzený proces, v ktorom spolupôsobia sociologické a psychologické inštancie so zvyčajne pozitívnymi a konštruktívnymi účinkami. A preto je láska k vlasti hodnota, ktorú treba pesto-vať, ale bez obmedzovania ducha, milujúc spolu celú ľudskú rodinu a zároveň sa vyhnúť tým patologickým prejavom, ku ktorým dochádza, keď pocit príslušnosti k národu nadobúda spôsoby samozvelebovania a zbavovania odlišností, prerastajúce do nacionalistických, rasistických a xenofóbnych foriem.

Ak je teda na jednej strane dôležité vedieť oceniť hodnoty vlastnej kultúry, na druhej strane je potrebné uvedomiť si, že každá kultúra, ktorá je typicky ľudským a historicky podmieneným produktom, má aj svoje obmedzenia. Aby sa pocit kultúrnej príslušnosti nepremieňal do uzavretosti, účinným protijedom je jasné vedomie, neovplyvnené negatívnymi predsudkami iných kultúr. Ostatne, podľa podrobnej a presnej analýzy, kultúry veľmi často ukazujú okrem svojich charakteristických vonkajších prejavov aj významné spoločné elementy. Je to viditeľné aj v historickom striedaní kultúr a civilizácií. Cirkev, hľadiac na Krista, ktorý sa zjavil ako človek človeku, bohatá na skúsenosti nadobudnuté počas dvetisícročnej histórie je presvedčená, že ”za všetkými zmenami existuje mnoho vecí, ktoré sa nemenia”. Táto kontinuita je založená na základných a univerzálnych charakteristikách Božieho plánu s človekom. Kultúrne odlišnosti musia byť preto chápané v ich základnej perspektíve jednoty ľudského rodu. Je to akoby hlavný historický a ontologický fakt, vo svetle ktorého je možné pochopiť hlboký význam týchto odlišností. Pravdupovediac, iba pohľad na prvky jednoty a zároveň na odlišnosti, nám umožní skutočne pravdivé pochopenie každej ľudskej kultúry.

Odlišnosti medzi kultúrami boli v minulosti zdrojom častých nedorozumení medzi národmi a príčinou konfliktov a vojen. Aj dnes, žiaľ, v rozličných častiach sveta s rastúcimi obavami sledujeme polemiky pri presadzovaní niektorých kultúrnych identít na úkor iných kultúr. Tento jav môže z dlhodobého hľadiska vyústiť do katastrofálnych napätí a konfliktov. Prinajmenšom však komplikuje život mnohým etnickým a kultúrnym menšinám, ktoré žijú spolu s kultúrne odlišnými väčšinami inklinujúcimi k nepriateľskému a rasistickému správaniu.

Každý človek dobrej vôle sa zoči-voči tejto situácii nemôže nezaujímať o základné etické orientácie, ktoré charakterizujú kultúrnu skúsenosť danej komunity. Kultúry podobne ako človek, ktorý je ich tvorcom, sú preniknuté ”tajomstvom neprávosti” pôsobiacim v ľudských dejinách (por. 2 Sol. 2,7) a aj ony potre-bujú očistenie a spásu. Autentickosť každej ľudskej kultúry, hodnota ethosu, ktorú sprostredkováva, prípadne pevnosť jej morálnej orientácie, sa môžu nejakým spôsobom vo svojej podstate prispôsobiť človeku a zdôrazniť jeho dôstojnosť na každej úrovni a v každej súvislosti.

Ak nás znepokojuje radikalizácia kultúrnych identít, ktoré sa stávajú odolnými voči každému blahodárnemu vonkajšiemu vplyvu, potom nie je o nič menej riskantná aj úplná zhoda kultúr alebo niektorých ich významných aspektov s kultúrnymi modelmi západného sveta - teraz už odtrhnutými od kresťanského zázemia - lebo sú už inšpirované zosvetštenou a prakticky ateistickou koncepciou života, ako aj ráznymi formami individualizmu. Ide o jav rozsiahlych proporcií, podporovaný silnými mediálnymi kampaňami, ktorých cieľom je predkladať životné štýly, sociálne a ekonomické projekty, skrátka komplexnú víziu skutočnosti, ktorá z vnútra nahlodáva rôzne kultúrne usporiadania a najušľachtilejšie civilizácie. Kultúrne modely Západu sa pre svoj výrazný vedecký a technický charakter zdajú byť okúzľujúce a príťažlivé, ale žiaľ, odhaľujú postupné a stále vzrastajúce ľudské, duchovné a morálne upadanie. Kultúra, ktorá ich tvorí, je poznačená dramatickým nárokom - chcieť tvoriť dobro človeka a vynechať z toho Boha, najväčšie Dobro. Ale ”stvorenie - varoval nás aj Druhý vatikánsky koncil - bez Stvoriteľa zahynie”. Kultúra, ktorá odmieta spojenie s Bohom, stráca vlastného ducha a orientáciu a stáva sa z nej kultúra smrti, ako to dosvedčujú tragické udalosti 20. storočia a dokazujú súčasné nihilistické prejavy, čoraz častejšie prítomné v západnom svete.

V tejto súvislosti, dialóg medzi kultúrami, čo je aj téma tohto Posolstva pre Svetový deň mieru, sa prejavuje ako vnútorná potreba rovnako tak pre prirodzenosť človeka, ako aj pre kultúry. V rozličných historických a originálnych vyjadreniach o prvotnej jednote ľudskej rodiny, kultúry v dialógu nachádzajú ochranu svojich osobitostí, vzájomného porozumenia a spoločenstva. Pojem spoločenstvo, ktoré má v kresťanskom zjavení svoj pôvod a vznešený vzor v trojjedinom Bohu (por. Jn 17,11.21), nie je vôbec vtesnaním sa do uniformity alebo nanútenou zhodou či prispôsobením, ale predovšetkým vyjadrením zbližovania mnohotvárnej rôznorodosti, a stáva sa preto znamením bohatstva a prísľubu k rozvoju.

Dialóg nás privádza k spoznaniu bohatstva rozdielnosti a pripravuje mysle k vzájomnému prijatiu sa v nádeji na skutočnú spoluprácu, odpovedajúc tak na prvotné povolanie ľudskej rodiny k úplnej jednote. Dialóg, ako taký, je vynikajúcim nástrojom na realizáciu civilizácie lásky a pokoja, ktorý môj vznešený predchodca pápež Pavol VI. označil ako ideál, ktorý by mal inšpirovať kultúrny, sociálny, politický a ekonomický život našej doby. Na začiatku tretieho tisícročia je nevyhnutné znovu objaviť cestu k dialógu pre svet, ktorý zakúsil už príliš mnoho konfliktov a násilia aj keď niekedy je občas malomyseľný a neschopný skúmať horizonty nádeje a pokoja.

Voľný príliv obrázkov a slov v celosvetovom meradle pretvára nielen medziľudské vzťahy na politickej a ekonomickej úrovni, ale rovnako aj samotné chápanie sveta. Tento fenomén ponúka obrovskú škálu možností, o ktorých sme ani netušili, ale predstavuje aj niektoré negatívne a nebezpečné aspekty. Fakt, že len obmedzený počet krajín vlastní monopol na kultúrny ”priemysel” a distri-buuje produkty do každého kúta sveta stále narastajúcemu počtu užívateľov, môže predstavovať silný rozkladný prvok pre kultúrne osobitosti. Ide o produkty, ktoré v sebe obsahujú a šíria vlastné hodnotové systémy, a preto sa ich účinok na prijímateľov môže prejaviť v podobe vyprázdnenia a straty identity.

Štýl a kultúra dialógu sú mimoriadne významné, pokiaľ sa dotýkajú zložitej problematiky migrácií ako závažného sociálneho javu našej doby. Hromadné sťahovanie z jedného miesta planéty na druhé, ktoré často predstavuje dramatickú ľudskú odyseu pre tých, ktorí ju prežívajú, má za následok miešanie tradícií a odlišných zvyklostí so značnými dôsledkami tak v pôvodných kraji-nách ako aj v cieľových. Rezervované prijatie prisťahovalcov zo strany krajín, ktoré ich prijímajú a ich schopnosť začleniť sa do nového ľudského prostredia, sú tiež mierou hodnotenia kvality dialógu medzi odlišnými kultúrami.

V toľko diskutovanej téme dneška, akou je kultúrna integrácia, nie je naozaj ľahké určiť poriadok a pravidlá, ktoré by vyváženým a nestranným spôsobom garantovali práva a povinnosti rovnako toho, ktorý prijíma, ako aj toho, ktorý je prijímaný. Migračné procesy prebiehali v dejinách rozličnými spôsobmi a s rozdielnymi výsledkami. Existuje mnoho civilizácií, ktoré sa rozvinuli a zbohatli práve vďaka prínosom z prisťahovalectva. V iných prípadoch nedošlo k integrácii kultúrnych rozdielov medzi domorodcami a prisťahovalcami, ale ukázala sa možnosť ich spolužitia prostredníctvom vzájomného rešpektu medzi ľuďmi, ako aj prijímaním a toleranciou rozličných zvykov. Žiaľ, ešte stále existujú situácie, v ktorých sa problémy stretania odlišných kultúr nikdy nevyriešili a napätie sa stalo príčinou pretrvávajúcich konfliktov.

V tak zložitej problematike neexistujú žiadne ”zaklínadlá”, a práve preto je potrebné stanoviť niektoré základné etické princípy, na ktoré sa treba odvolať. Najdôležitejší zo všetkých je princíp, podľa ktorého sa s prisťahovalcami musí zaobchádzať s rešpektom, ktorý patrí k dôstojnosti každého ľudského stvorenia. Tejto zásade sa musí podriadiť aj potrebné hodnotenie spoločného dobra, pokiaľ ide o usmerňovanie imigračných vĺn. Ide teda o spojenie prijatia, ktoré patrí všetkým ľudským bytostiam, najmä ak sú v núdzi, so správnym stanovením podmienok neodmysliteľných pre dôstojný a pokojný život tak pre pôvodných obyvateľov ako aj pre prisťahovalcov. Pokiaľ ide o kultúrne požiadavky prisťahovalcov, majú byť rešpektované a prijímané, pokiaľ ich miera nie je v protiklade s univerzálnymi etickými hodnotami, obsiahnutými v prírodnom zákone a so základnými ľudskými právami.

Omnoho ťažšie je však určiť, kam až siaha právo prisťahovalcov na verejné právne uznanie ich špecifických kultúrnych výrazov, ktoré sa ťažšie znášajú so zvyklosťami väčšiny obyvateľstva. Riešenie tohto problému v rámci jeho otvorenej podstaty, súvisí s konkrétnym hodnotením spoločného dobra v danom historickom okamihu i v danej teritoriálnej a sociálnej situácii. Mnoho závisí aj od toho, ako sa toto riešenie presadí v mysliach prijímacej kultúry, ktorá by bez podľahnutia ľahostajnosti voči hodnotám vedela spojiť dôvody identity s dôvodmi dialógu.

Na druhej strane, ako som už vyššie zdôraznil, nemožno podceňovať význam, ktorý má charakteristická kultúra istého teritória pre harmonický rozvoj ľudí, ktorí tam patria už od narodenia, najmä v najcitlivejšom období ich vývoja. Z tohto pohľadu je možné za prijateľné pokladať smerovanie, ktoré zaručuje danému teritóriu istú ”kultúrnu rovnováhu”. Ide o vo vzťah ku kultúre, ktorá sa najčastejšie prejavovala; o rovnováhu, ktorá aj v otvorenosti voči menšinám a v rešpektovaní ich základných práv pripúšťa trvanie a vývoj daného ”kultúrneho vzhľadu”, t. j. základného dedičstva jazyka, tradícií a hodnôt, ktoré všeobecne súvisia so skúsenosťou národa a s ”vlasteneckým cítením”.

Je však evidentné, že táto potreba ”rovnováhy” vzhľadom ku ”kultúrnemu charakteru” teritória, nemôže byť uspokojená len s čisto legislatívnymi nástrojmi, nakoľko tieto, ak sú nepodložené v ethose populácie, by boli neúčinné, a potrebovali by samozrejme, okrem iného aj zmenu. Kultúra by tak fakticky stratila schopnosť oživovať národ a krajinu a stala by sa tak obyčajným dedičstvom, zachovaným v múzeách alebo v umeleckých a literárnych dielach.

Skutočnosť je taká, že kultúra v rozmere, v ktorom je naozaj životaschopná, sa nemusí obávať, že bude potlačená, ale neexistuje ani nijaký zákon, ktorý by ju udržal pri živote, ak by odumrela v srdciach. V perspektíve dialógu medzi kultúrami teda nemožno niekomu brániť, aby druhému ponúkol hodnoty, v ktoré verí, za predpokladu, že sa to stane spôsobom rešpektujúcim slobodu a svedomie ľudí. ”Pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne a pritom dôrazne.” (DH 8).

Dialóg medzi kultúrami, ako prednostný nástroj budovania civilizácie lásky, sa opiera o vedomie, že v každej kultúre existujú spoločné hodnoty, ktoré sú zakorenené v samotnej prirodzenosti človeka. Týmito hodnotami ľudstvo vyjadruje svoje najpravdivejšie a najdôležitejšie správanie. Aby sme mohli pestovať v mysliach vedomie týchto hodnôt, je potrebné zanechať ideologické výhrady a sebectvo. Tak bude zúrodňovaná kultúrna pôda univerzálnej povahy, ktorá umožňuje plodný rozvoj konštruktívneho dialógu. Aj iné náboženstvá môžu a musia v tomto zmysle priniesť svoj rozhodujúci podiel. Skúsenosť, ktorú som toľkokrát získal v stretnutiach s predstaviteľmi iných náboženstiev - osobitne si spomínam na stretnutie v Assisi v roku 1986 a na Námestí sv. Petra v roku 1999 - ma posilňuje v nádeji, že zo vzájomnej otvorenosti veriacich rozličných náboženstiev môžu vzísť veľké dobrodenia pre pokoj a spoločné dobro ľudstva.

Pri vzrastajúcom počte existujúcich nerovností vo svete, prvou hodnotou, ktorú si treba čo najlepšie uvedomiť, je určite solidarita. Každá spoločnosť je založená na základe prvotného vzťahu medzi ľuďmi, ktorý prechádza do neustále sa rozširujúcich okruhov vzťahov - od rodiny k ďalším stredným sociálnym skupinám - až po celú občiansku a štátnu spoločnosť. Štáty zo svojej strany nemôžu urobiť nič iné, ako vstúpiť s nimi do vzťahu: súčasná situácia planetárnej vzájomnej závislosti pomáha lepšie chápať spoločný osud celej ľudskej rodiny, podporujúc vo všetkých uvažujúcich ľuďoch úctu voči čnosti solidarity.

V tejto súvislosti je potrebné ešte zdôrazniť, že rastúca vzájomná súvislosť prispela k objasneniu mnohých nerovností. Ide napríklad o nerovnováhu medzi bohatými a chudobnými krajinami, sociálny rozkol vo vnútri každej krajiny medzi tými, ktorí žijú v blahobyte a tými, ktorých dôstojnosť je pošliapaná, lebo im chýba aj to najzákladnejšie; či o úpadok ľudstva a prostredia, spôsobený a urýchlený nezodpovedným využívaním prírodných zdrojov. Tieto nerovnosti a sociálne rozdiely v niektorých prípadoch nadobudli také rozmery, že najchudobnejšie krajiny priviedli k nezadržateľnému úpadku.

V srdci skutočnej kultúry solidarity preto vystupuje do popredia podpora spravodlivosti. Nejde iba o darovanie prebytku tomu, ktorý je v núdzi, ale o ”pomoc celým národom, ktoré sú zbavené práv alebo vyradené zo vstupu do oblastí ekonomického a ľudského rozvoja. Toto bude možné uskutočniť nielen čerpajúc z prebytku, ktorý náš svet hojne vytvára, ale predovšetkým zmenou životných štýlov, výrobných a konzumných modelov, ustálených štruktúr moci, ktoré dnes držia spoločnosť”.

Kultúra solidarity je úzko spojená s hodnotou pokoja, ktorý je hlavným cieľom každej spoločnosti, národného a medzinárodného spolužitia. Na ceste k lepšiemu porozumeniu medzi národmi existujú však napriek tomu ešte stále početné výzvy, ku ktorým musí svet zaujať stanovisko. Všetkých stavajú pred naliehavú voľbu. Znepokojujúci nárast zbrojenia a neschopnosť dodržať záväzok nešírenia atómových zbraní, spôsobujú nebezpečie udržiavania a rozširovania kultúry súperenia a konfliktných situácií, ktorá nestrháva len štáty, ale aj organizácie neinštitucionálnej podstaty, ako sú polovojenské skupiny a teroristické organizácie.

Svet neustále zápasí s následkami uplynulých a súčasných vojen, s tragédiami spôsobenými používaním nášľapných mín a siahaním po strašných chemických a biologických zbraniach. A čo povedať na pretrvávajúce nebezpečie medzinárodných konfliktov, občianskych vojen vo vnútri mnohých štátov a šíriaceho sa násilia, voči ktorým sa medzinárodné organizácie a národné vlády prejavujú takmer ako bezmocné a sú neschopné im čeliť? Pred podobnými hrozbami musia všetci cítiť morálnu povinnosť učiniť konkrétnu a vhodnú voľbu na podporu úsilia o mier a porozumenie medzi ľuďmi.

Skutočný dialóg medzi kultúrami musí podporovať okrem zmyslu pre vzájomný rešpekt aj ozajstnú citlivosť pre hodnotu života. Ľudský život nemôže byť vnímaný len ako predmet, s ktorým môžeme svojvoľne nakladať, ale ako najsvätejšia a nedotknuteľná realita, prítomná na scéne sveta. Mier nemôže nastať, pokiaľ nám chýba ochrana tohto základného dobra. Nemôžeme prosiť o pokoj a zároveň pohŕdať životom. Naša doba pozná jasné príklady veľkodušnosti a oddanosti k službe životu, ale aj smutný scenár stoviek miliónov ľudí, ktorí boli krutosťou alebo ľahostajnosťou vydaní napospas brutálnemu a bolestnému osudu. Ide o tragickú špirálu smrti, ktorá zahŕňa vraždy, samovraždy, potraty, eutanáziu, ako aj zmrzačovanie, fyzické a psychické mučenie, formy nespravodlivého nátlaku, svojvoľné väznenie, zneužívanie trestu smrti, deportácie, otroctvo, prostitúciu, obchod so ženami a deťmi. Do tohto zoznamu sú zahrnuté aj nezodpovedné praktiky genetického inžinierstva, akými sú klonovanie, a používanie ľudských embryí pre výskum, ktoré chcú dosiahnuť svoje ospravedlnenie a opodstatnenie nezákonným odvolávaním sa na slobodu, na pokrok kultúry a ľudského rozvoja.

Keď najslabšie a najbezbrannejšie subjekty spoločnosti sú vystavené takým krutostiam, potom aj pojem ľudskej rodiny, založený na hodnotách človeka, na dôvere a vzájomnom rešpekte a pomoci, je vážne narušený. Civilizácia, založená na láske a pokoji, sa musí vzoprieť týmto experimentom, ktoré sú nehodné človeka.

Na vybudovanie civilizácie lásky dialóg medzi kultúrami musí smerovať k prekonaniu každého etnocentrického egoizmu, aby došlo k spojeniu záujmu o vlastnú identitu s pochopením iných a rešpektovaním rozdielností. V tomto smere preberá hlavnú zodpovednosť výchova. Tá musí odovzdať osobám vedomie vlastných koreňov a poskytnúť orientáciu, ktorá im umožní, aby si sami našli svoje miesto vo svete. Rovnako sa musí zaviazať k tomu, aby ich naučila rešpektovať aj iné kultúry. Je potrebné vedieť sa dívať aj ponad svoju bezprostrednú osobnú skúsenosť a prijímať rozdiely s objavovaním bohatstva histórie a hodnôt druhých.

Poznanie iných kultúr, vedené s patričným zmyslom pre kritiku a pevnou etickou orientáciou, privádza k čoraz väčšiemu uvedomovaniu si hodnôt a vlastných vrodených hraníc a zároveň odhaľuje celému ľudskému pokoleniu existenciu spoločného dedičstva. A práve vďaka tomuto rozširovaniu obzorov má výchova výnimočnú úlohu pri budovaní solidárnejšieho a mierumilovnejšieho sveta. Môže prispieť k uplatňovaniu skutočného humanizmu, otvoreného etickým a náboženským dimenziám, ktorý vie dať patričný význam poznaniu a hodnoteniu kultúr a duchovných hodnôt rozličných civilizácií.

Počas Veľkého jubilea, dvetisíc rokov od narodenia Ježiša, Cirkev zvlášť intenzívne prežívala náročnú výzvu k zmiereniu. Je to významná výzva aj v oblasti zložitej tematiky dialógu medzi kultúrami. Dialóg je naozaj často zložitý, pretože na ňom leží ťarcha tragického dedičstva vojen, konfliktov, násilia a nenávisti, ktoré sú neustále oživované spomienkami. Na prekonanie bariér nekomunikatívnosti treba vykročiť cestou odpustenia a zmierenia. Mnoho rozčarovaných realistov považuje túto cestu za utopistickú a naivnú. V kresťanskom chápaní je to však jediná cesta k dosiahnutiu mierového cieľa.

Keď si spomeniem na významný jubilejný zážitok Očisťovania pamäte, chcem kresťanov osobitne výzvať, aby sa stali svedkami a misionármi odpustenia a zmierenia a úpenlivým vzývaním Boha pokoja urýchlili naplnenie nádherného Izaiášovho proroctva, ktoré sa môže rozniesť všetkým ľuďom na zemi: ”V ten deň bude cesta z Egypta do Asýrska a budú chodiť Asýri do Egypta a Egypťania do Asýrska a Egypt s Asýrskom bude slúžiť. V ten deň bude Izrael tretím pri Egypte a Asýrsku: požehnaním uprostred zeme, ktorým požehná Pán zástupov slovami: ”Požehnaný môj ľud Egypt a dielo mojich rúk Asýrsko a moje dedičstvo Izrael.” (Iz 19,23-25).

Chcel by som ukončiť toto Mierové posolstvo osobitnou výzvou vám, mladým na celom svete, ktorí ste budúcnosťou ľudstva a živými základmi pri budovaní civilizácie lásky. V srdci si uchovávam spomienku na stretnutia plné dojatia a nádeje, ktoré som mal s vami počas nedávneho Svetového dňa mládeže v Ríme. Vaša podpora bola radostná, presvedčivá a sľubná. Z Vašej energie, vitality a lásky ku Kristovi som vycítil pokojnejšiu a ľudskejšiu budúcnosť sveta. Keď som vás mal tak blízko, pocítil som vo svojom vnútri hlboký cit vďačnosti k Pánovi, ktorý mi dal milosť rozjímať prostredníctvom pestrofarebnej mozaiky vašich jazykov, kultúr, zvykov a mentalít o zázraku univerzálnosti Cirkvi, o jej katolíckej podstate, o jej jednote. Prostredníctvom vás som videl zázračnú mozaiku odlišností v jednote rovnakej viery, rovnakej nádeje, rovnakej lásky ako mnohoznačný výraz nádhernej reality Cirkvi, ako Kristovo znamenie a nástroj spásy sveta a jednoty ľudského pokolenia. Evanjelium vás pozýva k opätovnému vytvoreniu pôvodnej jednoty ľudskej rodiny, ktorá má svoj pôvod v Bohu Otcovi, Synovi a Duchu Svätom.