Vrátil som sa práve zo zaopatrovania chorého a chcel som si sadnúť k obedu, keď ma vyľakali výstrely. O niekoľko minút obkľúčili partizáni budovu školy vedľa kostola. Na každom rohu stál guľomet, lebo hľadali nemeckého učiteľa Hansa Höfnera, ktorý však v poslednej chvíli utiekol. Do fary neprišiel nikto. Hneď nato dali na známosť, že treba odovzdať rádia, fotografické aparáty, zbrane. I ja som odniesol svoje rádio a fotoaparát na obecný úrad. Potom bolo dlhší čas ticho, len chlapi museli po celé dni prenášať muníciu, začo dostali zaplatené, cigarety i pivo, každý večer sa však vracali domov.

Neskoro popoludní a v podvečer 20. septembra prišla celkom nová skupina partizánov a tiahla od horného konca k meštianskej škole. Mali teraz ťažké zbrane, a zazrel som i prvú vojačku. Tento nástup nepredpovedal už nič dobré a ustarostení sme si líhali. Asi o siedmej hodine prišiel ku mne na faru pán Hacaj, jeden z mála Slovákov, a upozornil ma, že partizáni urobia raziu, že on ich bude sprevádzať a aby som schoval, ak mám niečo podozrivé.

Na ceste k meštianskej škole som stretol už skupinu mužov, ktorých – ako som sa neskoršie dozvedel – hnali ťažko ozbrojení partizáni na stanicu. Hlásil som sa u vtedajšieho starostu Grossmanna, či mám i ja nastúpiť. Po dotaze u ruského veliteľa, odpoveď znela, že bezpodmienečne, vraj dlho nezostaneme. Niektorí chlapi hlásili, že sú chorí, tých prepustili. Ostatní sme museli nastúpiť a viedli nás na stanicu. Tam stál dlhý vlak s nákladnými vozňami, do ktorých nás naložili.

Vlak zastal pri strážnom domčeku, pri lese, ktorý sa nazýval Ebener Wald, a my sme cez malé okienka nákladného vozňa mohli pozorovať, ako z niektorých vozňov vybrali dvanásť či pätnásť mladých silných chlapov a mládencov. Tých vyzbrojili rýľmi a lopatami a viedli ich na pokraj lesa, kde začali kopať na okraji železničného násypu vedľajšej koľaje, ktorú vystavili k letisku. – Nás ostatných odviezol vlak o niekoľko sto metrov ďalej, takže sme na nich nedovideli. Nálada vo vozni s asi štyridsiatimi piatimi chlapmi bola veľmi stiesnená. Ešte sa pamätám, ako jeden z mužov povedal: ”Teraz nás postrieľajú. Ešte dobre, že je farár s nami, môže nás požehnať a potom v Božom mene.” Čoskoro nato otvorili dvere a my sme museli všetci vystúpiť. I druhý vozeň otvorili a i z neho museli chlapi von. Uzrel som svojho otca a usiloval som sa dostať k nemu.

Museli sme nastúpiť do trojstupov a vracali sme sa k miestu, kde tí prví kopali. Tu sme zbadali, že náš masový hrob je už pripravený. Chlapi, čo kopali boli v jame, dlhej asi osem metrov, poldruha metra širokej a asi päťdesiat-šesťdesiat centimetrov hlbokej, a my asi deväťdesiati sme museli tiež do nej skočiť. Okolo jamy vo vzdialenosti šesť-osem metrov stáli ťažké guľomety namierené na nás. Teraz sme vedeli, že uderila naša posledná hodina. V prvom ľaku sme boli ako omráčení. Chlapi začali prosiť a nariekať. Ale nič nepomohlo. Ruský komisár, v koženom obleku, dal znamenie a guľomety začali svoju prácu. Ja som sa pri prvom výstrele nechal padnúť do jamy a čoskoro ma zavalili mŕtvi a zranení. Počul som však všetko, čo sa hovorilo. Hrôzu týchto okamihov neviem popísať, chýbajú mi slová. Myslím si, že peklo nemôže byť horšie.

Keď všetci boli mŕtvi alebo ťažko zranení, guľomety stíchli a tých, čo prejavovali ešte známky života, dobíjali ručnými granátmi alebo dávkami zo samopaľov. (Väčšine rozstrieľali hlavy, takže mnohí z nich mohli byť neskôr identifikovaní iba na základe potrhaných šiat.) Dovtedy ma zasiahla iba črepina z ručného granáta a cítil som, ako mi krv tečie po tele. Pri mne musel ešte niekto žiť a hýbať sa, lebo ešte som počul: ”Tam sa ešte niekto hýbe!” Zasa padol výstrel, bol asi mne určený, ale šiel mi tesne pri hlave do ľavého ramená. Ešte predtým sa hlásil pán Štancel, ktorý mal Slovenku za ženu a prosil, aby ho pustili, že je Slovák. Odpoveď znela: ”Čo ty švábska sviňa!” Ručný granát, a koniec.

Po strele do môjho ramena nastalo ticho. Teraz išli po cennostiach, po peniazoch a cigaretách. Hľadali predovšetkým mňa, lebo vedeli, že som bol i ja medzi ostatnými, ale bol som v civile, takže ma nevedeli hneď nájsť. Až jeden z nich povedal: ”Tento to bude, lebo má lepší kabát.” A naozaj ma ťahali za okraj kabáta z jamy, a zobrali mi všetko, čo som mal pri sebe, strieborné náramkové hodiny (drahý dar od dobrého priateľa), peniaze a doklady, tie potom hodili späť do jamy. Keď už nevedeli nič nájsť, kopol ma jeden z ich do ľavého boku a do krížov a kričal: ”Ty kurva farárska, už ani ten švábsky Kristus ti nepomôže!” Potom začali obete zahrabávať.

Správal som sa celkom ticho, a rozmýšľal som, ako by som sa zachránil. Od zadusenie som nemal strach, lebo jama nebola hlboká a hlina bola suchá, hrudnatá. V tom som počul ruský rozkaz, ktorý som vak nerozumel a zdalo sa, že partizáni odchádzajú. Bál som sa, či nepostavili stráže. Ale stavil som všetko na jednu kartu, bolo mi už všetko jedno, vyhrabal som sa z hliny, aby som utiekol, ale zbadal som za sebou istého slovenského železničiara, ktorý prišiel takisto zbierať cennosti postrieľaných. Keď sa potom stratil, vstal som a ešte rýchlo som vyhľadal otca. Našiel som ho asi na dva metre od seba s prestrelenou hlavou, nedalo sa mu pomôcť, usiloval som sa zachrániť aspoň ja.

Utekal som krížom cez lúky k potoku, k Turcu, tam som sa skryl na niekoľko minút v kroví, aby som si oddýchol. Ďalej som utekal po potoku, aby som nezanechal po sebe krvavé stopy, k mlynu, ktorý sme nazývali Agrikolovým, stojacím mimo dediny.

Po krátkom vypočúvaní nás oboch - mňa a Otta, po celý čas sme zostali spolu – naložili do nákladného auta a odviezli do Banskej Bystrice. Tam nás vláčili z miesta na miesto, až k večeru sme sa dostali na GPU, ktorá už úradovala. Tam začali strašlivé vypočúvania. Vždy boli prítomní štyria muži. Jeden diktoval, druhý písal, jeden, čo stále pritláčal pištoľ na šiju a druhý, čo šermoval s obuškom. Kládli mi za vinu, že som vyzýval na odpor proti ním, že som mal vo veži tajnú vysielačku a že v sakristii farského kostola a pod oltárom našli zbrane. Pri týchto výsluchoch som veľa vytrpel, ale horšie bolo s Ottom, ktorého nútili, aby vypovedal proti mne. Keď prišiel z opakovaného výsluchu po dvoch hodinách, mal tmavočervenú spuchnutú tvár.

V tú noc nás umiestnili v mestskej väznici, neďaleko katedrály, kde som pred štyrmi rokmi bol vysvätený za kňaza. Boli sme veľmi ustatí a hladní, veď sme od stredy večera nič nejedli a nepili, a teraz bol už piatok večer. Na úpenlivú prosbu sa dozorca dal obmäkčiť a mohol som napísať lístok do kňazského seminára: prosil som o jedlo, ktoré aj zakrátko priniesli. V cele pre dvoch sme boli štyria, okrem nás dvoch ešte istý profesor (riaditeľ obchodnej akadémie) a okresný sudca (mená som už zabudol, pozn. prekladateľa krajský sudca Eugen Račkovič). Zo seminára nám poslali aj dve deky, tak sme túto noc spali relatívne dobre.

Na druhý deň, bola sobota 23. septembra, nás naložili na otvorené nákladné auto a viedli na východ. Na obed nás vyložili v zámku v Slovenskej Lupči. Tam zriadili partizáni koncentračný tábor, keď chovancov polepšovacieho ústavu a aj ich vychovávateľov školských bratov prepustili. Predviedli ma pred veliteľa tábora, žida Štaudingera (pozn. prekladaateľa Štaudinger nebol žid), na prvý výsluch do jeho súkromného bytu. Iba okolnosť, že ho zavolali na obed, ma zachránila pre mučením. Ako som sa neskoršie dozvedel, viacerých vyniesli mŕtvych zo Štaudingerovho bytu.

Zaviedli ma do telocvične ústavu, kde bolo už veľa chlapov. Stretol som sa s viacerými známymi zo susedných dedín svojej farnosti. V ten večer prišla ešte skupina asi dvadsiatich známych chlapov z môjho rodiska, z Handlovej. Teraz bola telocvičňa ozaj plná. Bolo nás asi stoosemdesiat chlapov, ležali sme na holej zemi pomerne malej miestnosti. Aj ťažko chorí boli medzi nami.

...V prvé dva týždne bola situácia veľmi ťaživá, no potom Štaudingera odvolali a zámok bol v správe slovenských žandárov. Viacerí z nich sa chovali k nám veľmi slušne. Rozpamätúvam sa na jedného z nich, volal sa Šťastný, ten pomáhal, kde len mohol. ...

Keď sme asi o pol jedenástej nočnej hodine utekali dole zámockým vrchom, začuli sme guľometnú paľbu, hľadali sme úkryt. Otto a ja sme sa skryli pri dedinskom dome za kopou hnoja a keď paľba utíchla, usilovali sme sa dostať do niektorého senníka, aby sme sa v ňom skryli. Istá slovenská žena nás však prezradila partizánom a tí nás zajali a postavili na náprotivnej strane k záhradnému múru. Teraz sa naozaj zdalo, že prišla naša posledná hodina, lebo sme počuli ”ihneď odstreliť”. No i v tejto najväčšej núdzi prišla nám nečakaná pomoc v osobe slovenského dôstojníka, ktorý nás vyslobodil z rúk partizánov. Na noc nás zavrel do hostinca, a keď zistil, že naše výpovede o situácii na zámku boli pravdivé, nechal nás bežať. Čo teraz? V Slovenskej Ľupči sa len tak tmolili partizáni a vojaci. Vlakové spojenie na západ bolo prerušené, lebo od Zvolena sa už blížili ríšskonemecké vojská. Našli sme veľmi dobrú slovenskú rodinu, ktorá nás ešte na dva dni prichýlila, dala nám dobre jesť a na cestu nás vystrojila ešte aj čistou bielizňou. (Meno som zabudol.)

Dňa 29.októbra – na sviatok Krista Kráľa – som sa okolo desiatej hodiny dostal na svoju faru, zlomený na tele a duši. Farská budova bola ťažko poškodená. Dva granáty kompletne zrútili jeden roh budovy. Zo svojho majetku som už nič nenašiel. Všetko vykradli, dobytok odohnali. Škoda sa odhadovala na osemsto tisíc slovenských korún.