Zdraví a chorí
Teodor Križka
Zaiste mi dáte za pravdu, že ľudstvo, aspoň jedna jeho časť, ktorú stretávame na uliciach, či vidíme a počujeme v prostriedkoch masovej komunikácie, je už do značnej miery choré. Nie, nemyslím tým na bežné deficity zdravia. Mám na mysli choroby, ktoré sa neliečia v ambulanciách, ale v nemocnici zvanej U Boha.
Všetci vnímame postupný a vytrvalý rozpad hodnôt, ktoré ešte nedávne generácie chápali ako stabilné. Rúcajú sa kritériá plnohodnotného života, morálnymi normami počnúc a estetickými končiac. Ľuďom sa masovo začína páčiť škaredosť, ba až ohavnosť, asymetria, disharmónia, kakofónia, a nad tzv. tradičnou krásou, ktorej súradnice sú antonymami predchádzajúcich pomenovaní, v lepšom prípade nechápavo krčia plecami, v horšom prípade si dokonca odpľuvnú. Veci postúpili tak ďaleko, že ohyzdnosť sa mnohým javí ako krajšia, príťažlivejšia, hlbšia, obsažnejšia ako sama Krása. A estetika škaredého si získava stále nových apoštolov, oslovuje stále väčší počet tvorcov aj konzumentov.
Kto ešte nestratil súdnosť, v kom pulzuje aký-taký záblesk naozajstnej živej komunikácie s Bohom, vie, že to všetko pochádza od zlého. Nenechá sa zvábiť krikom médií okolo poklesnutých hudobných či výtvarných žánrov, nesiahne po vyblýskaných prebaloch románových trhákov napísaných na objednávku obchodníkov s ohavnosťou, nenavštívi kino, v ktorom sa už nepredvádzajú naozajstné ľudské osudy, ale filmové efekty, filmová technika, nesadne si k televíznym programom, ktoré sa ponášajú na jeden jediný program o .prosperite a neporaziteľnosti USA.
No položme si otázku, koľko nás je takých? Veď koľkí kňazi musia presúvať sv. omše zo sedemnástej hodiny na osemnástu, aby bol vlk sýty aj ovca celá, lebo Markíza dáva nekonečný seriál o všemocnom bankovom intrigánovi a peknej, ale bezmocnej bábike? V koľkých rodinách utíchnu zmysluplné rozhovory, alebo sa aj prerušia návštevy, len aby si mohli dopozerať na STV rovnako nekonečný seriál Kráľ dobytka? Koľkí si uvedomujú a koľkí sú potom aj schopní prerušieť siete, do ktorých ktosi rafinovaný a zlý ulovil naše duše?
Nechcem byť pesimista, hodiť nad všetkým rukou a venovať sa v tichosti sám sebe, zavretý vo veži zo slonoviny. Optimisticky teda vravím, že to všetko prejde, až sa ľudia nasýtia koláčov a šampanského, až sa ich žalúdky vzoprú toľkej falši a umelému lesku, presladenej či prekyslenej zvrátenosti. Až im opäť zachutí prastarý pokrm: chlieb a víno, až opäť zatúžia po prirodzenej kráse ľudskej tváre, po naozajstnom čistom cite a Zlý im bude iba na posmech.
Kiež by to však netrvalo pridlho na jeden ľudský život.
Boh v našich srdciach nikdy neprestal biť na poplach, neprestal volať po obnove, po vstupe našich duší do harmónie s Ním, ktorý je sám súlad.