Ak by to horekovanie bolo iba stavom nervozity, netrpezlivosti, ktorý zvyčajne pociťujeme pred veľkým vzopätím, bolo by to v poriadku. Horšie by bolo, keby za naším horekovaním neprichádzali činy a motor národnej mašiny by sme vyhánali do najvyšších obrátok úplne naprázdno (ako sa to už stalo, a nie raz, čím sa trestuhodne hazardovalo s aktivitou verejnosti).

Ale položme si otázku, máme vôbec objektívnu príčinu na toľké horekovanie? Zaiste áno. Veci sa neuberajú želateľným smerom. Ba nadobúdame dojem, akoby nám dnes ktosi ukradol toľko očakávanú štátnosť rovno pred očami, akoby nám do rodného hniezda nakládli kukučie vajcia. To veru nie je dôvod na radosť. Ale rovnako to nie je ani dôvod na paniku. Najskôr by sme si mali pozrieť rovno do očí a povedať si priamo, že bez našich chýb by sa tak zaiste nebolo stalo, resp. stalo by sa tak omnoho ťažšie. Danajský dar privatizácie a vidina mamonu v nemalej miere oslabili tendovanie národných elít ku kultúrno-politickému samoutužovaniu. Štát ako mecén bol oslabený, alternatívnych mecénov vzniklo poskromne, zato zahraničných donátorov vstúpilo do našich vnútorných pohybov viacero. Aj vzhľadom na kurz koruny voči doláru im financovanie vlastných záujmov v našom priestore nespôsobilo podstatné ťažkosti.

Kým si elity, ktoré sa ujali správy sprivatizovaného majetku, neuvedomia, že sú povinné investovať viac do obnovy hospodárskeho a duchovného zázemia spoločnosti, v ktorej chcú podnikať a kultúrne rásť aj ich deti, ako do osobnej spotreby alebo do aktivít pochybnej hodnoty, bude sa dariť podivným skupinkám pseudointelektuálov, ktorých je síce dosť pod jednu plachtu na voze, zato však vedia pomerne úspešne žonglovať ideami v duchu zahraničných ”filantropov”.

Ale nemajme veľké oči. To, že Slovenská republika existuje, že nad jej ústavnými inštitúciami veje zástava v slovenských národných farbách s dvojkrížom na trojvrší, že slovenskí športovci tieto farby chtiac-nechtiach nosia na prsiach, ba po úspechoch si poplačú pri zvukoch slovenskej štátnej hymny, nie je málo. Bol to polstoročný sen a pred rokom 1939 sen stáročný.

Nasledujúce obdobie ukáže, či ich konečne vystriedajú ľudia, ktorých budeme môcť bez začervenania sa priradiť k národnej elite. Verme, že budú chápať novú príležitosť ako povinnosť vplývať na povznesenie slovenského ducha, a nie na povznesenie ďalších jednotlivcov k osobnému blahobytu.