Čo všetko by sa o strome dalo povedať, tobôž o konkrétnom druhu stromu, o takej lipe či dube – napríklad. Uvideli by sme v ňom symbol, dejiny individuálneho i kolektívneho ľudského života, metaforu osudu národa. Básnik Štefan Sandtner vydal dokonca celú knihu poézie s názvom Strom.

Spolu s rodinou som navštívil posledné minuloročné predstavenie SĽUK-u na ich stálej scéne v Rusovciach. Priznám sa, nalákal ma na to práve jeho názov – Strom. Hoci už réžia a choreografia Jána Ďurovčíka pre mňa značí dopredu skeptický postoj k výslednému efektu akéhokoľvek predstavenia, neodolal som pokušeniu. A veru na svoju škodu. Mohol som si ušetriť podráždenie žlčníka.

Ďurovčíkov Strom, ktorému prepožičal hlas známy komik Milan Lasica, vyrastá z hmlistých pohanských čias, o ktorých autor i režisér v jednej osobe vie toľko, že to boli časy bakchanálií a obetovania panien. Úvodné ”šialenstvo” tanca, ktoré by azda skôr pristalo na scénu moderného amerického divadla, sa neutíšilo do samého konca, ani na mieste narodenia dieťaťa, kedy sa akoby mimochodom dozvedáme, že to už tancuje národ nie pohanský, ale kresťanský. Toto ”šialenstvo”, rytmické besnenie sprevádza po celý čas výrazový naturalizmus, najmä v erotických scénach. Naturalisticky neúnosné sú aj scény vrieskajúcej mnohodetnej Slovače, jej hry na žaby atď. V kontraste voči tomuto expresívnemu zobrazenizu ”živelnosti” ľudu sa niekoľkokrát objavujú na scéne židovskí rabíni, ktorí sú pre Ďurovčíka symbolom kultivovanosti a útlaku. Vlastne celý Strom, ak si uvedomíme pointu predstavenia, ktorou je vyschnutý slovenský strom ako metafora vysťahovania židov počas Slovenského štátu, bol zinscenovaný pre tento kontrast.

Nuž toto je novodobá predstava o demokracii: nezakrytý výsmech zo Slovákov a Slovenska, už nielen v pseudohumoristických reláciách elektronických médií, novinárskej publicistike, ale aj na miestach posvätných, hoci aj na javisku Slovenského ľudového umeleckého kolektívu, ktorý v minulosti náš národ preslávil vo svete tým najkrajším, čo vytvoril génius nášho ľudu.